Ukrajina: Voľby pokoj a mier nepriniesli

Udalosti na Ukrajine sa stávajú čoraz neprehľadnejšie; už viackrát sa hovorilo o medzníkoch, ktoré budú konečne znamenať obrat v kríze. Veľká časť mediálno-politických a odborných kruhov prezentujúcich západné pohľady na riešenie krízy vkladala značné nádeje do výsledku ukrajinských prezidentských volieb.

Potvrdilo sa to, čo v ostatných týždňoch naznačovali predvolebné prieskumy. Už v prvom kole zvíťazil Petro Porošenko, ktorý by mal byť inaugurovaný 7. júna. Tento výsledok však ťažko povedie k zmenám, ktoré riešenie ukrajinskej krízy vyžaduje.

Podľa rebríčka Forbes z roku 2014 je Porošenko siedmy najbohatší ukrajinský oligarcha. V necelých 49 rokoch má absolvent Kyjevskej štátnej univerzity v odbore medzinárodné vzťahy a medzinárodné právo (1989) za sebou podnikateľské úspechy aj pestrú a kontroverznú politickú kariéru. Takmer 10 rokov sa pohybuje v najvyšších sférach ukrajinskej politiky.

Od februára do septembra 2005 (prezidentom Ukrajiny bol V. Juščenko) vykonával funkciu tajomníka Rady národnej bezpečnosti a obrany Ukrajiny. Vo februári 2007 sa stal na trojročné obdobie predsedom Rady Národnej banky Ukrajiny, kde však pôsobil do apríla 2012, lebo až vtedy zvolili jeho nástupcu. Od októbra 2009 do marca 2010 bol ministrom zahraničných vecí vo vláde J. Tymošenkovej a požadoval vstup Ukrajiny do NATO. Od marca do decembra 2012 vykonával funkciu ministra obchodu a ekonomického rozvoja vo vláde M. Azarova.

Poslancom ukrajinského parlamentu sa Porošenko prvýkrát stal v roku 1998 za Sociálnodemokratickú stranu Ukrajiny (zjednotenú), ktorá bola lojálna k prezidentovi L. Kučmovi. V roku 2000 začal meniť politickú príslušnosť ako na bežiacom páse. Vytvoril nezávislú ľavostrednú frakciu Solidarita a o rok neskôr sa podieľal na zakladaní Strany regiónov.

Ku koncu roka 2001 však už bol na čele kampane opozičnej Našej Ukrajiny vedenej V. Juščenkom. Za Našu Ukrajinu sa stal poslancom vo voľbách v roku 2002 a 2006. V predčasných voľbách v roku 2007 nekandidoval. Vo voľbách v roku 2012 bol zvolený ako nezávislý kandidát a už sa neprihlásil do nijakej frakcie.

Porošenko bol sponzorom nielen Našej Ukrajiny, ale aj oranžovej revolúcie na prelome rokov 2004 – 2005. V novembri 2013 začal Porošenko podporovať aktivity Majdanu. V jeho prospech sa vzdal kandidatúry v prezidentských voľbách V. Kličko – symbol Majdanu –, ktorý  požadoval, aby podobný krok urobila aj J. Tymošenková.

V osobe Porošenka ide teda o skúseného politického „harcovníka“ zabehnutého v intrigách v kľúčových oblastiach ukrajinskej politiky. Má podporu Západu – vo februári bol pozvaný ako radový poslanec na známu mníchovskú bezpečnostnú konferenciu, kde ho prijal aj minister zahraničných vecí USA J. Kerry. Postačia mu tieto skúsenosti a známosti na riešenie osudových ťažkostí, ktorých počet na Ukrajina neustále rastie?

Ukrajina už mesiace upadá – a bez zásadnej zmeny spôsobu riešenia problémov, ktoré spustil Majdan, sa nezadržateľne blíži k občianskej vojne. Upokojenie napätia však vyjadrenia Porošenka, že až teraz naplno začne antiteroristická operácia, nemôžu priniesť.

V informačnom chaose, ktorý sprevádza správy o antiteroristickej operácii, stojacej vraj 3 milióny USD na deň, sa počty obetí začínajú uvádzať už v stovkách osôb. Západ vyzýva Ruskú federáciu, aby využila svoj vplyv na zastavenie aktivít „separatistov“. „Prehliadajú“ však nasadenie vojska a paravojenských zložiek proti obyvateľstvu, na čo sú mimoriadne citliví v iných prípadoch. (Celkom iný „meter“ platí už mesiace pri hodnotení sýrskej krízy.)

USA i EÚ zostávajú pri hodnotení ukrajinskej krízy „nezaujatí“, ale o to väčšmi sa vo vyjadreniach usiluje NATO. Hoci „NATO má dostatočnú zastrašovaciu schopnosť“, je pakt v situácii, že veľa chce, ale málo môže a preto „musí“ eskalovať situáciu svojimi vyjadreniami: straší v prvom rade svojich európskych členov a vyzýva ich zvýšiť výdavky na vojenské účely, lebo ich ohrozí „zlý ruský medveď“.

Celá stratégia pôsobenia Washingtonu v ukrajinskej kríze sa dá zhrnúť do dvoch základných cieľov, ktoré však sledujú len oddialenie nezadržateľného úpadku vplyvu USA vo svete –maximálne prispieť k destabilizácii v štáte susediacom s Ruskou federáciou a dosiahnuť čo najväčšie spory a napätie vo vzťahoch RF a EÚ.

Stredové („štandardné?“) politické frakcie aj po voľbách do Európskeho parlamentu stále zatvárajú oči pred nebezpečenstvom, ktoré Európe hrozí z ukrajinskej krízy. A tak jej svedomie burcuje M. Le Penová, ktorá zdôrazňuje, že EÚ je tiež zodpovedná za ukrajinskú krízu.

Nebezpečenstvo nie je prioritne vojenské, ale má predovšetkým sociálno-ekonomický a politický charakter, spojený s ekonomickou vojnou a negatívnym dopadom sankcií proti RF. Pred voľbami do Európskeho parlamentu sa hodne pretriasali európske hodnoty. Stojí v nich ekonomicky, politicky, ale najmä morálne dôležitejšie uzavretie dohody o Transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve (TTIP) s USA ako zastavenie krviprelievania na Ukrajine?

Vyšlo v LT č. 21 – 22/2014

Obsah LT č. 21 – 22/2014