Reklama
Reklama

„Urobte si vysokú školu“

Počet zobrazení: 1505

Čím je vlastne vysoká škola v očiach našej verejnosti? Aké postoje k nej zaujímajú ľudia z iných sfér mimo vysokých škôl? Aký majú občania obraz o vysokom školstve? Vedia vôbec, o čo v ňom ide, keďže väčšina z nich na vysokej škole neštudovala?

Ide tu o vec kultúry v najširšom zmysle, aká sa pestuje v spoločnosti. Musíme nechať bokom históriu, keď sme u nás nemali žiadnu vysokú školu alebo len jednu-jedinú (Academiu Istropolitana či Trnavskú univerzitu a potom Univerzitu Komenského), pretože v tom čase nebolo školstvo v centre spoločenského ani politického života. Situácia sa zmenila v ostatných tridsiatich rokoch, keď nielen narástol počet vysokých škôl geometrickým radom, ale začal sa meniť aj postoj spoločnosti a štátu k nim. Myslím, že doteraz sme dostatočne nezanalyzovali a nezreflektovali vývoj v tejto oblasti a jej vzťahy so spoločnosťou. Je však zrejmé, že ľudia sa celkom prirodzene začali viac zaujímať o oblasť vysokých škôl, a to z rôznych dôvodov. To, čo zostalo z minulosti ako akási konštanta, je abstraktná úcta až bázeň „nevysokoškolákov“ pred vysokou školou a s tým spojené tradične vysoké očakávania voči „vysokoškolákom“, teda tým, čo vysokú školu „vychodili“, ako aj tým, čo na nej pracujú. Keďže sme v minulosti veľa vysokoškolsky vzdelaných ľudí ani akademických pracovníkov u nás nemali, bolo to niečo vzácne a úctyhodné.

diplomo_843.jpg
Kresba: Ľubomír Kotrha

Najprv treba uviesť tri základné fakty, ktoré tvoria súčasný politický rámec: Po 1., dominantnou štátnou politikou v oblasti vysokého školstva sa stala „masifikácia“, t. j. zvyšovanie percenta populácie s vysokoškolským vzdelaním. Na to nadviazal extenzívny rast počtu vysokých škôl bez ohľadu na všetky ďalšie dôsledky. Po 2., dominantným modelom vysokej školy a jej riadenia sa stal neoliberálny model, vytláčajúci a nahradzujúci tradičný humboldtovský model, čo prinieslo také javy ako korporatizácia, marketizácia, ekonomizmus, byrokratizmus a ďalšie. A po 3., s neoliberálnym modelom súvisí model financovania na hlavu študenta. Čím viac hláv, tým väčší balík peňazí na školu, takže manažéri robia „nábor“, ktorý sa volá konkurencieschopnosť na trhu. Žiadni študenti, žiadne peniaze, školu môžeme zavrieť a učiteľov prepustiť.

Ale kto je vlastne študent? Je to len „užívateľ vzdelávacích služieb“, teda „klient“ ako v každom inom „obchode“? Treba teda oblasť vzdelávania vrátane vysokoškolského začleniť pod oblasť obchodu? Otvoríme si na Slovensku obchod s akademickými titulmi?

Všetky tieto trendy prišli zo zahraničného západu a naše vysoké školstvo sotva malo inú možnosť, než sa na ne napojiť. Analýza tohto „napojenia sa“ je však samostatnou témou na odbornú analýzu.

Vráťme sa k miestu vysokej školy v našej spoločnosti v zmenených podmienkach. Masifikácia priniesla čosi ako konzumáciu či devalváciu diplomov. V povedomí spoločnosti a politikov nevynímajúc to vystihuje formulka: „urobiť si vysokú školu“ (ako jej starší variant „urobte si maturitu“). Veď je to vec spoločenského statusu!

„Vy ešte nemáte vysokú školu?“ – Dnes je to predsa čosi ako povinnosť alebo nutnosť, teda úplne bežná vec, dokonca „hračka“. „Mať vysokú školu“ sa jednoducho „sluší a patrí“. A konečne sa to aj dá — bez prijímačiek, protekcie, „tlačeniek“, slobodne a otvorene. Veď aj tých škôl je už neúrekom, pomaly v každom okresnom meste nejaká, tak prečo nie? A „bonusom“ bude „titul“, aspoň ten Bc. alebo Mgr. pred menom či dokonca aj PhD. za menom. Keď to nemohli mať rodičia a starí rodičia, budú to mať aspoň naše deti a vnúčatá. Na vysokú školu už naozaj nejde len ten, čo nemá ani na to, aby zmaturoval, a vysokú školu musí skončiť každý, koho neprejde električka. Tieto stereotypy – známe aj z minulosti – sa nestratili, naopak, v spoločenskom povedomí ešte narástli spolu s tým, ako začala „kvitnúť“ sieť vysokých škôl.

Lenže – čo je to „študovať“? A čo to obsahuje – „vyštudovať“? Splniť nejaké študijné povinnosti a požiadavky? Teda získať kredity a urobiť skúšky? A nakoniec získať aj diplom a titul? Alebo to znamená získať vedomosti, vzdelať sa? Naučiť sa niečo nové, zaujímavé aj potrebné pre život a prácu? Či nebodaj dokonca vedecky pochopiť svet a seba samého? K našej kultúrnej tradícii patrí, že štúdium – rovnako ako duševná a intelektuálna činnosť vôbec – sa doteraz nepovažuje za „prácu“, za serióznu činnosť, ktorá je navyše náročná, ale len za akúsi podružnú a nebodaj zábavnú činnosť, vykonávanú vo voľnom čase (v tom hlavnom pracovnom čase treba predsa zarábať na živobytie, pracovať fyzicky a tvoriť materiálne hodnoty…). Iba ak štúdium matematiky či techniky sa uznáva ako náročné, ale všetko ostatné – najmä spoločenské a humanitné oblasti – je „gombička“. Tragický to omyl, ale pokiaľ „mať vysokú školu“ je cieľ, nejde o to, akú, ale len o to, „vyštudovať“ či „vychodiť ju“. Otázka autentickej motivácie, teda skutočného záujmu o štúdium – ako aj predpokladov preň – je ignorovaná. Prečo študovať a čo študovať je úplne vedľajšie všade tam, kde ide o to, „urobiť si vysokú školu“.

Vzťah našej spoločnosti k vysokým školám je prevažne inštrumentálny. Ak v minulom režime boli vysoké školy začlenené do systému straníckej a štátnej politiky, v tomto post-novembrovom režime žiadna štátna školská (a ani vedná) politika neexistuje. Nielen preto, že školy majú byť slobodné a autonómne inštitúcie, ale hlavne preto, že štát – a teda aj ministerstvo školstva – ovláda každú chvíľu iná politická strana, ktorej politika v oblasti školstva (a vedy) nikdy nedokázala získať ďalších politických partnerov k spolupráci a plneniu úloh, ktoré sú naozaj nadstranícke a celospoločenské. Inštrumentálny prístup spoločnosti aj štátu v súčasnosti sa prejavuje najmä v redukcii na „prípravu kvalifikovaných síl pre trh práce“. To je naozaj len jedna z funkcií vysokých škôl v každej spoločnosti.

Základnou funkciou vysokých škôl je byť vrcholnými vzdelávacími a vedeckými inštitúciami, teda centrom intelektuálneho života, ktorý má zásadný vplyv na kultúru a morálku obyvateľov. V plnení tohto poslania zostali vysoké školy za ostatných tridsať rokov osamotené ako ten povestný „kôl v plote“. Ba aj sami vysokoškolskí pracovníci a zamestnanci rezignovali na toto poslanie a ich hlavnou starosťou sa stalo „trhové správanie“ v podobe naháňania množstva študentov, publikácií, citácií, grantov či titulov. V pozadí tohto všetkého nie je nič iné ako naháňanie množstva peňazí v „boji o prežitie. Naša akademická kultúra je už tridsať rokov v totálnej kríze!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama