Reklama
Reklama

Vojny prispievajú ku klimatickým zmenám

Počet zobrazení: 3122

Vojna, bez ohľadu na príčiny jej vypuknutia, vždy spôsobuje civilnému obyvateľstvu hrôzy. V čase ozbrojeného konfliktu sa v priebehu niekoľkých minút zničí to, čo budovalo niekoľko generácií obyvateľov postihnutej krajiny. Vojnový konflikt spôsobuje popri ľudských tragédiách a materiálnych škodách aj obrovské škody na životnom prostredí. Životné prostredie trpí vo vojne zanedbávaním, vykorisťovaním, ľudským zúfalstvom a úmyselným zneužívaním v hroznom rozsahu.

5. novembra 2001 vyhlásilo Valné zhromaždenie OSN 6. november za Medzinárodný deň ochrany životného prostredia pred ničením počas vojny a ozbrojeného konfliktu. Tento deň má slúžiť ako upozornenie na ničenie životného prostredia ozbrojenými konfliktmi po celej planéte. V roku 2014 vtedajší generálny tajomník OSN Pan Ki-mun vyzval štáty, aby urobili viac pre ochranu životného prostredia pred zničením vojnou, ale aj v časoch mieru, keď majú armády obrovský vplyv na prírodné zdroje a dodal: „Musíme použiť všetky nástroje, ktoré máme k dispozícii, od dialógu a sprostredkovania až po preventívnu diplomaciu, aby sme zabránili neudržateľnému využívaniu prírodných zdrojov, podnecovaniu a financovaniu ozbrojených konfliktov a destabilizácii krehkých základov mieru. Vyviňme riešenia, ktoré zmysluplne zapoja miestne komunity, a stavajme na našich kolektívnych znalostiach, aby sme podporili dobré spravovanie životného prostredia ako neoddeliteľnej súčasti budovania mieru a trvalo udržateľného rozvoja.“

Pri tej príležitosti VZ OSN konštatovalo, že škody, spôsobené na životnom prostredí počas vojnových konfliktov, narúšajú ekosystémy a ohrozujú prírodné zdroje ešte dlho po skončení bojov. Tieto škody sa neraz rozširujú za hranice štátov a často majú dosah aj na budúce generácie.
 

Životné prostredie bolo dlho tichou obeťou vojny a ozbrojených konfliktov

Environmentálne dôsledky vojny sú často neobyčajne rozsiahle a ničivé – od kontaminácie pôdy a ničenia lesov až po drancovanie prírodných zdrojov a kolaps systémov hospodárenia. Podľa Programu OSN pre životné prostredie (UNEP) bolo za posledných 65 rokov aspoň 40 % všetkých medzinárodných alebo vnútorných ozbrojených konfliktov nejakým spôsobom spojených s využívaním prírodných zdrojov s vysokou hodnotou, ako sú lesy, diamanty, zlato ropa, a vzácnych zdrojov, ako sú úrodná pôda a voda. Tento druh násilia páchaného na prírode má hospodárske dôsledky, ktoré nemožno podceňovať, pretože takmer polovica svetovej populácie je od týchto zdrojov závislá.

Zistilo sa tiež, že konflikty tohto druhu majú dvojnásobnú pravdepodobnosť recidívy. Organizácia Spojených národov sa snaží zabezpečiť, aby opatrenia v oblasti životného prostredia boli súčasťou stratégií predchádzania konfliktom, udržiavania mieru a budovania mieru, pretože trvalý mier nemôže existovať, ak sa zničia prírodné zdroje, ktoré udržujú živobytie a ekosystémy. Šesť agentúr a oddelení OSN (UNEP – Program OSN pre životné prostredie, UNDP – Rozvojový program OSN, UNHABITAT – Program OSN pre ľudské sídla, PBSO – Úrad pre budovanie mieru, DPA – oddelenie pre politické záležitosti OSN a DESA – oddelenie OSN pre ekonomické a sociálne záležitostí, ktoré koordinuje Rámcový tím OSN pre preventívne opatrenia má spolu s Európskou úniou v rámci programov predchádzania konfliktom a budovania mieru pomáhať krajinám identifikovať napätie spojené s prírodnými faktormi, predchádzať mu a transformovať ho.

nie_vynimky_pre_vojenske_znecistenie.png

Ozbrojené konflikty sú čoraz zložitejšie a vyžadujú si riešenia, ktoré sa budú zaoberať základnými príčinami. Ak máme vybudovať odolnejšie a prosperujúcejšie spoločnosti, musíme v rámci mierových dohôd a popri nich zvažovať aj otázky chudoby, zraniteľnosti voči klimatickým otrasom, etnickej marginalizácie a transparentného, udržateľného a spravodlivého hospodárenia s prírodnými zdrojmi. Ekologickú stopu po vojenských konfliktoch či prípravách na vojnu nemožno ignorovať. Militarizmus je jedným z hlavných prispievateľov ku globálnej klimatickej kríze a priamou príčinou trvalého poškodenia životného prostredia. Udržiavanie stálych armád len s cieľom čeliť hrozbe vojny vyvíja enormný tlak na environmentálne zdroje. Vojenské aktivity sú však často vyňaté z kľúčových environmentálnych noriem.

Jedným z najväčších znečisťovateľov na planéte je armáda Spojených štátov amerických. Od roku 2001 vypustila 1,2 miliardy metrických ton emisií skleníkových plynov, čo zodpovedá ročným emisiám 257 miliónov áut na cestách

Americké ministerstvo obrany je najväčším spotrebiteľom fosílnych palív v krajine. Výskum z roku 2007 ukázal, že armáda spotrebovala každý rok 20,9 miliardy litrov paliva. Výsledkom sú podobné emisie CO2 ako v stredne veľkej európskej krajine, akou je napr. Dánsko. Ministerstvo obrany USA je tiež inštitúciou, ktorá je najväčším spotrebiteľom ropy na svete a najväčším globálnym vlastníkom pôdy s 800 zahraničnými vojenskými základňami v 80 krajinách. Podľa odhadov americká armáda so svojimi tankami a bojovými vozidlami Bradley spotrebovala počas invázie do Iraku 190,8 milióna litrov ropy každý mesiac.

Americká armáda patrí zároveň medzi troch najväčších znečisťovateľov vodných tokov v USA. Správa Pentagónu, vydaná v roku 2018, podrobne opisuje rozsiahle chemické otravy zásob vody na vojenských základniach a v okolitých komunitách po celom svete. Správa identifikuje prítomnosť chemikálií PFOS a PFOA v pitnej vode na úrovniach, o ktorých je známe, že sú škodlivé pre ľudské zdravie a súvisia s rakovinou a vrodenými chybami. Je známe, že najmenej 401 vojenských základní má kontaminovanú vodu. Chemikálie PFOA a PFOS sa používajú v retardéroch horenia počas bežných požiarnych cvičení na amerických vojenských základniach po celom svete.

Pripomeňme si, že medzi najsmrteľnejšie zbrane, ktoré po sebe zanechali vojnové konflikty, patria nášľapné míny a kazetové bomby. Milióny hektárov v Európe, severnej Afrike a Ázii sa nachádzajú v zakázanej zóne kvôli desiatkam miliónov nášľapných mín a kazetových bômb, ktoré tu zanechala vojna. Väčšina ich obetí sú civilisti, veľké percento z nich deti. Pozemné míny poškodzujú životné prostredie štyrmi spôsobmi: strach z mín bráni prístupu k bohatým prírodným zdrojom a ornej pôde; populácie sú nútené prednostne sa sťahovať do okrajových a krehkých prostredí, aby sa vyhli mínovým poliam; táto migrácia urýchľuje vyčerpanie biologickej diverzity; výbuchy pozemných mín narúšajú základné procesy v pôde a vode. Napríklad v Líbyi sa jedna tretina jej pevniny považuje za kontaminovanú nášľapnými mínami a nevybuchnutou muníciou z druhej svetovej vojny.

Jedným z hlavných motívov vojny je túžba kontrolovať zdroje, najmä ropu a plyn. V skutočnosti zahraničná vojenská intervencia v občianskych vojnách nekoreluje s porušovaním ľudských práv, nedostatkom demokracie alebo hrozbami terorizmu, ale často súvisí s prítomnosťou ropy. Zasahovanie tretích strán do občianskej vojny je 100-krát pravdepodobnejšie, ak má krajina vo vojne veľké zásoby ropy.

Masívna ekologická stopa vojny a prípravy na vojnu, ako aj s nimi súvisiace poškodzovanie životného prostredia, je vo vojne tiež mnohokrát zámerne využívaná taktika. Zahŕňa napríklad ničenie lesov, fariem a zavlažovacích systémov, čo bolo typické počas 2. svetovej vojny. V rokoch 1965 až 1971 americká armáda postriekala 3 640 km2 Južného Vietnamu nebezpečnými látkami s herbicídnymi a defoliačnými účinkami, vrátane neslávne známeho „Agent Orange.“ Túto zmes používali americké vojská nielen v Južnom Vietname, ale aj v Laose a Kambodži na zničenie vegetácie v rozsiahlych oblastiach, čo malo umožniť efektívnejšie bombardovanie pozícií a odhaľovanie zásobovania nepriateľských jednotiek. V Južnom Vietname sa Agent Orange aplikoval z lietadiel, vrtuľníkov aj pozemných vozidiel v priebehu operácie Ranch Hand. Celkom išlo o 70 tisíc ton herbicídov, ktoré mohli obsahovať 150 kg dioxínov. Najväčším výrobcom Agent Orange bola americká agrochemická firma Monsanto. Škodlivé účinky látky sa ukázali až po vojne. Dodnes sa v USA i vo Vietname rodia rodičom, ktorí boli v dlhodobom kontakte s látkou, deti s rozmanitými formami postihnutia. V Česko-Slovensku sa v rokoch 1965 – 1968 v továrni Spolana Neratovice vyrábala zložka 2,4,5-T a predávala sa za valuty cez prostredníka americkej armáde. Výroba zamorila dioxínmi niekoľko objektov a v dôsledku zamorenia ochoreli desiatky zamestnancov.

Počas vojny v Perzskom zálive Irak vypustil takmer 38 000 000 litrov (10 miliónov galónov) ropy do Perzského zálivu a podpálil 732 ropných vrtov, čo spôsobilo rozsiahle škody na voľne žijúce živočíchy a otrávilo podzemné vody ropnými škvrnami.

Testovanie jadrových zbraní Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom zahŕňalo najmenej 423 atmosférických testov v rokoch 1945 až 1957 a 1 400 podzemných testov v rokoch 1957 až 1989. Škody, spôsobené týmto žiarením, stále nie sú úplne známe, ale stále sa šíria, rovnako ako sa rozširuje naše poznanie minulosti.

Nejadrové bomby v druhej svetovej vojne zničili mestá, farmy a zavlažovacie systémy, čím „vyprodukovali“ 50 miliónov utečencov a vysídlencov. Americké bombardovanie Vietnamu, Laosu a Kambodže malo za následok 17 miliónov utečencov. Dlhá občianska vojna v Sudáne viedla v roku 1988 k hladomoru. Brutálna občianska vojna v Rwande zatlačila ľudí do oblastí obývaných ohrozenými druhmi. Presun populácií na celom svete do menej obývateľných oblastí vážne poškodil ekosystémy.

V rokoch 1944 až 1970 americká armáda vyhodila do Atlantického a Tichého oceánu obrovské množstvo chemických zbraní. V roku 1943 nemecké bomby potopili americkú loď v Bari v Taliansku, ktorá tajne viezla 2 000 horčičných plynových bômb. Očakáva sa, že z lode bude unikať plyn do mora po stáročia.

Sovietska a americká okupácia Afganistanu zničila alebo poškodila tisíce dedín a zdrojov vody. Taliban nezákonne obchodoval s drevom do Pakistanu, čo viedlo k výraznému odlesňovaniu. Americké bomby a utečenci, ktorí potrebovali palivové drevo, situáciu ešte zhoršili. Lesy v Afganistane sú takmer preč. Väčšina sťahovavých vtákov, ktoré ním predtým prechádzali, tadiaľ už nelieta. Vzduch a voda tejto krajiny boli otrávené výbušninami a raketovými pohonnými látkami.

Etiópia mohla zvrátiť svoju dezertifikáciu za 50 miliónov dolárov, vyčlenených na zalesňovanie, ale namiesto toho sa rozhodla minúť 275 miliónov dolárov na svoju armádu – každý rok v rokoch 1975 až 1985.

Počas občianskej vojny žilo v Rwande takmer trištvrte milióna ľudí v táboroch na okraji národného parku Virunga. Podľa Worldwatch Institute sa z parku každý deň počas dvoch rokov odvážalo asi 1 000 ton dreva, aby sa tam postavili prístrešky, pripravili ohniská na varenie a vytvorilo sa drevené uhlie na predaj. V čase, keď sa konflikt skončil, bolo poškodených 105 km2 lesa a 35 km2 lesa bolo úplne zničených.

Mnohé z vyššie uvedených príkladov možno považovať za porušenie medzinárodného práva. Ženevský dohovor ukladá obmedziť spôsoby vedenia vojny, „ktoré sú určené, alebo sa dá očakávať, že spôsobia rozsiahle, dlhodobé a vážne škody na životnom prostredí“.

Zákony a kódexy môžu zmierniť iba zlomok škôd, spôsobených veľkými vojnami. Oveľa väčším (a dosiahnuteľným) zlepšením by bolo zníženie obrovských stálych armád, ktoré svet udržiava v čase relatívneho globálneho pokoja.

Ľudstvo vždy počítalo vojnové obete – mŕtvych a zranených vojakov a civilistov, avšak zničené mestá a živobytie a poškodené životné prostredie často zostávalo nezverejnenou obeťou vojny. Vodné studne boli znečistené, úroda podpálená, lesy vyrúbané, pôda otrávená a zvieratá zabité len preto, aby protivník získal vojenskú výhodu.

Vojny a prípravy na ne nie sú len jamou, do ktorej sa hádžu bilióny dolárov, ktoré by sa dali použiť na prevenciu škôd na životnom prostredí, ale aj hlavnou priamou príčinou škôd na životnom prostredí.
 

Klimatické zmeny zvýšia nebezpečenstvo vojny

Medzinárodný panel pre klimatické zmeny (IPCC) zverejnil v auguste 2021 správu o globálnom otepľovaní, ktorá sa považuje za hlavný dokument pri hodnotení klimatických zmien, znižovaní emisií skleníkových plynov a vplyvov zmien na ľudstvo.

Zhruba 740 autorov správy, ktorá je výsledkom odborno-politického konsenzu, sa nazdáva, že klimatická zmena je tu, je nepopierateľná a vyhliadky do budúcnosti nie sú dobré. Hoci existuje istá nádej, časť už spôsobených alebo ešte len prichádzajúcich škôd nemožno odvrátiť. „Klimatická zmena je plne rozšírená, rýchla a čoraz intenzívnejšia. Dôsledky zmien, od záplav až po extrémne horúčavy, sa budú zrýchľovať v nasledujúcich rokoch, pokiaľ nebude existovať silný celosvetový plán na zmierňovanie týchto rizík,” uvádza správa. Generálny tajomník OSN António Guterres vyhlásil, že správa od IPCC je „umieračikom“, ktorý odzvonil používaniu uhlia, ropy a plynu a varoval, že fosílne palivá ničia planétu.

Globálne otepľovanie nezvratne poškodzuje prírodu a lesné a morské ekosystémy už nebudú mať dosť síl, aby ľuďom pomáhali s bojom proti klimatickým zmenám. Ich kapacita vstrebávať skleníkové plyny bude nižšia a ľudia sa na ne nesmú vo svojich plánoch toľko spoliehať, uvádza text správy.

Podľa IPCC existuje reálne nebezpečenstvo, že klimatické zmeny môžu zvýšiť aj nebezpečenstvo vojen a konfliktov, pretože vystavia už aj tak vzácne prírodné zdroje, v neposlednom rade pitnú vodu, väčšiemu tlaku. Veľké skupiny obyvateľstva budú musieť utiecť pred suchom, záplavami a inými extrémnymi výkyvmi počasia.

