Voľby na Slovensku a kresťanská ľavica

Počet zobrazení: 4469

Môže byť ľavičiar veriacim kresťanom a, naopak, praktizujúci kresťan ľavičiarom? Táto provokatívna otázka sa viac ako inokedy vnucuje do pozornosti slovenskej verejnosti najmä teraz – v období medzi prvým a druhým kolom prezidentských volieb, keď sa jeden z dvojice kandidátov prihlásil k tomu, že je praktizujúcim kresťanom. Povedzme si otvorene – mnohí na Slovensku by bez väčšieho uvažovania na túto otázku asi odpovedali – nie. Nehovoriac o liberálnych stranách a mainstreamových médiách, ktoré takéto potenciálne prieniky kresťanstva a ľavice viac ako kategoricky odmietajú, skreslene interpretujú alebo prípadne až karikujú a zosmiešňujú brisknou satirou. Naposledy tak vo verejnom priestore urobil bývalý trnavský arcibiskup Bezák, ktorý podobnú možnosť označil za niečo ako snahu vytvoriť guľatú kocku. Stúpenci tohto názoru majú na svoj postoj dosť vážne dôvody, ale o tom neskôr. Je však pravdivý?
 

Praktizujúci kresťan a ľavicový volič nie sú oheň a voda
 

Aj keby sa tak na prvý pohľad zdalo, nie. Svedčí o tom ani nie taký dávny sociologický prieskum agentúry FOCUS zo septembra minulého roka, ktorý sa sústredil na religiozitu slovenských voličov. Časť z neho zverejnil Martin Hanus vo svojom článku na webovom portáli www.postoj.sk pod názvom „Koľko ťaží Kotleba z kostolných veriacich“. Autor vo svojom komentári údajov získaných z prieskumu správne postrehol, že Kotlebova strana sa len vo veľmi malej miere opiera o voličov, ktorí pravidelne chodia do kostola. Takých je iba okolo päť percent. V článku však ponechal bokom iný zaujímavý údaj: v časti prieskumu, čo sa týka toho „Ako volia ľudia, ktorí chodia do kostola“ sa ukázalo, že z tých, čo tak robia každý deň, volí Smer a KDH zhodne 33,5 % a v prípade veriacich, čo chodia do kostola aspoň raz týždenne, je to dokonca výrazne viac v prospech Smeru. Z nich mu dáva svoj hlas 28,5 %, zatiaľ čo KDH len 15,8 % veriacich. Takúto tendenciu je koniec koncov možno na Slovensku dlhodobo pozorovať. To, že je niekto veriaci, neznamená, že je automaticky voličom KDH. Ani to, že by mu to bránilo mať srdce politicky naľavo a dávať svoj hlas ľavicovo orientovaným politickým stranám. Inak povedané – názor, že byť praktizujúcim kresťanom a zároveň ľavicovým voličom, nebodaj politikom, je čosi ako spájať oheň a vodu alebo snaha vytvoriť guľatú kocku, je, jemne povedané, prinajmenšom anachronizmus. A neplatí to len o Slovensku, kde by sa zakonzervovanie podobných postojov niekomu veľmi hodilo. Ide o rezíduá myslenia a antikomunistickej rétoriky z čias minulého systému, od ktorého nás delia pomaly tri celé desaťročia.

1iglesia_el_cobre_santiago_de_cuba_2_upload.wikimedia.org_2019-3-23.jpgBazilika Panny Márie v Cobre pri Santiagu de Cuba.

Obaja autori sme istý čas žili v Latinskej Amerike, takže sa v tomto smere môžeme opierať o svoju vlastnú skúsenosť z Kuby v druhej polovici 80. rokov minulého storočia, ktorá má dodnes v očiach mnohých našich veriacich povesť silno ateistickej krajiny. A čuduj sa svete – mladší z nášho spoluautorského dua – vtedy ako šesťročné chlapča spolu s mamou – nie jeden raz v Havane navštívili kostol, kde mali možnosť osobného kontaktu s kubánskymi veriacimi. A vôbec im nepripadali ustrašení, ani vyplašení. Skôr naopak – zažili tam viacero veselých príhod. A starší z nášho dua sa zasa dostal pri reportážnej ceste do provincie Oriente, kde sa neďaleko Santiaga de Cuba nachádza známe pútnické miesto s bazilikou Panny Márie v Cobre. Mal tam zaujímavý zážitok. V miestnom múzeu mu jeho nenápadná sprievodkyňa ukázala z jej pohľadu najvzácnejší a unikátny exponát – medailónik Panny Márie, ktorý pochádzal od matky Fidela a Raula Castra. Obetovala ho Matke Božej s prosbou, aby chránila na nebezpečnej ceste životom jej synov revolucionárov, ktorí v tom čase vyvíjali činnosť proti diktátorovi Batistovi v Sierra Maestra. Tento skromný pliešok nám o veriacom  zázemí veľkých revolucionárov hovorí viac ako tucty odborných kníh. Nie náhodou to možno vnímať aj tak, že imanentný náboženský cit bol u Fidela – a u Raúla je doteraz – prítomný viac, ako si kto z nás vôbec vie predstaviť, a to bez ohľadu na fakt, že Fidel za svojho života niekoľkokrát verejne prezentoval svoj ateizmus.
 

Veriaci ľavicoví politici sú v Latinskej Amerike osobitný fenomén
 

Ako spravodajca ČST pre Latinskú Ameriku som bol svedkom toho, že si Fidel napriek týmto svojim známym postojom našiel čas desiatky hodín do dlhej noci besedovať s brazílskym dominikánom Frei Bettom o otázkach viery. Otvorená výmena názorov dala podnet pre vydanie brilantnej knihy pod názvom Fidel a náboženstvo. Vyjadril v nej svoju úctu k fenoménu viery v Latinskej Amerike a k teológii oslobodenia. Mne osobne to hovorí veľmi veľa, lebo som v rámci svojich spravodajských povinnosti pravidelne chodil do Nikaraguy, kde mali ľavicové prúdy a teológovia oslobodenia veľmi blízko k sebe, čo som mohol sledovať, obrazne povedané, v priamom prenose. Viacerí duchovní boli ministrami v sandinovskej vláde. Celkovo sa dá povedať, že veriaci ľavicoví politici sú v Latinskej Amerike osobitným fenoménom. K viere sa hlásil napríklad Hugo Chávez, podobne ako i terajší venezuelský prezident Nicolás Maduro. Patria k ním aj ďalší prezidenti v regióne: nikaragujský Daniel Ortega, salvadorský Salvador Sánchez Cerén, mexický Andrés Manuel López Obrador, bolívijský Evo Morales, ako aj exprezidenti Ekvádoru Rafael Correa, Paraguaja Fernando Lugo, Brazílie Luiz Inácio Lula da Silva a Dilma Rousseffová, či Argentíny Cristina Fernándezová de Kirchner.

2forum_social_mundial_2008_-.jpg
Dnes už legendy latinskoamerickej ľavice. Sprava: H. Chávez, R. Correa, L. I. Lula da Silva, E. Morales a F. Lugo.

Je potrebné ešte spomenúť ďalší moment, ktorý nám často uniká. Už v minulosti bolo komunistické vedenie Kuby veľmi tolerantné voči tým svojim členom strany, ktorí boli veriaci. V 90. rokoch sa dokonca dostalo do stanov strany, že vzťah k viere je súkromnou záležitosťou každého jej člena a nemá vplyv na jeho postavenie v spoločnosti. V tomto smere preto neprekvapuje, že sa veľmi zlepšili aj oficiálne vzťahy vedenia krajiny s Vatikánom, čo vyvrcholilo návštevami pápežov Jana Pavla ll., neskôr Benedikta XVI. a Františka na Kube. Fidel a Raúl sa stretli so všetkým tromi velikánmi katolíckej cirkvi. S prvým z nich to Fidel urobil ešte ako najvyšší predstaviteľ krajiny, ktorý sa po dlhých rokoch špeciálne pri tejto príležitosti objavil na verejnosti nie vo svojej typickej vojenskej uniforme, ale v civilnom obleku. S Benediktom i Františkom po jeho odstúpení z najvyšších straníckych a štátnych funkcii v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu už síce komunikoval ako hlava štátu Raúl a Fidel len ako súkromná osoba, ale stále významná osobnosť svetovej politiky s vysokou kredibilitou. Všetko to svedčí o nanajvýš korektných vzťahoch predstaviteľov kubánskeho štátu i celej spoločnosti k cirkvi. Z tohto dôvodu pokúšať sa rozohrávať politické vášne a napätie v spoločnosti prostredníctvom katolíckeho disentu, ktoré podporovali aj u nás niektorí predstavitelia KDH, či organizácie typu Človek v ohrození a Nadácia Pontis – má na Kube minimálnu šancu na úspech.
 

Teológia oslobodenia, cirkev a latinskoamerická ľavica
 

Podobne je to v ďalších častiach Latinskej Ameriky, o čom sme sa mali možnosť presvedčiť počas nášho spoločného pobytu pred dvanástimi rokmi v Peru. Mladší z nášho dua tam na právnických fakultách zbieral vedecký materiál pre dizertačnú prácu z oblasti právnej histórie Inkov, ako aj španielskeho miestokráľovstva Peru. Starší z nás sa vybral po stopách jedného zo zakladateľov teológie oslobodenia Gustava Gutiérreza a Inštitútu Bartolomého de las Casas v Lime, pri ktorého zrode Gutiérrez stál. Inšpiračne aj pre dnešnú dobu pôsobí najmä odkaz princípov riadenia ríše Inkov, ktorú už v predstihu pol tisícročia oproti súčasnosti možno označiť ako sociálny štát. Išlo o štát, ktorý v obdobiach sucha či iných prírodných katastrof distribuoval obyvateľstvu potraviny zo svojich sýpok, kde každý manželský pár dostal od svojej komunity (ayllu) do užívania pozemok, ktorý stačil na uživenie rodiny a pri narodení detí ďalšiu pôdu, štát, ktorý nenechal napospas osudu práceneschopných obyvateľov – invalidov, siroty či starých ľudí a nepoznal hladomory. Hlboký sociálny cit a neúnavnú starostlivosť o práva Indiánov až s dosahom na španielsky kráľovský dvor prejavoval v 16. storočí aj charizmatický biskup z mexického Chiapasu Bartolomé de las Casas.

3teologia_oslobodenia_-_venovanie.jpg4luis_llontop-kopia.jpg
Luis Llontop – blízky spolupracovník G. Gutiérreza z Inštitútu Bartolomé de las Casas v Lime.

Venovanie publikácie G. Gutiérreza: Teológia oslobodenia – osobný archív autora.

Nie náhodou oba tieto príklady označujú viacerí znalci Latinskej Ameriky za motivačnú niť, ktorá spája dnešné sociálne pohyby na kontinente, vznik teológie oslobodenia v druhej polovici minulého storočia a vzťah cirkvi k nej. Jej duch sa premietol aj do rokovania konferencie latinskoamerického episkopátu v kolumbijskom Medellíne v septembri roku 1968, ktorá kládla dôraz na angažovanosť cirkvi v prospech chudobných. Klasické cirkevné elity na kontinente, ale i vo Vatikáne formujúcu sa teológiu oslobodenia prijímali so značnou nedôverou.  Dá sa až povedať, že spočiatku bol postoj voči nej – najmä za pontifikátu Jana Pavla II., dosť vyhranený, o čom som sa mohol aj počas reportážnych ciest v sandinovskej Nikarague osobne presvedčiť. Kritici jej vyčítali najmä to, že podľa nich preberá marxistickú analýzu spoločnosti a jej výklad cirkevných dogiem podporuje formovanie paralelných štruktúr ľudovej cirkvi (Iglesia Popular). Má vraj tiež údajne dispozíciu podporovať násilie v boji za sociálnu spravodlivosť. Viacerých kňazov – stúpencov teológie oslobodenia Vatikán dokonca suspendoval. Druhá strana tieto postoje i názory označovala za diskutabilné. Ako nám potvrdil v Inštitúte Bartolomého de las Casas v Lime Luis Llontop – jeden z blízkych spolupracovníkov G. Gutiérreza po zhruba štvrťstoročí diskusií dochádza v oboch táboroch k vyjasneniu pozícií a k ustáleniu výrazne zmierlivejších postojov. Hrany sa obrúsili. Táto tendencia sa ešte viac posilňuje za pontifikátu pápeža Františka, o čom napríklad svedčí urýchlenie a úspešné zavŕšenie svätorečenia zavraždeného salvádorského arcibiskupa Óscara Romera, veľkého zástancu chudobných, ktorého latinskoamerická ľavica považuje takpovediac za svojho svätého. Pápež tiež prijal na audiencii vo svojej rezidencii G. Gutiérreza a v januári 2019 za nového arcibiskupa Limy vymenoval jedného z jeho žiakov – dovtedy radového kňaza – Carlosa Castilla Mattasoglia. Pre zaujímavosť treba azda dodať, že vo funkcii nahradil svojho predchodcu arcibiskupa Juana Luisa Ciprianiho, ktorý bol skôr známy ako kritik teológie oslobodenia a rodinný priateľ diktátora Fujimoriho.
 

Dozrieva čas na zmenu
 

Podľa slov ďalšieho zo zakladateľov teológie oslobodenia brazílskeho františkána Leonarda Boffa – jej koncepcia sa zrodila z etického rozhorčenia nad chudobou a odstrčenosťou veľkých más kontinentu na okraj spoločnosti. Tento pocit postupne hlboko preniká do myslenia širokých vrstiev obyvateľstva na celej planéte. Formuje sa nová kresťanská ľavica. Nie je vzácnosťou stretnúť sa s názorom, dosť bežným práve v Latinskej Amerike, že je proti zdravému rozumu, aby chudobný človek a veriaci volič zo sociálne skromných pomerov, vrátane študentov, fandil bohatým a volil liberálne pravicové strany, hoci by hneď ponechal bokom ich postoje ku kontroverzným kultúrno-etickým témam. Slovensko v tomto smere nemôže byť výnimkou. Aj tu postupne dozrieva čas na zmenu. Vo veľkom predstihu ju predznamenal nitriansky biskup Ján Chryzostom Korec, ktorého pozitívny postoj k slovenskej ľavici a osobne i k Robertovi Ficovi neovplyvnilo desaťročia trvajúce politické prenasledovanie spred roka 1989. Žiaľ, ani uznávanie kardinálovej charizmy odvážneho disidenta však nezabránilo niektorým „rádoby-filozofom“ kresťanskej pravice, že sa voči nemu – dokonca dosť často – neúctivo vymedzovali. Dedičstvo, dá sa povedať, niekedy až tzv. „nenávisti za hrob“ prejavujú voči všetkému ľavicovému viacerí kresťansky orientovaní politici a voliči dodnes. Mnohí ľavičiari im v tomto smere nič nezostávajú dlžní.

5ceremonia_de_canonizacion_de_monsenor_romero._30371604477_upload.wikimedia.org_2019-3-23.jpg
Snímka zo svätorečenia Óscara Romera na Námestí svätého Petra vo Vatikáne v roku 2018. Foto: Archív autorov a Wikimedia.

Našťastie sa situácia aj na Slovensku postupne začína meniť. Pravo-ľavá typológia už automaticky neznamená dichotómiu veriaci-neveriaci, či konzervatívec verzus liberál, o čom svedčí aj vyššie uvedený prieskum agentúry FOCUS. Pripomína to pomery v Latinskej Amerike, keď na začiatku 21. storočia vo veľkom začalo pribúdať k viere sa hlásiacich ľavicových politikov a veriacich voličov hlasujúcich za ľavicové strany. Taký je i Maroš Šefčovič a ďalších takých majú aj v Smere. A v KSS jeden z podobných zastáva funkciu podpredsedu strany. Veriaci voliči sú aj v národne orientovaných stranách. A ak sa mainstream niečoho u nás naozaj obáva, je možnosť, že by v prezidentských či v budúcich parlamentných voľbách na Slovensku spojili svoje hlasy ľavica, praktizujúci kresťania a národne orientované sily. Slovom, časy sa menia, či už si to želáme alebo nie. Teda ten, kto vyzýva „na zmenu“, vlamuje sa do otvorených dverí. Ide skôr o to, aký bude vektor tejto zmeny – či pôjde o stieranie rozdielov alebo stupňovanie konfrontácie v spoločnosti. Inak povedané, či sa presadí spoločenský zmier alebo agresívne Slovensko. „Kiska v sukni“ určite pozitívnu zmenu neznamená. Nech to dopadne akokoľvek, ale už to, že nás predvolebné nálady provokujú k otázke, či môže byť ľavičiar veriacim kresťanom a naopak praktizujúci kresťan ľavičiarom, vzbudzuje nádej pre budúcnosť.

 Ing. Ján Puchovský, publicista, bývalý spravodajca ČST pre Latinskú Ameriku
JUDr. Ján Puchovský, PhD., právny historik, špecialista na Latinskú Ameriku a Španielsko

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984