Reklama
Reklama

Vojvodcovia víťazstva (III. časť)

Súhrnne o frontoch Veľkej vlasteneckej vojny a ich veliteľoch
Počet zobrazení: 1027

Údaje o počtoch frontov Veľkej vlasteneckej vojny sa v dostupných prameňoch (najmä elektronických) niekedy rôznia. Doplníme, že v príspevku sme sa zaoberali len vševojskovými frontami. Okrem nich existovali ešte aj tri fronty protivzdušnej obrany.

V čase zatvorených knižníc sme sa opreli o stať Fronty sovietskych ozbrojených síl v čase Veľkej vlasteneckej vojny 1941 – 1945 (Boľšaja sovetskaja enciklopedija – pozri https://dic.academic.ru/dic.nsf/bse/146095/Фронты) a o Vojennyj enciklopedičeskij slovar vydaný v roku 1983.

75_logo_843.jpgVojvodcovia víťazstva(I. časť)

Vojvodcovia víťazstva (II. časť)

 

 

 

 

V týchto zdrojoch sa uvádza podľa názvov celkom 46 frontov (sú medzi ne zaradené aj Moskovská zóna obrany a Prímorská skupina vojsk, ktoré sa však nie vždy považujú za skutočné fronty). Dvakrát vytvorených bolo 11 frontov a trikrát dva fronty (Brjanský a Záložný). Ak k tomu pripočítame, že pri reorganizácii sa niektoré fronty aj premenovávali a ich vznik a zánik sa v rôznych zdrojoch interpretuje rozdielne, stojíme takmer pred matematickým rébusom.

Nezaoberáme sa frontami na Ďalekom východe, ktoré boli po vypuknutí vojny s Japonskom štyri. Uzavrieme, že v boji proti Nemecku a jeho spojencom, ako aj pri oslobodzovaní štátov strednej a juhovýchodnej Európy pôsobilo 40 frontov.

Na čele všetkých frontov Veľkej vlasteneckej vojny, aj tých, ktoré sa zapojili do vojny s Japonskom, stálo 44 veliteľov. V našom prehľade sme uviedli spolu 35 veliteľov. Doplníme tých, ktorých sme z dôvodu spôsobu spracovania príspevku nespomenuli. Išlo o generála armády Josipa Anapasenka (*1890, Ďalekovýchodný front), generálporučíka Ivana Bogdanova (*1897, Front záložných armád), generálplukovníka Nikandra Čibisova (*1892, Brjanský), generálporučíka Vasilija Gordova (*1896, Stalingradský front), generálporučíka Michaila Jefremova (*1897, Stredný front), generálporučíka Fjodora Kostenka (*1896, Juhozápadný front), generálmajora Michaila Petrova (*1898, Brjanský front), generála armády Maksima Purkajeva (*1894, Kalininský, Ďalekovýchodný a 2. Ďalekovýchodný front) a generálplukovníka Maksa Rejtera (*1886, Brjanský, Záložný, Kurský a Orlovský front).

V tomto prípade predstavuje komplikáciu, že niektorí velitelia frontov funkciu zastávali viackrát, resp. boli na čele viacerých frontov. Nespočítali sme, ktorí velitelia boli najdlhšie na čele frontov. Najviac funkciu vykonávali na viacerých postoch, A. Jerjomenko až 11 krát, K. Rokossovskij 8 krát, I. Konev a M. Popov 7 krát. Na druhej strane boli prípady, keď velitelia frontov funkciu vykonávali krátko, niekedy len niekoľko dní.

Viacerí z veliteľov frontov boli odvolaní z dôvodov neúspechov, ale niektorých z nich po čase poverili velením iného frontu. Medzi tieto prípady patrí aj epizóda maršala ZSSR R. Malinovského. Od decembra 1941 velil Južnému frontu a po jeho neúspechoch, najmä po páde Rostova na Done v júli 1942, bol z funkcie odvolaný. Údajne sa rozhodol vojská vyviesť z priestoru na svoju zodpovednosť, čím zabránil ich obkľúčeniu. Po tejto udalosti 28. júla 1942 vydal J. Stalin známy rozkaz č. 227 – Ani krok nazad. Južný front bol rozpustený a R. Malinovskij bol ustanovený do funkcie veliteľa 66. armády. Neskôr bol zástupcom veliteľa Voronežského frontu a znovu veliteľom armády – 2. gardovej, ktorá sa zúčastnila Stalingradskej bitky. Vzhľadom na úspechy armády, ktoré dosiahla pod jeho velením, bol R. Malinovskij vo februári 1943 znovu vymenovaný za veliteľa Južného frontu a v apríli 1943 povýšený do hodnosti generála armády.

V prvej časti sme uviedli prípad M. Popova, ktorý neskôr velil 4 frontom, ale nakoniec bol znovu z funkcie odvolaný. Doplníme aj prípad I. Petrova, ktorý bol za nedostatočné splnenie úloh v bojoch pri Kerči v marci 1944 odvolaný z funkcie veliteľa Samostatnej prímorskej armády (vytvorila sa po reorganizácii Severokaukazského frontu) a bola mu znížená hodnosť o jeden stupeň – na generálplukovníka. Avšak už od apríla do júna 1944 velil 2. Bieloruskému frontu a od augusta 4. Ukrajinskému frontu. V októbri 1944 bol znovu povýšený na generála armády. V marci 1945 bol za problémy pri bojoch o Ostravu zase odvolaný z funkcie veliteľa frontu a menovaný za náčelníka štábu 1. Ukrajinského frontu. V máji 1945 bol vyznamenaný titulom Hrdina ZSSR. Zostal však jediným z veliteľov 10 frontov bojujúcich v roku 1945 proti Nemecku, ktorý nebol maršalom ZSSR.

V bojoch zahynulo 8 veliteľov frontov. Okrem M. Kirponosa (20. septembra 1941), ktorého sme spomenuli v prvej časti, to boli M. Petrov (10. októbra 1941), I. Bogdanov (22. júla 1942), M. Jefremov (19. apríla 1942), F. Kostenko (nezvestný od 26. mája 1942),) J. Anapasenko (5. augusta 1943), N. Vatutin (15. apríla 1944 na následky ťažkého zranenia, ktoré utrpel 29. februára) a I. Černjachovskij (18. februára 1945). Dokazuje to, že velitelia frontov sa správali odvážne, nevyhýbali sa zrážkam s nepriateľom a často sa pohybovali na frontovej línii, nehľadiac na ohrozenie svojho života.

Zopakujeme, že o život prišiel aj generál armády D. Pavlov. 22. júla 1941 bol popravený po rozsudku vojenského súdu. V roku 1956 bol rehabilitovaný.
 

Poznámky k historicko-sociologickému náčrtu vojvodcov – veliteľov frontov Veľkej vlasteneckej vojny

Skupinu veliteľov frontov sme vytvorili ako špecifický historicko-sociologický model, lebo skupina v takejto podobe v časoch vojny nemohla existovať. Okrem koordinácie na stykoch medzi frontami a pri uskutočnení spoločných operácií frontov nedochádzalo medzi nimi ku kontaktom. V tom čase nešlo ani o zvláštnu elitnú skupinu, hoci zastávali v ČA jednu z najvyšších veliteľských funkcií. Ich osud vo Veľkej vlasteneckej vojne nezávisel len od ich schopností a vlastností, hoci tie boli rozhodujúce, ale aj od podmienok, v ktorých sa ocitli. A tie boli najmä v prvom období vojny neraz silnejšie ako možnosti i vôľa poraziť nepriateľa. Okrem toho museli brať do úvahy aj osudy masy vojakov, na čele ktorých stáli a rozhodovanie o ďalšom postupe v mnohých prípadoch bolo nesmierne ťažké.

Veliteľská (vojenská) kariéra pred začiatkom Veľkej vlasteneckej vojny bola aj u týchto generálov v nejednom prípade vrtkavá a nie vždy o nej rozhodovali len odborné schopnosti. Vo všeobecnosti nemali jednoduchý život a stretávali sa v ňom s rôznymi ťažkosťami a nepríjemnosťami. Možno však povedať, že platila napoleonská zásada – každý vojak má v torbe maršalskú palicu (aj keď maršali ZSSR nemali maršalské žezlo). Nemá zmysel diskutovať o tom, kto ešte mohol byť maršalom ZSSR, ale tí, ktorí boli vo vojne vymenovaní do tejto hodnosti, boli skutočne vojvodcami s veľkým V, ktorí prispeli k porážke nemeckých vojsk.

Velitelia frontov väčšinou pochádzali z ľudových vrstiev, ale nechýbali medzi nimi ani ľudia zo stredných a vyšších vrstiev ruskej spoločnosti. Až na najmladších, väčšina z nich slúžila už v cárskej armáde a viacerí z nich v nej boli aj dôstojníkmi a neskôr bojovali v Občianskej vojne. V zložitých a ťažkých podmienkach sa podieľali na budovaní Červenej armády v 20. a 30. rokoch. Niektorí z nich sa zúčastnili v občianskej vojne v Španielsku. Časť získala skúsenosti v bojoch s Japonskom v rokoch 1938 – 1939 a v Zimnej vojne s Fínskom.

Veľmi ťažkú kapitolu sovietskej vojenskej výstavby znamenali represálie. Dotkli sa aj osôb, ktoré sa stali vo Veľkej vlasteneckej vojne veliteľmi frontov. Z nich spomenieme K. Rokossovského, ktorý bol obvinený zo stykov s poľskou a japonskou rozviedkou a od augusta 1937 do marca 1940 bol uväznený. Prípad sa však uzavrel v jeho prospech, bol prepustený na slobodu a rehabilitovaný.

Zo sociodemografických znakov je zaujímavý vek veliteľov frontov a jeho generačná homogenita. Najviac ich bolo z ročníkov narodenia 1896 a 1897. Viac boli zastúpené aj ročníky 1894 a 1900. Najmladšími veliteľmi frontov boli I. Černjachovskij (*1907), M. Popov (*1904) a N. Vatutin (*1901). Najstaršími boli K. Vorošilov (*1881 – ale ten funkciu vykonával len niekoľko dní), S. Buďonnyj (*1883) a M. Rejter (*1888).

Údaje o národnosti v životopisoch neboli vždy zverejňované a občas sú v rôznych zdrojoch odlišné. Najviac veliteľov bolo, samozrejme, ruskej národnosti. J. Čerevičenko, I. Černjachovskij, A. Jerjomenko, M. Kirponos, F. Kostenko a R. Malinovskij boli Ukrajinci. I. Bagramjan bol Armén, M. Purkajev Mordvinec, M. Rejter Lotyš a K. Rokossovskij Poliak.
 

O najvyšších vyznamenaniach veliteľov frontov

Titul Hrdina ZSSR vo Veľkej vlasteneckej vojne dostalo 15 veliteľov frontov. I. Černjachovskij, I. Konev, K. Rokossovskij, A. Vasilevskij a G. Žukov ho dostali dvakrát. Ďalšími Hrdinami ZSSR sa stali aj I. Bagramjan, N. Čibisov, L. Govorov, V. Gordov, A. Jerjomenko, P. Kuročkin, R. Malinovskij, I. Maslennikov,  I. Petrov a V. Sokolovskij. Posmrtne udelili titul Hrdinu ZSSR N. Vatutinovi a F. Tolbuchinovi v roku 1965. Raritou bolo udelenie titulu Hrdina Ruskej federácie M. Jefremevovi v roku 1996.

Mimoriadnym ocenením vojvodcov sa stal Rad Víťazstva – najvyššie vojenské vyznamenanie v ZSSR. Zriadil ho výnos Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR z 8. novembra 1943. Urobíme výnimku aj za cenu porušenia slovenského pravopisu a v tomto prípade budeme písať Víťazstvo s veľkým V.

Prvýkrát sa udelil 10. apríla 1944  trom maršalom ZSSR za obsadenie pravobrežnej Ukrajiny. Rad č. 1 dostal G. Žukov (veliteľ 1. Ukrajinského frontu), č. 2 A. Vasilevskij (náčelník generálneho štábu) a č. 3 J. Stalin (najvyšší hlavný veliteľ, ktorý však veliteľom frontu nebol).

Ďalšie rady sa udelili 30. marca 1945 G. Žukovovi (druhýkrát) veliteľovi 1. Bieloruského frontu za vyplnenie úloh najvyššieho hlavného velenia, maršalovi ZSSR K. Rokossovskému veliteľovi 2. Bieloruského frontu za oslobodenie Poľska a maršalovi ZSSR I. Konevovi veliteľovi 1. Ukrajinského frontu za oslobodenie Poľska a prekročenie Odry.

Veliteľ 3. Bieloruského frontu maršal ZSSR A. Vasilevskij za obsadenie Königsbergu (dnes Kaliningradu) a oslobodenie východného Pruska dostal rad druhý raz 19. apríla 1945. 26. apríla 1945 dostali rad maršal ZSSR R. Malinovskij – veliteľ 2. Ukrajinského frontu a maršal ZSSR F. Tolbuchin – veliteľ 3. Ukrajinského frontu – obaja za oslobodenie Maďarska a Rakúska. 31. mája 1945 bol vyznamenaný maršal ZSSR L. Govorov – veliteľ Leningradského frontu za rozbite nemeckých vojsk pod Leningradom a v Pobaltí.

Rad dostali 4. júna predstaviteľ Stanu, Najvyššieho hlavného velenia maršal ZSSR S. Timošenko a náčelník generálneho štábu generál armády Anton Antonov (bol jediným, kto rad dostal a nemal hodnosť maršala ZSSR a nebol ani veliteľom frontu) za plánovanie bojových operácií a koordináciu činnosti frontov počas celej vojny.

Druhý raz rad dostal aj J. Stalin 26. júna 1945. Na nasledujúci deň bol vymenovaný za generalissima ZSSR.

Posledným zo sovietskych vojvodcov, ktorí dostali rad, sa stal 8. septembra veliteľ Ďalekovýchodného frontu maršal ZSSR K. Mereckov. Jeden rad sa chystal aj pre I. Černjachovského, ktorý však, ako sme už uviedli, padol v bojoch.

Nebudeme rozvíjať diskusie o tom, ktorý zo sovietskych vojvodcov maršalov ZSSR bol najlepší a bokom necháme aj úvahy o úlohe J. Stalina. Opäť zostaneme len pri všeobecne rozšírenom názore, že vojvodcom č. 1 bol G. Žukov (označuje sa za maršala Víťazstva) a A. Vasilevskij sa považoval za mozog – teoretického strojcu sovietskych víťazstiev, ktorý radil aj J. Stalinovi. Zvláštnym ocenením K. Rokossovského bolo, že velil prehliadke Víťazstva v Moskve 24. júna 1945. Medzi maršalov ZSSR – najvýznamnejších vojvodcov patria aj ďalší šiesti velitelia frontov, ktorí dostali Rad víťazstva.
 

Stručne o osudoch veliteľov frontov po skončení vojny

Osudy veliteľov frontov Veľkej vlasteneckej vojny po jej skončení sa vyvíjali rozlične. Napriek tomu, že boli považovaní za hrdinov a mali vysokú autoritu, nevyhli sa im rôzne komplikácie, ktoré prinášal život po vojne, ale aj politické súperenie.

Do ťažkostí sa dostal G. Žukov. Bol vyšetrovaný kvôli tomu, že vraj vyvážal z Nemecka v značnom množstve nábytok, umelecké diela a iné vojnové trofeje pre svoje osobné potreby. Vo februári 1948 bol vyradený z kandidátov ÚV KSSZ, odvolaný z funkcie hlavného veliteľa pozemných síl – zástupcu ministra obrany a prevelený za veliteľa Odeského a neskôr Uralského vojenského okruhu. V novembri 1952 na XIX. zjazde komunistickej strany bol však znovu zvolený za kandidáta ÚV KSSZ. V ďalšom vývoji sa postavil na stranu N. Chruščova a okrem toho, že bol ministrom obrany, sa stal aj členom Predsedníctva ÚV KSSZ. V  októbri 1957 za svoje postoje znovu upadol do nemilosti a bol vylúčený z ÚV KSSZ, zbavený všetkých vojenských funkcií a vo februári 1958 penzionovaný.

Krutý bol osud V. Gordova, ktorý bol od 1946 kvôli zdravotnému stavu vo výslužbe a tiež ho vyšetrovali v súvislosti s vyvážaním trofejí z Nemecka. Neskôr bol obvinený (údajne za kritiku pomerov v ZSSR a činnosť J. Stalina) z viacerých trestných činov politického charakteru a 24. augusta 1950 odsúdený a popravený zastrelením. V apríli 1956 bol rehabilitovaný.

Väčšina z veliteľov frontov pokračovala vo vojenskej kariére, mnohí sa stali veliteľmi okruhov, zastávali funkcie zástupcov ministra. Náčelníkmi generálneho štábu boli A. Vasilevskij (marec 1946 – november  1948) a V. Sokolovskij (jún 1952 – apríl 1960). Ministrami obrany ZSSR (názov ministerstva sa menil) sa stali A. Vasilevskij (marec 1949 – marec 1953), G. Žukov (február 1955 – október 1957) a R. Malinovskij (október 1957 – marec 1967 – zomrel vo funkcii). K. Rokossovskij bol ministrom národnej obrany Poľska (november 1949 – november 1956), pričom bol vymenovaný aj za maršala Poľska. Opäť ide asi o svetový unikát, keď jedna osoba bola maršalom dvoch štátov. I. Konev bol od roku 1955 do júna 1960 hlavným veliteľom Spojených ozbrojených síl štátov Varšavskej zmluvy.

K. Vorošilov bol od marca 1953 do mája 1960 predsedom Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR. Vzhľadom na vek aj pozície, ktoré zastával, sa však do skupiny vojvodcov víťazstva príliš nezaraďuje a aj veliteľom frontu bol len niekoľko dní. Štátnická funkcia bola viac ocenením jeho pôsobenia a autority ešte pred Veľkou vlasteneckou vojnou.
 

Záverom – skláňame sa pred sovietskymi vojvodcami Víťazstva

V každej vojne je mnoho zložitých otázok, o ktorých sa po nej rôzne diskutuje. V dnešných časoch, ktoré sa zdajú postavené na hlavu, sa konanie ZSSR v druhej svetovej vojne rôzne dezinterpretuje, čo však streleným lovcom hoaxov a fejkov nevadí. Prispieva totiž nielen k šíreniu antikomunizmu, ktorý je dnes už neaktuálny, ale najmä rusofóbie.

Aj v kontexte toho, čo všetko v súčasnosti „vypúšťajú“ médiá hlavného prúdu a všelijakí „odborníci“, ktorí píšu o druhej svetovej vojne, možno až z prameňov zo „štvrtej“ ruky, sa však treba zamyslieť nad tým, kde sú korene týchto deformácií. Možno by sa zišiel nový foucaltovský psychiatrizujúci pohľad, ktorý by odhalil, čo sa vlastne za všetkým skrýva a komu to slúži. Snahy o prepisovanie dejín nikdy nič dobrého neveštili.

V príspevku nejde o glorifikáciu tejto skupiny, ktorú sme vyčlenili v špecifickom historicko-sociologickom pohľade na Veľkú vlasteneckú vojnu. Ešte raz považujeme za potrebné zdôrazniť veľký podiel sovietskych vojvodcov na porážke nacistického Nemecka, ktorý však treba vidieť v spojení s činnosťou vedenia štátu a velením ozbrojených síl, ako aj s vojakmi, ktorí tvorili fronty a znášali nesmierne utrpenie v bojoch a bez ohľadu na to šli za víťazstvom. A nakoniec – ZSSR (a v ňom Rusi i boľševici a i.) mal rozhodujúci podiel na porážke nacistického Nemecka – na čo Západ bez neho nemal potenciál ani schopnosti. Ďakujeme, spasibo!
(Koniec)

František Škvrnda st., prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama