Umenie diplomacie č. 2 - J. M. Primakov

Počet zobrazení: 5068

Po ukončení existencie Sovietskeho zväzu a po podpise Dohody o vytvorení Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ) dňa 8. decembra 1991 prešlo vedenie zahraničnej politiky od zväzového ministerstva na (neskôr) Ministerstvo zahraničných vecí Ruskej federácie.

Dodnes stáli v novodobých dejinách Ruskej federácie (od roku 1991) na čele MZV Ruskej federácie celkom štyria ministri: A. V. Kozyrev 1991 – 1996, J. M. Primakov 1996 – 1998, I .S. Ivanov 1998 – 2004 a od roku 2004 S. V. Lavrov; vcelku dobrá zostava, ktorá navyše garantovala otvorenosť, predpovedateľnosť a kontinuitu.

Ak budeme uvažovať v širšom kontexte, tak Slovensko malo – od roku 1990 – na čele rezortu, ktorý zodpovedá za medzinárodné vzťahy, resp. zahraničné veci, celkom (personálne) 12 ministrov, t.j. vo funkcii boli priemerne cca 1,84 roku. Je to veľa, alebo málo?

minister

obdobie

Milan Kňažko

06.09.1990 - 22.04.1991,
24.06.1992 - 31.13.1992;

Ján Čarnogurský (ad interim)

23. 04.1991 - 06.05.1991;

Pavol Demeš

06.05.1991 - 24.06.1992;

Milan Kňažko 

01.01.1993 - 19.03.1993;

Jozef Moravčík

19.03.1993 - 14.03.1994;

Eduard Kukan

15.03.1994 - 13.12.1994;
30.10.1998 - 15.10.2002,
16.10.2002 - 04.07.2006

Juraj Schenk

13.12.1994 - 26.08.1996;

Pavol Hamžík

27.08.1996 - 26.05.1997;

Zdenka Kramplová

11.06.1997 - 05.10.1998;

Jozef Kalman (ad interim)

06.10.1998 - 30.10.1998;

Ján Kubiš

04.07.2006 - 26.01.2009;

Miroslav Lajčák

27.01.2009 - 08.07.2010;

Mikuláš Dzurinda

09.07.2010 - 03.04.2012;

Miroslav Lajčák

04.04.2012 - 23.03.2016,
24.03.2016 - doteraz;

Poďme však späť do Ruska, resp. do Ruskej federácie. Ak si pozrieme celkový zoznam[1] ministrov zahraničných vecí cárskeho Ruska, Ruského impéria, Sovietskeho zväzu či Ruskej federácie, tak tam v palete od bojara Michaila Dmitrieviča Vološeninova (Михаил Дмитриевич Волошенинов–- zastával post od 1648 do 1653) – až po súčasného Sergeja Viktoroviča Lavrova (Сергей Викторович Лавров), ktorý bol vymenovaný za ministra 9. marca 2004, nájdeme aj meno: Jevgenij Maksimovič Primakov (Евгений Максимович Примаков). Bol ministrom v rokoch 1996 – 1998 (spolu 976 dní).

V tomto roku (29. októbra) sme si pripomenuli 90. výročie jeho narodenia. V súvislosti s týmto jubileom 29. októbra 2019 pri budove Ministerstva zahraničných vecí Ruskej federácie na Smolenskom námestí v Moskve inštalovali pamätník, ktorý odhalil V. V. Putin.

V lete 2020 si pripomenieme 5. výročie úmrtia. Zomrel v Moskve 26. júna 2015, keď podľahol rakovine pečene. Následne sa dňa 29. júna 2015 sa konala v slávnej Stĺpovej sieni Domu odborov v Moskve občianska panychída, kde vystúpil prezident V.V. Putin. Cirkevný obrad celebroval patriarcha Moskovský a celej Rusi Kiril. Konal sa v Uspenskom chráme Novodevičovho kláštora.

Je pochovaný na Novodevičom cintoríne (Новодевичьем кладбище), o ktorom sme si viac povedali v súvislosti s A. A. Gromykom[2]. Jeho vnuk Aleksej Anatolievič Gromyko, riaditeľ Inštitútu Európy RAV, bol dňa 28. novembra 2019 hosťom Klubu Nového slova.[3]

Na tomto cintoríne bol nedávno pochovaný aj Jurij Michailovič Lužkov (Юрий Михайлович Лужков) – zomrel 10. decembra 2019, bývalý mer Moskvy a politický spolupútnik J. M. Primakova.

Sám J. M. Primakov si želal, aby bol pochovaný spolu s prvou manželkou Laurou (s ktorou prežil 36 rokov) a tragicky zosnulým (vo veku 26 rokov) synom Aleksandrom na Kuncevskom cintoríne. Žiaľ, toto jeho želanie mu nesplnili. Inak druhý raz sa J. M. Primakov oženil (so súhlasom dcéry z prvého manželstva Nany) sedem rokov po smrti prvej manželky. Vyvolenou sa stala jeho osobná lekárka Irina, ktorá neraz a verejne priznala, že „... on dokáže dvoriť tak, ako to dnes už muži nevedia...“

Jevgenij Maksimovič Primakov bol a je bezosporu jednou z rozhodujúcich osobností v histórii Sovietskeho zväzu a Ruskej federácie a svetovej politiky vôbec. Jeho životopis je mimoriadne zaujímavý, je to koncentrované dvadsiate storočie so všetkými logickosťami a alogickosťami tej doby. Pritom dlho bol jeho život, najmä detstvo, zahalený tajomstvom.
 

Sovietske detstvo
 

Skôr, než sa budeme venovať J. M. Primakovovi, ktorý sa narodil v Kyjeve (Ukrajina) a detstvo a roky dospievania prežil v Tbilisi (Gruzínsko), ešte pre poriadok spomenieme, že A. A. Gromyko sa narodil v Bielorusku a S. V. Lavrov má síce v rodnom liste miesto narodenia Moskva, ale jeho otec bol arménskeho pôvodu a pochádzal z Tbilisi, teda mesta detstva J. M. Primakova.

Sám Jevgenij sa narodil 29. októbra 1929 v hlavnom meste Ukrajinskej SSR – v Kyjeve. Keď mal tri mesiace, matka so synom sa presťahovala k rodine do Tifilisu (dnes Tbilisi). Totiž jeho otec (ktorého J. Primakov nikdy nespoznal a nevidel) tesne po pôrode opustil rodinu.  A začiatkom tridsiatych rokov sa dostal do stalinského mlynu a zmizol niekde v GULAGu.

primakov_2.png
J. Primakov v detstve s matkou. Foto: https://to-name.ru/biography/evgenij-primakov.htm

Jevgenij v Gruzínsku prežil svoje detstvo a roky dospievania, ktoré ovplyvnila druhá svetová vojna so všetkým, čo k takej strašnej udalosti patrí.

V pôvodnom rodnom liste nie je uvedené meno a priezvisko otca. V oficiálnych dokument J. Primakov neskôr (s nevôľou) uvádzal, že jeho otec sa volal Maksim Jegorovič Nemčenko (Максим Егорович Немченко). Faktom však zjavne je, že J. Primakov sa narodil s menom Ion Finkelštejn (Ион Финкельштейн) a neskôr známe priezvisko Primakov začala používať jeho matka vo vzťahu k synovi hneď po tom, čo sa presťahovali do dnešného Tbilisi. Prevzala priezvisko po starom otcovi z matkinej strany. Dedo Jakov Primakov žil Tifilise a tragicky zahynul v Turecku, kde bol na prácach.

V Tifilise žili malý Jevgenij s mamou (bola ženskou lekárkou) v jednej izbičke, ktorá mala14m2, v komunálke. Matka sa podľa možnosti snažila zabezpečiť všetko potrebné pre svojho jediného syna. Na druhej strane, nakoľko bola neustále v práci ,Jevgenija viac vychovávala ulica. To však neovplyvnilo jeho prospech v škole, učil sa veľmi dobre. Matematika a cudzie jazyky boli jeho milovanými predmetmi. Problémom bolo jeho chabé zdravie.

V roku 1944, po skončení siedmej triedy, sa išiel učiť do Vojensko-námorníckeho prípravného učilišťa v Baku, odkiaľ ho po krátkom čase zo zdravotných dôvodov (počiatočné štádium tuberkulózy) vrátili domov.

V roku 1948 s úspechom zmaturoval a ukončil Tifilskú strednú školu № 14.

Následne bol (na prvý pokus) prijatý k štúdiu na neustále prestížnom Inštitúte východných štúdií (Институт востоковедения) v Moskve. V roku 1953 ukončil štúdium a v diplome mal zapísané: špecialista pre arabské krajiny (страновед по арабским странам).
 

Vedecká a novinárska činnosť
 

Potom nastúpil na ašpirantúru na Ekonomickú fakultu Moskovskej štátnej univerzity (MGU), kde v roku 1956 úspešne obhájil dizertačnú prácu.

V roku 1969 J. M. Primakov na základe oobhajoby svojho výskumného projektu „Sociálny a ekonomický rozvoj Egypta“ získal titul DrSc.

Jeho vedeckou prvotinou, ktorú publikoval (v r. 1956), bola monografia: Krajiny Arábie a kolonializmus (Страны Аравии и колониализм), v ktorej – a je to fascinujúce čítanie – do detailu rozobral otázku kolonializmu po druhej svetovej vojen a tému národno-oslobodzovacieho boja v krajinách Blízkeho východu.[4]

Pre jeho životnú a profesionálnu kariéru však bolo dôležité, že po skončení ašpirantúry nastúpil do služieb žurnalistiky. V Ústrednej správe vysielania pre zahraničie (arabská redakcia) začínal ako spravodajca, potom ako zodpovedný a neskôr ako hlavný redaktor (šéfredaktor). V roku 1965 bol vyslaný na Blízky východ ako osobitný spravodajca Pravdy (Правда).

Ako žurnalista pôsobil do roku 1970, keď prešiel späť na akademickú pôdu. Najskôr ako zástupca riaditeľa Inštitútu svetovej ekonomiky a medzinárodných vzťahov AV ZSSR a od roku 1977 ako riaditeľ Inštitútu východných štúdií AV ZSSR (Институт востоковедения).

Súbežne (od roku 1979) prednášal na Diplomatickej akadémii MGIMO v Moskve a mnohí z minulých a čiastočne aj dnešných (česko)slovenských diplomatov boli jeho poslucháčmi.

Ešte v 60-tych rokoch minulého storočia bol členom skupiny intelektuálov, ktorú okolo seba sústredil J. A. Andropov.

J. M. Primakov urobil veľa pre M. S. Gorbačova, aby sa dostal k moci a potom, aby ho vystriedal B. N. Jeľcin, ktorému tiež pomáhal, tak ako aj V. V. Putinovi.
 

Služba v službe


Koncom 80-tych rokov sa politická kariéra J. M. Primakova začala explozívne rozvíjať smerom hore. Začalo sa to jeho členstvom v Ústrednom výbore KSSZ a po roku členstva v ÚV bol zvolený za člena Prezidentskej rady (bol poradcom prezidenta M. S. Gorbačova), kde sa prijímali osudové rozhodnutia lokálneho a globálneho geopolitického charakteru. Spolupodieľal sa na príprave mnohých rokovaní, ktoré mali riešiť vtedajšie ostré problémy svetovej politiky. Vzhľadom na svoju jazykovú výbavu a osobný šarm sa J. M. Primakov osobne stretol, či stretával so: S. Husajnom, G. Meirovou, J. Rabinom, H. Mubarakom alebo H. Asadom...

Veľmi dlho pracoval na Blízkom východe a vynikajúco sa orientoval v arabskej kultúre. Mal množstvo arabských priateľov.

Po moskovských udalostiach roku 1991 – máme na mysli osudové udalosti pre Sovietsky zväz, ktoré časť literatúry nazýva puč (neúspešné vytvorenie GKČP) – bol vymenovaný za prvého zástupcu predsedu KGB Sovietskeho zväzu. Po ukončení jeho existencie a nástupu Ruskej federácie na medzinárodnú scénu sa J. M. Primakov stáva šéfom Služby vonkajšej rozviedky (SVR) Ruskej federácie. Tento post zastával v rokoch 1991 až 1996.
 

976 dní a nocí
 

Z vedúcej pozície v SVR bol vymenovaný za ministra zahraničných vecí Ruskej federácie, kde siahol vrchol svojej politickej, vedeckej, profesionálnej a spravodajskej kariéry.

Bolo to len a len vďaka nemu, že pokračovali rozhovory Moskvy (deklasovanej jeľcinovskou zahraničnopolitickou avantúrou) s krajinami Blízkeho východu a dosiahol sa návrat cca 3 mld.$ zo starých pôžičiek, ktoré vtedy ponížené Rusko tak veľmi potrebovalo (aby napríklad vyplatilo svoje dlhy voči Parížskemu a Londýnskemu klubu veriteľov, ktorí „principiálne“ na tom trvali).

Navrhol upevnenie spolupráce medzi Ruskom, Čínou a Indiou, čo je de facto základom dnešného výrazného hegemóna – zoskupenia BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína a Južná Afrika).

Počas jeho ministrovania na jeho plecia doľahla potreba vybudovania architektúry vzťahu Moskvy a NATO. To NATO, ktoré ľstivo sľúbilo M. S. Gorbačovovi, že sa nebude rozširovať. On (Gorbačov) tomu uveril a verí dodnes, aj keď slovenskí NATO-expediční vojaci už čakajú v Pobaltsku, aby v rámci recyklovanej Rýchlej divízie „pozdravili“ svojich bratov Slovanov. Novodobých kapitánov Nálepkov je však čoraz viac a viac, aj keď dnešným vojakom špinavé peniaze nesmrdia.

A ak bol A. S. Gročakov v histórii Ruska (po Krymskej vojne) muž, ktorý vrátil Rusko do hry[5], A. A. Gromyko, ako (vraj) „mister net“, držal Washington na reťazi, tak J. M. Primakov o. i. vrátil ruskej diplomatickej službe autoritu a dôstojnosť.

primakov_1.jpg
Minister zahraničných vecí RF J. Primakov, v strede, na návšteve (14. marca 1996) veľvyslanectva SR v Moskve. Sprava: J. Ramišvili, riaditeľ kancelárie MiZV RF, R. Paldan, veľvyslanec SR v RF, S. Krylov, nám. MiZV RF, P. Juza, autor textu. Foto: archív autora

Od momentu nástupu Primakova si už nikto nedovolil ignorovať diplomaciu Ruska (a Rusko), tak ako tomu bolo v ére A.V. Kozyreva a geopoliticky nechápavého B. N. Jeľcina.

Známy sa stal aj na základe principiálneho obratu nad Atlantickým oceánom. V marci 1999 (už ako predseda vlády) vyrazil na oficiálnu návštevu USA. Počas letu sa dozvedel, že NATO prijalo rozhodnutie bombardovať Juhosláviu. Toto rozhodnutie odobrila vláda SR na čele s M. Dzurindom a americkú stranu o tom informovala nótou: „... Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky prejavuje úctu veľvyslanectvu Spojených štátov amerických a má česť odpovedať na Vašu nótu číslo 113/1998 -–žiadosť o udelenie permanentného stáleho diplomatického povolenia – a má česť informovať veľvyslanectvo Spojených štátov amerických, že súhlasí s permanentným diplomatickým povolením pre prelety a pristátia vojenských i civilných lietadiel Spojených štátov amerických na území Slovenskej republiky...“[6]

Jevgenij Maksimovič nechal otočiť svoje lietadlo. Toto rozhodnutie znamenalo de facto znovuzrodenie modernej ruskej štátnosti a demonštrovalo celému svetu, že Rusko si už nenechá od nikoho diktovať, alebo s ním hovoriť z pozície sily.

Neskôr túto pozíciu a postavenie Ruska znovu potvrdil V. V. Putin vo svojom znamenitom vystúpení na bezpečnostnej konferencii v Mníchove 10. februára 2007.[7]´
 

Predseda vlády
 

J. M. Primakova si vážili nielen v Sovietskom zväze a Ruskej federácii, ale aj jeho oponenti vo svete. Mal dobré vzťahy s M. Albrightovou, Z. Brezinskim, H. Kissingerom..., ktorí o ňom hovorili s úctou a v superlatívoch. Recipročne sa J. M. Primakov svojím statusom nechválil a ako rozumný politik (a on bol rozumný politik) skôr preferoval skromnosť, triezvosť v hodnoteniach a zdržanlivosť.

V septembri 1998 vtedajší prezident B. N. Jeľcin navrhol Štátnej dume Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie na post predsedu vlády J. M. Primakova. Za jeho zvolenie hlasovala drvivá väčšina poslancov (vrátane opozičnej Komunistickej strany Ruskej federácie), takže prezident ho mohol 11. septembra 1998 vymenovať za predsedu vlády Ruskej federácie. Počas jeho premiérovania sa zdefoltované Rusko dostalo do stabilizačnej polohy, ekonomika nabrala nový dych. Pôvodných 80% ruských občanov, ktorí negatívne vnímali vývoj v Rusku do septembra 1998, sa začalo otáčať. Napriek tomu, keď už cítil, že paradigma v spoločnosti sa zmenila, dňa 12. mája 1999 odstúpil z premiérskeho postu.

image010.jpgS čašou šampanského, zľava: P. Kasalovský, J. Dolník, R. Y. Mosný a J. M. Primakov po odovzdávaní ceny Prominent ekonomiky 2007. Foto: http://www.hospodarskyklub.sk/index.cgi?info2008

V roku 2001 bol J. M. Primakov zvolený za predsedu Obchodno-priemyselnej komory Ruskej federácie, ktorú viedol do roku 2011. Inak, vtedy (4. júna 2008) ho navštívila slovenská delegácia združenia NEF Hospodársky klub. Odovzdala mu prestížne ocenenie „Prominent ekonomiky za rok 2007“, ktoré mu bolo klubom udelené 18. marca 2008.[8]

Po roku 2011 sa stiahol z verejného života.
 

Poznámka z archívu
 

Osobne som sa s J.M. Primakovom pracovne stretol dvakrát.

Po prvý raz v priestoroch Zastupiteľského úradu Slovenskej republiky v Moskve v marci 1996, keď som na rokovaniach o kvalite bilaterálnych vzťahov medzi Bratislavou a Moskvou (a o všeličom inom), sedel po boku nášho veľvyslanca v Moskve Romana Paldana.

Potom na obede v septembri 1996 na počesť ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky Pavla Hamžíka, ktorý bol v Moskve rokovať na základe pokynu vtedajšieho predsedu vlády Slovenskej republiky.

Obed podával minister J. M. Primakov v bývalej vile Zinaidy Morozovej (manželky priemyselníka Savu Morozova) vystavanej v štýle moskovskej moderny, ktorá je od roku 1938 reprezentačným priestorom (Дом приёмов) Ministerstva zahraničných vecí najskôr ZSSR a teraz Ruskej federácie.

Tu sa potvrdilo, že J. M. Primakov bol vynikajúci spolustolovník, ktorý veľmi príťažlivo a so šarmom jemu vlastným inteligentne dokázal prítomných v udržať v pozornosti a príjemnej pohode. Tak napríklad namiesto oficiálneho prípitku na úvod obeda, ako sa to protokolárne robí, zahájil ho so stopkou vodky v ruke slovami: Лишь тот, кто глуп, / Иль тот, кто не совсем богатый, / Не пьет, как принято, под суп (len ten, kto je hlúpy, alebo nie je vôbec bohatý, nepije, ako sa patrí, pred polievkou). Ľady sa pohli.

J. M. Primakov bol mimoriadne dobrým partnerom v spoločnosti, bol vzdelaný, ostrovtipný, neustále dobre naladený a usmiaty. Dokázal si vážiť svojho partnera, nech bol odkiaľkoľvek, ale mal akékoľvek profesionálne postavenie. Aspoň toto vnímanie vo mne a v mojich spomienkach ostalo.
 

Záver
 

V máji 1999, po odstúpení z postu premiéra bolo na stránkach SLOVA publikované zamyslenie: Konečná zastávka Primakova.[9].

Vtedy, pred x rokmi bolo v dobovom texte uvedené: „... od svojho nástupu na post ministra zahraničných vecí si J. M. Primakov udržiaval štatút ,nepočuteľného, ale rezultatívneho‘ politika. Časť špecialistov v týchto vlastnostiach videla pokračovanie starých straníckych aparátnických tradícií, časť tento stav vnímala ako charakter J. M. Primakova. Niektorí v tom vidia profesionálne návyky z čias, keď stál J. M. Primakov na čele ruskej rozviedky...“ Toto hodnotenie spred rokov platí aj dnes.

Všeobecne je známe, že súčasný minister zahraničných vecí Ruskej federácie S. V. Lavrov píše básne. Jednu z nich venoval (20. októbra 2009) vtedy k 80-tinám J. M. Primakova.

Ide o dlhú poému, ktorá je na stránke Ministerstva zahraničných vecí Ruskej federácie[10], preto len krátky úryvok v origináli, bez prekladu a prebásnenia:

„...И разворачивал, коль надо,
А если надо - приземлял.
Он многих, в том числе и НАТО,
Воспитывал и вразумлял....“

V týchto štyroch riadkoch z pera ministra S. V. Lavrova cítiť všetko: rozhodnosť Primakova, úcta k Primakovovi, ľudskosť Primakova, genius loci Primakova...

Zrátané a podčiarknuté: J. M. Primakov nastúpil do služby ministra v druhej polovici 90-tych rokov minulého storočia, teda v čase, keď sa skončili „medové týždne“ medzi Moskvou a Západom. To je práve to obdobie, keď Západ (ako obyčajne) zabudol na dohody a začal sa nezmyselný proces rozširovania NATO smerom na východ.

Súbežne s týmto procesom sa z Washingtonu začali čoraz hlasnejšie ozývať kritické (na všetko) hlasy voči Moskve,  ktorá vtedy maximálne chcela rovnoprávnu spoluprácu so svetom. Odstrániť túto nerovnováhu v rámci zahraničnej politiky Ruska bol povolaný práve J. M. Primakov, ktorý dovtedy viedol Službu vonkajšej rozviedky RF (SVR).

Po slepej prozápadnej politike A. Kozyreva prišiel koncept mnohovektorovej zahraničnej politiky Ruska a budovania trojuholníku Rusko-Čína-India. Tento koncept sa mal stať garantom toho, že Washington si už nebude môcť len tak presadiť myšlienku jednopolárneho sveta.

Podarilo sa J. M. Primakovovi tento projekt uviesť do života?

Áno! Po jeho smrti v r. 2015 je myšlienka multipolárneho sveta stále aktuálna.

A ešte niečo. Neviem, či si čitatelia SLOVA spomenú na vynikajúci sovietsky film Biele slnko púšte (Белое солнце пустыни) z roku 1970 ,v ktorom po prvý raz zaznela fráza, ktorá zľudovela a ktorej dal špecialista – arabista – J. M. Primakov vedecký a politický obsah.

Tá fráza znela: Восток – дело тонкое!

Východ (a nielen on) a vôbec celé umenie diplomacie je delikátnou záležitosťou, keď ju robia profesionáli, ktorí vedia čo robia a výlučne pre svoju krajinu.

Vďaka vám Jevgenij Maksimovič aj za toto poznanie...

(Autor je vysokoškolský učiteľ)

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984