Reklama
Reklama

V polovici festivalu

Počet zobrazení: 2988

Prvý týždeň jubilejného ročníka Bratislavských hudobných slávností  ukončila bhs2014.pngverejná generálka koncertu našej najväčšej opernej hviezdy Edity Gruberovej v sieni SF. Bolo to za posledné dve desaťročia už štvrté vystúpenie umelkyne na našom prestížnom festivale. Partnerov jej robili mladý slovenský barytonista  Richard Šveda pôsobiaci v Nemecku, orchester SF s dirigentom Petrom Valentovičom a Slovenský filharmonický zbor so zbormajstrom Jozefom Chabroňom.  Speváčka je ozaj ojedinelým zjavom, pretože spieva náročný mozartovský a belcantový repertoár vo veku, v ktorom sú koloratúrne sopranistky už dávno na dôchodku alebo už roky o sebe vyhlasujú, že sú mezzosoprány. Gruberová naopak kraľuje predovšetkým vo vysokej polohe, v ktorej uplatňuje svoju technickú suverenitu. Z úzko odborného hľadiska by sa dalo jej interpretácii čo-to vyčítať (napr. mazanie a prepianizovanie recitatívov, sem-tam náznak únavy hlasového materiálu alebo občasné glisandá), ale aj tieto osobitosti vytvárajú jej jedinečný interpretačný štýl, pred ktorým sa koria operní poslucháči na celom svete.

Umeleckými vrcholmi prvej polovice festivalu boli vystúpenia Izraelského symfonického orchestra, ktorý pod taktovkou Zubina Mehtu uviedol skladby Beethovena, Mozarta a Richarda Straussa a Londýnskeho symfonického orchestra s  Valery Gergievom. Dramaturgicky boli prvé koncerty priam nabité skladateľskými osobnosťami Ruska (štyri razy Šostakovič,  dvakrát Prokofiev, Stravinského Petruška a Rachmaninove Symfonické tance).  Vynikajúce a mimoriadne vďačné bolo aj bratislavské publikum, ktoré si uvedomilo, že koncerty podobných kvalít sú naozaj pre nás len zriedkavou záležitosťou. Fundovane, hoci trocha jednostranne sa o ruských skladateľoch písalo aj v bulletine koncertov, čím mám na mysli fakt, že sociologicko-politický kontext v prípade Šostakoviča a Prokofieva sa neúmerne vyzdvihoval  na úkor aspektu osobnostno-psychologického a odborne kompozičného. Napríklad neviem, či v neprogramovej hudbe, akou je symfónia, sa dá vystopovať (bez ideologických predsudkov) oddanosť či neoddanosť ideám socialistického humanizmu alebo tvrdiť, že Slávnostná Šostakovičova predohra nie je prejavom verného syna Komunistickej strany ZSSR. Vracajúc sa k umeleckej úrovni festivalu môžem konštatovať, že slovenské symfonické orchestre (Bratislava, Košice) síce nemôžu konkurovať spomínaným svetovým telesám, ale v podstate v konfrontácii s nimi obstáli celkom čestne.

Kvalitný Čajkovského symfonický orchester z Moskvy mal silného konkurenta v tom istom čase uvádzanej premiére mladíckeho baletu Eugena Suchoňa Angelika. Jeho prvé uvedenie (hoci Suchoň ho napísal ako 17-ročný žiak konzervatória) spadá do trendu uvádzania zabudnutých alebo umelcami do šuplíka odložených prvotín a z hľadiska dramaturgického je nesporným holdom nášmu najvýznamnejšiemu skladateľovi. Pravda, partitúra ukazuje, že v tom čase si mladý skladateľ ešte nevytvoril osobitný rukopis, skôr vstrebával najrôznejšie podnety, takže autorstvo (ešte posilnené revíziou partitúry súčasným skladateľom Rudolfom Pepuchom) hudby si človek nedokáže jasne predstaviť. Pomerne chabú niť predstavuje aj libreto, takže azda najzaujímavejšou zložkou novej inscenácie je choreografia (napriek istému stereotypu v prvej časti) a výkon Rominy Kolodziej v titulnej úlohe.

Zatiaľ sa výborne drží aj bratislavské publikum, ktoré zapĺňa Redutu do posledného miestečka, a to aj pri teoreticky menej atraktívnych koncertoch. Tentoraz sa vyznamenala aj Slovenská televízia, ktorá nielenže priamo prenášala prvú časť z koncertu Slovenskej filharmónie, ale následne pokračovala odvysielaním strihového dokumentu z histórie BHS.

SÚVISIACE
Pred jubilejným ročníkom BHS

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama