Reklama
Reklama

Vianočné sviatky v novohradskom Málinci v spätnom zrkadle

Počet zobrazení: 3293

malinec_1.jpgObec Málinec v Novohrade (okres Poltár) patrí medzi málo známu oblasť na mape slovenského folklóru. Pritom aj v tomto kraji nachádzame viacero zvykov z rodinného i kalendárneho obradového folklóru. Podobne ako v iných kútoch Slovenska, aj v Málinci mnoho zvykov a obyčají sa vytráca. Aj napriek tomu niektoré sa darí udržiavať. Z rodinného folklóru je to najmä zachované dedičstvo zvykov a obyčají typickej málinskej svadby. Z výročných zvykov sa v Málinci najviac zachovali tradičné zvyklosti, ktoré sa viažu predovšetkým k zimnému slnovratu – Vianociam. V súvislosti s najkrajšími sviatkami roka chcem priblížiť zvyky týchto sviatkov v spätnom zrkadle, čiže odkaze predkov z Ipeľskej doliny novohradského kraja – z obce Málinec. V nich sa z jazykovej stránky prejavujú aj typické znaky hornoipeľského nárečia.

Najviac zvykov sa spája s prvým dňom Vianoc (Kračún) – Štedrým dňom (Dohvézdne ďen), keď sa „... vykonávali rôzne úkony, ktorými si rodina chcela zabezpečiť prosperitu, zdravie a šťastie do budúceho roka“ (R. Stoličná: Jedlá a nápoje. Veda, 1991, s. 120).

Od rána všetci členovia rodiny usilovne pracovali – čistil sa dvor, príbytok, pripravovalo sa drevo, piekli sa koláče, opekance, pripravovali sa vianočné jedlá. Ďalej poprávali pod zvieratá, pripravovalo sa krmivo pre zvieratá. Počas dňa bol prísny pôst.

Najvýznamnejšia bola príprava vianočného stromčeka (kriskindľa), ktorý svojou zeleňou a vôňou oživoval príbytok a bol symbolom prebúdzajúceho sa života. Aj v Málinci ho mali iba v bohatších rodinách. V chudobných domoch stačil konár zelenej vetvičky alebo smreka pripevneného na rám okna alebo dverí. Až neskôr sa prinášal celý, väčšinou menší stromček. Pre nedostatok priestoru (v rodinách bolo viacero detí a bývalo sa v jednej izbe) stromček vešali na hradu nad stôl v rohu miestnosti. Na radosť detí ho ozdobili vtedajšími dobrotami, predovšetkým ovocnými plodmi – jablkami, hruškami, orechmi, poprípade napiekli rôzne tvarované pagáčiky. Neskôr sa tieto dobroty začali baliť do lesklých papierov, do ktorých sa niekde balili aj kúsky cukru alebo z cukru a jabĺk pečených cukríkov. Chudobnejší si namiesto cukríkov balili surové zemiaky a kúsky chleba. Vianočný stromček väčšinou pripravovali staršie deti. Všetky prípravné práce k štedrovečernej večeri sa skončili najneskôr pred sedemnástou hodinou.

Počas dňa už od včasného rána chodili po domoch vinšovať dedinskí pastieri – kravéri, gondáši, huséri, kozári, bačovej, valasihoňeuňíci. Pastier kráv nosil pri vinšovaní so sebou viazanicu brezových prútov, ktoré boli voľne prevesené krížom cez seba. V každom dome povedal rovnakú vinšovačku: Vinšujen ván šťasťej, zdrávä, / hojnó bošskó požehnáňa. / Zo dvora víchot, / do dvora príchot, / to ván vinšujen a žádan. Po vinšovaní gazdiná zobrala do zástery alebo uteráka 3 – 5 prútov (musel ich byť nepárny počet) a rázne ich z viazanice vytiahla a nečakane 3 až 5-krát nimi šibla pastiera po nohách. Ten začal vyskakovať na znak toho, aby sa v gazdovstve rodili, rástli a pastierom vyháňali len zdravé, veselo vyskakujúce zvieratá. Ak boli pastieri dvaja, mladší z nich musel vyskakovať vyššie. Gazdiná prúty postavila do kúta izby, najčastejšie za dvere. Pastierom za vinšovanie dala buď naturálie, zvyčajne tanier múky, ktorú si dávali do pripraveného vreca, alebo peniaze. Počas tohto rituálu ostatní členovia rodiny si ďalej vykonávali svoje pracovné povinnosti. Iba gazda niekedy pastierom nalial pálenky, na ktorú mali pripravený džbán. Pastierom pomáhali ich rodinní príslušníci, ktorí múku a pálenku odnášali domov a prinášali nové viazanice prútov, prípadne i vrecia na múku a džbán na pálenku.

Keď o sedemnástej hodine začali vyzváňať zvony na turni kostola a zvoničky v strede obce, ľudia vybehli zo svojich obydlí k tečúcej vode, buď k potôčiku (kanálu), ktorý tiekol stredom obce, alebo k rieke Ipeľ, tečúcej východným okrajom obce. V tečúcej vode sa umývali do pol pása. Ak niektorí nemohli prísť (napr. pre chorobu alebo iné vážne problémy), voda sa im priniesla v hrnci alebo vo vedre. Postavili sa do stredu dvora, resp. kuchyne a poumývali sa. Všetko to muselo prebehnúť veľmi rýchlo. Zaujímavosťou bolo, že sa používala len tečúca voda, a nie napr. zo studne. Cieľom umývania v čerstvej tečúcej vode bolo vyhnať z tela zlých duchov, ale i zlé myšlienky. Verilo sa, že sa vyženú aj zlé choroby, zmyjú sa všetky hriechy a človek v nastávajúcom období bude zdravý a veselý.

Po umývaní sa všetci slávnostne vyobliekali a na čele s gazdom domu sa pobrali do kostola na slávnostné služby božie.

Po návrate domov zasadla rodina k slávnostne prestretému sviatočnému stolu a konala sa slávnostná štedrá večera. Bola skutočne štedrou, lebo sa podávali aj jedlá, ktoré počas roka sa neobjavovali. Na stole bol chlieb, ovocie v čerstvom i sušenom stave, najmä jablká, sušené slivky, orechy, cesnak, prípadne cibuľa, oblátky s medom, koláče a pálenka, hriate a víno. Na stole bol vždy o jeden tanier viac. Gazda počas večere z každého jedla dal do tohto pripraveného taniera „pre nikoho“. Pred začiatkom večere gazda zviazal reťazou z voza nohy stola, aby rodina držala spolu. Potom nakrájal chlieb na tanier a do každého kúska chleba zastrčil strúčik cesnaku a rozdal dobytku v maštali, aby bol po celý rok zdravý.

Večera sa začala spoločnou modlitbou, po ktorej gazda zavinšoval všetkým šťasľivej sveitke a hojnó bošskó požehnáňa. Nasledoval slávnostný prípitok, pričom sa pilo rad-radom z jednej skleničky. Každý po vypití zavinšoval: „nak nán pán boch dá na dobré zdrávä žebesmo v láske a svornosti prežívali aj naďalej, to vinšujen a žádan od mileho pána boha“. Večera sa začínala novým celým chlebom, z ktorého prvý krajec dal gazda do pripraveného taniera, potom odkrojil pre seba a ďalším rodinným príslušníkom. Každý zjedol chlieb s cesnakom, aby ho počas roka nemátali strigy a oblátku s medom. Z jedál sa v evanjelických rodinách podávala kyslá hríbová polievka s klobásou, prípadne údené mäso s chlebom. V katolíckych rodinách sa podávala kyslá polievka z kapusty (kapusňica) s hríbami a ryba pripravená varením so zemiakmi. Súčasťou večere boli všade opekance s makom, rezance s makom alebo orechmi, varené sušené slivky. Omrvinky zo stola a zvyšky jedál pozmetali a zaniesli hydine, kravičkám, prípadne posypali okolo stromu. Smeti spod stola a z podlahy sa zamietli do kúta izby, pod metlu. Až po vianočných sviatkoch sa vyniesli von. Cesnakom sa natierali zárubne (firštoke) dverí, okná, prahy všetkých miestností a najmä chlievy, aby zlí duchovia do príbytku (do hospode) nemali prístup. Pritom aj dobytku sa dával chlieb pošuchaný cesnakom.

K Štedrému večeru sa viazali niektoré povery (babone):

  • Po večeri mala gazdiná ostať sedieť dlhšie ako ostatní, aby jej na jar kvočky dobre sedeli na vajciach.
  • Ak niekomu počas večere spadla lyžica, do roka niekto z rodiny zomrie.
  • Keď gazda jedol prvý opekanec, mala mu ho dievka schytiť a bežať s ním na roh domu. Keď ho niekto zobral, tak sa do roka vydala a keď zostal, tak sa nevydala.

Po štedrej večeri rodina spoločne posedela pri vzájomnom rozprávaní. Vládla pokojná a veselá nálada u všetkých členov domácnosti. Počas večera v izbe často spievali aj nábožné piesne. Mládenci a dievčence zasa odchádzali z domu do ulíc a vo viacčlenných skupinách spievali vinšovné piesne popod okná domov. Po zaspievaní sa každá pieseň skončila zvolaním: „Pán boch daj ván dobrei večer!“ Z domu sa ozvalo: „A čí že sťe? Keľko vás je?“ Odmenou za spev boli väčšinou koláče, ale i peniaze, najmä keď to boli vítaní speváci. Spievali sa aj nábožné piesne z Tranoscia – Čas radosti; Máme se všichni tento čas radovať a i. V tomto čase bola celá dedina plná spevu. Dievčatá, ktoré mali svojich mládencov, chodievali im spievať pod okná domu. Preoblečené boli za mátohy, aby ich domáca pani nespoznala. Keď sa chytili kľučky na vchodových dverách, tak zaspievali: Jes v tento dome peknei mláďeňec, / kobe nán daroval dukát na veňéc, / dau be mu pán Boh peknú manželku, / Kančove Marienu za vernú žénku.

Večer o 21.00 hodine, o polnoci a ráno o tretej hodine chodili najmä muži a mládež na vežu kostola. Spolu so zvonárom vyzváňali na zvonoch, pričom zvonenie si skúšali aj mládenci. Využívali to ako príležitosť predvádzať „umenie zvoniť“, preto sa jeden pred druhým predháňali. Niektorí šikovnejší zvonili i na dvoch zvonoch s cifrovaním (pulzovaním). Po zvonení spievali vianočné piesne. Spievať sa chodilo aj na zvoničku uprostred dediny. Tento zvyk, ktorý bol neraz proti vôli farára, bol jednou z možností stretávania sa mládeže. Mládenci po prvom zvonení odchádzali vinšovať svojim frajerkám (tzv. vianočné vohľady).

Na druhý sviatočný deň – Božie narodenie – už od šiestej hodiny rannej chodili vinšovať chlapci (4- až 16-roční) k svojim rodinám a susedom. Tých najmenších často vyprevádzali matky aj do polovice cesty. Vinšovníci, najmä malí, boli v domoch veľmi vítaní. Vinšovanie menších chlapcov sa nazývalo aj častovaním. Častovali sa najmä tieto riekanky: Ja son malí žáčik, / spévan ván veselo, / abe sa ván ľíbelo. / Peňašťok mi dajťe, / sbohon ostávajťe alebo iná verzia Jei son malei žáčik, / spévan ako táčik, / Kristu milému, narodenému, / pomoc boch.

Jei son malei ňeveľikei, / pejtan si jej do kapsičke, / kus mrváňa, kus koláča, / vipusťín ván / z kapse táča, / čo ván buďe šťebotaťi, / kot buďeťe rano stávaťi.

Jei son malei do povale, / ta beh vipeu, kobe daľi, / páľenočke do skľeňičke / a peňašťok do ručičke alebo iná verzia Jei son malei do povale, / ta beh vipeu, kobe daľi, / páľeňičke do skľeňičke / a turáčik do ručičke.

V tejto druhej verzii je ako peniaz uvedený „turák“. Podľa Jána Findru (Košarca) „... iste zňikla za tureckej okupácie. Lebo spomína turák, pravdepodobne to bov dáky malei peňaz v tej dobe. Dos často son ešťe aj jei počúv za mojho dectva spomínaťi tót ,turák‘. A to v bežnej reči. A to jei za to ňedán aňi turáka. Aľebo to je ňihodnó aňi turáka. Svedčí to šetko na to, že dáki peňaz malei bov čó ho menovaľi turák.“ (rukopis, archív autora príspevku)

Po riekanke nasledoval vinš prednesený vlastnými slovami: „Vinšujen ván tejto svéjtke kračúne, žebe sťe ich v radosťi a v dobron zdráví mohľi užívaťi. Pánboh daj ván dobró rano.“ Vinšovník počas vinšovania stál v pozore a počúvala ho celá rodina, pokiaľ bola v izbe. Vinšovníka sa potom ujala najmä gazdiná, ktorá ho pochválila, ako pekne vinšoval. Vypytovala sa, kto ho to naučil, ako je pekne oblečený a čo mu Ježiško doniesol. Potom mu dala odmenu – býval to koláč (makovník, orechovník, lekvárovník), orechy, jablká, prípadne ho núkali jedlom a niekedy pridali aj peniaz. Neskôr sa od naturálnych darov upúšťalo a prechádzalo sa k darom peňažným.

Vinšovali sa aj dlhšie nábožné častovanky, napr. Naroďeu sa nán dňes spasiťeľ, / všého sveta vikupiteľ. / On sa zňížil z vysoké vísosťi, / abe nán vidobeu od Boha milosťi. / On nás naučeu, ako mámo žiťi, / jestľi že chceme do ňebe prijíťi.

Pri vianočných vinšovaniach sa uplatňoval aj sociálny prvok, pretože deti z najchudobnejších rodín (ale aj Cigáni a žobráci) chodili vinšovať do každého domu, aby niečo dostali. V navštívených domoch im ponúkali koláče, ovocie, ale i múku, zemiaky, navarené jedlá. Peniaze im dávali len zriedkavo. Na vinšovaní, hlavne pri bližšie bývajúcich rodinách a susedoch sa zúčastňovali aj dospelí muži. Títo vinšovali vlastnými slovami a za vinšovanie dostali vypiť 1 – 2 poháriky pálenky (tzv. hreito páľeno). Podľa nepísaného zvyku sa vinšovanie ukončilo desiatou hodinou, keď sa zvonilo do kostola na evanjelické služby božie.

Dievčatá a ženy nechodili vinšovať, lebo v týchto dňoch neboli vítanými hosťami. Ak sa náhodou niektorá pozabudla a prišla v ten deň prvá do cudzieho domu, často ju ani dnu nepustili a stratila dôveru. Navyše upadla do podozrenia zo strigônstva a nečistých úmyslov. Takto stratenú dôveru si žena len veľmi ťažko znova nadobúdala.

Keďže prvý vianočný deň bol najvýznamnejší sviatok, rodiny sa zdržiavali len v domácom prostredí. Na druhý vianočný deň, najmä dopoludnia, sa rodiny vzájomne navštevovali. Na návšteve sa popri mužoch mohli zúčastniť už i ženy. Večer sa potom konala štefánska zábava.

V čase príchodu nového kalendárneho roka sa v posledný deň „na Silvestra“  chodilo vo večerných hodinách opäť spievať pod okná domov a ráno sa chodilo vinšovať. Oproti vianočnému času bolo vinšovanie iné, napr.:

Vinšujen ván tótot novei rok, hodňe zdráva, to ván vinšujen od milého pána boha.

Bolo aj žartovné vinšovanie:

Vinšujen tóto šťasľivej novej rok, žebe ván odpádov speci bok, a skochu hruda, žebe gazďiná ostala hrubá (tehotná).

Foto: http://www.malinec.sk/                                                                                                        

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama