Večný vecný zamat

Voľajako, aj keď v poriadnom kŕči, sme nedávno pochodovali okolo ďalšieho míľnika našej diaľnice (pardon, zle som sa vyjadril), cesty prvej či druhej triedy do skvelej budúcnosti –  vyzerá to tak, že pokrok nezastavíš a všetci už netrpezlivo naťahujú krky v očiach s tou okrídlenou detskou otázkou: „Kedy tam konečne budeme?” Otázkou prenasledovanou jej siamskym dvojčaťom s nádychom zbožného želania: „Už sme tam?” Drahí veriaci, zdá sa, že naša cesta do blahobytu je nielen poriadne kľukatá, ale dĺžkou pripomína Hodvábnu cestu, ktorú musíme prekonať pešky. A aby nás neopustil humor, tak aj na boso... Keby nám dobrodinci rôznych typov ponúkali aj skrátené verzie výkladu vzdialenosti, a teda aj času, potrebného na jej prekonanie, asi by sa poriadne zapotili.

To „pachovské” o mori a plote by im neprešlo ani náhodou.

Toľko kritizované RVHP a Varšavskú zmluvu nahradili iné nezmysly a ne/funguje to približne rovnako. Pravý mantinel nahradil ľavý, vojakov jednej cudzej krajiny vystriedali vojaci inej, podobizeň „falošného” boha vytlačil ďalší portrét nového farizeja. Všetci nám chcú a chceli len dobre. Za to, že sa to nejako nechce naplno rozbehnúť, môže náš nedostatočný prah vnímania či chabý osobnostný rozmer, ktorý ich „nadľudské” úsilie vôbec nevie precítiť a doceniť. Nie, ešte stále tu nemáme toľko sľubované Švajčiarsko. Naopak, kopec nešťastníkov, ktorí sa už na to nedokázali pozerať, sa začalo túlať po svete. S dobrodružnou povahou či bez. Napriek vymoženostiam navigácie sa tam stratili a vytrvalo „nevedia” nájsť cestu späť na rodnú hrudu.

Ako spieva Kuly v jeho piesni Osie hniezdo, no „... čia je to vina?” Za 32 rokov nových možností sme toho, vzhľadom na smelé predsavzatia, veľa nedokázali. 

Nie je veľmi príjemné uznať si, že „prepadáme” zo života.
Nohavicove –
Za komunistů se špatně nežilo
v létě bylo vedro, v zimě sněžilo
zjara ledy tály, byly povodně
to jste milé děti přišly o hodně –
vyznieva pre nemalú skupinu obyvateľstva až strašidelne nadčasovo. Nechcem sa púšťať do siahodlhých analýz, zaujíma ma však nahliadnutie do duše slušného človeka. Ako asi vníma realitu?

Koľko tu už bolo krásnych sloganov s príliš krátkou životnosťou! Z bojovníkov za slobodu a pravdu sa vykľuli novovekí otrokári a úbohí klamári. Marazmus sa nerozpustil ako šumivé céčko, ale sa ešte veselšie zahniezdil v našich obývačkách a majúc diaľkové ovládanie v ruke, bez opýtania drzo určuje, čo sa práve bude sledovať. Spoločnosť ako taká sa veľmi nezmenila, sme takí „duševní mrzáci” a takmer všetky tak vytrvalo zaznávané neduhy sa bez nášho povšimnutia povýšili do šľachtického rodu. Máte pocit, že sme k sebe skutočne ohľaduplnejší a lepší? Ak to vnímam inak ako vy, dobrovoľne podstúpim ľadové sprchy, ako aj ostatné osvedčené metódy pre ľudí s mo/mentálnou indispozíciou a hneď potom pre istotu utečiem do hôr. Češi majú Blaník, naši rytieri spia zase v Sitne...

Koľkokrát sa budem musieť ešte oholiť, kým sa prebudia? Stihnú to vôbec?