Ukrajinská povolebná hmla

Druhé kolo prezidentských volieb na Ukrajine sa skončilo podľa očakávaní. Víťazom sa s najväčším počtom získaných hlasov v doterajších ukrajinských prezidentských voľbách stal V. Zelenskij (73,22 %), čo bolo takmer trikrát viac, ako mal jeho súper. Voľby ukázali jeden pozitívny moment politického vývoja na Ukrajine. Napriek veľkému vplyvu, ktorý sa v nej v politike dá určitými kruhmi a osobami získať, nikto nie je všemocný. Potenciál výberu budúceho vývoja teda existuje, hoci sa bude presadzovať ťažko. 

Výsledky druhého kola neznamenajú automaticky takú veľkú podporu nového prezidenta. Skrýva sa za nimi aj sklamanie z politiky P. Porošenka a hnev na neho. Ak zoberieme „čísla“ z prvého kola volieb – účasť 63,52 % voličov a zisk 30,24 % hlasov, „čisto štatisticky“ to znamená, že nový prezident mal podporu 19,21 % občanov nad 18 rokov, pričom všetci nemusia byť jeho „tvrdí“ stúpenci.

K paradoxom súčasnej politiky (nielen na Ukrajine) patrí, že výsledok volieb je síce jednoznačný, ale nedá sa odhadnúť, aké zmeny prinesie. S kandidátmi bez politických skúseností z umeleckých, športových či iných podobných kruhov je vo svete veľa skúseností, ale len niekedy sa „vydaria“ v prospech ľudí. Neraz hlboko zapadnú do politického bahna a spôsobia viac problémov ako profesionálni politici. Mnohí si pamätajú, koľko zmätku priniesol do politiky a riadenia štátu jeden český dramatik, disident, predstaviteľ „nepolitickej politiky“, ktorého vrcholným „výplodom“ sa stal deviantný výrok o humanitárnom bombardovaní Juhoslávie v roku 1999.

Ukrajina je z hľadiska rozlohy a počtu obyvateľov (hoci výrazne klesajúceho – od roku 1989 do súčasnosti ide o vyše 9,5 milióna osôb) stále veľký európsky štát. Má naďalej veľký ekonomický potenciál (ktorý upadá možno ešte rýchlejšie, ako klesá počet jej obyvateľov), ale z hľadiska súčasnej hospodárskej situácie, keď sa stala jednou z najchudobnejších európskych krajín, je príliš závislá na zahraničí. Táto závislosť, od ktorej sa odvíja aj mocenskopolitický zápas o Ukrajinu doma i v zahraničí, má dva vektory – západný a východný.

Západný možno rozdeliť na dva smery, ktoré prezentujú USA (s nesmiernou vypočítavosťou bez ohľadu na realitu) a EÚ. Brusel sa v záujme udržania aspoň akej-takej stability Ukrajiny, ako veľkého suseda, predsa len viac snaží prihliadať k realite. Problém je aj vo Východnom partnerstve, ktorého hlavným cieľom nie je ekonomický rozvoj štátov regiónu, ale ich „demokratizácia“. Žiaľ, z demokracie sa bez ekonomického základu v žiadnom, a tobôž v rozvrátenom, štáte dlho vyžiť nedá. Ďalším problémom EÚ je, že štáty EÚ susediace s Ukrajinou (najmä Poľsko a Maďarsko, čiastočne aj Rumunsko) síce proces jej „demokratizácie“ podporujú, ale majú voči nej aj vlastné požiadavky. Nesmie sa pritom zabudnúť ani na NATO a jeho patologickú snahu rozširovať sa, čo tiež neprispieva k pokoju. No a faktorom destabilizácie je aj pôsobenie Medzinárodného menového fondu a jeho „hry“ s pridelením nových pôžičiek či uvoľňovaním už pridelených zdrojov.

Východný vektor je spojený s Ruskom. Má tiež silný ekonomický vplyv – spojenie Ruska s Ukrajinou má dlhé tradície a jeho spretŕhanie za každú cenu aj bez toho, aby bola nájdená primeraná náhrada niekde inde, je iracionálne. Druhou stránkou vzťahov sú bezpečnostno-politické otázky. Situácia s Krymom i na Donbase je pre Ukrajinu patová. Nepomôže tu ignorovanie Ruska, jeho obviňovanie z rôznych nebezpečných aktivít a zámerov, ktoré však nie sú dostatočne podložené argumentmi, pričom sa na tom priživujú najmä USA a NATO. Rusi nie sú anjelmi, ale bez zohľadnenia ich stanoviska a rokovania s nimi sa problémy Ukrajiny nevyriešia.

Od nového prezidenta sa mnoho očakáva doma i v zahraničí a požiadavky sú pestré až protichodné. Nepochybuje sa o pokračovaní prozápadnej orientácie, ale Západ znepokojuje, že nový prezident, chce o prípadnom vstupe Ukrajiny do NATO usporiadať referendum. Odporúča sa mu najmä začať bezodkladne boj proti korupcii, ktorá ukrajinskou politikou prenikla skrz-naskrz, ukončiť boje na Donbase a riešiť skutočné bezpečnostné problémy Ukrajiny (nesúvisia len s vojenskými otázkami a vzťahmi k RF) a čo najrýchlejšie zlepšovať neraz až kruté sociálno-ekonomické podmienky života bežných ľudí.

Bude záležať na spolupracovníkoch, ktorých si do úradu si vyberie. Prognózy zatiaľ necháme bokom. Budú dva medzníky, ktoré napovedia o ďalšom vývoji Ukrajiny pod vedením nového prezidenta. Pôjde o prvých sto dní jeho vládnutia a najmä výsledky parlamentných volieb, ktoré môžu poriadne zamiešať politické karty. 

Zakončíme mravokárne. Ukrajinská kríza, ktorej súčasná etapa sa začala štátnym prevratom po Euromajdane vo februári 2014, má mnoho podôb. Mediálno-politicky a analyticky ich možno sledovať donekonečna a čím viac sa nimi zaoberá, tým viac komplikácií sa v nich zo západného pohľadu nájde. Stáva sa to zdrojom aktivít (a niekedy aj financovania) rôznych politických, mediálnych, mimovládnych a pod. kruhov, ktoré nechcú ani tak niečo riešiť, ako skôr pokračovať v diskusiách o tom, bez ohľadu na problémy bežných ľudí a ich ťaživú sociálno-ekonomickú situáciu. Prichodí na um aj slovenské príslovie – z cudzieho krv netečie.

Možno sa však spýtať, komu vlastne prospieva rusofóbia, ktorú v tejto situácii šíria USA, NATO, EÚ i súčasný ukrajinský establišment. Azda by sa odklon od tejto línie mohol stať jednou z nitiek, ktorou sa začne odmotávať politicky začarované klbko ukrajinských ťažkostí.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

(Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 17 – 18/2019)