Globálne zníženie emisií CO2 si preto vyžaduje celosvetové odzbrojenie, čo sa však pri rokovaniach o klíme nikdy nespomína. Jedným z hlavných dôvodov katastrofálnych dopadov globálnej zmeny klímy sú prebiehajúce preteky v zbrojení. USA a Rusko majú viac ako 11 800 jadrových hlavíc. V súčasnosti je jadrových zbraní menej ako počas pretekov v zbrojení v 80. rokoch, no vlastní ich viac krajín. Na svete je okolo 73 000 obrnených tankov, viac než 35 000 vojenských lietadiel, niekoľko tisíc vojnových lodí.

Dokonca aj v relatívne pokojných krajinách spotrebúvajú sily zhromaždené na udržanie bezpečnosti obrovské zdroje. Globálne vojenské výdavky v roku 2020 dosiahli napriek pandémii astronomickú výšku 1 981 miliárd USD, a to aj napriek poklesu globálneho HDP o 4,4 % v dôsledku pandémie COVID-19. Existuje riziko, že takéto zvýšenie vojenských výdavkov sa odzrkadlí vo zvýšení emisií, ako aj odklone od financovania trvalo udržateľného rozvoja, či zmierňovania a prispôsobovania sa zmene klímy. Práve odzbrojenie by dokázalo uvoľniť obrovské finančné zdroje, ktoré by mohli byť použité aj na zmiernenie dopadov zmeny klímy.
 

Vlády – zaviažte sa na COP26 k zmysluplnému zníženiu vojenských emisií

V škótskom Glasgowe sa minulý týždeň začala dvojtýždňová klimatická konferencia COP26. Účastníci z približne 200 štátov hľadajú riešenia, ako do roku 2030 znížiť emisie skleníkových plynov, ktoré spôsobujú otepľovanie planéty a zintenzívňujú extrémne poveternostné javy spojené so zmenou klímy, ako sú horúčavy, povodne či lesné požiare. Vedci upozorňujú, že je potrebné urýchlene konať, aby sa predišlo klimatickej katastrofe. Konferencia COP26 by mala nadviazať na Parížsku klimatickú dohodu z roku 2015, ktorej cieľom je udržať rast priemerných teplôt na svete „hlboko pod“ dvomi stupňami Celzia v porovnaní s predindustriálnou úrovňou.

Parížska dohoda z roku 2015 ponechala znižovanie emisií skleníkových plynov spôsobených zbrojením na uvážení jednotlivých krajín. V dôsledku požiadaviek zo strany Spojených štátov amerických počas rokovaní o Kjótskom protokole z roku 1997 boli vojenské uhlíkové emisie vyňaté z rokovaní o klíme napriek tomu, že americká armáda je najväčším inštitucionálnym spotrebiteľom fosílnych palív na svete a kľúčovým prispievateľom ku klimatickému kolapsu. Americký vyslanec pre problematiku zmeny klímy John Kerry má pravdu – Parížska dohoda nestačí.

Armády, ktoré patria medzi najvýznamnejších producentov CO2, už nemožno vyňať zo záväzkov na znižovanie emisií. Aby sa spravodlivo splnili medzinárodné záväzky na ochranu zemskej klímy, musia sa počítať všetky emisie a na vojenské znečistenie už nesmie vzťahovať žiadna výnimka. Vlády musia preukázať svoj záväzok voči cieľom Parížskej konferencie znížením emisií skleníkových plynov zo zbrojenia aj na klimatickej konferencii COP26.

Armády sú tiež obrovskými spotrebiteľmi energií, výrazne prispievajú k emisiám skleníkových plynov, spôsobujú rozsiahle nepriaznivé vplyvy na životné prostredie v dôsledku výcviku, činností a operácií.

Rámcový dohovor OSN o zmene klímy (UNFCCC) zaväzuje signatárov zverejňovať ročné emisie skleníkových plynov, ale vykazovanie vojenských emisií je dobrovoľné a často nie je zahrnuté. Ak sa aj uvádza, je vo všeobecnosti neúplné a nezahŕňa emisie zo zariadení a dodávateľských reťazcov a tie, ktoré súvisia s vplyvom konfliktných operácií. Tie môžu zahŕňať emisie z poškodenia infraštruktúry, zmeny životného prostredia súvisiace s konfliktom a rekonštrukciu po konflikte. Riešenie globálnej klimatickej krízy si vyžaduje opatrenia na transformáciu všetkých sektorov vrátane armád.

V októbri 2020 Konfederatívna skupina Európskej zjednotenej ľavice – Severskej zelenej ľavice (GUE/NGL) poverila Observatórium pre konflikty a životné prostredie (CEOBS) a Vedcov pre globálnu zodpovednosť (SGR), aby vykonali rozsiahlu analýzu uhlíkovej stopy armád krajín EÚ, vrátane národných ozbrojených síl a priemyslu vojenských technológií so sídlom v EÚ. Štúdia sa zaoberala aj politikami, zameranými na zníženie vojenských uhlíkových emisií. Z dostupných údajov sa uhlíková stopa vojenských výdavkov EÚ v roku 2019 odhadovala na približne 24,8 milióna ton CO2, čo zodpovedá ročným emisiám CO2 približne 14 miliónov priemerných áut, ale vzhľadom na kvalitu mnohých údajov sa to považuje za konzervatívny odhad. Francúzsko s najvyššími vojenskými výdavkami v EÚ prispieva približne jednou tretinou k celkovej uhlíkovej stope armád EÚ. Spomedzi vojenských technologických korporácií, pôsobiacich v EÚ, ktoré boli skúmané, boli PGZ, Airbus, Leonardo, Rheinmetall a Thales posúdené ako koncerny s najvyššími emisiami skleníkových plynov. Niektoré vojenské technologické korporácie, napr. MBDA, Hensoldt, KMW a Nexter, údaje o emisiách skleníkových plynov nezverejnili.

Všetky členské štáty EÚ sú zmluvnými stranami Rámcového dohovoru OSN o zmene klímy, podľa ktorého sú povinné zverejňovať ročné hodnoty emisií skleníkových plynov. Národná bezpečnosť sa často považuje za dôvod neposkytovania údajov o vojenských emisiách do UNFCCC. Vzhľadom na súčasnú úroveň technických, finančných a environmentálnych údajov, ktoré sú už verejne dostupné, je to však nepresvedčivý argument najmä preto, lebo viaceré štáty EÚ už zverejňujú značné množstvo vojenských údajov.

Správa CEOBS/SGR identifikovala niekoľko prioritných opatrení, medzi ktorými je naliehavá revízia národných a medzinárodných bezpečnostných stratégií s cieľom preskúmať potenciál na zníženie nasadenia ozbrojených síl – a teda zníženie emisií skleníkových plynov spôsobmi, nad ktorými vlády v EÚ zatiaľ vážne neuvažujú. Všetky krajiny EÚ by mali zverejňovať národné údaje o emisiách skleníkových plynov svojich armád a vojenských technologických odvetví ako štandardnú prax a podávanie správ by malo byť transparentné, konzistentné a porovnateľné. Mali by sa stanoviť aj náročné ciele na zníženie vojenských emisií skleníkových plynov – v súlade s úrovňou 1,5 °C definovanou v Parížskej dohode. Mohli by zahŕňať ciele prechodu na obnoviteľnú energiu a investície do obnoviteľných zdrojov energie na mieste, ako aj konkrétne ciele znižovania pre priemysel vojenských technológií.

Vzhľadom na to, že ozbrojené sily sú najväčším verejným vlastníkom voľných pozemkov a infraštruktúry mala by sa lepšie spravovať aj pôda vo vlastníctve armády, aby sa zlepšila sekvestrácia uhlíka a biodiverzity a aby sa v prípade potreby využívala na výrobu obnoviteľnej energie na mieste. Mal by sa vyvíjať oveľa väčší tlak na armádu, aby sa zabezpečilo, že jej aktivity budú v súlade s klimatickými cieľmi OSN a cieľmi v oblasti biodiverzity.

Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg sa ako bývalý osobitný vyslanec OSN pre klimatické zmeny usiloval presadzovať agendu klimatickej bezpečnosti. V júni 2021 NATO súhlasilo, že „posúdi uskutočniteľnosť dosiahnutia nulových emisií do roku 2050“. Medzitým sa členské štáty NATO dohodli, že „výrazne znížia emisie skleníkových plynov z vojenských činností a zariadení bez toho, aby sa zhoršila bezpečnosť personálu, prevádzková efektívnosť a odstrašujúca a obranná úloha NATO.“ Summit NATO 14. júna 2021 bol vyhlásený za prelomový moment pre NATO v kontexte riešenia klimatických zmien. V skutočnosti však nepriniesol nijaké záväzky členov NATO, týkajúce sa znižovania emisií, ani hlásenia emisií či transparentnosti. „Zlatým klincom“ NATO pre pochopenie, prispôsobenie sa a zmiernenie bezpečnostných dopadov klimatických zmien a pri znižovaní vojenských emisií boli priam úsmevné návrhy na „ekologizáciu“ armád v podobe využívania biopalív na pohon stíhačiek, integrácie solárnych panelov do bojového vybavenia vojakov, či vysádzanie stromov na vojenských základniach na kompenzáciu emisií uhlíka.

Na COP26 je preto naliehavo potrebný pokrok v oblasti vojenských emisií. Vlády musia toto stretnutie využiť na to, aby sa zaviazali znížiť vojenské emisie skleníkových plynov. Skupina tých štátov, ktoré vo svojich záväzkoch znížiť ich pokročili ďalej, by sa mohla spojiť ako „koalícia s vyššou ambíciou“. Aby boli tieto záväzky dôveryhodné a zmysluplné, štáty musia:

  • stanoviť jasné ciele zníženia emisií skleníkových plynov pre armády v súlade s cieľom 1,5°C stanoveným v Parížskej dohode z roku 2015;
  • zaviazať sa k mechanizmom nahlasovania emisií skleníkových plynov, ktoré sú spoľahlivé, porovnateľné a transparentné, založené na koncepte obchodovania s emisiami skleníkových plynov (GHG) a sú nezávisle overené;
  • stanoviť jasné ciele pre armády, týkajúce sa šetrenia energií, zníženia závislosti od fosílnych palív a prechodu na obnoviteľnú energiu, zodpovednú k životnému prostrediu;
  • obsahovať jasné ciele zníženia emisií pre vojenský technologický priemysel;
  • konkrétne riešiť, ako môže zníženie vojenských výdavkov a rozmiestnenia a zmena vojenských pozícií znížiť emisie;
  • zaviazať sa k zahrnutiu hodnotenia klímy a životného prostredia do rozhodovania pri všetkých obstarávaniach, činnostiach a misiách;
  • zdôrazniť vzťah medzi klimatickými zmenami a zhoršovaním životného prostredia a preukázať záväzok znížiť celkový environmentálny vplyv všetkých vojenských aktivít a misií;
  • zaviazať sa k optimalizácii správy vojenských území s cieľom zlepšiť sekvestráciu uhlíka a biodiverzitu;
  • preukázať líderstvo, otvorenosť a ochotu spolupracovať a vymieňať si informácie o osvedčených postupoch so zainteresovanými stranami;
  • zaviazať sa k vyčleneniu primeraných zdrojov, s cieľom zabezpečiť, aby všetky politiky ochrany klímy a životného prostredia boli plne implementované.

Ak má mať COP26 zmysel, musia byť na stole konkrétne záväzky a jasné kroky smerom k zníženiu vojenských emisií. Zatiaľ sa tak ale nestalo. A pokiaľ budú sponzormi COP26 také koncerny, ako NatWest Group (RBS), ktoré investujú do spoločností, vyrábajúcich pre životné prostredie zničujúce jadrové zbrane, nikdy sa tak ani nestane.

(Autorka Mgr. Iveta Kompišová, PhD., je predsedníčka Správnej rady OZ Zjednotení za mier)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama