Účinná terapia slovenského zápecníctva

Počas prvého júnového víkendu v tomto 13. roku 21. storočia sa uskutočnil už jubilejný piaty ročník podujatia Vikend otvorených parkov a záhrad. Väčšina sprístupnenej, ľudskou rukou vytvorenej krajinnej zelene bola v Bratislave. Ale navštíviť bolo možné aj parky vo Veľkom Bieli, v Tomášove, Dolnej Krupej. Tiež vzdialenejšie v Nitre, v Topoľčiankach, v Brodzanoch pri Partizánskom. Dokonca i v Turčianskej Štiavničke a Liptovskom Hrádku. Ja som sa vybral v nedeľu na návštevu do záhrady Grasalkovičovej, dnes prezidentskej, vo „dvore“ sídla hlavy Slovenskej republiky v Bratislave. Navštívil som ju kvôli zaujímavej pridanej hodnote, ktorá sa v nej kuchtila od poludnia až do večera a niesla názov „Gastrofestival komunít migrantov žijúcich v SR č. 3 na tému komunikácia“.

Hlavným organizátorom bolo Migračné informačné centrum, čo je spolok, ktorého cieľom „je prispieť k efektívnej sociálnej, ekonomickej a kultúrnej integrácii cudzincov na Slovensku prostredníctvom poskytovania kvalitných a adresných informácií a služieb na jednom mieste“. Priamo v Grasalkovičovej záhrade svoju kuchyňu, jazyk a kultúru predstavovali „kultúrni mediátori“ Migračného informačného centra IOM. Priznám sa, doteraz som o takejto profesii nečul. Ale dnes som ju vychutnal. V túto nedeľu sa služba MICu poskytovala a komunikovala prostredníctvom žalúdka, bola to ochutnávka tradičných jedál, nápojov a kultúr komunít zo štyroch kontinentov. Úmyslom a zmyslom gastronomického minifestivalu bolo „predstaviť pestrosť kultúr viac či menej známych migrantských komunít na Slovensku a podporiť porozumenie medzi slovenskou majoritou a cudzokrajnými migrantmi“. Migranti (podľa slovníka cudzích slov poznáme migrantov len v chromatografii, čo znamená „prechádzajúce zložky“, fuj, znie to skoro pejoratívne), radšej teda ľudia zo sveta, ktorí zhodou okolností žijú medzi nami na Slovensku miesili cestá, plnili, varili, dochucovali a ponúkali jedlá a nápoje viac či menej známe, ale v každom prípade s nádychom cudzokrajnosti. Okrem kulinárie sa návštevníci dozvedeli čo to z kultúry tej ktorej pre nás exotickej krajiny, napríklad pekné dievčatá z Kazachstanu nás v rýchlokurze naučili aj pár slov po kazašsky.

Africkú kuchyňu ponúkali pod všeobecným označením Afrika, ale ako som zistil úporným štúdiom pozadia fotografie išlo o kuchyňu z Beninu. Americký kontinent zastupovali z juhu Kolumbia, zo stredu Kuba a severnú čiastku reprezentovalo USA. Zaujímavý náhodný výber americkej kontinentálnej reality, myslím si že „podporiť porozumenie“ je potrebné u všetkých troch reprezentantov Nového sveta. Čisto európsky, ale málo známy príspevok predstavovali Bretonci z Francúzka (dosť netypickí migranti), moderátor ich označil za zástupcov pôvodného keltského obyvateľstva. Euroázijský „šmrnc“ mali kuchyne z Ruska (neidentifikoval som bližšie zemepisnú polohu konkrétnych „varičov“), z Turecka (osobne ich považujem skôr za súčasť európskej civilizácie – viac ako 500 rokov sa pohybujú v európskych a euroatlantických súradniciach) a Kazachstan (však aj ten je v OBSE). Neviem, kam by som zaradil zemepisne stánok islamských krajín, veď islam je po celom svete. Jednoznačne ázijsky pôvod som prisúdil „migrantom“ z Iránu a Afganistanu (aj keď sú to jazykovo Indoeurópania). Určite „originál Ázia“ bol Tibet a Vietnam. Šťastná svetová kulinárska trinástka!

Popísal som už dosť o všeobecných súvislostiach. Pridávam ešte niekoľko slov o konkrétnej „komunikácii“. Prebiehala v podobe prelínania chutí, vôní a zrakových vnemov. Slovenský autochtónec nemal žiadne zábrany v takejto komunikácii s migrantmi. Spokojne, so záujmom a podľa mňa aj so slovenským apetítom pojedal a popíjal drobné ukážky jednotlivých stravovacích zvykov tu prítomných národov skoro z celého sveta. Napríklad Crapes from Brittany, Polow, Beljaši, Čak-čak, Momo a Po-ča. A ak mu zachutili, dostali ich na písme – organizátori pripravili a vytlačili recepty ponúkaných pokrmov. Nielen jedlom je človek živý, Tibeťania ponúkali ku kúpe aj Tibetskú knihu mŕtvych v slovenčine a vlajku, Kazachovia preludovanie na strunový nástroj a fotografie rýchlo sa rozvíjajúceho hlavného mesta Astany, Iránci chutný mätovo-jogurtový nápoj a tkaný obraz. V priloženej fotogalérii sa azda toho dozviete ešte viac.

Málokto pochybuje, že svet (Zem) je čoraz viac prepojený, žijeme tak povediac „on line“. Vieme kde, kto, kedy a s kým (pokiaľ nám to svetový mediátor pustí na sieť). Ale s rastom často povrchnej informovanosti rastie u časti z nás aj snaha po izolácii. Nie vždy všetkému rozumieme, často preto skĺzneme do opačného rohu. Uzatvárame sa do seba, svojej rodiny, domoviny s argumentmi ako malé ale naše, či svoje si nedáme, cudzie nechceme. A ešte, keď k tomu pridáme podvyživený štátny rozpočet, nezamestnanosť, nízke platy a dôchodky (za to zvyčajne môžu tí cudzí, v jednotlivých obdobiach našej minulosti či prítomnosti to boli napríklad kapitalisti, komunisti, Rómovia, Maďari, Česi, Európska únia, Medzinárodný menový fond a mnoho iných), tak veľa nechýba prejsť od strachu z cudzieho k nenávisti k cudzím. A ak sa hovorí, že láska ide cez žalúdok, tak to môže platiť aj pre prekonanie strachu z cudzincov. Takáto chuťová terapia by mohla byť aj dvakrát za mesiac.

Turecký servis

Iránsky servis