Reklama
Reklama

Viedenská arbitráž
viac-menej osobne

K jednému z tohoročných osmičkových výročí
Počet zobrazení: 1302

Výročia, výročia, výročia...Tento rok, pokiaľ ide o naše dejiny, je na ne dosť bohatý. Osobitne sa pripomínajú tzv. magické osmičky, akoby zato mohli. Všeobecne možno povedať, že sa týkajú obdobia od vzniku ČSR v roku 1918 až po dnešok. Dve z nich sme si už „odžili“, jedni ako „hosana“ a druhí ako „ukrižuj“! Lebo nepoznám v dejinách nielen nášho národa, ale všeobecne v dejinách ľudstva, žeby sa našlo nejaké významné výročie, ktoré by nemalo svojich priaznivcov na jednej a odporcov na strane druhej. Podľa toho ako ona (tá udalosť) zasiahla jedných či druhých.

Tak tomu bolo aj pri udalosti, ktorej  80. výročie si budeme o niekoľko dní pripomínať. Pripomínam ju tak troška aj z takých osobných dôvodov. Pretože výrazne zasiahla aj do života mojej rodiny a tým osobne aj do môjho. Čitateľ si určite domyslí, že mám na zreteli  výročie „Mníchova“ a z jeho rozhodnutí konzekvencie prijaté 2. novembra 1938 vo Viedni, ktoré nielenže okyptili Slovensko o územie, ale vystavili značnú časť tamojšieho obyvateľstva slovenskej národnosti praktikám maďarizácie ponášajúcej sa tak verne spôsobom z bývalého Uhorska! 

arbitraz.jpgMapa Slovenska so zmenami hraníc na juhu a východe krajiny počas rokov 1939 – 1945
1 — Bratislava – Predmostie, do 15. októbra 1947 súčasť Maďarska.
2 — južné Slovensko, od 2. novembra 1938 až do 1945 súčasť Maďarska v dôsledku Prvej viedenskej arbitráže.
3 — pás krajiny na východnom Slovensku pri mestách Stakčín a Sobrance, súčasť Maďarska od 4. apríla 1939 po maďarsko-slovenskej vojne do 1945.
4 — Devín a Petržalka (dnes mestské časti Bratislavy) boli od roku 1938 do 1945 súčasťou Nemecka.
5 — nemecké „ochranné pásmo“, vojenská okupácia Slovenska Nemeckom z dôvodu ochrannej zmluvy so Slovenskou republikou.
Poznámka: Mapka neobsahuje zmeny slovensko-poľskej hranice.
Autor: Martin Proehl / wikimedia

Moji rodičia spolu s ďalšími rodinami po vzniku republiky sa v rámci Prvej pozemkovej reformy presťahovali (1921) spod horského masívu Vepra na dolnú zem, na bývalý grófsky majetok. Neprišli do „zasľúbenej“ zeme, naopak, čakala ich neskutočná drina. S ňou sa vedeli vyrovnať, horšie to bolo so splácaním úverov zaťažených koristníckymi úrokmi! Napriek tomu sa nevzdávali, zveľaďovali svoje hospodárstva, stavali si z hliny miešanej s plevami a ohrabkami príbytky, vychovávali svoje deti, ktorých bolo požehnane. Bez akýchkoľvek dávok a pomoci zo strany štátu či nejakých v obci „mimovládnych organizácií“. Ako deti sme chodili do slovenskej ľudovej školy asi tri kilometre., pretože v obci, do ktorej sme patrili, bola len škola maďarská. Zvykli sme si a postupne aj spolunažívanie s miestnymi občanmi prevažne maďarskej národnosti sa dostalo do normálnych občianskych koľají. Ba utužovali sa aj zväzky rodinné, keďže slovenskí mládenci si sem tam vybrali za manželky Maďarky alebo naopak. Boli to však iba výhonky, ktoré zničil mráz prichádzajúci na jeseň roku 1938.

Bol to zvláštny rok, aj keď osadníci o tom, čo sa deje vo svete a čoho sa dožijú, nemali ani potuchy, niečo akoby viselo vo vzduchu. Podobalo sa to akoby zatmeniu slnka, šeru, v ktorom sa aj vtáctvo správa akosi zmätene. Niečo sa dalo vycítiť zo správania miestneho obyvateľstva maďarskej národnosti, ktoré (česť výnimkám) dávalo Slovákom cítiť, že sú tu cudzinci. Správ z vyšších sfér nebolo. Tlač bola neznámym pojmom, jediné rádio, ktoré vlastnil vzdialenejší sused, viacej mlčalo, ako bolo v prevádzke. Viac sme sa dozvedali od slovenských kolonistov zo susednej osady, ktorí zvestovali, že sa blíži pohroma a nevedia, čo bude s nimi. V lete, myslím, že už bolo po žatve, nás prekvapil presun československých vojakov po strniskách smerom na sever. Na reči boli skúpi, ale naznačili že nás nečaká nič dobré.

V septembri som nastúpil do prvého ročníka ľudovej školy. Pán učiteľ nám so slzami v očiach oznámili, že nevedia, dokedy sa ešte budeme stretávať v tejto škole. Veľmi sme to nechápali, tak sa niekto opýtal zo starších žiakov (lebo to bola jednotriedka, v ktorej boli všetky ročníky), či ide na inú školu, alebo prečo nás chce opustiť? Vysvetlil nám, že sa dejú veci, ktoré postihnú najmä Slovákov na tomto území, pretože maďarská vláda si robí naň nároky, žiada ho pričleniť k Maďarsku. Veľa ľudí bude musieť svoje terajšie domovy opustiť a odsťahovať sa za nové hranice. Vraj, ako povedal, budú to v prvom rade kolonisti z tejto osady, a preto ani nevie, aký bude osud tejto školy.

Aj keď sme tomu veľmi nerozumeli, ostal v našich srdciach taký čudný pocit neistoty, ktorá o mesiac, dva nadobudla celkom konkrétne kontúry! Už sa verejne v dedine medzi Maďarmi oslavovalo, objavili sa prvé transparenty s požiadavkami všetko späť! „Minden vissza!“. A nielen transparenty, prichádzali vyhrážky, ba aj inzultácie občanov slovenskej národnosti, údajne, ako sa povrávalo, organizovanými skupinami vysielanými z Maďarska. Situácia v mesiacoch september a október sa výrazne zhoršila. Už sme boli svedkami, že odchádzajú niektoré rodiny s naloženými povozmi preč, nečakajúc na horšie časy. Zrejme boli lepšie informovaní ako my. Nevedeli sme, čo sa deje s republikou, ako bezohľadne sa usilujú maďarské strany na čele s Jarossom, Esterházym v súčinnosti s Henleinovcami v Čechách vyvolať chaos a dožadovať sa nielen širších práv, ale aj pripojenia k svojim materským štátom. Povzbudzovali ich k tomu predovšetkým kroky maďarskej vlády a masové revizionistické akcie organizované za pripojenie „bratov Slovákov“ k Maďarsku, ako tomu bolo v druhej polovici septembra 1938. Nevedeli sme vtedy, že všetko to súviselo s ultimátami Hitlera a ústupkami vtedajších európskych mocností, Veľkej Británie, Francúzska a Talianska, ktoré v Mníchove podpísali hanebný diktát, v dôsledku ktorého dochádza de facto k rozpadu ČSR. Mníchov, okrem toho, že odobril požiadavky Hitlera pokiaľ ide o ústupky územia voči Nemecku a Poľsku, zároveň určil v dodatku, že do troch mesiacov sa majú vyriešiť aj územné požiadavky Maďarska. To sa možno dočítať teraz, ale veľa Slovákov (vrátane v našej obci) v tom čase o tom nevedelo, no zažívali to na vlastnej koži.

Ako svedčia dokumenty už začiatkom októbra 1938 dochádzalo k prvým rokovaniam o slovensko-maďarskej hranici, teda v období, kedy dochádza aj k vážnym vnútropolitickým zmenám (odstúpenie prezidenta a vlády a Žilinská dohoda), čo sa negatívne odrazilo aj na celkovej príprave slovenskej delegácie s Maďarmi. O tom, že česko-slovenskú delegáciu budú tvoriť len slovenskí a rusínski predstavitelia, rozhodla ministerská rada v Prahe, a tak do Komárna, kde sa rokovanie malo uskutočniť, vycestovala delegácia v zložení: predseda Jozef Tiso, ďalší členovia Ferdinand Ďurčanský, generál Rudolf Viest, Ivan Krno a za Rusínov I. Parkányi. Generál Viest spomínal, že delegácia bola nepripravená, nemala k dispozícii relevantné argumenty, návrhy a ani direkcie od pražskej ministerskej rady. Pritom musela čeliť medzinárodne skúseným politikom a vyjednávačom, akými boli vtedajší minister zahraničných vecí Kálmán Kánya či minister školstva Pál Teleki a ďalší.

first_vienna_award_negotiations.jpg
Účastníci prvej viedenskej arbitráže, zľava: František Chvalkovský, Galeazzo Ciano, Joachim von Ribbentrop, Kálmán Kánya.
Foto: wikipedia

Z priebehu rokovania sa dozvedáme, že maďarská delegácia sa pokúšala svoje územné požiadavky obhájiť odvolávaním sa na maďarské štatistiky o národnostnom zložení obyvateľstva, pravda, nie z roku 1938, ale z roku 1910, ktoré boli najvýraznejšie poznačené silnou maďarizáciou. Na základe toho si robila nároky na odstúpenie územia tiahnuce sa líniou Devín, Bratislava, Nitra, Levice, Lučenec, Rimavská Sobota, Jelšava, Rožňava. Košice, Trebišov, Užhorod, Mukačevo až po hranice s Rumunskom! Slovenská delegácia takúto nehoráznu požiadavku odmietla a navrhla niektoré kompromisné ústupky v podobe odstúpenia Nového Mesta pod Šiatrom a Šiah a k tomu namiesto odstúpenia územia výmenu obyvateľstva! A to bol vlastne koniec rokovaniu, keďže maďarská delegácia si pozbierala zo stola spisy a  obvinila česko-slovenskú delegáciu, že marí rozhodnutia Mníchovskej konferencie a 13. októbra jednostranne rozhodla o ukončení rokovaní. Koncom októbra došlo k dohode, že sa obe delegácie podriadia rozhodnutiu veľmocí formou arbitráže, ktorá sa vzápätí na zámku Belveder vo Viedni 2. novembra 1938 aj uskutočnila. Dvaja hlavní aktéri v Mníchove – V. Británia a Francúzsko – sa „vzdali nároku na zasahovanie“ (och, aká ohľaduplnosť!) a tak za vrchstola si za Nemecko zasadli minister zahraničných vecí Nemecka Joachim von Ribbentrop a poľný maršal Hermann Göring a po jeho boku za Taliansko minister zahraničných vecí Galeazzo Ciano, no a potom Maďari v zložení ako v Komárne, a za Česko-Slovensko minister zahraničných vecí František Chvalkovský a Ivan Krno, za Slovensko Jozef Tiso predseda vlády a Ferdinand Ďurčanský minister spravodlivosti a zástupca Karpatskej Ukrajiny, predseda vlády A. Vološyn.

Že je zle, veľmi zle sme pocítili už bezprostredne po arbitráži. Jasot a výkriky na slávu Anyaországu a  vezéra Horthyo ozývajúce sa zo spitých hrdiel nedočkavých Maďarov dolu z dediny bol len prológ toho, čo nasledovalo. Zo dňa na deň nám zrušili slovenskú školu s tým, aby každý žiak opakoval daný ročník. Vraj aby sme sa lepšie naučili po maďarsky; to mala zabezpečiť aj dosadená učiteľka, ktorú k nám dolifrovali niekde z Anyaországu. Nuž, ale aj to sa dalo zniesť, naučiť sa jazyk nie je hanba, avšak násilne niekoho odnárodňovať, je zločin! A takýto zločin sa páchal na celom zabranom území, ktoré, ako dokladajú štatistiky, predstavovalo takmer 12 tisíc km2 s viac než miliónom obyvateľov, pričom počet obyvateľstva slovenskej národnosti oproti roku 1938 prudko klesol! Podobne ako v našom okresnom meste, ktoré malo v roku 1930 5 956 Slovákov a 4 974 Maďarov, nuž a koncom roku 1938 podľa maďarského zistenia už len 1 691 Slovákov, no 10 239 Maďarov!

Takmer denne snorili maďarskí žandári (ktorých sme inak nevolali ako „kakaši“ , lebo mali na svojich žandárskych čiapkach perie, nápadne sa podobajúce na kohútí chvost). Ak bol niekde väčší hlúčik Slovákov, hneď ho rozháňali. Výrazne sa zmenila situácia, aj pokiaľ ide o spotrebiteľský tovar. Živo si pamätám najmä na obuv, ktorá mala podrážky z dreva, volali sme ich „dreváky“. Hrôza sa však len blížila. Raz v podvečer pribehla udychčaná moja 16-ročná sestra, ktorá so slzami v očiach vyrozprávala, čo sa udialo v rodine Tvarožkových na Loku, u ktorých pracovala ako pomocnica v domácnosti, čiže, ako sa vtedy hovorilo, slúžka. V podvečer prišli do bytu tejto rodiny dvaja žandári, spolu s richtárom obce s príkazom, aby sa rodina zbalila a do rána opustila usadlosť! Mali vtedy dve malé deti. Nebola možnosť žiadneho odvolania, len čo najpotrebnejšie zbaliť a vydať sa niekde na Myjavu, kde údajne mali známych či rodinu. A takýchto vysídlení bolo na tisíce, dotklo sa to unisono všetkých slovenských a českých kolonistov, ktorí museli utekať pred zvoľou nastupujúceho režimu. A neobišlo sa to ani bez strát na životoch. K nám sa doniesla správa z neďalekého Köbölkőtu (teraz Gbelce), kde zavraždili českých kolonistov. Kopili sa aj iné neprávosti, ktoré si odnášali najmä naši rodičia, či už na úradoch, pri odovzdávaní poľohospodárskych produktov, ktoré vypestovali alebo dochovali. Aby ako tak sme vyžili, skrsol nápad, hľadať pomoc na Slovensku u rodiny pod Veprom. Nuž a tak otec, ktorý bol neobyčajne bojazlivý, sa nechal nahovoriť a podujal sa tajne so švagrom prekročiť slovensko-maďarské hranice a priniesť potrebné veci, hlavne obuv, oblečenie a pod., ba pre mňa aj husle, na ktorých vraj hrával môj prastarý otec ako primáš na svadbách či iných príležitostiach.

Nuž, ako som úvodom spomenul, je výročie udalosti, ktorú podaktorí vítajú, oslavujú a iní trpia a ho preklínajú. My sme patrili k tým druhým! Muselo prejsť ďalšie utrpenie aby sa pomery zmenili, avšak ani po osemdesiatich rokoch sa úplne nezotreli protichodné prístupy a názory aj na udalosť, ktorej sa len tak akosi advokátsko-obchodnícky hovorí ako „Viedenská arbitráž“.

Priemer: 5 (1 hlas)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama