Reklama
Reklama

Vražda ako politický thriller

Počet zobrazení: 2461

„Postmodernita, dalo by sa povedať, je kultúrou neúplných senzácií, rozmanitej nostalgie, jednorazového simulacra, rôznorodej povrchnosti, v ktorej sú tradičné hodnoty kvalít ako hĺbka, spojitosť, význam, originalita a autenticita vyprázdnené alebo rozptýlené uprostred náhodného víru prázdnych signálov.“ (Jean Baudrillard)

Keď stratíte dôveru, snažíte sa urobiť „čokoľvek“, aby ste svoju kredibilitu získali späť. Samozrejme, urobiť „čokoľvek“ znamená urobiť čosi v rámci mantinelov, ktoré ste si postavili vy sami. Za mantinely sa ísť nemôže, pretože by to podkopalo celú vašu integritu. Toto isté platí aj v prípade vlády, štátnych orgánov a verejných inštitúcií. Vytušili pokles politicko-spoločenskej príťažlivosti, cítia napätie a značný tlak, ktorý je na nich vyvíjaný. Preto robia čosi, čo vyzerá ako šou.  

ficomilion7491.jpg  Kresba: Ľubomír Kotrha

Na jednej strane šou kompenzuje deficit, kamufluje prázdno a inerciu, na druhej strane je po šou dopyt zo strany spoločnosti. Niekto by povedal, že sme sa zacyklili v dvoch rovinách. V prvej, v ktorej je v hre spravodlivosť a potenciál byť víťazom v zápase o navrátenie kredibility a druhej, v ktorej ide o manifestáciu plurality príbehov a narácií. Druhá rovina plodí a kumuluje senzácie a novinky, vlastne to, na čo sme ako konzumenti zvyknutí – silné a pútavé príbehy, ktoré robia životnú nudu znesiteľnejšou.

V tejto situácii  akoby sa znásobovali a zintenzívňovali potreby po spoločenskej spravodlivosti s potrebami po konzumovaní, ktoré sú vpísané do tragédie. Zdá sa, že ohľad nad rodinami zosnulých z morálno-etického hľadiska hrá sekundárnu rolu. De facto je táto vražda zneužitá na vytĺkanie politického kapitálu, na mocenské boje o získanie priazne verejnosti, či trénovanie politicko-marketingových praktík. V tejto hre neexistujú víťazi a porazení. Tu sa obnažuje politikárčenie a človečina.

Vražda ako politický thriller predpokladá charizmatických hercov, zápletku, príznačné prostredie a, samozrejme, formu – spôsob, ako príbeh podať, resp. prostredníctvom koho ho servírovať. Ak prezident policajného zboru vystúpi každý deň pred médiami s vyhláseniami o detailnom priebehu procesu vyšetrovania a naznačí desať scenárov ďalšieho vývoja, ak všakovakí investigatívni novinári určia, akým smerom sa má vyšetrovanie uberať a kto môže byť potenciálnym vrahom a zadávateľom tohto ohavného činu, môžeme s istotou očakávať, že sa prípad v krátkej dobe nevyrieši. Namiesto toho, aby si orgány činné v trestnom konaní robili svoje povinnosti a prácu v dostatočnom pokoji a v prostredí vhodnom na zabezpečenie procesných úkonov, prezentujú manévre, do ktorých ich nespokojné médiá a občania dotlačili. Za bremeno, ktoré teraz nesú na svojich pleciach spolu s predmetnými ústavnými činiteľmi si vlastne môžu sami, pretože ich úsilie o víťazstvo v zápase o dôveryhodnosť sa už dávno ocitlo v kvadratúre kruhu. Vhuplo do horizontu udalostí, z ktorého už niet cesty späť. Nadväzujúc na slová Jeana Baudrillarda sa milión eur esteticky rozložený na rustikálnom stole a výroky o nájdení odvahy zdajú ako prázdne signály zaplavujúce už tak bezmocne sa tváriacu šou. Povedané inak: „On and on, does anybody know what we are looking for, another hero, another mindless crime, behind the curtain, in the pantomime, hold the line, does anybody want to take it anymore, the show must go on...“

Autor je politológ

Priemer: 3.6 (33 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama