Reklama
Reklama

Úvaha o novej knihe Brigity Schmögnerovej: Dobré meno nekúpiš

Počet zobrazení: 2782

Bolo to čerstvo po nežnej, v našom paneláku si zriadil opravu obuvník. Bol to poctivý človek a na rozbeh firmičky nemal majetok, preto pri preberaní tovaru vyberal aj zálohu, aby mal za čo kúpiť materiál. Raz som si tam odniesla opraviť podrážky, pohotovo som vytiahla z kabelky peňaženku, ale on ma zastavil: „Nie, netreba, vás ja poznám,“ a na blok napísal: Schmögnerová... Úsmevné, ale aj veľavravné: dobré meno je na nezaplatenie.

Brigita Schmögnerová má priezvisko po svojom manželovi, v rozhovore s Karolom Lovašom spomenula, prečo vstúpila do komunistickej strany: pretože jej manžela zo strany vyhodili. Tak aby aspoň niekto z rodiny zabezpečil synovi budúcnosť. Karol Lovaš sa opýtal: Podarilo sa? „Prišla zmena režimu,“ odpovedala lakonicky.
 

„Taká iná“ postkomunistka
 

V marci 1994 bola na stáži v USA, kam ju vyslal Michal Kováč a tam ju zastihla aj nominácia do vlády Jozefa Moravčíka na post ministerky financií za SDĽ. Keď prišla, prekvapila a azda až oslnila tým, aká bola triezvo kultivovaná, vecná, akoby ani nemala žiadne emócie. Prijali ju aj pravicové médiá, čo bola spočiatku jej veľká výhoda. Síce postkomunistka, ale taká iná, začula som vtedy z kuloárov.

schmognerova.jpgBrigita Schmögnerová: Vieme odkiaľ, nevieme kam, Marenčin PT, 2018

Každý politik v reálnom čase musí prijímať zložité rozhodnutia a zohľadňovať pritom tisíc okolností, ktoré svojím rozhodnutím ovplyvní. V pokojných časoch je výkon ministerskej funkcie možno čistá slušná byrokracia. Aj tá síce vyžaduje fortieľ, no nespôsobuje zemetrasenie. Brigita Schmögnerová také šťastie nemala, vo funkcii, ktorú prijala, musela do života uviesť aj veľmi bolestivé reformy. Napriek politickému debaklu pôsobenie ministrov za SDĽ vo vláde je pozoruhodnou stopou v slovenskej histórii.

Brigita Schmögnerová už nie je aktívnou političkou, no stále je aktívnou pozorovateľkou. Všíma si najmä kľúčovú agendu finančných politík už z pozície esejistky a politickej analytičky vo svojej najnovšej knihe Vieme odkiaľ, nevieme kam (Marenčin PT, 2018, 480 strán). Je to vážna a závažná kniha, ťažká nielen hmotnosťou, ale najmä váhou faktov a argumentov, sumou poznania, no najmä matériou na premýšľanie. Ako poznamenala autorka aj na prezentácii diela, scenár transformácie sa písal za Atlantikom dávno predtým, ako ho začal ešte v ČSFR uskutočňovať Václav Klaus. Charakterizovala jeho neoliberálny model v Pobaltsku, v strednej Európe a jediný odklon v Slovinsku.

Poznáme ju ako poradkyňu prezidenta Michala Kováča, poslankyňu, podpredsedníčku vlády, ministerku financií, výkonnú tajomníčku Európskej hospodárskej komisie OSN a viceprezidentku Európskej banky pre obnovu a rozvoj. Menej ako poetku, jej zbierku básní Cúvanie napred redigoval básnik Vojtech Kondrót. Možno pre vzťah k poézii nesú jej knihy pečať obrazného videnia, hoci sú venované veľmi tvrdej realite.
 

Stopy, ktoré viedli k dôsledkom
 

Nová kniha Brigity Schmögnerovej pozostáva z deviatich kapitol, do ktorých sú vložené eseje, recenzie a rozhovory. Publikovala ich predovšetkým v Pravde, ale aj v Aktuality.sk, Parlamentných listoch, Sme, na Finwebe, na Euractiv.sk a Aktuálne.sk. Jednotlivé kapitoly sú venované uholným kameňom európskej politiky – Nemecku, Veľkej Británii, Grécku, dôsledkom najväčšej finančnej krízy z roku 2008, kasínovému kapitalizmu, euru, ale aj pohľadu na Ameriku a Afriku, ktorá sa prebudila a dáva sa na pochod. Zvolila si časový úsek od roku 2011 do roku 2018. Číta sa to ako detektívka odzadu, lebo my už dnes vieme, kto je – obrazne – vrah. Máme však vzácnu možnosť nachádzať stopy, ktoré viedli k dôsledkom. Čitateľ si nevdojak kladie otázku – do akej miery ovplyvňuje rozhodnutie politikov poznanie dejín, tých dávnych, ale aj čerstvých? Poučili sa? Presnejšie, čítajú architekti dnešného sveta správne stopy predchádzajúce pádu? Brigita Schmögnerová im svojimi presnými a ostrými komentármi nastavuje zrkadlo. Dosť priestoru venuje charakteristike neoliberálneho modelu, ktorý sa po páde Berlínskeho múra a rozpade sovietskeho bloku presadil vo všetkých štátoch východnej Európy, lenže následne stiahol do svojho magnetického poľa aj demokratický Západ, kde od skončenia 2. svetovej vojny mal sociálny štát veľmi dobre nastavené parametre. Ak bol niekde socializmus, tak v severských krajinách Európy – to dodnes zaznieva.

Už vo svojej Knihe o vládnutí(2016) sa Schmögnerová veľmi podrobne zaoberá nadnárodnými inštitúciami, ktoré suverénnym vládam, čo vzídu z volieb, dávajú mantinely, čím vlastne síce nepriamo, ale zato veľmi účinne porážajú a ohrozujú vnímanie demokracie. V novej knihe sa venuje gréckej dráme, aj nie veľmi povzbudzujúcej úlohe našej vlády v nej. Z vlastnej skúsenosti vie, že malé krajiny nemajú asi veľký manévrovací priestor – hoci je to tristné poznanie – no predsa len nabáda, aby sa proklamovaná solidarita, najmä v Európskej únii, dodržiavala aj v živote. Lebo – ako to teda vlastne je? Funguje zastupiteľská demokracia alebo niečo oveľa silnejšie, skryté za oponou? Kto tu (nám) vládne? Tsipras prijal podmienky Trojky, ktorá sa iba premenovala, v Grécku sa uskutočnilo Varoufakisovo (a jeho) referendum, lenže hlas ľudu bol príliš slabý na to, aby sa niečo zmenilo.

V knihe je veľmi zaujímavá recenzia publikácie Philippa Thera Nový pořádek na starém kontinentě s podtitulkom Příběh neoliberální Evropy. Ťažko sa to číta, ale zdá sa mi, že niet tej sily, ktorá by vývoj zvrátila. Brigita Schmögnerová je napriek tomu optimistka, v rozhovore pre Pravdu hovorí, že súmrak ešte nie je tma. Čo však robiť, aby nenastala? Podľa autorky, presvedčenej o hodnotách sociálnej demokracie, je to sústavný zápas o politické, ale aj sociálne práva, bez nich slobody niet.
 

Sloboda bez fráz
 

Po skončení svojej misie vo vláde Slovenskej republiky zastávala v Londýne post viceprezidentky v Európskej banke pre investície a rozvoj, a keď sa vrátila na Slovensko z rušného Londýna, bola dosť zaskočená, že u nás tak trochu zastal čas. Aj preto jej knihu možno vnímať ako varovanie: ak si nebudeme všímať detaily, nepochopíme smer (smer s malým s) a Európa, o ktorej bezpečnosť (nám) ide, sa nebude vedieť brániť. Globalizácia si zakrýva svoju ľudskú tvár a to ju môže stáť aj jej stratu. Má vôbec ľavica možnosť prehovoriť do chodu sveta? Aj progresívni ľudia sa spoliehajú na vyhorené palivo neoliberalizmu. Veľký biznis ľavicu predsa nepotrebuje a ľavicoví politici naprieč Európou to pociťujú… A pritom aj Svätý Otec (ktorého ťažko možno označiť za ľavičiara) varuje: táto ekonomika zabíja (je to jedna z veľkých tém knihy).

Dlhé roky sa na Slovensku oslavuje zvláštny sviatok – deň, od ktorého už vraj ľudia prestávajú pracovať na štát, označuje sa to aj ako deň daňovej slobody. Kedy a prečo sa začal podsúvať tento pocit, že všetko, čo si vypýta štát, je zderstvo? Tomu venuje Brigita Schmögnerová patričnú pozornosť – ako sama hovorí, dvíha ju zo stoličky. No a veľkou témou je u nás aktuálne finančník George Soros, málokto však hovorí o tej téme otvorene a vecne ako naša autorka. Vnáša do diškurzu o politikách závan sviežeho vzduchu. O slobode nehovorí frázy, upozorňuje na prevažujúce názory a pocity a nastavuje im zrkadlo. Pretože jej o slobodu a súdržnosť Európy ide predovšetkým. Veď vieme odkiaľ…

(Úvaha vyšla v Žurnále Pravdy 19. 12. 2018)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama