Reklama
Reklama

Veľavravné mlčiace gestá nad Dunajom (2)

Počet zobrazení: 6048

0_pred_bazilikou_sv._stefana_600x424.jpgPred Bazilikou svätého Štefana..

Na potulkách po starej Budapešti som nemal ambície vidieť a vyfotografovať všetky sochy, súsošia, reliéfy či honosnejšie pamätné tabule. To by sa dalo za pár dní ťažko predstaviť. Vlastne som sa na umelecké plastiky v uliciach a na námestiach veľmi nesústredil, skôr ma zaujímala „veľká“ architektúra a interiéry. Až keď som si dodatočne prezeral snímky z hlavného mesta našich južných susedov, zistil som, že ich mám peknú kôpku. A tak som z nich urobil skromnejší výber. Pritom som sa usiloval ako-tak dodržať chronológiu vytvorenia diel a napísať niekoľko postrehov o ich histórii a autoroch.

Možno niekoho sklamem, ale na Memento Park mimo centra maďarskej metropoly mi neostal čas. Ide o svojrázny skanzen, kde po roku 1990 sústredili monumentálne diela s ideologickým nábojom predchádzajúceho režimu. Pre poctivosť uvediem, že aj od autorov, ktorých spomínam v tomto článku. Nájdete tam bronzových Leninov, Marxov, Engelsov, ale aj bývalú miestnu verchušku Bélu Kuna, Endreho Ságváriho, Árpáda Szakasitsa, či pre dobrú vec mimoriadne odhodlaných jednoduchých vojakov a robotníkov. Keď už sme pri tejto spoločenskej triede, po koľkých storočiach zase bude úprimne inšpirovať umelcov nezaťažených politikou? Park navrhol, ako inak, mladý architekt Ákos Eleőd (nar. 1961), ktorý v roku 1991 vyhral verejnú súťaž. Ale tam zavítam asi až nabudúce.

1_lev_na_budine_600x485.jpgLeviu bránu nemajú iba v gréckych Mykénach, ale aj na Budínskom hrade. Od roku 1904. Svoje pomenovanie dostala po štyroch revúcich levoch, ktoré ju strážia z oboch strán. Kráľov zvierat vytvoril Ján Fadrusz (1858 – 1903), rodák z Bratislavy. Ešte v Prešporku postavil súsošie Márie Terézie na korunovačnom vŕšku, dnes Námestie Ľudovíta Štúra. Začiatkom 20. rokov minulého storočia, keď sa uhorský exkráľ Karol IV. Habsburský opakovane pokúšal vrátiť na trón do Budapešti, sochu strhli nasrdení českí legionári za nadšenej asistencie slovenských študentov. O jej obnovu sa už niekoľko rokov usiluje Bratislavský skrášľovací spolok s tým, že bronzoví štúrovci by poputovali niekam inam. Možno do Uhrovca...

2_fontana_mateja_korvina_569x600.jpg3_humanista_galeotti_460x600.jpgVeľkolepá fontána (1904) na spôsob rímskych fontán zachytáva legendárny príbeh Mateja Korvína a roľníckej dievčiny Ilony. Tá sa do mladého kráľa zaľúbila, keď išiel inkognito na poľovačku. Vľavo sedí so sokolom na pleci taliansky astrológ a teológ Marzio Galeotti, Matejov tajomník a vychovávateľ jeho syna Jána, neskôr poradca francúzskeho kráľa Ľudovíta XI. Skupinovú plastiku umiestnili na severnej stene hradného paláca. Autorom je Alojz Štróbl (1856 – 1926), narodený v Červenom Kúte pri Kráľovej Lehote. Do školy chodil v Liptovskom Hrádku a na gymnázium do Levoče. Šťastie skúšal ako modelár v železiarňach v Třinci (otec pochádzal zo Sliezska), potom absolvoval viedenskú Akadémiu, až sa stal na prelome 19. a 20. storočia vedúcou osobnosťou uhorského sochárstva. Od roku 1881 trvalo žil v Budapešti, no letá zvykol tráviť vo svojom rodisku. Tvrdil, že liptovská príroda je preňho najväčším relaxom.

