Reklama
Reklama

Ústava verzus zahraničná politika SR

Počet zobrazení: 1506

Aktualizované:
Euractiv: Slovensko sa priklonilo k Taliansku a odmietlo uznať venezuelského opozičného lídra


Od začiatku roku 2019 sme svedkami flagrantného porušovania medzinárodného práva vo svete. Ide najmä o snahu USA a ich spojencov o zasahovanie do vnútorných záležitostí Venezuely. Problémom je však aj snaha o likvidáciu zmluvy o zákaze rakiet stredného doletu (INF), ktorá bola jedným z hlavných výsledkov skončenia studenej vojny. Žiaľ, slovenské ministerstvo zahraničných vecí pri uvedených otázkach jednostranne podporuje pozície USA, a to bez ohľadu na princípy medzinárodného práva. Porušovanie medzinárodného práva zo strany Slovenska je samé o sebe závažným faktom, avšak uvedené konanie je aj v rozpore so slovenskou ústavou.

V čl. 1 ods. 2 ústavy sa totiž píše: „Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.“ Taktiež netreba zabúdať, že ministri vlády SR, vrátane ministra M. Lajčáka, skladali sľub s formuláciou: „… Budem zachovávať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života.“ (čl. 112 ústavy). Práve preto porušenie princípov medzinárodného práva štátnymi orgánmi SR na čele s ministrom M. Lajčákom, najmä v otázke Venezuely, treba vnímať aj ako ústavno-právny delikt.
 

Porušenie medzinárodného práva a Venezuela


Téme Venezuely som sa nedávno venoval podrobnejšie, treba však znovu zopakovať, že zasahovanie do jej vnútorných záležitostí je z hľadiska medzinárodného práva neprijateľné. USA a spol. svojím konaním porušujú najmä zákaz hrozby silou, ktorý stanovuje čl. 2 ods. 4 Charty OSN. Najvyšší predstavitelia USA totiž už niekoľko rokov otvorene hrozia vojenským zásahom vo Venezuele. Prezident D. Trump hovorí o vojenskej intervencii už od roku 2017 a jeho podriadení idú ešte ďalej. J. Bolton nedávno škandalóznym spôsobom hrozil N. Madurovi umiestnením vo väznici v Guantáname, ktorá je sama prototypom porušovania ľudských práv. Na vojenskú intervenciu pritom nie je právny dôvod, pretože Venezuela neohrozuje USA a ani Bezpečnostná rada OSN súhlas na zásah vo Venezuele nedala.

V prípade Venezuely treba rešpektovať suverenitu tejto krajiny, pretože čl. 2 ods. 1 Charty OSN jasne garantuje zvrchovanú rovnosť štátov. USA a spol. nemajú žiadne právo prikazovať Venezuele, ako má riešiť svoje vnútorné problémy. Volebné procesy vo Venezuele majú určite mnoho nedostatkov, no už samotný fakt, že opozícia mohla zvíťaziť v parlamentných voľbách, svedčí o istej miere slobody v krajine, ktorá u viacerých spojencov USA neexistuje (napr. S. Arábia). Určite však nie je úlohou zahraničných mocností určovať, ktoré voľby boli legitímne a ktoré nie, najmä keď majú na ich výsledku neskrývaný vlastný záujem. Mimochodom, selektívnym uznávaním opozičných politikov, ktorí nám vyhovujú, za hlavy štátu, by sa dala spochybniť legitimita väčšiny vlád sveta, a to by bolo pre medzinárodné právo katastrofou.
 

Predčasné voľby prezidenta vo Venezuele?
 

Veľmi nebezpečná je aj ultimatívna požiadavka na konanie predčasných volieb prezidenta. Dôvodom protiprávnosti požiadavky je to, že USA a spol. žiadajú, aby N. Maduro odsúhlasil prezidentské voľby tak, ako ich vyhlásil J. Guaido. Lenže tým by N. Maduro legitimizoval konanie J. Guaida ako samozvaného dočasného prezidenta a fakticky rezignoval na svoju funkciu. USA a spol. teda žiadajú oveľa viac než len predčasné voľby: žiadajú ústavné zmeny, vrátane uznania J. Guaida za dočasnú hlavu štátu, a to spôsobom, ktorý nie je v súlade s ústavou Venezuely. Len ťažko si možno predstaviť jednoznačnejšie zasahovanie do vnútorných záležitostí iného štátu.

N. Maduro pritom na podobný návrh pristúpiť nemôže, pretože by tým sám porušil všetky ústavné princípy, ktoré doteraz obhajoval, a demoralizoval by aj svojich podporovateľov. Podobná kapitulácia by navyše ovplyvnila i samotný výsledok predčasných volieb. Ak by sa mali konať predčasné voľby, muselo by ísť o dohodu vlády s opozíciou, teda o ústavný kompromis, ktorý nebude diktátom zo zahraničia. Navyše, v otázke predčasných volieb musí byť N. Maduro opatrný aj pre skúsenosti z minulosti. Ako ukazuje príklad z Ukrajiny, dohoda medzi lídrami opozície a prezidentom V. Janukovyčom o predčasných voľbách z 21. februára 2014, garantovaná Nemeckom, Francúzskom a Poľskom, viedla len k oslabeniu prezidentovej pozície a 22. februára ho napriek dohode bez volieb protiústavne zvrhli.
 

Uznanie vlády ako problém Slovenska?
 

Aj slovenské ministerstvo zahraničia sa dopustilo hrubého porušenia medzinárodného práva, keď uznalo za prezidenta J. Guaida, hoci ten sa v boji o moc vo Venezuele ešte nepresadil. Ide o neprípustné zasahovanie do vnútorných záležitostí tejto krajiny. Predovšetkým si treba uvedomiť, že Slovensko by malo udržovať diplomatické vzťahy so štátom Venezuela, a nie s tým politikom, ktorý nám (resp. našim spojencom) v danej krajine vyhovuje. A kontrolu nad Venezuelou si stále ešte udržuje vláda N. Madura. Slovensko nemá povinnosť udržiavať diplomatické vzťahy s Venezuelou a ak sa vláda domnieva, že ich treba prerušiť, môže ich prerušiť. Nemala by však vytvárať fikciu, že vo Venezuele vládne tá skupina ľudí, ktorá krajinu nekontroluje, ale spolupracuje s Washingtonom.

Podobné konanie sa v budúcnosti môže obrátiť proti Slovensku – ako malý štát sa musíme pýtať, či sa čosi podobné nemôže prihodiť aj nám. Skúsme si predstaviť, že by konkrétna veľmoc uznala za vládu nejakých „slušných“ samozvancov, zhromaždených napr. na Námestí SNP v Bratislave, a to preto, že by jej títo prisľúbili vychádzať v ústrety. Slovensko by sa dostalo do veľmi nebezpečnej situácie a ak by podobných samozvancov uznala mocnosť, ktorá je členom EÚ alebo NATO, nemuseli by nám pomôcť ani euro-atlantickí spojenci. Nakoniec by sme sa mohli odvolávať už len na medzinárodné právo a suverénnu rovnosť štátov, naši spojenci by nás však odmietli podporiť s poukazom na to, že sme sami vo Venezuele určovali, kto je prezidentom štátu a kto nie.
 

Nové rakety v Európe?
 

Veľkým problémom pre Slovensko je aj nedávne odstúpenie USA od Zmluvy o zákaze rakiet stredného a krátkeho doletu (INF) z roku 1987. Ide o najdôležitejšiu dohodu, ktorá bola spojená so skončením Studenej vojny a jej likvidácia ohrozí dlhoročný systém kontroly zbrojenia. To je ďalšia znepokojivá správa pre kohokoľvek, kto si želá mierové spolužitie v Európe. USA síce vyhlasujú, že dôvodom odstúpenia od zmluvy je porušovanie zmluvy zo strany Ruska, ale to je nanajvýš otázne tvrdenie. Skôr sa zdá, že Rusko sa uvádza len ako zámienka a pri odstúpení od zmluvy ide o pokračovanie militaristického trendu v USA, ktorý sa prejavuje rekordnou výškou obranného rozpočtu, tlakom na zbrojné výdavky NATO, odstúpením od zmluvy ABM či budovaním protiraketovej obrany vo východnej Európe.

Na odstúpenie USA od zmluvy INF však opäť úplne nevhodne zareagovalo ministerstvo zahraničia SR, keď bezhlavo prebralo rétoriku a argumentáciu USA a pustilo sa do jednostranného obviňovania Ruska. Podpora USA v otázkach šírenia jadrových zbraní zo strany nejadrovej SR je dlhodobo problematická a aj neslávne hlasovanie SR proti Dohode o zákaze jadrových zbraní v OSN slúžilo iným než slovenským záujmom. Malé štáty ako SR sa takýmito postupmi blamujú, pretože rituálne opakovanie postojov USA vyvoláva dojem vazalstva. Pozícia SR by pritom mala byť odlišná tak od amerických, ako aj od ruských postojov. Navyše, Slovensko by malo odstúpenie USA od zmluvy INF kritizovať, pretože to povedie k problémom hlavne v Európe. V tejto súvislosti treba sledovať aj prípadné rozmiestňovanie nových amerických rakiet v Európe, pretože na to bude Rusko reagovať.
 

Neslávne perspektívy
 

Žiaľ, na Slovensku v roku 2019 cítiť úpadok v oblasti zahraničnej politiky. Pritom to nie je tak dávno, čo slovenská zahraničná politika vystupovala pomerne nezávisle. Najväčším úspechom bolo to, keď sme v roku 2008 dokázali odolať tlaku západných veľmocí a odmietli uznať nezávislosť Kosova. Tento postoj sa ukázal ako dôležitý najmä pri ukrajinskej kríze v roku 2014. Podobne, v roku 2015 sa Slovensko zachovalo správne, keď sa premiér krajiny napriek nátlaku zo zahraničia zúčastnil na oslavách 70-teho výročia skončenia druhej svetovej vojny v Moskve. Dokonca ešte aj v marci 2018 ukázala slovenská diplomacia úroveň, keď sa odmietla pripojiť k hysterickému vyhosťovaniu ruských diplomatov kvôli kauze Skripaľ.

Pokiaľ ide o uvedenú zmenu zahraničnej politiky SR, dôležitou otázkou je, ako ju ovplyvnila zmena predsedu vlády v roku 2018. Na ministerstve zahraničných vecí totiž vždy pôsobili sily, ktoré sledovali cudzie záujmy a sterilne konzultovali zahraničnú politiku s proamerickými mimovládnymi organizáciami, ktoré si navyše MZV samo financovalo. Našťastie tu existovali štátne orgány, ktoré tento trend dokázali obmedziť. V roku 2007 to bola Národná rada SR, ktorá svojím uznesením znemožnila uznanie nezávislosti Kosova. Proamerické postoje MZV takisto čiastočne korigoval bývalý premiér R. Fico, a to najmä vo vzťahu k Rusku. Premiér P. Pellegrini však na takúto politiku zjavne nestačí a ani o ňu nemá záujem.

Netreba pritom zdôrazňovať, ako veľmi súčasná zahraničná politika SR poškodzuje stranu Smer-SD u jej vlastných voličov. Na sociálnu rétoriku strany voliči už dávno neveria, ale v otázkach mierovej politiky mal Smer-SD donedávna ešte potenciál. Lenže strana je stále viac odtrhnutá od reality a aj verejnosť si ju spája s ľuďmi, ktorí vo vysokých funkciách v zahraničí stratili kontakt so Slovenskom. S dotyčnými osobami sa voliči nedokážu identifikovať, a to sa preukáže zrejme už v prezidentských voľbách. Pochybné prieskumy verejnej mienky vedenie strany možno uspokojujú, ale jediným dôvodom, ktorý ešte stále hovorí v prospech Smeru-SD pri zahraničnej politike, je zúfalá zostava ľudí, ktorí tvoria zahraničnú a obrannú politiku v opozičných stranách. Napriek všetkým chybám M. Lajčáka, je totiž tento človek kompetentnejší a rozumnejší než politici typu M. Klus o SaS alebo J. Naď z OĽaNO. To však Smeru SD v budúcnosti stačiť nebude.

*  *  *

„Vzhľadom na to, že v čase po napísaní tohto článku urobila vláda SR vo vzťahu k situácii vo Venezuele kroky, ktorými zosúladila pozíciu SR s medzinárodným právom, oceňujem jej konanie v tejto veci.“


 

Priemer: 5 (2 hlasy)
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama