Reklama
Reklama

Veľká októbrová socialistická revolúcia čara zbavená

Počet zobrazení: 1278

Vojenský historický ústav v Prahe a ministerstvo obrany Českej republiky usporiadali v dňoch 18. – 20. septembra 2018 už piaty ročník konferencie o prvej svetovej vojne, ktorým sa celý cyklus týchto podujatí „Léta do pole okovaná 1914 1915 1916 1917 1918“ rozvrhnutý na roku 2014 – 2018 uzatvára. Konferencia v tomto roku bola výstižne nazvaná „1918 starý svět mrtev, ať žije nový!“

Ako konštatovali usporiadatelia konferencie, do záverečného dejstva Veľkej vojny vstupovali Ústredné mocnosti s nádejou, že si ešte poslednými ofenzívami vynútia mier podľa svojich predstáv. Tie sa im však nesplnili a pred sto rokmi, na jeseň 1918, vyšiel z konfliktu víťazne tábor Dohody: „Strádanie, straty a nahromadené krivdy predchádzajúcich rokov vystavili kompromitované štátne autority tlaku, ktorému už nedokázali odolať. Táto vojna pochovala starý svet – bez requiem.“ V chaose povojnových turbulencií vznikli nové štáty, ktoré sa budovali na troskách starých monarchií.

Na tohtoročnej pražskej konferencii odznelo viacero podnetných referátov, ktoré priniesli aj nové fakty a poznatky. Ale – ako to vždy býva, odzneli aj také príspevky, ktoré k danej téme nepriniesli nič nového a boli v podstate iba zhrnutím starších už známych poznatkov, alebo kompiláciami z uverejnených publikácií a štúdií.

Príspevky Jiřího Hudečka a Gerharda Artla sa zaoberali poslednou rakúsko-uhorskou ofenzívou v prvej svetovej vojne v júni 1918 na rieke, ktorá bola po celé desaťročia medzi našimi predkami a medzi vojenskými historikmi stále je pojmom – na rieke Piave v severnom Taliansku. Pracovník Österrechisches Staatsarchivu-Kriegsarchivu vo Viedni Artl na štatistických údajoch presvedčivo ukázal, že kolabujúca monarchia už nemala dostatok prepravných kapacít, aby pred ofenzívou sústredila na Piave dostatok jednotiek, munície a ďalšieho materiálu. To zákonite muselo spôsobiť neúspech ofenzívy a navyše Taliani mali spolu s Britmi, Francúzmi a Američanmi na tomto úseku značnú prevahu aj v ľuďoch aj v materiáli. Podľa príspevku ekonóma a odborníka na štatistiku Petra Mazoucha sa na základe demografických dát počet padlých z českých krajín v prvej svetovej vojne odhaduje na 200 000 mužov (z územia dnešného Slovenska to bolo približne 69 000 mužov). Podrobný príspevok Karla Řeháčka sa zaoberal katastrofálnou chrípkovou epidémiou („španielskej“ chrípky) v Plzni v septembri a októbri 1918 a Martina Halířová priblížila boj s nákazlivými nemocami po celý čas vojny (1914 – 1918). Viacero krátkych príspevkov sa zaoberalo aj výsledkami archeologických výskumov na bojiskách prvej svetovej vojny. Zaujímavý bol aj príspevok Tadeja Korena a Petry Testen Koren o digitalizovanej histórii účasti žien vo vojne. Prínosný bol referát Vlastimila Křisťana o česko-slovenských červenoarmejcoch, ktorý oproti starším prehnaným číslam (10 – 20 000) ich počet odhadol na maximálne 4 – 5 000. Určitým sklamaním bol príspevok Borisa Kolesnikova z Volgogradu o M. R. Štefánikovi, ktorý nepriniesol žiadne neznáme alebo nové fakty z už sprístupnených ruských archívov, ale len zhrnul už staré známe údaje o živote a pôsobení M. R. Štefánika. Pohľadom a postojom ruských umelcov na separátny mier v Breste-Litovsku (3. marca 1918) sa zaoberala Julia Filina.

Zo Slovenska sa na konferencii zúčastnili Peter Chorvát, ktorý referoval o vojenskej situácii na Slovensku v novembri 1918 a Ferdinand Vrábel, ktorý sa zaoberal účasťou Slovákov v československých légiách.

aurora.jpg
Krížnik Aurora, 1917. Archív fotografií ruského a sovietskeho vojenského námorníctva. Autor neznámy.

Na konferencii vyvolal najväčší záujem objavný príspevok pracovníka Vojenského historického ústavu v Prahe Tomáša Jakla, ktorý sa zaoberal otázkou financovania ruskej boľševickej revolúcie Nemeckým cisárstvom. Staršia generácia si iste pamätá heslo „Bez VOSR by nebolo ani ČSR“, pričom je pravý opak pravdou. VOSR – nebola ani veľká, ani októbrová a ani socialistická, ale bol to len puč, prevrat úzkej skupiny boľševikov združených okolo Lenina a nič tak neohrozilo práve vznik Československej republiky, ako tento ruský prevrat, ktorý zvrhol demokratickú – ale politicky naivnú a neschopnú – Dočasnú vládu v Rusku. Iste s tým nebudú súhlasiť príslušníci ľavice či bývalí alebo aj súčasní členovia socialistických či komunistických strán, ktorí sú stále presvedčení, že VOSR bola začiatkom novej éry v dejinách ľudstva, keď sa začala budovať beztriedna spoločnosť – komunizmus. Ten mal vyliečiť všetky neduhy ľudstva, odstrániť vykorisťovanie človeka človekom, zrušiť triedny boj, poskytnúť všetkým ľuďom všetko čo potrebujú, odstrániť biedu, hlad a vojny atď. Títo stúpenci tejto marxistickej propagandy neuznávali a iste ani v súčasnosti nepriznajú ani najmenšiu pravdepodobnosť toho, že ruská boľševická revolúcia bola podporovaná Nemeckým cisárstvom. Jakl však auditórium oboznámil s nezvratnými faktami, ktoré nie je možné ani spochybniť, ale ani vyvrátiť. Opieral sa pritom jednak o zverejnené dokumenty v edícii „Germany and the Revolution in Russia 1915 – 1918“ a jednak o biografiu ruskonemeckého marxistického filozofa a žurnalistu 19. storočia Izraela Lazareviča Helphanda – straníckym menom Parvus.

Podozrenia a spory okolo financovania Lenina a boľševickej agitácie sa začali už v roku 1917, keď Dočasná vláda na základe zrejme dobrých informácií ruskej rozviedky obvinila Lenina z vlastizrady. Lenin to, samozrejme, poprel a označil „za veľkú urážku“, ale pre istotu ušiel z Ruska do Fínska. Ale nemecké ministerstvo zahraničných vecí dostalo už 9. marca 1915 rozsiahle memorandum Parvusa. V dokumente je návod, ako možno v Rusku rozpútať sociálne a národné revolúcie, ktoré by mohli Rusko vyradiť z vojny na strane Dohody. Parvus založil v neutrálnom Dánsku jednak výskumný inštitút a jednak aj obchodnú spoločnosť, ktorá vďaka svojím kontaktom obchodovala s Ruskom, ale súčasne kryla a podporovala aj ruské štrajkové hnutie. Len v januári 1916 podporila nemecká vláda cez Parvusovu firmu štrajkové hnutie v Rusku jedným miliónom ríšskych mariek. Po februárovej revolúcii v Rusku s pomocou peňazí nemeckého Generálneho štábu sa Parvus podieľal na zorganizovaní prevozu Lenina a jeho spolupracovníkov zo Švajčiarska cez Nemecko do Švédska. V apríli 1917 hlásil štokholmský rezident nemeckej rozviedky, že Leninov vstup do Ruska sa podaril a pracuje celkom podľa želania (t. j. v záujme Nemecka). V septembri 1917 nemecký štátny tajomník napísal zástupcovi nemeckého ministerstva zahraničných vecí v Generálnom štábe: „Naša spoločná práca priniesla už pozoruhodné výsledky. Boľševické hnutie by bez našej stálej podpory nikdy nedosiahlo rozmach a vplyv, akému sa teraz teší. V decembri ten istý štátny tajomník informoval nemeckého cisára: „Až naše prostriedky, prúdiace do Ruska rôznymi kanálmi a pod rôznym krytím, umožnili boľševikom financovať svoje noviny Pravda a rozvinúť živú agitáciu. Stranícka základňa, ktorá bola spočiatku veľmi skromná, sa tak podstatne rozšírila.“

Nemecko na začiatku roku 1918 začalo svoj postup na východ a takmer bez odporu obsadilo Pobaltie, Bielorusko, ruskú časť Poľska, Ukrajinu a Zakaukazsko. To viedlo k podpisu separátneho mieru v Breste-Litovsku 3. marca 1918. Boľševici sa zľakli a začali opatrné sondáže s Dohodou, za akých podmienok by ich podporila proti Nemecku. Keď však Nemci svoj postup zastavili, tieto sondáže sa prerušili. Jediným výsledkom bol výsadok britských jednotiek v Murmansku 3. marca 1918, ktorý mal chrániť tam už prepravený vojenský materiál pred Nemcami. Lenin to využil na propagandu o intervencii Západu proti boľševickému Rusku. Nemecký vyslanec v Rusku Mirbach dostal k dispozícii 40 miliónov nemeckých mariek, aby udržal boľševickú vládu pri moci. Leninova vláda bola celkom závislá na Nemecku a 27. augusta 1918 uzavrela dodatkové dohody k brestlitovskej mierovej zmluve o spojenectva Ruska a Nemecka v ekonomickej aj vojenskej oblasti.

Pokiaľ ide o propagandu, že 14 západných krajín, vrátane československých legionárov, intervenovalo v Rusku, vyvracia to holý fakt, že všetkých dohodových vojsk v Rusku bolo len asi 80 000 a tieto sily boli rozptýlené v kľúčových prístavoch po obvode Ruska a neskôr pri strážení kľúčových dopravných tepien. To samo osebe vylučovalo akúkoľvek sústredenú akciu proti Červenej garde a „internacionalistom“ z radov väčšinou nemeckých a rakúsko-uhorských zajatcov, ktorých počet sa odhaduje až na 600 000. Podľa všetkého sa na víťazstve boľševickej revolúcie v Rusku okrem Nemecka nepriamo podieľal aj idealistický americký prezident Woodrow Wilson, ktorý sa rozhodol neintervenovať na Sibíri, pretože neuveril správam o nemeckej podpore boľševikov a vychádzal z predpokladu, že si zmenu pomerov v Rusku praje samotná väčšina obyvateľstva Ruska. Jediným krokom, ktoré USA urobili, bolo vyslanie dvoch amerických plukov do Vladivostoku na ochranu tamojších amerických záujmov a aj na vyrovnanie vplyvu japonskej prítomnosti v tejto oblasti. To však nemohlo proti presile červených dlhodobo postačovať.

Jakl ukončil svoj referát konštatovaním, ktoré sa iste mnohým bude zdať nadnesené, ale je logické. Zásah dohodových vojsk vrátane Československého armádneho zboru v Rusku proti boľševikom bol opodstatnený, pretože sovietske Rusko bolo faktickým nepriateľom Dohody. Vo väčšom meradle sa však do konfliktu nedali zatiahnuť a bojovali v sebaobrane. Prezident USA tak zabránil Dohode podporovať vo väčšom rozsahu neboľševických Rusov. „V kontexte prvej svetovej vojny bol boľševický režim v Rusku bábkovým režimom viliamovského Nemecka a s trochou nadsadenia tak môžeme povedať, že prvá svetová vojna sa definitívne skončila až v roku 1991, keď sa rozpadol Sovietsky zväz,“ povedal na záver Tomáš Jakl.

Priemer: 2 (20 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Polepšení
Mediálne halali
Jestřáb kontra Hrdlička?
Komunálne voľby 2018
Hovoriace zrkadlo
Desať poznámok ku komunálnym voľbám
Esemeskoví šmejdi
Nohavica poděkoval za Puškina Okudžavou
Reklama
Reklama
Reklama