4_janos_arany_600x490.jpg5_svaty_stefan_na_rybarskej_baste_600x490.jpgV maďarskej metropole možno obdivovať aj jeho ďalšie dielo znázorňujúce skladateľa (vraj čiastočne i slovenského pôvodu) Franza Liszta na priečelí Opery z roku 1882, pomník básnikovi a spisovateľovi Jánosovi Aranyovi pred Maďarským národným múzeom (1893), zrejme jeho najznámejšiu jazdeckú sochu prvého uhorského kráľa Štefana na Rybárskej bašte (1906), majestátnu mramorovú skulptúru toho istého panovníka na hlavnom oltári Baziliky sv. Štefana (1909), či románopisca, rodáka z Komárna, Móra Jókaia (1921) na rovnomennom námestí v Pešti.

6_sv._geletti_600x487.jpgTakmer sedem metrov vysoká bronzová socha na úpätí kopca Gellért predstavuje svätého Gerarda, ktorý zviera v pravej ruke kríž, zatiaľ čo pohanský bojovník naňho porazenecky hľadí spod jeho nôh. Pomník v roku 1904 dokončili Gyula Jankovits (1865 – 1932, postavu Gerarda) a Aladár Gárdos (1878 – 1944, pohana). Imre Francsek (1864 – 1920) pripravil architektonický projekt. Gerard, alebo aj Gerhard či maďarsky Gellért, sa pôvodne volal Giorgio di Sagredo a pochádzal z Benátok. Loď, ktorou sa plavil na púť do Palestíny, stroskotala na pobreží Istrie a tak sa rozhodol žiť ako pustovník pri Pule. Štefan I. ho pozval do Uhorska a poveril výchovou svojho syna Imricha (zomrel následkom zranenia od diviaka). Neskôr Gerard viedol novo zriadené biskupstvo v Čanáde. Na jar roku 1046 vypuklo povstanie pohanských šľachticov proti novému kráľovi – Benátčanovi Petrovi Orseolovi. Toho v Stoličnom Belehrade zavraždili. Panovníkom sa opäť stal Arpádovec – Ondrej I. Biskupi ho mali korunovať, a tak mu 24. septembra z Budína vyšli v ústrety. Lenže pri Dunaji ich dostihli pohania. Zmocnili sa Gerarda, priviazali ho na voz a spustili z kopca do rieky. Pretože budúci svätec pád prežil, znova ho chytili, rozrazili mu lebku o kameň a hruď prebodli kopijou. Vrch na pamiatku mučeníka nazvali Gellérthegy. Mimochodom, Jankovits je tiež autorom sochy cisárovnej Sisi (1902) na Kúpeľnom ostrove v Piešťanoch.

7_turul_na_budine_600x445.jpgTurulmadár-Szobor, sochu mytologického vtáka Turula vztýčili v roku 1905 vedľa Budínskeho hradu pri hornej stanici lanovky. Gyula Donáth (1850 – 1909) však vytvoril o dva roky ešte mohutnejšieho bronzového dravca (vraj najväčšieho v Európe) na skalnatom vrchu nad Tatabányou. Ten má rozpätie krídel až 14 stôp. V pazúroch zviera Arpádov 14 stôp dlhý meč. Ornitológovia sa nevedia dohodnúť, na koho sa Turul viac podobá, či na orla, sokola alebo jastraba. Podľa povesti v časoch, keď protomaďarské kmene lovili ešte na ďalekých východoruských stepiach, prisnilo sa princeznej Emese, že sa do jej spálne (zrejme do stanu) vzniesol ohromný vták a zmocnil sa jej ako ženy. O deväť mesiacov porodila syna Álmosa (chlapec vzniknutý zo sna). Tomu vyveštili, že privedie Maďarov do novej vlasti, ale sám ju nikdy neuvidí (podobnosť s biblickým Mojžišom čisto náhodná?). Keď jedného dňa Álmos zazrel na oblohe svojho opereného otca letiaceho smerom na západ, zburcoval svoj ľud a spolu dravca nasledovali. Doputovali až na úpätie Karpát, kde však už starý Álmos umrel a vedenie preberal jeho syn Arpád. Ten svojich bojovníkov, ich ženy a deti bezpečne previedol na druhú stranu hôr.

8_george_washington_461x600.jpgSochu prvého amerického prezidenta Georgea Washingtona aj s neodmysliteľným Turulom osadili v Mestskom parku v roku 1906 na počesť revolúcie proti Habsburgovcom z meruôsmych rokov. Financovali ju maďarskí emigranti. Sochy jej autora Gyulu Bezerédyho (1858 – 1925) ozdobujú exteriéry a interiéry mnohých secesných verejných budov v hlavnom meste, napríklad Východnú železničnú stanicu či populárne Sečéniho kúpele.

9_mihaly_vorosmarty_600x450.jpgMihály Vörösmarty patrí medzi najvýznamnejších maďarských básnikov a dramatikov 19. storočia. Pomenovali po ňom námestie, kde funguje najslávnejšia cukráreň v Budapešti Gerbeaud, kde sa konajú veľkonočné a vianočné trhy a ústi tam vychýrená obchodná ulica Váci útca. Tu v roku 1908 umiestnili aj Vörösmartyho mohutné súsošie z carrarského mramoru. Autormi sú Ede Kallós (1866 – 1950) a Ede Telcs (1872 – 1948), ktorý vytvoril aj sochu kráľa Ladislava Svätého na Pomníku tisícročia.

11_mier_450x600.jpg10_vojna_425x600.jpg12_deti_chytajuce_ryby.jpg

Po oboch stranách vchodu do Historického múzea mesta Budapešť na Budínskom hrade vynikajú dva alegorické reliéfy. Na oboch Vojnu a Mier (1912) zosobňujú anjeli, jeden s trúbou, druhý s palmovou ratolesťou. Pod anjelom mieru je vojak, ktorý sa šťastný vracia k rodine, zatiaľ čo pod anjelom vojny leží mŕtvy osmanský bojovník a nad ním stoja víťazní Uhrovia. Autor Károly Seney (pôvodne Karl Schmidt, 1854 – 1919) v tom istom roku vytvoril na Dunajskej terase hradu fontánu Deti chytajúce ryby. Podozrivo ju pripomína Kačacia fontána od Roberta Kühmayera (1914) na Šafárikovom námestí v Bratislave.


13_jan_hunady_na_budine_600.jpgOtec 14_hunady_v_pesti_500x600.jpgMateja Korvína, sedmohradský, neskôr celoštátny, teda uhorský vojvodca Ján Huňady sa teší v Budapešti z viacerých sôch. Tú pod bielym schodišťom architekta Frigyesa Schuleka (1841 – 1919), ktoré vedie k Rybárskej bašte, inštaloval v roku 1903 István Tóth (1861 – 1934). Autorom ďalšieho variantu pred hradom Vajdahunyad je Pál Patzay (1896 – 1979). Neodhalili ju náhodou práve v roku 1956. Huňady totiž práve pred 500 rokmi dotiahol svoju poslednú bitku do víťazného konca. V roku 1456 sa sultán Mehmed II. rozhodol urýchlene dobyť Belehrad, ktorý oprávnene považoval za vstupnú bránu do Uhorska. Huňady napochytro zorganizoval križiacke vojsko, 22. júla udrel na Turkov, ktorí už obliehali Belehrad, a zahnal späť na Balkán. Zo svojho najväčšieho bojového úspechu sa však neradoval dlho. Zomrel 11. augusta v Zemune na mor, ktorý sa rozšíril vo vojenskom tábore.

15_jan_kapistrerodo.jpgPodobný osud čakal aj Jána Kapistrána, teda Giovanniho de Capestrano. Tohto pôvodne františkánskeho mnícha z Neapolského kráľovstva, neskôr teológa, vášnivého kazateľa na verejných priestranstvách, ale súčasne náboženského fanatika a obávaného inkvizítora prezývali aj „metla na Židov“. Urobil všetko možné, aby sa katolícka cirkev nedohodla s českými husitmi. Bol nekompromisný i voči ostatným „kacírom“, pričom si vytvoril široké pôsobisko v celej strednej Európe. Samozrejme, nemal v láske ani moslimov, a preto sa ako 70-ročný odhodlane pridal k Huňadyho poslednej výprave. Z víťazstva nad inovercami sa však tešil iba o dva mesiace dlhšie ako uhorský veľmož. Tiež podľahol moru – 23. októbra 1456 v chorvátskom Ilaku, kde ho pochovali. V roku 1694 bol kanonizovaný. A týmto oslím mostíkom sa dostávame k ďalšiemu z významných výtvarných umelcov pochádzajúcich zo Slovenska – k Jozefovi Damkovi (1872 – 1955). Bol však nemeckej národnosti, narodil sa v Nemeckom, teraz Nitrianskom Pravne. Na budapeštianskej Vysokej škole výtvarných umení bol Štróblovým žiakom. Práve Damko (ktovie prečo?) roku 1922 vytvoril sochu Kapistránovi na jednom z budínskych námestí, ktoré pomenovali po tomto neznášanlivom kňazovi. Umelcove alegorické sochy v osobitnom naturalistickom štýle môžeme obdivovať i na viacerých verejných budovách (parlament, kráľovský palác, Sečéniho kúpele, Vajdahunyad), no i v kostoloch a na cintorínoch, priamo v Národnej galérii mu vystavujú 22 diel.

16_jozsef_attila_600x463.jpgLászló Marton (1925 – 2008) vytvoril v roku 1980 3,5 metra vysokú, moderne poňatú bronzovú sochu najväčšieho maďarského básnika minulého storočia Attilu Józsefa, ako s klobúkom v ruke a odloženým plášťom sedí neďaleko parlamentu na troch travertínových schodoch.

17_maly_princ_vecer_600x557.jpgNeveľká socha figliarskeho chlapca sediaceho tentoraz na zábradlí pri prístavisku osobných lodí na dunajskom nábreží patrí medzi najpopulárnejšie v Budapešti. Od roku 1989 sa turisti pred ňou fotia asi tak ako na bratislavskom korze pred Čumilom. Predstavuje síce Exupéryho Malého Princa, v skutočnosti bola jeho modelom Martonova dcéra. Takže Malá Princezná?

18_hermes_na_vaci_utca_600.jpgArchitekt László Wild v roku 1983 navrhol využiť zinkovú kópiu Hermésa (pre starých Rimanov Mercura), okrídleného posla bohov, aj s fontánou podľa diela slávneho renesančného umelca Giovanniho de Bologna (1529 – 1608) pri renovácii križovatky obchodných tepien Váci utca a Régiposta utca. Nuž, tých Talianov je okolo maďarského sochárstva až nebezpečne veľa.

19_strom_zivota_600x421.jpgKovový Strom života, ktorý je súčasne aj smútočnou vŕbou, „posadil“ roku 1990 Imre Varga (nar. 1923). Pomník holokaustu sa nachádza v Parku na pamiatku Raoula Wallenberga v zadnej časti areálu Veľkej synagógy (najväčšej v Európe a druhej najväčšej vo svete). Nájdeme ju na Dohnányho ulici. Pozor, v sobotu majú, samozrejme, zavreté, ale inak, aj v pondelok, je otvorená i s priľahlým múzeom židovskej kultúry. Na jednotlivých lístkoch umelého stromu sú vytlačené mená päťtisíc z vyše pol milióna maďarských Židov, ktorých zavraždili najmä v poslednej fáze druhej svetovej vojny. Vtedy sa v Maďarsku chopili moci extrémistickí fašisti nyilašovci zo Strany šípových krížov a s neobyčajným nasadením pomáhali nemeckým nacistom pri likvidácii a transporte Židov (aj tých z okupovaného južného Slovenska a Košíc) do táborov smrti v Poľsku. Švédsky diplomat Wallenberg od júla 1944 do januára 1945 viedol úspešnú akciu na ich záchranu. Po oslobodení Budapešti ho sovietska KGB pre podozrenie zo špionáže zatkla, odvliekla do Moskvy, kde ho v Lubianke vypočúvali a pravdepodobne v júli 1947 popravili.

20_imre_nagy_600x542.jpgNa Námestí martýrov v júni 1996 odhalili bronzovú sochu muža v klobúku prechádzajúcom po oblúkovom mostíku nad umelým jazierkom. Ide o bývalého premiéra Imre Nagya, ktorý na jeseň 1956 de facto prešiel na stranu protikomunistických povstalcov a vyhlásil neutralitu Maďarska. Za to ho neskôr odsúdili a obesili. Nagy sa pozerá smerom k parlamentnej budove, ako by sa nevedel rozhodnúť, kam má ďalej ísť. Dosiaľ žijúci autor sochy Tamas Varga sa narodil roku 1953.

21_jan_kalvin_533x600.jpgTakmer sto rokov sa dožil sochár Barna Búza (1910 – 2010). Keď mal deväťdesiatku, pri Veľkej tržnici (Vásárcsarnok), kam vedie Váci utca, presnejšie na Námestí Jána Kalvína mala „premiéru“ jeho socha venovaná jednému z najvýznamnejších cirkevných reformátorov. Dnes sa v Maďarsku, hoci sa to napríklad v Budapešti vôbec nezdá, hlási k Reformovanej cirkvi (teda ku kalvínom) 1,6 milióna obyvateľov, teda 21 percent. Rímski katolíci tvoria 64 percent populácie štátu, evanjelici (teda luteráni, medzi nimi aj mnohí Slováci a Nemci) 4, grécki katolíci 3 a židia 1 percento. Štvorček „bez vierovyznania“ pri poslednom sčítaní ľudu označilo 5 percent dospelých občanov. 

22_bela_kovacs_426x600.jpgNa Kossúthovom námestí neďaleko parlamentu od roku 2002 návštevníci môžu obkukávať zaujímavú sochu Sándora Kligla (narodil sa r. 1945 kúsok od Bratislavy – v Mosonmagyaróvári). Znázorňuje politika (z bronzu) rečniaceho na tribúne (z bieleho mramoru). Ide o Bélu Kovácsa, povojnového ministra za Nezávislú maloroľnícku stranu, vtedy najväčšiu zložku vlády širokej koalície (v prvých voľbách získala 57 percent, kým komunisti iba 17). Začiatkom roku 1947 Sovieti doktora Kovácsa spolu s inými činiteľmi deportovali do Moskvy a tak maďarskí komunisti mohli zavŕšiť svoju cestu k absolútnej moci. Po niekoľkých rokoch sa však Kovács vrátil, počas búrlivej jesene 1956 dokonca rokoval s predsedom tzv. robotnícko-roľníckej vlády Jánosom Kádárom o možnej spolupráci. Vo voľbách v roku 1958 ho zvolili za poslanca, no v nasledujúcom roku pomerne mladý zomrel, mal iba päťdesiat rokov.

23_ronald_reagan_523x600.jpg
23_a_pomnik_sovietskej_armade_600x433.jpg




Za účasti bývalej ministerky zahraničia USA Condoleezzy Riceovej a premiéra Viktora Orbána odhalili v júni 2011 na Námestí Slobody vyše dvojmetrovú bronzovú plastiku prezidenta Ronalda Reagana. Jej autor István Maté sa narodil r. 1952. Priam v nebezpečnej blízkosti stojí Pomník Sovietskej armády, ktorej príslušníci v rokoch 1944 a 1945 padli v urputných a zdĺhavých bojoch o Budapešť proti nemeckým nacistom a im lojálnou časťou maďarských vojenských síl. Mnohí Maďari sovietskych vojakov nikdy nepovažovali za svojich osloboditeľov, ale za okupantov, pretože v ich vlasti ostali ďalšie dobré štyri desaťročia a svoju úlohu zohrali aj na jeseň 1956. Obelisk s basreliéfom a päťcípou hviezdou na vrchole navrhol už v roku 1945 sochár Károly Antal (1909 – 1994). Pomník sa pravidelne stáva terčom útokov najmä nacionalistických extrémistov, tí umiernenejší žiadajú jeho presunutie z centra mesta. Vláda v Budapešti sa však Moskve zaviazala, že sa ním hýbať nebude. Napokon, počas druhej svetovej vojny na sovietskej pôde padlo okolo 200-tisíc horthyovských vojakov a o ich hroby sa najmä v Rusku a na Ukrajine tiež niekto stará...

24_peter_mansfeld_514x600.jpgSústružník Péter Mansfeld patril medzi najmladšie obete maďarského spôsobu normalizácie spoločnosti po krušných časoch v druhej polovici 50. rokov minulého storočia. Ako 16-ročný sa na jeseň 1956 zapojil do udalostí, ktoré sa skončili krvavým kúpeľom v uliciach Budapešti. Svoje aktivity nezastavil ani po príchode sovietskych vojsk, organizoval s rovesníkmi odboj, zhromažďoval zbrane, čo sa mu stalo osudným. Zatkli ho, súdili ho a zrejme museli pár dní čakať, aby dovŕšil 18 rokov a tak ho mohli 21. marca 1959 popraviť. Pri 48. výročí tragickej smrti – 21. marca 2007 mu odhalili na Ulici Ilonky Szabóovej pod Budínom netradičný pomník z travertínu. Jeho autorom je sochár talianskeho pôvodu, ktorý však od mladosti žije a pôsobí v Maďarsku – Miklós Melecco (nar. 1935). Mimochodom, mimoriadne nadanú opernú sólistu Ilonku ako 34-ročnú zavraždili v januári 1945 fašisti, lebo jej manžel pôsobil vo vojenskom odboji. Ale to sú už paradoxy dejín a sôch, ktoré ich vždy dodatočne nasledujú.

Súvisiace: Veľavravné mlčiace gestá nad Dunajom (1)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama