Reklama
Reklama

Voľby 2020 a hrozba ukrajinského scenára v Bielorusku

Počet zobrazení: 1811

V Bielorusku sa 9. augusta 2020 uskutočnili prezidentské voľby. Tie sa podľa očakávania skončili víťazstvom doterajšieho prezidenta A. Lukašenka, ktorý podľa oficiálnych údajov získal vyše 80 % hlasov. V jeho prípade ide už o šieste víťazstvo za sebou, i keď tentoraz bolo komplikovanejšie, než sa očakávalo, najmä pre pouličné protesty v Minsku. Mainstreamové slovenské médiá boli pri popise volieb v Bielorusku veľmi jednostranné a niektoré išli až tak ďaleko, že hovorili o dvoch víťazoch volieb. „Majdanské protesty“ v Bielorusku zatiaľ zďaleka nevyzerajú tak úspešne ako na Ukrajine, a to aj pre podstatné rozdiely medzi oboma krajinami.
 

Voľby 2020 v Bielorusku

Termín prezidentských volieb v Bielorusku bol stanovený na dobu, kedy prezident A. Lukašenko predpokladal, že celý proces pôjde pomerne hladko a jeho očakávané víťazstvo verejnosť prijme skôr apaticky. V posledných rokoch nebola bieloruská ekonomika príliš úspešná, ale pomerne stabilná. Realitu v tomto roku však ovplyvnili viaceré nečakané faktory, predovšetkým pandémia koronavírusu, pri ktorej prezident vyvolal svojím odmietaním karantény rozporuplný dojem. Výrazným faktorom boli i ekonomické následky pandémie. V Bielorusku nastal za prvý polrok ekonomický pokles o 1,7 % HDP v porovnaní s minulým rokom, oveľa horší však bol pokles životnej úrovne skupín ľudí, ktorí na tom už pred pandémiou neboli najlepšie. Aj tieto faktory boli dôvodom, prečo sa počas volieb vo verejnosti objavilo viac hnevu namiesto obvyklej apatie voličov. Prezident si to zrejme uvedomoval, napriek tomu sa však rozhodol uskutočniť voľby v auguste, aby dokázal, že má situáciu pod kontrolou.

Na voľbách sa zúčastnilo päť registrovaných kandidátov, pričom najviac diskutovanými boli A. Lukašenko a S. Tichanovská. Podľa oficiálnych výsledkov účasť na voľbách bola vyše 84 %, pričom prezident A. Lukašenko zvíťazil s počtom vyše 80 % odovzdaných hlasov, zatiaľ čo opozičná kandidátka skončila na druhom mieste s 10 % hlasov. Je zrejmé, že voľby boli nespravodlivé, údaje nedôveryhodné a neprekvapuje, že S. Tichanovská výsledky volieb neuznala. Vzhľadom na obvyklé znevýhodnenia opozície v Bielorusku to však nie nič prekvapujúce – spory o výsledok sa objavovali i pri väčšine minulých volieb. Zo Západu prišla najostrejšia reakcia po voľbách v roku 2006, keď USA a ani EÚ neuznali výsledky a zaviedli proti Bielorusku sankcie. Veľké podráždenie vtedy vyvolal najmä neúspech tzv. džínsovej revolúcie, ktorú podľa vzoru oranžovej revolúcie 2004 – 2005 v Kyjeve organizovali domáci i zahraniční aktivisti. Neskôr niektoré subjekty vyzývali i na bojkot hokejových MS v Bielorusku, politický systém sa však udržal a postupne sa s tým začali zmierovať aj západní politici.

Významným faktorom po voľbách 2020 sú rozsiahle masové protesty v Minsku, ktoré prezident A. Lukašenko potláča s použitím násilia. A hoci je miera násilia porovnateľná s násilím proti demonštrantom v Španielsku či Francúzsku, násilie je prejavom slabosti režimu. Faktom je však aj to, že polícia má zatiaľ Minsk pod kontrolou a demonštranti neovládli centrum mesta, ani nezriadili stanové mesto ako v Kyjeve 2013 – 2014. Demonštranti nie sú zjavne ani tak dobre organizovaní ako počas Majdanu a po odchode S. Tichanovskej do Litvy nemajú zjednocujúcu osobnosť pre svoje demonštrácie. Zdá sa tiež, že A. Lukašenko nie je ochotný robiť s nimi kompromisy a chce zabrániť ukrajinskému scenáru, keď V. Janukovyč uzavrel 21. februára 2014 s lídrami Majdanu dohodu o predčasných voľbách, tú však demonštranti nerešpektovali a prezident musel nakoniec z Kyjeva utiecť.
 

Bieloruská Čaputová?

Pokiaľ ide o S. Tichanovskú, v minulosti sa príliš neangažovala, bola však manželkou jedného z odporcov režimu, V. Tichanovského. Išlo o podnikateľa v oblasti filmovej tvorby, ktorý sa postupne začal výraznejšie angažovať aj v politike najmä prostredníctvom sociálnych sietí. Vytvoril si úspešný kanál na YouTube s názvom Krajina pre život, kde kritizoval rôzne formy korupcie v štáte a postupne sa začal zúčastňovať pouličných protestov, napr. proti užšej integrácii s Ruskom. Kvôli tomu je častým objektom policajných vyšetrovaní. Okrem podozrení z priestupkov proti verejnému poriadku pri demonštráciách na neho podala trestné oznámenie L. Jermošinová, predsedníčka Ústrednej volebnej komisie pre vyhrážanie, ďalšie podozrenia vznikli preto, že sa pri domovej prehliadke v chate jeho matky našlo 900 000 dolárov v hotovosti. Samozrejme, že o týchto konaniach možno mať pochybnosti, skomplikovali mu však možnosť účasti vo volebnej kampani.

Takže hoci 7. mája 2020 V. Tichanovský vyjadril, že chce kandidovať na prezidenta, nakoniec sa do volieb prihlásila jeho manželka. To, že išlo o osobu bez politickej minulosti, jej šance skôr zvýšilo. S. Tichanovská vystupovala ako „nová tvár“, podobne ako u nás Z. Čaputová. Nemala síce hlboké myšlienky, dobre si však pripravila svoje vystúpenia a skromný priestor, ktorý jej vydelila štátna televízia Belarus 1, využila dobre, najmä v dňoch 21. a 28. júla. Svojim politickým programom sa pokúšala osloviť čo najširšiu skupinu voličov. Prisľúbila podporu malých a stredných podnikateľov, ale aj prilákanie zahraničných investícií. Štedro sľubovala i sociálne výhody pre rôzne skupiny sociálne slabších, v zdravotníctve požadovala menej byrokracie, vysokým školám zasa sľúbila väčšiu samosprávu. So zvláštnym dôrazom sa kandidátka obrátila na staršiu generáciu, ktorá patrí k podporovateľom režimu a prisľúbila, že sa nemusia báť o svoje penzie.

Zaujímavá je pozícia S. Tichanovskej smerom k Rusku. Hovorí, že chce priateľské vzťahy, ktoré však podľa nej majú byť „rovné“. Z jej vyjadrení vyplýva, že tie súčasné  za rovné nepovažuje. Vzťahy s RF sú pritom kľúčové, lebo bieloruská ekonomika je ešte viac integrovaná s ruskou než ukrajinská. Možno predpokladať, že S. Tichanovská by vzťahy s RF oslabila a kládla by väčší dôraz na európsku orientáciu. Rovnako však možno predpokladať aj reakciu Moskvy, ktorá by bola podobne asertívna ako na Ukrajine. Myšlienka európskej orientácie je populárna zvlášť medzi bieloruskou mládežou, ktorá si však EÚ často idealizuje. Mnohí veria, že ak odstúpi prezident A. Lukašenko, budú môcť čoskoro pracovať v západnej Európe a poberať „nemecké“ platy. Skúsenosti z Ukrajiny 15 rokov po tzv. oranžovej revolúcii však ukazujú, že to takto jednoducho nefunguje…
 

Aká je úloha extrémistov?

Okrem silného európskeho rozmeru v kampani S. Tichanovskej je však cítiť aj neveľmi európske aspekty. Sama politička je pomerne umiernená a nechce odradiť väčšinu rusko-jazyčnej populácie, aj preto často sama hovorí po rusky. Podporuje ju však mnoho ľudí z radov extrémistov a niektorí z nich používajú naozaj ostrú rétoriku. Medzi jej blízkych spolupracovníkov v kampani patril N. Saljanik, predseda Bieloruského národného kongresu v Grodne, ktorý počas kampane povedal: „Treba pracovať s ľuďmi. Nemecko bolo ponížené, odsúdené, zaťažené kontribúciami a všetkým, až prišiel taký ako … Hitler… Potrebujeme takých ako on! Aby sa národ zdvihol a zachcelo sa mu slobody…“ Samozrejme, že S. Tichanovská sa od jeho slov dištancovala, no fakt, že medzi jej spolupracovníkmi sú i takíto nebezpeční extrémisti, je zrejmý. Spomenúť treba i rôzne skupiny bieloruských nacionalistov, najmä tzv. Litvínov, ktorí sú ostro protiruskí a tvrdia, že Bielorusi majú bližšie k Litovcom než k Rusom. Zdôvodňujú to tým, že v stredoveku bolo Bielorusko centrom litovského štátu a jeho hlavným jazykom bieloruský jazyk. Podľa nich sú Bielorusi Európania, zatiaľ čo Rusi Aziati… Mimochodom, využiť bieloruský nacionalizmus proti A. Lukašenkovi už pomerne dlho skúšajú aj rôzne mimovládne organizácie z EÚ.

Najnebezpečnejšou ideou bieloruských nacionalistov by mohla byť snaha zrušiť status ruštiny ako jedného z dvoch úradných jazykov v krajine. Problém je však v tom, že v Bielorusku považuje väčšina až 70 % obyvateľov ruštinu za svoj materský jazyk. Tí by sa podobnej snahe o obmedzovanie vzopreli. Neželajú si návrat k jazykovým absurditám zo začiatku 90-tych rokov, keď sa umelo odstraňovali zažité ruské pojmy. Výsledkom daných javov bola ich reakcia v podobe referenda o ruštine ako o druhom úradnom jazyku z roku 1995. Návrh vtedy podporilo vyše 86 % voličov. Pri podobných krokoch si nemožno nespomenúť na pobúrenie, ktoré vyvolal pokus o nový jazykový zákon tesne po Majdane v regiónoch Krymu a Donbasu. V prípade Bieloruska by však podobné pobúrenie zasiahlo celú krajinu, keďže rusko-jazyčné obyvateľstvo prevažuje takmer všade.

Je zrejmé, že nacionalistické sily by v prípade víťazstva S. Tichanovskej nehrali hlavnú úlohu a primárne by sa riešila ekonomická reforma či európska orientácia. V oboch týchto oblastiach by sa však mohli ľahko prísť i vážne neúspechy. EÚ by Bielorusov nepodporila viac než Ukrajinu a ekonomické reformy, spojené s masívnou privatizáciou, by dopadli na tých najslabších. Mladí ľudia by sa tiež rýchlo sklamali v nádejach na „európske“ platy a jedinou náhradou, ktorú by im vláda mohla poskytnúť, by bolo nacionalistické obviňovanie Moskvy. Tak to bolo aj na Ukrajine, kde nastalo sklamanie z európskych perspektív – Ukrajina dodnes nemá ani len status kandidáta na vstup do EÚ (ako napr. Turecko). Aj preto tam miesto eurooptimistov zaujali nacionalisti, ktorí na istý čas obsadili i post predsedu parlamentu (A. Parubij). Presadil sa však najmä nacionalistický postoj k banderovcom, ktorý spôsobil veľkú nevôľu v Poľsku, ako aj postoj k menšinám, ktorý zasa vyvolal spory s Maďarskom.
 

Reakcie vo svete a v SR

Reakcia na výsledok volieb v Bielorusku bola podľa očakávania. Zatiaľ čo pozorovatelia zo Spoločenstva nezávislých štátov sa vyjadrili, že voľby prebehli korektne, západní predstavitelia voľby skritizovali. V EÚ sa tiež začalo otvorene hovoriť o znovuzavedení sankcií. Pokiaľ ide o jednotlivé členské štáty, medzi nimi existujú rozpory. Niektoré si želajú väčšiu podporu bieloruskej opozície, najmä tzv. nová Európa na čele s Poľskom. Väčšina západnej a južnej Európy sa však nechce príliš angažovať a opakovať ukrajinský scenár. Niekde medzi týmito dvoma pozíciami sa nachádza Nemecko. Postoj EÚ však môže byť veľmi ľahko napadnuteľný, keďže J. Borell, predstaviteľ EÚ pre zahraničnú politiku bol predstaviteľom španielskej vlády, ktorá má na svedomí tvrdý postup voči Katalánsku. Práve v prípade tých protestov totiž skončili vedúci predstavitelia katalánskeho hnutia buď vo väzení alebo v exile. Dokonca ani viacerí exiloví politici zvolení do Európskeho parlamentu, napr. C. Puidgemont, nemohli do konca roku 2019 vykonávať svoj mandát.

Pokiaľ ide o štáty mimo EÚ, najpodstatnejšie sú reakcie v USA, na Ukrajine a v Rusku. Postoj USA je veľmi jasný a podporujú zmenu režimu v Bielorusku, ako aj zhoršenie jeho vzťahov s Ruskom. Ukrajina by tiež rada videla zmenu režimu a novú vládu v Minsku, ktorá by kopírovala jej politiku voči Moskve. Rusko sa nachádza v oveľa komplikovanejšej situácii. Prezident A. Lukašenko znamená pre vládu v Moskve už dlhší čas nevyspytateľného partnera, s ktorým sa nedá počítať pri dlhodobých projektoch Ruska na území bývalého ZSSR. Na druhej strane, Lukašenkove zložité vzťahy so Západom znamenajú, že sa z Bieloruska nestane ďalšie nástupište pre americký tlak voči Rusku. O nedorozumeniach medzi Moskvou a Minskom svedčila kauza ruských žoldnierov údajne najatých do protestov proti vláde v Minsku. A. Lukašenko na ich prítomnosť zareagoval veľmi reštriktívne, Moskva však tvrdila, že išlo jednotku smerujúcu na Blízky východ a dezinformáciu poskytla údajne ukrajinská SBU.

Za zmienku stoja aj reakcie zo SR. Prezidentka i nová vládna garnitúra sa od nástupu k moci vyjadrujú voči Bielorusku veľmi kriticky. Z. Čaputová už minulý rok vyvolala komplikácie vo vzájomných vzťahoch, keď odmietla pozvanie A. Lukanšenka na oslavy SNP. Minister I. Korčok zasa najprv necitlivo vyhlásil, že máj 1945 nepriniesol oslobodenie a následne vyvolal škandál šikanou veľvyslanca J. Migaša v Bielorusku za jeho účasť na oslavách víťazstva v druhej svetovej vojne. I. Korčok sa vyjadril i k súčasným voľbám, keď povedal, že nikto nemôže byť za svoj názor prenasledovaný. Ako keby na Slovensku nebol nikto za vyjadrenie svojho názoru prenasledovaný… Celkovo, na vyjadreniach zo SR je najzaujímavejšie porovnanie pri kritike násilia proti demonštrantom v jednotlivých štátoch. Práve to robí čaputovsko-korčokovskú rétoriku nedôveryhodnou.
 

Porovnanie Ukrajiny a Bieloruska

Voľby 2020 ukázali tiež niekoľko zásadných rozdielov medzi Bieloruskom a Ukrajinou. Obe krajiny totiž predstavujú príklady dvoch možných ciest vývoja pre štáty bývalého ZSSR. Z politického hľadiska sa v Bielorusku vytvoril autoritatívny model vlády, ktorý koncentruje moc do rúk silného prezidenta. Ten dokáže presadiť svoju vôľu, hoci niekedy podlieha velikášstvu. Na Ukrajine existuje pluralistickejšia forma vlády s rôznymi subjektmi bojujúcimi o moc, nejde však o model demokratický, ale oligarchický. Vo voľbách sa menia rôzni politici pri moci, oligarchovia v pozadí sa však voľbami zmeniť nedajú. To následne vyvoláva opakované sklamania Ukrajincov z výsledkov volieb i z celospoločenských následkov. Moc v Kyjeve sa často získava aj „okupačným“ spôsobom, keď nerozhoduje, kto získal najviac hlasov, ale to, kto ovládne centrum Kyjeva svojimi podporovateľmi. Dôležitá je pritom nielen podpora oligarchov, ale aj zahraničných ambasád a mimovládnych organizácií.

Politický model ovplyvňuje aj ekonomický vývoj v štáte. V Bielorusku dominuje stále štátny sektor tvoriaci skoro 75 % HDP a vláda sa stále bráni výraznejšej privatizácii. Naopak, na Ukrajine dominuje súkromný sektor, ktorý sa nachádza v rukách domácich i zahraničných oligarchov. Ukrajinský nominálny HDP je dvakrát väčší než bieloruský, pri prepočte na 1 obyvateľa je však o polovicu menší. Veľký rozdiel v prospech Bieloruska cítiť najmä pri porovnaní v parite kúpnej sily, kde ukrajinský HDP na 1 obyv. dosahuje asi len niečo viac ako polovicu svetového priemeru, zatiaľ čo bieloruský je o pätinu nad týmto priemerom. Pri rozpade ZSSR mala pritom Ukrajina lepšie ukazovatele než Bielorusko, postupne však začala zaostávať, najmä po roku 2005. Pokiaľ ide o verejný dlh, v pomere k HDP ho má Bielorusko nižší (cca. 46 % ku 89 %), i keď v oboch krajinách narastá pomerne rýchlo.

V Bielorusku existuje oficiálne minimálna nezamestnanosť, čo je však spôsobené aj častou prezamestnanosťou v štátnom sektore – na Ukrajine bola nezamestnanosť už pred pandémiou cca. 9 %. Na Ukrajine cítiť výraznejšie pracovnú migráciu na Západ, ako aj do Ruska. Ukrajinská populácia tak klesla z 52 miliónov v roku 1991 na 41 miliónov v súčasnosti (vrátane území mimo kontrolu vlády), v Bielorusku z 10,3 na 9,4 milióna, všetko pri približne rovnakej natalite. Pokiaľ ide o počty lekárov, v Bielorusku sú cca. 4 lekári na 1 000 obyvateľov proti 3 lekárom na Ukrajine. Zaujímavým ukazovateľom je aj počet automobilov na 1 000 obyv.: cca. 369 voči 219 v prospech Bieloruska. Na 1 000 obyv. má Bielorusko aj vyšší podiel používateľov Internetu.
 

Príčiny stability režimu

Uvedené dáta ukazujú aj príčinu, prečo je napriek vážnym problémom režim v Bielorusku pomerne silno zakorenený. Bielorusi sú dobre informovaní o vývoji na Ukrajine a ani samotný Kyjev neleží príliš ďaleko od bieloruských hraníc. Staršie generácie ľudí v bývalom ZSSR sú unavené a frustrované zmenami, ktoré priniesol vývoj po roku 1991 a ani väčšina bieloruských seniorov si neželá žiť v ukrajinských pomeroch či zažívať ukrajinské „reformy“. Ešte menej pochopenia existuje v Bielorusku pre „probanderovské“ prepisovanie histórie. Bielorusi vnímajú obdobie bývalého ZSSR veľmi pozitívne, často si ho idealizujú a vládnuci režim tento sentiment dokáže patrične využiť. Bielorusko tak v mnohom pripomína „sovietsky skanzen“, čo vyhovuje značnej časti populácie túžiacej po návrate socialistických istôt. Naopak, chaos a nestabilita na Ukrajine budia u Bielorusov obavy a sú tým najsilnejším argumentom v prospech prezidenta A. Lukašenka.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama