Reklama
Reklama

V čom sme rozdielni

Počet zobrazení: 1203

Keď som v deväťdesiatych rokoch sprevádzal po Bratislave turistické skupiny z románskych krajín, často som musel odpovedať na otázku, v čom sme my Slováci rozdielni od Čechov. Okrem odlišnej histórie a jazyka som improvizovane a populisticky načrtol niekoľko protikladov. Česi sú racionálnejší, menej nábožensky založení, vo voľnom čase radi cestujú, z alkoholických nápojov uprednostňujú pivo a pod. Slováci sú citovejší, viac nábožensky orientovaní, vo voľnom čase sa venujú záhradkám a viacej pijú aj tvrdý alkohol. Dnes by som k týmto protikladom chcel pridať ďalší.

Nie že by sme nemali aj na Slovensku rusofóbov (tí sú skôr v kruhoch politikov než radových občanov), ale v porovnaní s našim západným susedom sme ešte celkom nestratili súdnosť. Pred bratislavskou Redutou ešte stojí Pomník víťazstva, ulicu, na ktorej sídli ruské veľvyslanectvo sme nepremenovali po Škrípalovi, ba ani starostovia našich miest nerušia čestné občianstvo ruským osobnostiam. Zato u našich susedov sa možno čoskoro koncertné publikum nedočká v sálach skladieb Sergeja Prokofieva, ktorý „tým, že sa po rokoch emigrácie vrátil do ZSSR, vlastne legitimoval Stalinov režim“. Českým horlivcom už chýba len to, aby prerušili s Ruskom diplomatické styky a namiesto ruského plynu si kúrili drevom alebo v doprave namiesto ruskej nafty radšej sa vrátili k bicyklom.

slavin_m-krno.jpg

Rozdielne postoje našich národov (resp. ich predstaviteľov) k veľkému dubisku, ako nazval Rusko v 19. storočí Ján Kollár, môžeme porovnať aj odlišným uctením si konca vojnovej kataklizmy a oslobodenia našej (vtedy spoločnej) vlasti sovietskou armádou. U nás traja najvyšší štátni predstavitelia sa (úprimne či aspoň formálne) boli pokloniť na Slavíne, kým v Čechách bolo hlavným problémom, že ich veľvyslanec sa nemal zúčastniť na slávnostnej vojenskej prehliadke v Moskve. Kým vraj objektívna česká televízia okrem bežného víkendového programu uviedla len anglický vojnový seriál, STV 9. mája zaradila do programu najprv Bondarčukov Osud človeka (podľa Šolochova), kedysi ocenený na medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch (dnes žijúcich z peňazí ruských zbohatlíkov a na festivale zahltenom americkými hercami) a Čuchrajovu Baladu o vojakovi, ktorá získala štyri medzinárodné ocenenia. Kvalita oboch diel je nespochybniteľná a v kontexte sovietskych vojnových filmov predstavovali nový, odpatetizovaný pohľad na druhú svetovú vojnu. Keby sa o čosi podobné pokúsila česká verejnoprávna televízia, našlo by sa iste veľa odborníkov, ktorí by jej vyčítali prinajmenšom to, že filmy uviedla podľa ruského, a nie západného dátumu ukončenia vojnového besnenia. Na rozdiel od Čechov v hlavných baštách kapitalistického západu už zmúdreli a nevadí im, že skvelí operní umelci Ruska – dirigent Gergiev a sopranistka Netrebko „sa kamarátia“ s Putinom. Pravda, vojnových štváčov je aj tam dosť, takže končím zvolaním zo známej reportáže, ktorá bola kedysi povinným čítaním na školách: „Ľudia mal som vás rád, bdite!“

Foto: Martin Krno

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama