Vianočné reminiscencie

Počet zobrazení: 3450


O Vianociach sa dá písať ľahko a z najrôznejších uhlov pohľadu. Ako pôvodne pohanský sviatok sa zmenil na kresťanský, ako sa slávil v priebehu historického vývoja, aké sú špecifiká prístupu k nemu v rôznych etnikách, ako k nemu pristupujú obyvatelia veľkomiest a zapadnutého vidieka. Alebo tiež zaloviť vo vlastnej pamäti a spomenúť si na prežívanie týchto sviatkov vo vlastnom detstve, v detstve svojich detí a v dnešných dňoch, kedy už stojím za prahom staroby. Osobný pohľad je pravda nemysliteľný bez spoločenského kontextu doby, a práve to môže zaujať čitateľa týchto riadkov.

prskavka2.jpgHoci pochádzam zo silne katolíckej rodiny (otcov krstný otec bol posledným uhorským primasom v Ostrihome), k náboženstvu som už v detstve pristupoval vlažne. Otec poctivo chodieval na nedeľné omše až do svojej smrti, mama ako pedagogická pracovníčka vraj nemohla, no v skutočnosti po tom ani netúžila. V päťdesiatych rokoch boli Vianoce aj u nás „duálnym“ sviatkom. Doma sme po Mikulášovi dostávali ďalšie darčeky od Ježiška a pred štedrou večerou sme sa pomodlili. V škole sme zasa uctievali ako symbol Vianoc Deda Mráza. Pamätám sa na jednu školskú oslavu v priestoroch Ymky, na ktorej som deduškovi zarecitoval: „Čítali sme, že ste prišli až z ďalekej Čukotky.“ To som ešte netušil, že o dvadsať rokov neskôr ako pracovník Výskumného ústavu kultúry budem musieť v jeden decembrový deň zaskočiť v úlohe bradatého Deda za filozofa (vtedy už nie marxistického) Miroslava Kusého, v tom čase „odloženého“ do Výskumného ústavu novinárskeho. Jedno z detí to okomentovalo nasledovne: „Od minulého roka dedko akosi schudol.“ Ani po roku 1989 onen spomínaný „dualizmus“ celkom nezanikol. Oficiálne sa hlásime ku kresťanským Vianociam s Ježiškom, ale spoza rohu už vystrkuje hlavu americký Santa Claus sprevádzaný vopred šesťtýždňovou reklamou Vianoc v Centrách konzumu, ktoré postupne nahrádzajú (pretože prosperujú po tom, čo zničili maloobchod) centrá kultúry. To všetko vytvára zdanie prosperity. A prekrúca kritériá hodnôt od sveta duchovného k materiálnemu, ako to dokazuje aj najfrekventovanejšia odpoveď „Čo vás v predvianočnom čase dokáže najviac potešiť“ v televíznej súťaži Päť proti piatim, ktorá znela – „finančná odmena“. Skromnosť je zabudnutá. Lacné a rýchlo opadávajúce smreky nahradili krajšie jedličky, na sviatočných stoloch k orieškom a pomarančom (vtedy kubánskym dnes španielskym) pribudli dovážané, väčšinou nedozreté jahody, čomu by sa asi nepotešil ani samotný Stvoriteľ vidiac, ako mu ktosi kazí jeho rok, ktorému u nás určil štyri diferencované ročné obdobia. Za reálneho socializmu sa Vianoce oficiálne charakterizovali ako sviatky rodiny. Aj keď to malo za cieľ potlačiť ich religiózny ráz, v celku to bolo v súlade v Božím želaním. Veď aj posledné predvianočné kázne v kostoloch vyzývali veriacich k ochrane rodiny, avšak ani nie tak apelom na morálku veriacich ako skôr prostredníctvom účasti na (pravdepodobne zbytočnom) referende. K sviatkom rodiny patrili aj návštevy známych a príbuzných. Hneď po sviatočnej večeri sme sa vybrali na prízemie, kde býval náš nájomník a otcov brat operný spevák Janko Blaho s rodinou. Ďalšie dva dni nás navštevovali mamini bratia Ozábalovci s rodinami (Janko, riaditeľ bábkového divadla a Ľudo, člen činohry SND). Dnes si s bratancami vymieňame iba emaily alebo SMS-ky. Škoda.

Výrazne sa zmenili aj vianočné darčeky. Ako deti sme dostávali pod stromček (okrem obligátnych ponožiek a rukavíc) predovšetkým knihy. Tak som postupne v priebehu troch rokov do Nového roku stihol prečítať tri z piatich románov Cooperovej Pentalogie o Koženej pančuche. Jedným z mojich zvykov je používať pri spoločenskej debate citáty. A tak dodnes, ak sa neviem vyrovnať s názorom oponenta, zacitujem výrok indiánskeho náčelníka z Cooperovho Stopára: „Moc veľké luhanie“. Ešte väčšiu radosť som mal z Londonovho Volania divočiny, ktoré som raz stihol prelúskať do polnoci Štedrého večera. Aj v tomto roku by som chcel 16-ročnému vnukovi kúpiť pod stromček knihu, no jednak dobré knihy tvoria len slabé percento z knižnej produkcie, jednak mládež už takmer nečíta a aké-také informácie o svete (často neúplné či pochybené) získava na internete. Ale ten jej nijako nemôže poskytnúť aj estetický zážitok z prečítaného. Zrejme v našom dnešnom svete je krásno potrebné len pre odchádzajúcu generáciu, inak je zbytočnosťou brániacou  v kariére (v strednom veku) a mladých odvádza od bezduchej zábavy.

Na kultúrne programy v rozhlase v období Vianoc sa, bohužiaľ, (na rozdiel od tých silvestrovských, kde hral prím Fero Dibarbora), nepamätám. Nástupom televízie vstúpili odo našich domácností filmové a televízne rozprávky s plejádou najslávnejších českých a slovenských hercov. Šafránkovej Popelky, Vránovej Pyšná princezná, Werichov Cisárov pekár a pekárov cisár a v nasledujúcich desaťročiach aj slovenské filmy Sváko Ragan, Perinbaba a pod. doplávali šťastne v televíznych programoch až do dnešných dní a v diváckej obľube im nemôže uškodiť ani pokrik pravicových extrémistov, ktorí tvorcov týchto diel (zato že neodišli do emigrácie alebo do disentu) označujú za kolaborantov. Silným konkurentom najmä na komerčných kanáloch im sú americké filmy, v ktorých na obdobie prelomu rokov horory a trilery nahradili rodinné a romantické komédie s názvami Ako prežiť Vianoce, Zlaté Vianoce, Vianoce naruby, Posledné Vianoce, Vianoce u Tiffanyho, Stratený v New Yorku, Rozprávkové Vianoce a pod. Uvedomujem si, že bežným životom traumatizovaný človek túži aspoň na chvíľu do sveta, v ktorom sa každý problém vyrieši, v ktorom vládne harmónia, vzájomná láska a baží po príbehoch, nad ktorými sa môže popri smiechu aj dojímať. Túto šancu mu nedávajú umelecké filmy premietané k kinách Mladosť, Europe, Nostalgia a pod., ktoré alebo prorokujú ľudstvu skazu, alebo si z neho vyberú osudy fyzicky či morálne poznačených hrdinov. Problémom je, že presladenosť amerických happyendov vedie diváka k pasivite, k zamieňaniu reálneho sveta za fikciu, ktorá je na hony vzdialená pravde a odvádza ho od kritického pohľadu na svoje okolie. Už takmer pred štyridsiatimi rokmi Július Paštéka napísal, že divadlo (ale platí to pre všetky dramatické umenia) má nielen zabávať, ale zároveň byť súdnou tribúnou spoločnosti a pomáhať divákovi riešiť otázky súkromného i spoločenského charakteru. „Americké Vianoce“ to nerobia. Treťou skupinou vianočných programov sú filmy s tematikou dejín kresťanstva, medzi ktorými sú azda najhodnotnejšie filmy zarytého konzervatívca Franca Zeffirelliho, aj keď nedosahujú úrovne jeho shakespearovských prepisov (dva z týchto uvidíme aj na televíznej obrazovke). Tak ako je pravdou, že aj v reálnom socializme sa do osláv Sviatku rodiny už vkrádal konzumizmus, tak aj televízne programy tých čias neboli zostavené len z mimoriadne hodnotných programov. Dnes je však spomínaná tendencia (keďže snaha vychovávať k dobrému vkusu sa chápe ako nanucovanie) mnohonásobne silnejšia.         

Predsa len sa nedá na dnešnú predvianočnú a vianočnú atmosféru pozerať len negativisticky. Napríklad obdobie decembra je pravým požehnaním pre spevácke zbory, ktoré v priebehu roka často márne hľadajú možnosti pre verejné vystúpenie. Zborový spev je totiž „vážna hudba“, ktorú spočiatku ľudová a teraz hlavne populárna vytlačila kamsi na okraj záujmov populácie. Populácie, ktorá si v našom školskom systéme nedokázala vytvoriť k tejto hudbe vzťah, či už pre slabý zástoj výchovno-umeleckých predmetov alebo pre nekvalifikovanosť a ľahostajnosť vychovávateľov. Hlavnú príčinou však vystihuje hlavná postava Máraiovho románu Bejbi alebo prvá láska, keď cituje latinský výrok Ignoti nulla cupido, čo znamená Nevedomý nemá túžby a u košického spisovateľa je len variáciou Marxovej tézy, že spotreba rodí potrebu a nie naopak.

V Bratislave sa do adventných a vianočných koncertov zapojili Holáskovci (Spevácky zbor mesta Bratislavy, ktorého zbormajster Ladislav Holásek sa 23. decembra dožil osemdesiatich piatich rokov), Rovňákovej, po úspechu v Taliansku aj doma sa prezentujúci Bratislavský chlapčenský zbor, Spevácky zbor Technik-Akademik, ktorý vytvoril Pavol Procházka z bývalých členov Techniku i spevácky zbor Cantus s ambicióznym dirigentom Jurajom Jartimom. V predvianočnom období však rovnako aktívne posilňujú kultúrny rozmer Vianoc aj zbory v ďalších väčších i menších mestách Slovenska. V bratislavskej metropole už agentúra KAPOS v polovici decembra  v cykle Veľké hlasy slovenskej opery koncipovala  recitál Mira Dvorského (za spoluúčasti Andrey Vizváry) ako operný len v prvej polovici programu, kým v druhej časti už zazneli len známe sakrálne opusy a vianočné koledy (koncert niesol podtitul Vianočný koncert). Okrem známych slovenských kolied zazneli aj ukážky z vianočných piesní iných krajín, k mojej neľúbosti najviac amerických, hoci pieseň Holy Night mám veľmi rád (možno aj preto, že je len úpravou piesne francúzskeho operného skladateľa Charlesa Adamsa). Ani SND sa nedalo zahanbiť a ponúklo svoje priestory ďalšej agentúre, ktorá svoj koncert koncipovala podobne, čiže ako mix operných árií a vianočných piesní. Hoci išlo o špičkových spevákov, nedostatkom tohto koncertu bolo, že sa priveľmi blížil (organizačne a výtvarne) j veľkým šou, čomu nemalou mierou prispelo aj mikrofónové ozvučenie operných spevákov(!). To údajne nebolo natoľko citeľné pri televíznom prenose (TA3), no v sále výrazne uberalo na umeleckom dojme. Dokonca aj spevácky zbor SĽUKU odchovaný na ľudovej interpretácii prispeje k vianočnej atmosfére koncertom. Verejnoprávnu televíziu (škoda, že len STV2) treba pochváliť, že v adventných koncertoch z exkluzívnych priestorov slovenských miest vystúpili popri hviezdach populárnej hudby aj naši operní vyslanci v zahraničí (Jana Kurucová, Štefan Kocán a ďalší), ktorí, ako sa ukázalo, vedia nielen výborne spievať, ale aj sympaticky a inteligentne reagovať na dotazy konferencierky. V bratislavskej kultúrnej ponuke ani tento rok nemôže chýbať vystúpenie Donských kozákov a Rybova Vianočná omša.

Čakajú nás dva týždne vianočnej nálady. Potom sa však budeme musieť vrátiť k našim každodenným problémom a dokázať im čeliť so vztýčenou hlavou. Čas Vianoc teda musíme využiť na načerpanie nových síl a nových odhodlaní. Byť lepší k svojim blížnym a nepoddať sa pasivite, ale snažiť sa aktívnejšie vstupovať do spoločenských zápasov. Rozvážne zvažovať, či všetko, čo sa okolo nás vraví, je ozaj pravda, odlišovať prácu pre blaho všetkých od práce do vlastného vrecka, vedieť sa zapáliť pre spravodlivú vec, no nepodľahnúť pri tom demagógii. Zbaviť sa prehnaného egoizmu, ktorý nie je vecou morálky jednotlivca, ale chybou, ktorú nám vnucuje spoločenský systém. A tomu nám (Bože) pomáhaj!                                                         

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984