V mediálnej hmle

Úvaha nielen o médiách
Počet zobrazení: 4400

Sledujúc „mainstreamové“ médiá (čo to je, poviem ďalej), sa pýtam: aké vlastne sú problémy, ktorým teraz čelí naša spoločnosť, aké úlohy potrebujeme riešiť, aby sme zabezpečili dôstojný život pre nás, naše deti a vnúčatá?

A nenachádzam odpoveď. Škandály, odhalenia, zločiny, osobnosti a personálne zmeny – to je skoro všetko, čo sa dá odtiaľ dozvedieť. To vytvára dojem nejakého divného surrealistického života, ktorý nemá nič spoločné so skutočnosťou. Takže, keď ideme v hmle, vidíme pred sebou obskúrne obrazy, ktoré sa vôbec nepodobajú na najbežnejšie objekty, akými reálne sú.

fantasy-2847724_843.jpg
Ilustračné foto: pixabay.com/ru

Človek ľahko môže dospieť k záveru, že hlavnými problémami je vyšetrenie niekoľkých trestných činov a byt bývalého predsedu vlády. Prepáčte, takmer som zabudol na únos Vietnamca, ešte žijúci na papierových a digitálnych stránkach slovenských novín.

Ani prezidentské voľby nedokázali odsunúť tieto nesmrteľné témy, iba dodali nové dôvody na osobné útoky a hľadanie kostlivcov v skriniach kandidátov. S obavami čítam správy o možnosti predčasných parlamentných volieb – to by znamenalo, že mediálna hmla sa v nasledujúcich mesiacoch ešte prehĺbi.

Zvyčajne za to viníme médiá a (alebo) novinárov. Ferdinand Vrábel sa na Slove pýta: Naši súčasní novinári – informátori, alebo manipulátori? A upresňuje: „Zbytočná otázka, vsjo jasno!“. To je pravda. Súčasní novinári sú vo väčšine dosť mladí ľudia, no správajú sa tak, ako keby denne čítali Leninov článok z roku 1905 „Stranícka organizácia a stranícka literatúra“. Médiá presne ako v „socialistickom“ období pôsobia ako „kolektívny agitátor“.

Tam už nenájdeme žiadny pluralizmus postojov a názorov. Sú absolútne a otvorene angažované, vôbec nedávajú slovo tým, ktorí myslia inak ako ich redaktori a vlastníci. Kritizujú súperov bez toho, aby im dali možnosť na odpoveď. Ani netreba čítať noviny a časopisy – stačí vidieť názov a už máte jasné, čo a ako tam je napísané.

Ale v záujme spravodlivosti treba poukázať aj na inú príčinu, prečo stále blúdime v mediálnej hmle.

Branislav Fábry kedysi písal: „V záujme demokracie je to, aby sa súťaž politických síl uskutočňovala vo voľbách a vládu zostavoval ten, kto dostane najviac hlasov, nie ten, kto dokáže rozpútať najväčšiu hystériu v médiách.“ Úplne s ním súhlasím. No okrem toho, aby niečo médiá mohli rozpútať, treba ešte jednu zložku – záujem verejnosti. Ak tomu neveríte, skúste urobiť „hystériu“ okolo problémov irigácie alebo chovu hospodárskych zvierat.

Raz už som písal o problémoch, ktoré sú oveľa dôležitejšie pre občanov ako unesený Vietnamec a najfrekventovanejšie trestné činy. Ide o to, či budú v obchodoch potraviny, aké koľko budú stáť, akú kvalitu života budeme mať. Bohužiaľ, to nemôže nikoho vyburcovať. Ale aspoň nejaký detektívny sujet – môže. Teda nielen médiá pôsobia na verejnú mienku – aj ľudia svojím dopytom tvoria objednávku pre média.

Zo svetovej skúsenosti vieme, že hlavnou politickou otázkou roka je rokovanie o štátnom rozpočte. Politické sily oň zvádzajú boj, pretože určuje hlavné parametre života spoločnosti. Toto (a nie personálne prerozdelenia) je kvintesencia politiky: ako orgány plánujú rozdeliť naše peniaze (iné nemajú), koľko naplánovali na zdravotníctvo, vzdelávanie, sociálne programy, koľko chcú utratiť na obranu, koľko na vlastné potreby, ako sa k tomu vyjadria parlamentné strany a ich poslanci? Tu ako v röntgene vidíme reálne správanie politických síl a vieme posúdiť, nakoľko sú zodpovedné pred voličmi a či sa vôbec snažia splniť svoje sľuby a vízie.

Čo môžeme v médiách (okrem odborných ekonomických) zistiť ohľadom rozpočtu? Skoro nič. Napísať o tom niečo vzrušujúce je dosť ťažké a občania nie sú zvyknutí to sledovať. Dopyt chýba, načo by sa novinári mali snažiť?

Ale vždy je dopyt po témach spojených s kriminalitou, škandálmi, katastrofami a súkromným životom tzv. celebrít alebo „hviezd“. Takéto témy spája to, že nemajú pre publikum žiadny praktický význam. Či je herec A. rozvedený so speváčkou B., to nikdy nebude mať vplyv na náš osobný život. Koľko peňazí v rozpočte je vyčlenených na zdravotníctvo sa môže pre každého stať osudovým. No prvé je zaujímavé, druhé nie.

Prečo je to tak? Asi preto, že ľudia v médiách hľadajú skôr zábavu ako sprievodcu životom. A iní už pochopili, že v médiách nejde o informácie, ale o propagandu, a stratili k nim dôveru (napríklad v USA je už viac ako 70 %).

Ďalší majú dosť vlastných problémov, nechcú sa ešte zaťažovať vážnymi otázkami, ale naopak, „vytesňujú ich“, ako by povedali psychológovia (Verdrängung od Freuda). Nesnažia sa samostatne rozmýšľať, uprednostňujú hotové závery a úsudky.

Média nemôžu ignorovať dopyt čitateľov a divákov. Ekonomický imperatív im to nedovolí – stratili by auditórium. Snažia sa nájsť rovnováhu medzi dôležitým a zaujímavým, a to nie je vždy jednoduché. A niektoré z nich (tzv. žltá tlač) sa ani nesnažia, poskytujú publiku len to, čo chce mať: „hviezdy“, kriminalita atď...

Z toho by malo byť jasné, čo sa vlastne myslím pod „mainstreamovými“ médiami. Podľa mňa to sú médiá, relevantné pre verejné požiadavky, čo znamená úspešne produkujúce hmlu (hoci nie každý môj kolega súhlasí s touto definíciou). Bohužiaľ, je to hlavný súčasný smer.

Nie je to slovenská špecialita, je to svetový trend. „Informačná“ spoločnosť (Information Society – Kišo Kurokawa (黒川 紀章), 1961), ktorá by mala poskytnúť ľuďom neobmedzený prístup k poznaniu a pochopeniu reality, priniesla aj efektívnejšie technológie manipulácie s osobným a verejným vedomím. Rozvoj „spotrebiteľskej“ spoločnosti (Consumer Society – Erich Fromm,1976) vyzdvihol hodnotu voľného času a zábavy v porovnaní s prácou a výrobou (pozri https://lipitskiy.blog.sme.sk/c/469746/na-prahu-postpracovnej-ery.html). Aj informácie chceme mať zábavné, nepotrebujúce mentálnu a emocionálnu záťaž.

Nikolaj Gogoľ dal svojej slávnej komédii Revízor ako epigraf staré ruské porekadlo, analogické slovenskému: „Nenadávaj na zrkadlo, keď máš krivú hubu.“ (https://www.vsmu.sk/resources/2014_skripta/bakosova_cas_cinohry_nasich_cias_ebook.pdf., s. 175) Ale čo robiť, ak je krivá aj huba (verejné vedomie), aj zrkadlo (médiá)?

Samozrejmé, médiá nielen odrážajú stav spoločnosti, ale aj ju ovplyvňujú, ako aj verejnosť ovplyvňuje média. Preto v rozpore s vyššie citovanou ľudovou múdrosťou musíme nadávať rovnako na dve strany, pretože neexistujú samostatne, jedna bez druhej. A dúfať že to aspoň trošku rozptýli mediálnu hmlu, v ktorej sme nútení pozerať si cestu.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984