Reklama
Reklama

Vstali noví bojovníci

Počet zobrazení: 1838

Na uliciach sa grupujú nové skupiny, túžiace po moci. Sami seba presviedčajú, že sú novou progresívnou vrstvou. Ono je to tak, že v devätnástom storočí vzniklo hnutie za liberalizáciu spoločenského systému, v dvadsiatom storočí zase za demokratizáciu, ale aj za socializmus. Možno povedať, že všetky tieto hnutia mali sociálny základ – išlo spravidla o mestské vrstvy, ktoré chceli sa buď dostať k moci, alebo zmoralizovať existujúci systém. Na konci dvadsiateho storočia však sociálne protesty zmizli zo scény. Vidíme to aj na Slovensku – odbory sú marginalizované a tzv. sociálne strany sa skôr hrajú so slovíčkami a sľubmi. Ich reprezentanti sú buď členmi bohatých vrstiev, alebo sa tam chcú zaradiť – takže nie solidarita, ale odmena za hlasy vo forme sociálneho súcitu.

demonstracia_paste_pixabay.jpg
Foto: Pixabay.com

Už som spomenul, že sa na ulici formujú nové skupiny pseudoradikálov. Ako píše napríklad Tony Judt, sociálne skupiny nahradili černosi (v USA), homosexuáli, pseudofeministky, environmentalisti a pod. Predpona „pseudo“ je namieste, pretože ide o kombináciu zviditeľnenia ambicióznych jednotlivcov, alebo o získanie kusa „koláča“ upečeného zo spoločenského bohatstva a moci. Navyše nejde o celé spomenuté množiny „iných“ ľudí, ale o ich radikálny fragment. Nemajú sociálny základ, ba dokonca ani rasový, demonštrujú svoje odhodlanie dostať sa vyššie v mocenskom systéme. V podstate tlačia ambicióznych jednotlivcov hore. Dosť médií im v tom pomáha. Otázkou je prečo? Čo z toho majú? To nikto nechce priznať.

Sociálne orientované strany v západnej Európe zmizli na prelome 60. a 70. rokov. Zliberálneli, stali sa inovariantom existujúcich strán. Aj ich lídri sa chceli mať dobre a dávať to najavo zaradením sa do vyšších sociálnych vrstiev. Tak sa napríklad v Nemecku hovorilo, že Oscar Lafontaine bol posledným sociálnym demokratom. Po ňom prišli manažéri strán a ich úspechov. Po páde sovietskeho systému aj komunistické strany prešli podobným procesom zmeny. Sociálne otázky boli nahradené ekonomickými údajmi, ktoré možno interpretovať ľubovoľne. Ale vráťme sa k novým bojovníkom. Kto sú a o čo im ide?

Ako pri každom trhovom subjekte prvým krokom je veľká farebná bublina, čiže upútanie pozornosti médií. Ak sa to podarí, polovica cesty k úspechu je vybudovaná. Keby išlo o sociálne hnutia, prívrženci by sa našli prirodzeným spôsobom. Takto za pomoci médií a, samozrejme, nejakých peňazí (každý špás niečo stojí) sa vždy podarí prilákať určité množstvo ľudí. Keď sa tak v televízii pozerám na zábery z „protestných“ demonštrácií, tak mám dojem, že dosť ľudí tam ide s cieľom vybiť svoju prebytočnú energiu a iní akciu vezmú ako „mejdan“ – prídu, usmievajú sa (čo je pri protestoch divné), poskakujú, vykrikujú, niektorí vezmú aj svoje maličké dietky so sebou a v pokoji sa rozídu – s pocitom, ale sme im dali.

Ide o menšinové prúdy, ktoré chcú spolurozhodovať o osudoch spoločnosti, prípadne vymieňať politikov za svojich hovorcov (akoby lídrov). Najviditeľnejšími sú tí homosexuáli, ktorí chcú svoju odlišnosť prezentovať na verejnosti a v médiách. Pseudofeministky priťahujú pozornosť médií obviňovaním známych mužov zo sexuálneho obťažovania. Darí sa im to, hoci médiá im už nevenujú až taký priestor. Environmentalisti idú na vec trochu inak – kombináciou známych problémov, ako sú nezdravé emisie či umelohmotný odpad s vedeckými podujatiami, akými sú konferencie spriaznených odborníkov a environadšencov. Môžeme si pripomenúť antiglobalistov spred dvoch desaťročí – chodievali sa bíjavať s policajtmi v západnej Európe, presúvali sa z mesta do mesta. Dnes, v časoch masového používania sociálnych sietí a internetu, je takéto zvolávanie ľudí ešte jednoduchšie.

V slobodnej spoločnosti je prirodzeným javom verejné vystupovanie jednotlivcov aj skupín. Aj menšiny by mali dať o sebe vedieť. Protest však neznamená povinnosť väčšiny zmeniť sa podľa požiadaviek menšiny, alebo jednotlivcov. Vzájomná ohľaduplnosť je základom akéhokoľvek spolužitia. Aj laik má právo na názor a jeho zverejnenie. To platí o všetkých občanoch a nevyberať spomedzi nich iba tých, ktorí sa k zámerom kohosi hodia.

Do slobody prejavu patria aj nesúhlasné aktivity žltých viest vo Francúzsku a prodemokratické aktivity v Hongkongu. Nemali by však mať devastačný charakter – rozbíjanie výkladov, zapaľovanie áut, obsadzovanie verejných priestranstiev a už vôbec nie okupáciu parlamentov. V podstate ide o zastrašovanie obyvateľstva a oslabovanie postavenia štátu. Mimochodom, okupácia parlamentu je krokom považovaným za pokus o štátny prevrat – len si predstavte, že by demonštranti obsadili americký Kongres... Štát musí rýchlo pripraviť akcie sebaobrany.

Kým žlté vesty vo Francúzsku ukazovali sociálny kontext – zdrojom boli mestské stredné vrstvy, v Hongkongu ide o ľudský mix, ktorý iba spočiatku vyjadril nesúhlas s vydaním nejakých obvinených do kontinentálnej Číny a následne už iba demoloval, čo mu prišlo do cesty. Sociálne nezaradená masa, bez programu (okrem bojovania na uliciach) nemôže prevziať moc – to je v prvom rade zodpovednosť za osudy všetkých obyvateľov.

Občania by mali pozorne sledovať sociálnu skladbu všetkých protestných hnutí či iných pohybov a aj podľa toho reagovať. To isté platí aj o nových ambicióznych tvárach mieriacich do politiky. Sociálne pozadie je veľmi určujúce pre úvahy o politike. Človek nenaprší z oblohy, ale vyrastie v sociálnom prostredí a následne sa do nejakého zaradí. Podľa toho aj reaguje na sociálne, politické, kultúrne aj civilizačné prostredie. Takže aj noví bojovníci odniekiaľ prišli a niečo chcú zmeniť. Zmeny môžu byť „kozmetické“, ale aj k lepšiemu či horšiemu osudu ľudí. Ak oslabujú štát, oslabujú aj jeho ochrannú funkciu voči vlastnému obyvateľstvu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama