Vtedy na Východe – 2. časť

Počet zobrazení: 5604


vtedy_na_vychode.jpgPokračujeme v uverejňovaní úryvkov z románu Gabriely Rothmayerovej Vtedy na Východe, ktorý vyšiel vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov v roku 2007.

Vladimír Petrík o románe napísal: „Autorka vyšla z vlastnej skúsenosti: individuálnej, novinárskej, politickej, ale i prozaickej. A tá dáva príbehu vierohodnosť. Keďže ide o sujet zobrazujúci politický prevrat, dôležitou rovinou románového príbehu je rovina reflexívna. Autorka sa pocitovo snažila zachytiť celé spektrum názorov a presvedčení v tom chaose doby, ich pohyb organický i neorganický v škále viery či kalkulácie, spojenej s obracaním kabátov. Pritom si zachovala kritický odstup nielen od minulosti, ale aj od prítomnosti.“


Vtedy na východe – 1. časť





Arthur Miller: „... chytajú dym a vrhajú sieť na oblak. Svet vie, že budúcnosť je v Havlovej cele, okolo nej je minulosť.“

 

Ešte piatok 17. novembra 1989

Pripomíname si Medzinárodný deň študentstva
Presscentrum

V drahej fabrike na lož, ako pomenovali novú bratislavskú budovu Presscentra jej nájomníci, opäť ktosi do výťahu napísal Dubček! Opakovalo sa to deň čo deň. V noci ktosi nápis umyl, a potom, o pár centimetrov ďalej,  ho tam ktosi opäť napísal.

Marte Schmiedtovej napadlo, že to môže byť ten istý človek, ktorý má ako Jánus dve tváre. To sa teraz nosí. Jedna pre vrchnosť, druhá na doma. Tvár pre vrchnosť je nemá, ale od nej ani nikto neočakáva, aby priveľmi kvákala. Aj tak všetci vedia, že je iba naoko. Dobrá je na vtipy.

Marta pracuje v novinách, a tam tiež žijú pod obojím: jedno píšu, druhé si myslia. Najudatnejšie s imperializmom bojujú zahraničiari. Majú to v popise práce. Línia v novinách je jasná, určená a vždy nanovo formulovaná z najvyšších centier moci. Vlastne z jedného centra moci. Šéfredaktor denníka, v ktorom Marta pracuje od skončenia vysokej školy, na poradách pripomína slová ideologického tajomníka komunistickej strany: otázky sú zbytočné, lebo tá najdôležitejšia, kto z koho, bola pred štyrmi desaťročiami vyriešená. Aspoň on je o tom hlboko presvedčený.

Občas Marta uvažuje, či hlboké presvedčenie môže nahradiť hlboký rozbor. Sovietska perestrojka jej pripadá ako pochybnosť o hlbokom presvedčení tajomníka. Ale nahlas sa Marta nesporí. Raz to skúsila. Na porade sa prihlásila a hosťa z ústredného výboru strany sa pýtala, prečo je v Československu tá prestavba taká nijaká. Hosť jej prísne odpovedal, Marta si jeho odpoveď zapísala: perestrojkou sa má zabezpečiť revolučná kontinuita ďalšieho vývoja spoločnosti. Ak sa hlúpym novinárom zdá, že by mali nasledovať Maďarsko alebo Poľsko, tak by sa mali nad sebou zamyslieť. Oni v Československu volia premyslený postup, nepôjdu z blata do kaluže.

S odpoveďou nebola spokojná ani Marta, ani žiaden člen redakcie. No kým ostatní mlčali, jej to nedalo.

„A čo šesťdesiaty ôsmy? Nešlo Dubčekovi o to isté, o čo ide teraz súdruhovi Gorbačovovi?“ pýtala sa.

Tajomníkova tvár bola vážna, ale očervenel súdruh Palko, blýskal očami a Marta vedela, že má po chlebe. No od tajomníka sa dozvedela, že v šesťdesiatom ôsmom na programe doby neboli otázky rovnovážneho uskutočnenia programu rozvoja, ale mocenského boja. Za vtedajšieho pomeru síl medzi štátmi Varšavskej zmluvy a NATO v náš neprospech by to malo katastrofálne dôsledky. Pritom vtedajší prvý tajomník Alexander Dubček spôsobom rokovania s predstaviteľmi strán krajín nášho spoločenstva ich obavy o osud socializmu, o to, či naša krajina bude ochotná a schopná plniť svoje záväzky v politickej a vojenskej organizácii Varšavskej zmluvy, ustavične potvrdzoval a publikoval, rozhorčoval sa tajomník. A potom pritvrdil:

„Tí, ktorí nám horlivo radia, aby sme nasledovali príklad Poľska a Maďarska, nemajú na mysli ekonomickú reformu. Žiadajú, aby sme sa pustili do politickej reformy, čím mienia deštrukciu a odstránenie doterajšieho politického systému, ktorý u nás predstavuje Národný front. V prestavbe nevidia pokračovanie revolúcie, ale jedinečnú šancu kontrarevolúcie. Pochopili ste, súdružka?“

Pochopila, že sa nemá pýtať.

Dnes chcela ísť Marta Schmiedtová na služobnú cestu, no šéf oddelenia jej cestu nepodpísal. Musí byť v redakcii, lebo ich zase čaká významná schôdza. Na návštevu príde sám ideologický tajomník komunistickej strany. Príde, aby redaktorom osvetlil medzinárodné snahy triednych protivníkov zmiesť socializmus z dejín sveta a previesť socialistické krajiny k postupnému nenásilnému začleneniu do sféry imperializmu.

V redakcii sa na schôdzach podáva zvyčajne iba káva, ktorú roznáša sekretárka v šálkach. Dnes je výnimočný deň, občerstvenie tvoria trojaké chlebíčky: s ruským vajcom, bohato poliatym majonézou, s kolieskami maďarskej salámy, kúskom vajíčka, uhorky a strúhaným syrom a šunkové tiež s kyslou uhorkou a strúhaným syrom. Také pohostenie býva iba málokedy. Na štvrťročných redakčných radách. Na tie Marta chodí, lebo sú povinné pre všetkých. Bohaté pohostenie býva i na výročných schôdzach straníckej organizácie. Na tie prístup nemá. Sú tiež povinné a prísne sledované, ale iba pre vybraných členov redakcie, pre komunistov a kandidátov na členstvo v strane. Marta je zatiaľ iba kandidátkou na kandidátstvo, a tak občerstvenie zakaždým iba zavonia na chodbách redakcie.

Dnes chlebíčky lákavo trónia uprostred stolov, usporiadaných do účka. Za vrchstolom sú misy tri, pred tajomníkom samým jedna plná. A chlebíčky nedotknuté. Tajomník má reč a šéfovia čakajú, kým si chlebíček vezme ako prvý. No čím ďalej od predsedníckeho stola, tým sú misy prázdnejšie. V miestnosti sa vznáša vôňa varených vajíčok, strúhaného syra a čerstvého sendviča. V zelených fľašiach Baldovská voda, ktorú si lejú do decových sklených pohárikov, pamätajúcich aj lepší obsah. Bude aj káva, lebo v tanierikoch pri misách s chlebíčkami sú pripravené do papierikov zabalené kocky cukru.   

Tajomník reční, zľahka sa opiera jednou rukou o operadlo stoličky, dozadu začesané hladké plavé vlasy sa uvoľnili, padajú do čela. Marta študuje jeho  bielu košeľu s atlasovo hladkým golierom, tmavomodrý, iste na mieru ušitý oblek s prúžkom a modrú kravatu s bielymi bodkami. Všimla si, že topánky má vyleštené a ponožky vysoko vytiahnuté, neukázal holú kožu, ani keď sedel a nohu si preložil členkom na koleno.

Tajomník hovorí po česky. Pri reči si palcom občas utrie kútiky úst. Šéfredaktor a traja zástupcovia šéfredaktora, ktorí majú čestné miesta vedľa neho, otočili k nemu prívetivé hlavy. Keď tajomník vysvetľuje, aké plány má s ich krajinou imperializmus, súhlasne pritakávajú.

„Palachov týždeň v Prahe, keď chartisti, podporovaní západnými imperialistami a médiami začali verejne rozvracať socialistický štát, nás musí poučiť, o čo im ide. Je nám ľúto, že mnohí umelci naleteli týmto silám a petíciami podporovali prepustenie známeho antikomunistu Havla z väzenia. Predsedníctvo ústredného výboru starostlivo sleduje a monitoruje vývoj a aj vás, súdružky a súdruhovia chcem požiadať, aby ste ho rovnako starostlivo sledovali a bojovali proti týmto rozvratníkom. Máte v rukách veľkú moc, naše socialistické médiá, v ktorých majú komunisti prevahu, musia byť na stráži mieru a socializmu. Dnes existuje dvadsať opozičných formácií, ktoré reprezentujú asi päťsto aktívnych exponentov a podporuje ich asi päťtisíc sympatizantov.“

„Čapicami ich ubijeme,“ zahlási ktosi a redakčná miestnosť sa jemne rozvibruje smieškom. Súdruh ideologický tajomník je rád, že jeho slová sú tak dobre prijímané a zdá sa, že aj pochopené.

„Nesmieme však zabudnúť, že ich vedie skúsený recidivista Václav Havel, ktorý bol 21. februára odsúdený na deväť mesiacov väzenia za rozvracanie republiky. Všimnime si, súdružky a súdruhovia, ako sú tie sily prepojené. Dvaja americkí kongresmani začiatkom februára Václava Havla navrhli na Nobelovu cenu mieru. Toho istého Havla, ktorý bol už týždeň za mrežami za skutky podvracania socialistického zriadenia. Do polovice roka zhromaždil tuzemský Výbor na udelenie Nobelovej ceny mieru Václavovi Havlovi skoro štyri a pol tisíc podpisov. V rôznych krajinách sa pred československými veľvyslanectvami konali mítingy za jeho prepustenie. Súdruhovia, to je sústredený frontálny útok na naše zriadenie a na našu socialistickú vlasť,“ varoval tajomník.

Pôsobil rozhodne a zasvätene, hlas mal pokojný a hovoril s dobrou dikciou. Vidno, že je skúsený rečník, pomyslela si Marta.

„A kto toto nevidí, musí byť ranený slepotou. Tu nejde o žiadnu perestrojku, to je zrada našich ideálov. Zahraničné televízie, medzi nimi aj poľská a maďarská, a to sú, prosím, naše spriatelené krajiny – tak ďaleko to už zašlo, súdružky a súdruhovia, že aj spriatelené krajiny nám vrážajú dýku do chrbta, zaraďovali do vysielania dokumentárne programy o najznámejšom československom disidentovi! Začiatkom apríla započal činnosť Výbor na podporu žiadosti Václava Havla o podmienečné prepustenie z väzby. Na podnet Medzinárodného výboru na podporu Charty 77 sa stal dvadsiaty štvrtý apríl Dňom solidarity s Václavom Havlom. Mnoho európskych divadiel zaraďovalo do svojho repertoáru jeho hry, tie triviálne parapsychologické hlúposti, na ktoré by u nás nikto nechodil. Ale pozor: americký dramatik Arthur Miller zverejnil dvadsiateho deviateho januára protestný text, ktorého okrídlený výrok často opakovali západné vysielačky. Prečítam vám ho, aby ste vedeli, kam mieria.“

Tajomník si nenáhlivo nasadil okuliare v tenkom zlatom ráme, aké nosí Gorbačov. Móda z Moskvy je u súdruhov obľúbená. Z koženej mapy vybral list papiera. Čítal:

„Havlovi väznitelia,“ začal čítať, no hneď zdvihol zrak od papiera a pozrel sa ponad rám okuliarov do pozorne sledujúcich očí ľudí sústredených v redakčnej miestnosti, „to ako my, súdružky a súdruhovia, my sme vraj jeho väznitelia, hoci on sa previnil a bol riadne našimi súdmi podľa našich zákonov odsúdený, tak akože my sme to, čo podľa Arthura Millera,“ a opäť sa zahľadel do papiera pred sebou, „chytajú dym a vrhajú sieť na oblak. Svet vie, že budúcnosť je v Havlovej cele, okolo nej je minulosť.“

Tajomník si zložil okuliare, list papiera položil pred seba a nechal doznieť slová svetového dramatika.

„Porovnateľnému záujmu verejnosti sa teší iba Lech Walesa, Michail Gorbačov a plukovník Wojtyla, toho času pápež Ján Pavel II.,“ pokračoval.

Tajomník si opäť vytrel kútiky úst a požiadal o vodu. Ochotne mu ju chceli naliať všetci okolo sediaci.

V tichu zasadačky šumeli neónové žiarivky a kdesi plieskali dvere. Kým do pohárika zurčala minerálka, redaktori využili čas, aby si plnšie misy prisunuli k sebe, ba ktorýsi odvážlivec vstal a spred náčelníctva vzal zatiaľ nedotknutú. Tajomník si to všimol a s prajným  úsmevom sám spred seba odsunul chlebíčky hladným redaktorom. Napil sa Baldovskej vody, Marte sa uľútilo, ako potláčal grgnutie, zdal sa jej v tej chvíli veľmi zraniteľne ľudský. Vôbec nie bojovný. „Všimnite si, súdruhovia, ako pracuje Slobodná Európa,“ pokračuje napriek tomu bojovne, „všimnite si tú mnohohlavú hydru. Zvlášť výrečná je úvaha Pavla Tigrida, z ktorej pätnásteho júna citovala Slobodná Európa. A čo píše Tirgid? Ten už neútočí iba proti nám, ten už útočí aj proti Michailovi Gorbačovovi. Nemyslite si, že imperialisti skutočne podporujú perestrojku a Gorbačova, to je iba prostriedok, ako dosiahnuť celkom iný cieľ. Tigrid to napísal jasne,“ tajomník si opäť nasadil okuliare a citoval z pripraveného podkladu: „Reformní komunisti hovoria, že ich program zodpovedajúci Gorbačovej perestrojke je teraz jedinou alternatívou. Existuje však ešte iná možnosť. Nie hneď, ale tým lepšie. Práca na nej potrebuje čas. Je to alternatíva neskrývane politická, jasná a prostá. A krajine, o ktorej je reč, nie je cudzia. Je určená troma nezameniteľnými hodnotovými postojmi: sloboda, demokracia, nezávislosť. Ľahko zrozumiteľný program, ktorý hľadá svoju postavu. Môže to byť iba liberál a demokrat bez bázne a hany. A musí to byť človek z mäsa a krvi, radový občan, nepovýšený a nepovyšovaný. Známa a konkrétna tvár, teraz a tu. To všetko ukazuje jedným smerom, k jednej osobe. Ktorej sa do politiky nechce. Sú však situácie, ktoré jedincovi takého formátu a takých vlastností nedovolia odmietnuť politickú rolu, naopak ho do nej dotlačia. Taký snáď bude bezprostredný osud dnešného kandidáta, zajtra, dúfajme, i nositeľa Nobelovej ceny mieru Václava Havla.“

Tajomník zložil okuliare a odkašlal si. Pozrel do publika, ale zdalo sa, že rečami nijako zvlášť neohúril.

„Toľko teda Tigrid. Ale, súdružky a súdruhovia, Havel sa vraj bráni, že chce byť iba spisovateľ, no neverme mu. Je to vlk v ovčom rúchu, on sa iba tvári nevinne a mierne, je to človek márnomyseľný, bažiaci po moci, bažiaci po sláve a bažiaci po svojom majetku. Provokuje nás, len aby strhol na seba pozornosť. Schádza sa s podvratnými živlami, za podradné hry, na ktoré by u nás nikto nechodil, dostáva zo zahraničia tučné honoráre, za ktoré sa ožiera na svojej chalupe s kumpánmi a neustále vyrába nové a nové problémy. Lenže nie všetko týmto besným psom vychádza!“

To sa už ideologický tajomník prestal ovládať a ako hrubol slovník, tak pridával aj na intenzite hlasu.

„Na dvadsiateho prvého augusta“ burácal, „chystala hŕstka skrachovancov veľkú demonštráciu, no nepodarilo sa im vyvolať hromadné protispoločenské akcie, ktoré mali smerovať k diskreditácii súčasného vedenia strany a štátu a postupne získavať mocenské pozície podľa poľského vzoru. Nepodarilo sa im to, súdružky a súdruhovia!“

Tajomník reční a Marta nervózne zaškúli na hodinky. Čo z toho robia takú kovbojku, keď iba hŕstka skrachovacov podvracia republiku? Dokelu, má ona iné starosti. Dvadsiateho sa kontroluje splnenie normy, do mesačného limitu jej  chýba päť flekov. Ak nesplní redakčnú normu, dlh sa jej prenesie do nového mesiaca, a napísať viac ako dvadsať flekov sa stihnúť nedá, nedokáže to. Potrebuje ešte dnes vycestovať, aby zajtra, hoci je sobota, normu splnila. Pri uzávierke sa ráta aj rukopis, ak je odovzdaný na sekretariát. Inak nedostane ani korunu odmeny. Ten tajomník len reční a reční, bojí sa akejsi hŕstky, no Marta sa musí báť omnoho konkrétnejších pánov: svojho vedúceho oddelenia a šéfredaktora. Má sa trepať štyristo kilometrov na východ, aby urobila rozhovor, ako žije predvojnový komunista, maliar, rebelant a zároveň člen ústredného výboru strany. Dlho sa o ňom písať nemalo, teraz by azda bol aj dobrým tipom, tak jej to naznačil vedúci oddelenia. Kedy za možným dobrým tipom dorazí, keď musí počúvať, aké hrozby predstavujú pre socialistický mierový tábor nejakí skrachovanci?

Tajomník končí svoju dlhú reč výzvou k ostražitosti a bojovnosti novinárov, na ktorých pleciach je, aby ľudu vysvetlili, aké nebezpečenstvo im hrozí.

„Kampane zahraničných masovokomunikačných prostriedkov neprestanú, preto musíte zbystriť svoj um a ostražitosť!“

Nasleduje krátka prestávka, počas ktorej sa roznáša káva. Bude už skoro desať hodín, schôdza sa začala o pol deviatej. Teraz má nastať diskusia, Marta rozhutuje, koľkí kolegovia sa budú chcieť pred tajomníkom blysnúť a či pri tom musí ona byť. Možno by bolo dobre tiež sa s niečím prihlásiť, ale s čím? Pije horkú čiernu kávu a vytiahne si z tašky noviny. Azda jej niečo napadne. Z čiernej kronike sa dozvedá, že pred obvodným súdom Praha 2 sa konalo včera predpoludním verejné zasadanie v trestnej veci obvineného Alexandra Vondru.  Dostal trest odňatia slobody na dva mesiace, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu dva roky. Obvinený výtržník Alexander Vondra bol uznaný vinným z prečinu proti verejnému poriadku.

Cez plece jej nakukne do novín súdruh Palko, obávaná postava redakcie. Jeho jediného v redakcii titulujú týmto oslovením, inak si všetci hovoria krstným menom alebo iba pán tenaten. Súdruh Palko je iný druh. Marta to pochopila, keď v redakcii nastal zvláštny problém. Mal k nim nastúpiť absolvent moskovskej vysokej školy. Voľné miesto v zahraničnej rubrike sľúbili Martinej kolegyni z vysokej školy. Obe sa už tešili, ako budú spolu chodiť na obedy, a odrazu už voľné miesto nebolo. Redakčná stranícka organizácia odporúčala, aby do redakcie na voľné miesto zahraničiara nastúpil mladý súdruh Karol Pivko.

„Mišo, a ty sa proti tomu nepostavíš?“ rozčuľovala sa Marta pred vedúcim zahraničnej rubriky.

Mišo fajčil havanské cigary, tvrdo nimi bojoval proti americkému imperializmu. 

„Choď za Palkom,“ smial sa Mišo a nabádal Martu, „choď za Palkom! Palko nám odporúča vziať Pivka. Čo ja s tým môžem? Choď za Palkom, uvidíš, čo ti povie.“

Myslel si, že ju odzbrojí, ale Marta bola vtedy ešte nepoučiteľná, preto šla.

„Súdruh Palko, chcem sa opýtať, či je odporúčanie príkaz, alebo len odporúčanie."

„Odporúčanie je odporúčanie,“ odpovedal súdruh Palko šalamúnsky.

„No tak to znamená, že sa nemusí prijať. Odporúčanie je odporúčanie. Môžem to takto tlmočiť vedúcemu zahraničného oddelenia?“

Súdruh Palko sa na Martu zahľadel a potom povedal: „Martuška, a vy viete, ako sa zachoval Karolov otec v šesťdesiatom ôsmom?“

Nevedela. Asi to bolo dôležité, preto zrozpačitela. Palko stupňoval jej rozpaky: „A viete, ako sa zachoval otec tej vašej protežantky?“

Tak to vedela presne.

„Nijako,“ povedala. „On už nežil.“

„No tak vidíte,“ triumfoval Palko. „Ale Karolov otec sa zachoval čestne!“

Výsledkom rozhovoru bolo, že mladý Pivko do redakcie nastúpil a Marta na revanš vypadla z prvého miesta výhľadového plánu na členstvo v komunistickej strane. Kým si neujasní veci. Času mala dosť, lebo jednu novú prihlášku do redakcie dostali raz do roka. Uchádzačov zoraďovali do výhľadového plánu. Medzi vyvolených sa dostávali iba vtedy, ak v Slovnafte alebo Dimitrovke získali do strany nejakého robotníka. Komunisti organizáciu budovali podľa tabuliek – určili zastúpenie robotníckych povolaní, pracujúcej inteligencie, roľníctva, mladých, žien, Maďarov a ostatných národností.

Súdruh Palko má výnimočné postavenie v redakcii aj preto, lebo ho sem strana vyslala so špeciálnym poslaním. Keď po šesťdesiatom ôsmom boli čistky a po vyhadzovoch zo strany nasledovali vyhadzovy z práce, bolo treba nahradiť pracujúcu inteligenciu čerstvou, strane oddanou krvou. Spomedzi robotníkov vybrali mladých komunistov, za rok zvládli títo borci učivo, ktoré ostatným stredoškolákom trvalo tri roky. Občas, keď je súdruh Palko v dobrom rozmare, rozpráva kolegom príhody z prípravky na vysokú školu.

„Akú zbierku napísal Fraňo Kráľ?“ pýtal sa ho vraj raz profesor na hodine slovenčiny.

Kamarát, dovtedy baník, sediaci v poslednej lavici, nalistoval v príslušnej literatúre a šepkal: „Čerň na palete.“

Súdruh Palko zle dopočul, a tak odpovedal: „Čert na balete!“ 

Maturitu však, samozrejme, získal, aj keď – ako hovorí redakčný podpichovač – rýchlejšie, ako sa krava otelí, aby sa potom stal na vysokej škole, spolu s ostatnými prípravkármi, postrachom svojich učiteľov. Božechráň, aby vyleteli zo skúšky. Keď sa to párkrát stalo, skúšajúceho na straníckej schôdzi upozornili, že ich úlohou je súdruhov naučiť, nie vyhadzovať. Vyhodiť, to dokáže každý. Nuž ich nevyhadzovali a súdruhovia potom, po absolvovaní vysokej školy v riadnom termíne, vylepšovali pracovné kolektívy. Súdruh Palko veľmi aktívne a kvalitne. Šéfredaktor prácu riadil, ale súdruh Palko kontroloval. Občas redaktori nevedeli, koho majú vlastne poslúchať.

Šéfredaktor vyhlási prestávku na kávu. Súdruh Palko vstáva, aby sa išiel venovať vzácnemu hosťovi. Marta sa ho stihne opýtať, kto je ten Alexander Vondra.

„Kto? Povaľač,“ povie s odporom súdruh Palko. „Chartista, ktorý nikde nepracuje, iba sa povaľuje. Nepočúvali ste Slobodnú Európu?“ skúša Martu súdruh Palko.

„To ja nepočúvam,“ klame Marta, lebo občas počúva, ale vie, že to netreba hneď oznamovať. Najmä nie súdruhovi Palkovi. Radšej sa ho na všetko opýta, z jeho zdroja sú tie informácie povolené.

„Predstavte si, je v podmienke, a napriek tomu provokuje. Organizoval tú podpisovú akciu, viete, pod Niekoľko viet. A teraz sa čuduje, že si pôjde trest odsedieť. A ešte budú v Slobodnej Európe a Hlase Ameriky z toho robiť kampaň, že máme politických väzňov. Som zvedavý, ako by oni  zaobchádzali s takými ľuďmi! Povaľačmi.“

„A z čoho žije?“ čuduje sa Marta. „Keď nikde nepracuje, tak z čoho žije? To sa dá, nepracovať, a žiť?“

„Jeho peniaze by ste chceli mať, Martuška,“ povie veľavravne súdruh Palko. „Nebojte sa, tí sú dobre platení!“

„Ale kto ich platí?“

„Vy to neviete?“

„A vy to viete?“

„Ale, Martuška, to vie predsa každý.“

„Súdruh Palko, ja to fakt neviem. A kto mi to mal povedať?“

„No predsa západné centrály! Veď aj súdruh tajomník o tom práve hovoril.“

Marta zapochybuje. On o tom hovoril?

„Nepočúvali ste súdruha tajomníka?“

To už nie je celkom iba otázka, ale tak trochu aj výčitka. Alebo jemná hrozba? Marta má možnosť získať informáciu z tých najvyšších miest a – súdruh Palko si to všimol:

,,Nič ste si nespoznámkovali. Súdruh tajomník nám to pekne vysvetlil, ale vy ste si nerobili poznámky, Martuška.“

Prečo by si mala Marta zapisovať hrozby nejakých smiešnych skrachovancov a kriminálnikov? No mala by sa mať na pozore, lebo ešte stále je iba nádejná kandidátka na členstvo v komunistickej strane. Postúpila síce do výhľadového plánu na kandidátku, zaručili sa za ňu dvaja zodpovední súdruhovia, ktorým strana verí,  no i tak sa po dvoch rokoch môže stať, že ju za kandidátku na členku nepreveria. Bude mať problém nielen ona, ale i tí dvaja ručitelia a tak trochu celá organizácia, lebo ju nevybrali za kandidátku dosť starostlivo. A keď bude mať problém organizácia, tak Marta bude mať rovno ťažký prúser. A jej teraz, keď Gorbačov začal v Rusku perestrojku, na kandidátke na členstvo v komunistickej strane záleží. Kto iný by tu mal urobiť zmeny, ak nie ona? Kedy, ak nie teraz? Marta, hoci nie je v strane, je rebelka z presvedčenia. Tí sú najhorší, povedal jej frajer Martin. Študuje v Prahe a všeličo číta, napríklad cyklostylovanú knihu Zdeňka Mlynářa Mráz přichází s Kremlu.

Ale i keď je Marta presvedčená, so súdruhom ideologickým tajomníkom nesúhlasí prinajmenšom v jednej veci. O šesťdesiatom ôsmom môže hovoriť, čo chce, Marta si myslí, že to bola okupácia. A strana by to mala priznať! Nezabudne, ako jej mama sedela pri rádiu a plakala, že bude vojna. Nezabudne na vystrašených vojakov, vykúkajúcich z obrnených transportérov a netušiacich, kde vlastne sú. Povedali im, že majú ísť brániť Československo,  že tam zúri kontra a že muničné sklady sú plné utajených zbraní. Toto ľuďom, ktorí sa rozkrikovali v hlúčikoch okolo obrnených áut, rozprávali. Jeden ujko ukázal vojakovi bakuľu: Aha, toto je môj samopal, ty durak! Ľudia sa vojakom vysmievali, aj ich ľutovali. Boli rovnako oklamaní ako tí, ktorých mali prísť oslobodzovať.

Potom keď z rádia a televízie počula, že sa Dubček vrátil z Moskvy a že sa s Brežnevom dohodol, Martu najviac zasiahlo to klamstvo. Človek nemal veriť tomu, čo vidí, počuje, zažíva. Brežnev mal povedať: prepáčte, ideme domov, mýlili sme sa. Mala pocit, že dostali riadne po ústach, a za tú facku sa ešte majú útočníkovi ospravedlniť. Na jednom plagátiku čítala: Lenin, zobuď sa, Brežnev sa zbláznil. No presne!

Asi vtedy si Marta zaumienila, že bude novinárkou. A bude písať iba pravdu. S politikou a funkcionármi nechcela mať nič spoločné. Keďže pracovala na oddelení kultúry, celkom to šlo. Kultúra a umenie si žili svoj osobitý život.

Marta si vzdychne. Hľadí von. Nad Bratislavou je natrepaná sivá ťažká obloha. Drží sa nízko nad zemou, spuchnuté mraky čoskoro povolia. Okná Presscentra sú prekrižované mrežami. Čudná architektúra.

Dopíja kávu, zajedá majonézovým chlebíčkom a dúfa, že schôdza sa čoskoro skončí.

(Pokračovanie)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Dolina
#1
Peter Dolina
12. november 2014, 17:50

Pre pana Steuceka:

Ja odpoviem na Vasu reakciu na tomto mieste, snazil som sa na predchadzajucej casti, ale nevedel som to urobit z akehosi dovodu iba jeden z mojich dvoch pocitacov je schopny dat platny vstup a ten pocitac pouzivam zriedka.

Viete, pan Steucek, ja s Vami suhlasim, ze v 50-tich rokoch bol casto bolsevicky teror vyprovokovany, iste bola tu aj urcita paranoia, nejak som to velmi neskumal, ale verim, ze CIA mala v CS agentov, ze boli rozne provokacie, cize odpovedou bol teror, ktory zmietol obcas aj nevinnych.  Kto za to chce vinit iba bolsevikov, nevidi cely obraz.

V 1970 to ale uz nebolo potrebne, pretoze situacia sa zmenila a otvorenejsie hranice by nikomu neuskodili.  Rovnako katolicka cirkev uz ztratila zaujem o boj s komunizmom a sama prechadzala prerodom, ktory by ju na Slovensku plne zamestnal, keby bola oddelana od statu = zmena rezimu by nebola na jej agende.

Ten Havlov prejav som uz cital vela krat, namietam vsak ze CS prezident nie je US prezident, nema vykonnu moc.  Takze moze hovorit co chce, on o faktickych veciach nerozhoduje.  Iste, mohol na protest odstupit, ale to je podla mna jedina vec, co mohol.  Ovsem, samozrejme, vyvolalo by to politcku krizu a mozno by sa nieco zmiernilo, zachranit socializmus uz ale v CS neslo, ak by bolo treba, no tak by nastupilo bombardovanie a farebne revolucia ako napriklad v Jugoske.  Takze podla mna Havel rozpraval nad svoje moznosti, tieto veci mal hovorit premier.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984