Veci sa rozpadajú
streda 06. apríl 2016Touto analýzou našej doby od Yeatsa začína svoj komentár Anatole Kaletsky, vážený ekonomický analytik, autor knihy Capitalism 4.0, The Birth of a New Economy, ktorý sa venuje post-krízovej transformácii. Írsky básnik a mystik-ezoterik William Butler Yeats (1865 – 1939), nositeľ Nobelovej ceny (1923) v januári 1919 napísal prorocké verše Druhý príchod. Vedel, že po prvej svetovej vojne budú nasledovať ďalšie hrôzy. Historický cyklus dvetisíc rokov videl ako kruhový vír. Dve tisícročia po narodení Krista do rotujúceho sveta, ktorý stratil pamäť o svojom pôvode, bola vypustená anarchia.
Krútiac sa v odstredivom víre vôkol,
už sokoliara nepočuje sokol;
veci sa rozpadajú, nedrží viac stred
a v čírej anarchii ocitá sa svet,
krvavý prúd sa spúšťa
a obrad nevinnosti utápa tok sýty;
najlepším chýba presvedčenie
a najhorší sú plní vášne, intenzity.
V kresťanskej tradícii znamená Druhý príchod návrat Krista v čase apokalypsy (Mt 24, najmä 31 – 46). Yeats v dlhej poznámke vysvetľuje: „Koniec veku, pri ktorom vždy nastane zjavenie charakteru nasledujúceho veku, je reprezentovaný veľkou odstredivou silou jedného víru a dostredivou silou druhého. V súčasnosti sa vír života odstredivo rozpína, na rozdiel od obdobia pred narodením Krista, kedy sa dostredivo zužoval. Momentálne dosiahol takmer najväčšiu možnú expanziu. Zjavenie, ktoré sa blíži, však nadobudne charakter z opačného pohybu vnútorného víru. Celá naša vedecká, demokratická, fakty zhromažďujúca heterogénna civilizácia patrí do vonkajšieho víru a nepripravuje svoje pokračovanie, ale zjavenie, ktoré príde ako blesk. Tento blesk však nezasiahne len jedno miesto a po istý čas sa bude sústavne opakovať. Zjavenie inej civilizácie, ktorá musí pomaly zaujať svoje miesto.“ Spiritus Mundi (svetový duch, kolektívne nevedomie) podľa básnika predstavuje „súhrnný sklad obrazov, ktoré prestali byť vlastníctvom akejkoľvek osobnosti či duše“. Yeats sa očividne dôvodne obával vzostupu industrializmu a militarizmu v globálnom meradle.
Je isté - dáke zjavenie je blízko,
je isté, že sa blíži Druhý príchod.
Druhý príchod! A sotva vyšli slová,
hneď veľký obraz zo Spiritus Mundi
ťaží môj pohľad; niekde v púštnom piesku
tvar s levím telom a človečou hlavou
pozerá ako slnko tvrdo, nechápavo,
pomalé stehná vlečie, kým sa tiene
búrlivých púštnych vtákov víria zhora.
Znova sa spúšťa tma, no teraz viem, že
dvetisíc rokov kamenného spánku
v kolíske, čo sa hojdá, ťaží nočná mora.
Čo za drsná šelma, keď naplnil sa kruh jej hodiny,
sa vlečie narodiť do Betlehema?
(Prebásnila Jana Kantorová-Báliková.)
Pod drsnou šelmou rozumel básnik vládnuce triedy Európy, ktoré nedokázali chrániť tradičnú európsku kultúru pred materialistickými masovými hnutiami.
Komentátor Kaletsky ďalej pripomína u nás neznámu knihu esejí Joan Didionovej Slouching Towards Bethlehem, venovanú sociálnym vzburám na sklonku šesťdesiatych rokov. Kniha vyšla v roku 1967, do roka boli zavraždení M. L. King a R. Kennedy, v USA vybuchli nepokoje v univerzitných mestách, francúzski študenti sa vzbúrili a o rok podal demisiu prezident Charles de Gaulle. V polovici 70-tych rokov Amerika prehrala vietnamskú vojnu. V Európe a USA útočili Červené brigády, Írska republikánska armáda, talianski neofašistickí teroristi, radikálna ľavicová organizácia založená študentmi na kampuse v Michigane so zámerom zvrhnúť vládu (Weatherman). Zosadenie prezidenta Nixona vystavilo západnú demokraciu posmechu.
Odvtedy uplynulo ďalších päťdesiat rokov a svet sa znovu zmieta v obavách zo zlyhania demokracie. Kaletsky si kladie otázku, či sme sa dokázali poučiť z minulých období zásadných existenciálnych pochybností. Dešpekt vo vzťahu k politike sa vyskytoval v dvadsiatych a tridsiatych, ďalej v neskorších šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. Dnes sa vyskytuje opäť, bol a je vyvolaný rozčarovaním zo zlyhávania ekonomického systému. V medzivojnovom období sa zdalo, že kapitalizmus je odsúdený na neprijateľné nerovnosti, defláciu a masovú nezamestnanosť. V 60-tych a 70-tych rokoch to vyzeralo, že kapitalizmus kolabuje z opačných príčin – inflácia, odpor daňovníkov a záujem podnikateľov proti prerozdeľovacím opatreniam „veľkej vlády“. Autor nechce tvrdiť, že opakované stavy globálneho kapitalizmu blízke kolapsu sa vyskytujú v intervale 50-60 rokov. Upozorňuje však, ž demokratický kapitalizmus je vyvíjajúcim sa systémom, ktorý odpovedá na krízy tak, že sa radikálne transformujú ekonomické vzťahy i politické inštitúcie. Aktuálny zmätok je predvídateľnou reakciou na zrútenie jedného špecifického modelu globálneho kapitalizmu v roku 2008. Súdiac podľa minulej skúsenosti pravdepodobne dôjde k desaťročnému alebo o niečo dlhšiemu obdobiu oduševneného hľadania a nestability, čo by mohlo vyústiť do nových ekonomického a politického usporiadania. To sa aj naozaj stalo po zvolení Margaret Thatcherovej a Ronalda Reagana v šľapajach veľkej inflácie z počiatku sedemdesiatych rokov. A bolo tomu tak keď sa od Veľkej krízy sformovali v USA Nový údel a v Európe „drsná šelma“ európskeho znovuvyzbrojovania.
Každé obdobie postkrízového usporiadania sa vyznačovalo transformáciou tak ekonomického ako aj politického myslenia. Veľká kríza viedla ku keynesiánskej revolúcii v ekonomike a Novému údelu v politike. Inflačné krízy 60-tych a 70-tych rokov vyprovokovali monetaristickú kontrarevolúciu Miltona Friedmana, ktorý inšpiroval Thatcherovú a Reagana. Zdá sa teda rozumné očakávať zrútenie deregulovaného finančného kapitalizmu aby sa spustila štvrtá zmena ekonomického a politického myslenia typu zemetrasenia, to Kaletsky napísal v roku 2010. Uznanie takého zásadného omylu sa môže javiť ako paralyzujúce, naozaj sa zdá, že súčasný spôsob politiky situáciu reflektuje. Uznanie omylu môže posilniť, lebo otvára priestor na zlepšenie ekonomiky i politiky. Pokiaľ vieme, že svet je príliš komplexný a nepredvídateľný tak pre trhy ako aj pre vlády z hľadiska dosahovania sociálnych cieľov, nový systém rovnováhy a kontroly by mal byť zavedený tak, aby politické rozhodovanie mohlo obmedziť ekonomické stimuly a naopak. Svet je nejednoznačný a nepredvídateľný, ekonomické teórie predkrízového obdobia, ako sú teórie racionálnych očakávaní, výkonnosti trhov a neutrality peňazí bude treba revidovať. Politici navyše musia viac brať do úvahy ideologickú nadstavbu, postavenú na pilieroch trhového fundamentalizmu. Nevzťahuje sa iba na finančnú dereguláciu, ale aj na nezávislosť ústrednej banky, na oddelenie peňažnej a fiškálnej politiky a na predpoklad, že súťaživé trhy nepotrebujú žiadnu vládnu intervenciu, aby generovali akceptovateľné rozdelenie príjmov, zavádzali inovácie, budovali potrebnú infraštruktúru a dodávali verejné statky.
Nové technológie a integrácia miliárd pripojených robotníkov do globálnych trhov zrejme dopredu vytvorili príležitosti na rozsiahlu prosperitu ako v desaťročiach pred krízou. Napriek tomu „zodpovední politici“ všade varujú občanov pred „novým normálom“ stagnácie rastu. Niet sa čo čudovať nedôvere a obranným postojom voličov. Ľudia pociťujú, že ich vodcovia disponujú mocnými ekonomickými nástrojmi, ktoré by mohli zvýšiť životné štandardy. Peniaze sa dajú vytlačiť a rozdeliť priamo občanom. Minimálne mzdy by sa mali zvýšiť, aby sa obmedzila nerovnosť. Vlády by mali oveľa viac investovať do infraštruktúry a inovácií za nulové nálady. Banková regulácia by mala podporovať požičiavanie, a nie ho obmedzovať. Zavedenie uvedených radikálnych opatrení by znamenalo odmietnutie teórií, ktoré dominovali ekonomikám od 80-tych rokov, spolu s inštitucionálnymi dohodami na báze uvedených teórií, akou je v Európe Maastrichtská zmluva. Menšina „zodpovedných ľudí“ je odhodlaná spochybniť predkrízovú ekonomickú ortodoxiu. Posolstvom súčasných populistických vzbúr je, že politici musia zahodili svoje predkrízové učebnice a podporiť revolúciu v ekonomickom myslení. Ak zodpovední politici odmietnu konať, „drsná šelma“ to urobí za nich.
And what rough beast, its hour come round at last,
Slouches towards Bethlehem to be born?
Dodatok. K Maastrichtskej zmluve treba pripojiť ďalšie dohody s USA, ktoré sa pripravujú alebo v tichosti zavádzajú – TTIP, TISA. Šancu presadiť opatrenia pre transformáciu kapitalizmu na základe toho, že prestane platiť kódex ekonomických dogiem neoliberalizmu vidím ako kartel rozumnejších elít na periférii finančnej oligarchie, lebo vidia, že plutokracia spoľahlivo vedie ku kolapsu a vojne. Uvedené pred storočím marxistický teoretik a rodák z Prahy Karl Kautsky označil ako „ultraimperializmus“. Tým, ako je známe, oponoval Leninovi, ktorý považuje vojny medzi imperialistami za nevyhnutné. Myslím, že je určitá minimálna nádej, že by sa mohlo podariť nastoliť multilaterálny svetový poriadok, ktorý by efektívne zabránil tretej svetovej vojne. Situácia dnes pripomína okolnosti, o ktorých špekuloval Lenin v roku 1915 a dospel k prorockému záveru:
Že súčasná imperialistická vojna, vojna rokov 1914 – 1916, sa premení na národnú, to je krajne nepravdepodobné... keby európsky proletariát bol na nejakých dvadsať rokov bezmocný, keby sa súčasná vojna skončila akýmisi napoleonskými víťazstvami a zotročením radu životaschopných národných štátov, keby mimoeurópsky imperializmus (predovšetkým japonský a americký) sa tiež udržal zo dvadsať rokov bez toho, že by prešiel do socializmu, napríklad v dôsledku japonsko-americkej vojny, potom by veľká národná vojna mohla byť v Európe možná. Znamenalo by to vývin Európy späť na niekoľko desaťročí. Je to nepravdepodobné. Ale nie je to nemožné.
Možno dnes by Lenin dodal, že plutokracia finančnej oligarchie je posledným štádiom imperializmu.
