Reklama
Reklama

Vrchol osmičkovej histórie

Počet zobrazení: 1908

Pieta, úcta, zamyslenie aj modlitba, ale vrúcna, tichá, patrí k augustovým udalostiam spred polstoročia. Patria však už do iného tisícročia, storočia, iného dejinného kontextu. Majú sa ako udalosti dramatické, tragické pripomínať oslavami, happeningmi?

Týkajú sa obdobia a procesov, ktoré náš súčasný právny štát ohodnotil dokonca v zákone ako obdobie zločinov komunizmu. A nielen čelných predstaviteľov tohto systému, ale aj radových členov štátostrany a dokonca aj členov vtedajších spoločenských orgánov Národného frontu pomenoval ako osoby zodpovedné za tieto zločiny či spolupáchateľov. Áno, skoro celú populáciu tam zaradili. V rozpore s týmto zákonodarstvom sa v súčasnosti menežujú rozličné podujatia, ktoré akoby informovali a propagovali, že obrodný proces, socializmus s ľudskou tvárou bol násilne prerušený, resp. prezentujú to akoby pamätnú oslavu.

V logike tejto nežno-revolučnej legislatívy by to bolo treba nazývať ako porážku experimentu demokratického a humánneho socializmu, a to režimom, ktorý sa volal reálny socializmus patriaci do neostalinského systému. Pritom oba tieto modely, systémy, podľa tohto zákona patria do tohto kriminálno-patologického typu. Jeden zločinný systém porazil druhý. Nerobia to tak ani účastníci, ani usporiadatelia jubilejných osláv. A čo právny štát?

ns_23._august_1968.jpg
Detail titulnej strany Nového slova, mimoriadne vydanie z 23. augusta 1968

Môžu sa za tým skrývať dve okolnosti. Prvá sa týka podpory, ktorú tento model vyvolal medzi národom. Súhlas ľudu vyjadrený aj v šiestich kritických augustových dňoch po vstupe, vpáde či invázii vojsk bol všeobecný, určite až na výnimky temer stopercentný. Ak to porovnávame s dnešnými štyridsiatimi percentami účasti občanov na slovenských parlamentných voľbách, má dnešný systém tomuto formujúcemu politickému systému čo závidieť.

Druhým dôvodom, ktorý je s prvým v príčinnej súvislosti, je samotný model socializmu, áno socializmu, nie iného spoločenského a politického zriadenia, socializmu s ľudskou tvárou. Museli ho prísť likvidovať armády piatich spojeneckých štátov. Druhýkrát sa model demokratického socializmu ozval a rezonoval v revolúcii námestí v novembri 1989. Podľa kanadského historika, ktorý skúmal nápisy na slovenských námestiach a uliciach, najviac hesiel, ktoré boli napísané priamo na stenách, múroch, na plagátoch, na prilepených papieroch – vyjadrovalo vôľu občanov, ktorí chceli namiesto vtedy jestvujúceho systému demokratický a humánny socializmus. Nežiadali, nevolali po kapitalistickom systéme, ani po kapitalizme s ľudskou tvárou. Aj vtedajší jediný kandidát na prezidenta, ešte stále ČSSR, v predvolebnom prejave vyhlasoval, že dovtedajší režim z neho robil nepriateľa socializmu, ale ak bude zvolený, ukáže, že pravda je iná a aj on je iný. A vďaka tejto rétorike sa stal prezidentom štátu všetkými hlasmi poslancov. Dokonca to boli poslanci, ktorí boli zvolení na jednotnej kandidátke Národného frontu.

Nežná revolúcia zvíťazila v ČSSR vďaka tomu, že sa hlásila k obrodnému procesu a socializmu s ľudskou tvárou. Na tribúnach stál a rečnil aj A. Dubček. Až potom prišli víťazi revolúcie s abstraktným heslom, s koncepciou „trhová ekonomika“. Tá mohla byť vtedy podľa M. Gorbačova aj „socialistická trhová ekonomika“. U nás sa však z nej vykľul najskôr divoký kapitalizmus (v malej i veľkej privatizácii a jej vlnách), potom neoliberálny kapitalizmus s globálnou dimenziou. Pravdepodobne politici, ktorí sa podieľali na tomto premývaní mozgov majú ešte niečo ako morálne reflexie. Cítia, že v nežnej revolúcii podviedli. Alebo uviedli národ do omylu a využili to vo svoj prospech. Zaháňajú tieto výčitky do hlbín svojej duše a každoročne v auguste rečnia a pripamätúvajú si demokratický socializmus ako heslo, ktoré ich priviedlo k moci. Využili a zneužili to.

Potom sa stane, že reportérka rozhlasu v zápale slov o demokratickom socializme pri tom, ako oslavne hovorí o A. Dubčekovi a L. Svobodovi, si nevdojak spomenie, že to boli takisto komunisti a že by títo dvaja nechceli momentálnu demokraciu, ktorá je podľa nej jedine dobrá, správna a, ako sa to naučila, aj možná. Zrazu má obavy, či neporušila zákony právneho štátu, zákon o zločinoch komunizmu a či ju neobvinia z deliktu propagácie extrémizmu alebo nebodaj z propagácie ideológie, ktorá potláčala ľudské práva. Takéto stresy a duševné traumy si nezaslúži súčasná mládež žurnalistická, aj keď už nie je zväzácka, ale svojím nadšením, entuziazmom a nezavinenými absenciami vo vedomostiach sa jej podobá.

Udalosti augusta, invázia vojsk Varšavskej zmluvy, armád jej piatich štátov, patria do dejín iného štátu, ktorý už bol najskôr premenovaný (a to z ČSSR na pomlčkový názov, bez jedného písmena „S“, potom konsenzom na ČSFR). V ďalšej etape rozvoja nežnej revolúcie tento štát zanikol (rozpadom). Rozsiahlou legislatívou sa aj ČSFR aj ČR aj SR ako nástupnícke štáty vyrovnali s touto minulosťou. Vyriešilo sa to aj v medzinárodných vzťahoch príslušnými zmluvami a dohodami so štátmi, aktérmi týchto udalostí.

Zanikol aj vojenský pakt a štát, ktorý viedol túto inváziu, aby u nás si mohol užívať dočasný pobyt. Ďalšie štyri spojenecké štáty sa premenovali a revolučne zreformovali. Vedenia všetkých týchto aktérov, vstupu a internacionálnej pomoci sa ospravedlnili na adekvátnej štátnej úrovni za toto svoje vojenské konanie v rozpore s medzinárodným právom. Diplomatické vzťahy k nim by mali byť dnes v poriadku. Nie je to tak z pohľadu československých médií.

Aké majú záujmy a ciele? Môžu slúžiť pomerne spoľahlivo ako fóra na vyvolávanie strachu a nenávisti. Negatívne emócie s celospoločenskou verejnou odozvou smerujú najmä proti nástupníckemu štátu, zaniknutej superveľmoci. Prispievajú tiež k nášmu spoľahlivému ukotveniu v globálnych alianciách. V 19. storočí platilo, že stredná Európa – má geopolitické poslanie vyrovnávať mocenský tlak so západu Nemecka a z východu Ruska. Zachovávala sa tak mocenská rovnováha. V roku 1938 – 1939 ČSR doplatila na to, že mala iba jediného spojenca, západné mocnosti a nemala spojenca na východe. Suverenita tohto štátu bola zlikvidovaná, jeho územie rozdelené a okupované. Od roku 1948 sme síce geograficky boli v strednej Európe, ale geopoliticky vo východnom bloku. A svet bol bipolarizovaný. Aj pokus, aj úvahy o zmenu tohto postavenia sa likvidovali aj spojeneckou inváziou Varšavskej zmluvy. Od roku 1989, resp. Slovenská republika od r. 1993 sme si konštruovali medzinárodné vzťahy, ktoré nebudú založené na antagonistickom rozdelení sveta. Nevyšlo to. Patríme do západného sveta – ktorý je (zatiaľ nie v antagonistickom vzťahu), ale v nepriateľskom (nie ešte vojenskom) vzťahu k Ruskej federácii. Dnes aj komentátor denníka Pravda poučuje čitateľov, že „nemôžeme byť mostom medzi Východom a Západom“, ale musíme zdieľať hodnoty demokratického Západu. „Kocky sú hodené“ (Alea acta est). Už aj naše vojenské jednotky sú pri jeho hraniciach. Za Slovenského štátu boli až na Kaukaze. Bude to neprerušená pieseň ?

Teraz je to už zrejmé. Z toho vyplýva aj dôsledok. Oslavovať „augustové udalosti“ ako náš neprikázaný sviatok (pomenovanie pozná svätá cirkev), ale najväčší historický sviatok – zo všetkých osmičkových. Máme inštrument, ktorý nám umožní nielen pochopiť, ale aj použiť a využiť múdrosť vekov a to „Historia magistra vitae“. Zdôrazňovaním našej okupácie, vojenského násilia uplatneného ZSSR v roku 1968, neslobody v ďalšom období – sa vytvára historické vedomie národa a ľudu – v prospech axiómy – že stredná Európa je Západ. Neplatí poučenie Palackého – vyrovnanosť medzi Východom a Západom.

Autor je vysokoškolský učiteľ

Priemer: 4.5 (13 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama