Turecko na ceste k strednej veľmoci – III

Medzinárodno-bezpečnostné aspekty a súvislosti tureckej politiky v 21. storočí
Turecké ozbrojené sily sa začínajú vymykať z rámca pôsobenia NATO
Počet zobrazení: 2178

Prvá časť: Turecko na ceste k strednej veľmoci – I
Druhá časť: Turecko na ceste k strednej veľmoci - II


Vplyv vojakov na politiku v Turecku je stále veľký, hoci v Erdoğanovej ére začal slabnúť. V časoch kemalizmu sa vojaci považovali za jeho záruku a po vstupe do NATO boli aj garantmi západnej orientácie štátu. Na západný spôsob, ale so zohľadnením tureckej špecifickosti sa vytvorila úctyhodná vojenská mašinéria, ktorá
sa využíva aj v podmienkach Erdoğanovej éry, pričom sa dostáva do sporov aj s niektorými členskými štátmi NATO. 
 

Vojenská veľmoc Turecko

Turecko má z hľadiska početnosti druhé najväčšie ozbrojené sily v NATO. Na stránke www.statista.com sa uvádza, že v októbri 2020 v nich bolo 437 200 vojakov. Podľa diskutabilných kritérií rebríčka Global Fire Powers z roku 2021 ide o štvrté najsilnejšie vojsko v NATO (po USA, Francúzsku a Veľkej Británii). Len pre ilustráciu doplníme, že Slovensko je v tomto rebríčku na 18. mieste Zo 140 sledovaných krajín v rebríčku na celom svete sa Turecko zaradilo na 11. miesto (Slovensko na 58. miesto – za Maďarsko, Fínsko a Irak a pred Rakúsko /!/, Etiópiu a Srbsko). Stavy tureckých vojsk sa však v tomto zdroji odhadujú ináč a to na 355 tisíc vojakov v aktívnej službe, 160 tisíc osôb v paravojenských zložkách a 380 000 záloh. Na oficiálnej webovej stránke tureckých ozbrojených síl sa ich početné stavy neuvádzajú.

Z hľadiska zbraní Global Fire Powers disponujú turecké pozemné sily vyše 3 000 tankami, viac ako 11 500 obrnenými vozidlami, vyše 900 samohybnými delami a ďalšími 1 200 delostreleckými hlavňami. V letectve je vyše tisíc lietadiel. Z nich je 206 bojových lietadiel a 104 útočných vrtuľníkov. Vojenské námorníctvo má 149 plavidiel, z toho je 12 ponoriek.

Turecko, samozrejme, nemá jadrové zbrane, ale na jeho území sú rozmiestnené ako v jednom z piatich štátov NATO, ktorý nepatrí medzi jadrové veľmoci. Nachádzajú sa na už v spomenutej leteckej základni v Incirliku.

Turecko svoje možnosti hodnotí sebavedome. V novembri 2020 R. Erdoğan vyhlásil, že Ankara má na vedúce postavenie v novom svetovom poriadku a disponuje možnosťami na rozšírenie svojej moci a vplyvu. Turecko podniklo viacero krokov, ktoré svedčia o tom, že chce zvyšovať svoj regionálny vplyv. Zameriame sa z nich len na zvyšujúcu sa vojenskú angažovanosť (zasahovanie) v regióne.
 

Oblasti vojenskej angažovanosti Turecka v súčasnosti

Turecko sa nielen hospodársky, ale aj vojensky angažuje v rozsiahlom priestore. Ide najmä o Blízky východ a severnú Afriku, Zakaukazsko, Strednú Áziu, východné Stredomorie a čiastočne aj Balkán. Turecké aktivity v tomto priestore sa dostávajú do rôznych protirečení s jednotlivými štátmi, na ktoré sú zamerané, ale vyvolávajú aj riziká vo vzťahoch so Západom a niekedy aj s Ruskom.

Ankara v týchto aktivitách využíva aj svoj vojenský potenciál a aktuálne sa angažuje vo viacerých konfliktoch. Vzhľadom na to, že jednotlivé konflikty majú rôzne príčiny, stav a priebeh a Turecko je v nich spravidla len jedným z viacerých aktérov, budeme ich charakterizovať iba všeobecne. Komplikácie pri tejto charakteristike prináša aj to, že turecké aktivity sa rozdielne hodnotia nielen na Západe, ale i v Rusku.
 

Grécko a východné Stredomorie

Obnovenie dávnych treníc a nové kolo grécko-tureckého napätia sa považuje za jeden z najchúlostivejších problémov, v ktorých sa v súčasnosti Ankara nachádza. V troch ďalších príkladoch vojenskej angažovanosti je Turecko jedným z viacerých hráčov v konflikte, ale v tomto prípade je hlavným zdrojom sporu, ktorý by bez jeho expanzívneho konania nevznikol.

V médiách sa objavili aj obavy z vyostrenia situácie až do ozbrojených incidentov. Správanie Turecka síce eskalovalo napätie (napr. v auguste 2020 turecká ponorka vošla do teritoriálnych vôd Grécka). Vzhľadom na silný tlak medzinárodného spoločenstva (EÚ, NATO, USA, RF) sa v odborných kruhoch takýto vývoj však nepredpokladal a momentálne nie je aktuálny

V novembri 2019 bolo Grécko pobúrené podpisom dohody Turecka a líbyjskej vlády v Tripolise (uznávanej na Západe) o námorných hraniciach. Podľa Atén dohoda nerešpektovala námorné zóny gréckych ostrovov a ignorovala fakt, že medzi pobrežiami Líbye a Turecka leží grécka Kréta. Na základe dohody chcelo Turecko vytvoriť zónu, ktorá mu mala umožniť prieskum uhľovodíkov v tomto priestore. Dohodu odsúdila aj EÚ.

V auguste 2020 napriek tomu Ankara začala s prieskumnými vrtmi pri Cypre, ktoré Atény považovali za nelegálne. Oba štáty majú rozdielne názory na to, ako ďaleko siahajú ich kontinentálne šelfy. Pokusy USA a NATO upokojiť grécko-turecké vzťahy sú účinné len čiastočne. Grécko v záujme posilnenia svojho postavenia v spore rozvíja vzťahy s Egyptom a Izraelom, s ktorými Erdoğanova moc nemá najlepšie vzťahy a plánuje aj nákup nových zbraní, najmä 24 stíhačiek F-35 z USA. Je na počudovanie, že Atény aj pri svojej zlej hospodárskej situácii vo veľkom nakupujú zbrane z USA, ktoré im však diplomaticky príliš nepomáhajú. A EÚ proti NATO a USA ani v prípade svojho členského štátu nepôjde.

V tomto roku sa situácia začala upokojovať. V januári sa po štvorročnej prestávke obnovili grécko-turecké rozhovory, ktoré majú znížiť napätie vo vzájomných vzťahoch. 25. marca samit EÚ rozhodol o aktivizácii politického a ekonomického dialógu s Tureckom po tom, ako deeskalovalo situáciu okolo Cypru. Upozornilo sa však na to, že v prípade zmeny situácie sa môžu prijať nové sankcie.
 

Sýria

Vojna v Sýrii je od svojho vypuknutia najzložitejším súčasným ozbrojeným konfliktom nielen na Blízkom východe, ale aj na celom svete. Turci ostreľovali prvýkrát sýrske územie už v októbri 2012. Do bojov vstúpili neveľkým kontingentom ako súčasť západnej koalície vedenej USA v rámci operácie Inherent Resolve (Neochvejná rozhodnosť), ktorá začala proti Islamskému štátu v októbri 2014 (na území Sýrie bola rozmiestnená bez súhlasu vlády v Damasku a porušilo sa pritom medzinárodné právo. Vážnym incidentom sa stalo neodôvodnené zostrelenie ruskej stíhačky SU 24 v novembri 2015, po ktorom Moskva zaviedla proti Ankare sankcie. V júni 2016 sa R. Erdoğan za zostrelenie ospravedlnil.

K zmene v zameraní angažovanosti Ankary v konflikte došlo po pokuse o vojenský prevrat v júli 2016. Turecko začalo spolupracovať s Ruskom a Iránom a je od januára 2017 súčasťou tzv. astanského procesu, v rámci sa hľadá riešenie sýrskeho konfliktu. V Turecku sa v súčasnosti nachádza okolo 3,5 milióna sýrskych utečencov.

Napriek tomu je konanie Turecka v konflikte protirečivé, najmä v dôsledku jeho boja na území Sýrie proti Kurdom, ktorých označuje za teroristov. Sústreďuje sa do provincie Idlib na severovýchode Sýrie. V tomto boji Turecko už viackrát zaútočilo proti sýrskym vládnym silám a kontroverzne umožňuje aj pôsobenie menších teroristických organizácií na území Sýrie. Nafta so Sýrie sa pašuje aj do Turecka. „Sýrska hra“ R. Erdoğana vyvoláva komplikácie nielen vo vzťahoch s USA (ich konanie najviac bráni medzinárodnému riešeniu problému sýrskej vojny), ale aj s RF.
 

Líbya

Turecko sa ako člen NATO zapojilo 6 lietadlami do bombardovania Líbye v roku 2011 a vyslalo aj lode do námornej blokády na presadenie zbrojného embarga. Po páde M. Kaddáfího štát upadol do dlhotrvajúcich bojov, medzi rôznymi frakciami. Od roku 2014 proti sebe bojovali vláda v Tripolise na čele s F. Sarrádžom, ktorá bola uznávaná na Západe (s výnimkou Francúzska) a vláda v Tobruku, ktorú podporoval Ch. Haftar (spolupracovník M. Kaddáfího). V roku 2019 začal dosahovať v bojoch s Tripolisom úspechy. Medzinárodné spoločenstvo nebolo schopné dosiahnuť zastavenie bojov.

Po uzavretí už spomenutej dohody medzi Ankarou a Tripolisom o námorných hraniciach sa rozvinula medzi nimi aj vojenská a bezpečnostná spolupráca. Ch. Haftar viackrát varoval Turecko, že zaútočí na jeho lode a iné objekty, ktoré poskytujú pomoc vláde v Tripolise.

Turecký parlament v januári 2020 schválil vyslanie vojakov do Líbye na dobu jedného roka na pomoc vláde F. Sarrádža, ktoré sa v decembri 2020 predĺžilo o ďalšieho pol druha roka. R. Erdoğan vyslanie tureckých vojsko do Líbye doplnil aj vyhrážkou Ch. Haftarovi, že dostane „príučku“, ak proti Turkom niečo podnikne. Vo februári 2020 R. Erdoğan potvrdil, že v Líbyi sú aj príslušníci protureckej Sýrskej národnej armády, ktorí sa tam „dostali“ spolu s tureckou armádou.

S týmito aktivitami Turecka, ktoré hrozili ďalšou eskaláciou konfliktu, nesúhlasila EÚ, pričom najostrejšie výroky mal francúzsky prezident E. Macron, ktorý kritizoval aj aktivity Ankary vo východnom Stredomorí. Pred vojenským zasahovaním v Líbyi Turecko varoval aj prezident USA D. Trump.

EÚ v marci 2020 na jeden rok spustila námornú misiu – operáciu Irini. Je zameraná na uplatňovanie zbrojného embarga, ktoré na Líbyu uvalila OSN. V júni 2020 došlo k incidentu medzi francúzskymi a tureckými vojenskými loďami. V novembri bol ďalší incident medzi nemeckou vojenskou loďou a tureckou nákladnou loďou.  

V marci 2021 bola pod tlakom medzinárodného spoločenstva vytvorená (dočasná) Vláda národnej jednoty, ktorá má štát doviesť v decembri k voľbám. Vývoj v Líbyi je však stále značne nevyspytateľný (termín volieb, ktoré sa naposledy konali v júni 2014, bol už viackrát odložený). Turecká vojenská angažovanosť patrí k jedným z faktorov, ktoré ho môžu destabilizovať.
 

Náhorný Karabach

Najnovšou oblasťou vojenskej angažovanosti Turecka sa stal konflikt v Náhornom Karabachu (v medzinárodne neuznanej Republike Arcach), ktorý prebiehal od 27. septembra do 10. novembra 2020. Turecko v ňom vojensky podporovalo Azerbajdžan.

V tomto konflikte bolo Turecko zo štyroch spomenutých Západom najmenej kritizované. Možno aj preto, že tu sa dostáva do súperenia s Ruskom. V niektorých kruhoch sa v tichosti hovorí aj o akejsi o „koordinácii“ pôsobenia Turecka v tejto oblasti s Veľkou Britániou. Okrem starého záujmu Londýna o Zakaukazsko sa poukazuje na to, že v lete 2020 sa šéfom britskej rozviedky MI 6 stal R. Moore, ktorý bol o. i. v rokoch 2014 – 2017 veľvyslancom v Turecku.

V bojoch boli nasadené drony tureckej výroby Bayraktar TB2, ktoré sa použili aj v Sýrii a Líbyi. Záujem o ne prejavuje aj Ukrajina.

Podľa niektorých zdrojov (najmä arménskych) vraj Turecko presunulo do Náhorného Karabachu v čase konfliktu špeciálne jednotky (údajne vyše 1 200 vojakov) a podobne ako v Líbyi tam vyslalo aj protureckých bojovníkov zo Sýrie. Po skončení konfliktu sa Turecko pokúsilo umiestniť v rámci mierových síl svoje vojská v Náhornom Karabachu, ale RF, ktorá prímerie dohodla, s tým nesúhlasila. Počíta sa však s tým, že Turecko zvýši svoju vojenskú prítomnosť v Azerbajdžane.

Azerbajdžan v bojoch získal časť územia Náhorného Karabachu. Ako zaujímavosť uvedieme, že historické mesto Šuša, ktoré prešlo pod kontrolu Azerbajdžanu, sa navrhuje vyhlásiť za kultúrne centrum (hlavné mesto) turkického sveta. V súvislosti s účasťou Turecka na konflikte v Náhornom Karabachu niektoré pramene poukazujú aj na to, že vojenská angažovanosť Turecka začína byť nad jeho sily.
 

Protirečivý a málo príťažlivý pohľad na Turecko na Západe

Obraz politiky Turecka v súčasnosti nie je príťažlivý. Doma i v zahraničí v ňom sú aj prvky násilia a iných porušení medzinárodného práva. Na Západe je však bežné, že liberálno-demokratické režimy sa takto správajú a tak Turecko možno vidieť aj ako jeho dobrého „tovaryša“ z čias bipolarity, ktorý sa vydal vlastnou cestou za realizáciou svojich záujmov. Využíva pri tom možnosti, ktoré sa mu v podmienkach multipolarity vytvárajú. Nepridržiava sa už natoľko Západu ako v minulosti, ale stále s ním spolupracuje. Dáva mu však pocítiť, že jeho vzťah k Turecku nebol „fair“ a počíta s tým, že jeho sila bude upadať.

Najkomplikovanejšie sa tento vzťah prejavuje medzi Tureckom a EÚ, ktorý prináša viac starostí ako oslabovanie vzťahov s USA a NATO. Najväčším problémom je zhruba 5 miliónov Turkov, ktorí žijú v štátoch EÚ (v niektorých zdrojoch sa uvádzajú aj vyššie počty). Za vyše polstoročia ekonomickej spolupráce sa vytvorilo veľa vzťahov, ktorých opustenie by bolo pre obe strany spojené so značnými stratami. Ako sme už uviedli, podľa odhadov na konci roku 2020 žilo v Turecku vyše 83,5 milióna ľudí, čo je o niečo viac ako v Nemecku (asi 83,2 milióna obyvateľov).
 

Protirečivé vzťahy Turecka s Ruskom  moskovská diplomacia rieši úspešnejšie ako Západ

Problémom iného charakteru sú vzťahy s Ruskom, ktoré sa oproti bipolarite tiež zmenili. Turecko-ruská spolupráca sa rozvíja najmä v hospodárskej oblasti. Aj spomenutý nákup S-400 nie je vedený spoločnými bezpečnostnými záujmami, ale najmä ekonomickými dôvodmi. Tŕňom v oku Západu, najmä USA je aj spolupráca Turecka s Ruskom v oblasti plynovodov. Možno poukázať aj na Turecký prúd s dvomi potrubiami v dĺžke 1 100 km z Krasnodarského kraja cez Čierne more do Kırklarelskej provincie v európskej časti Turecka. Na stavbu plynovodu USA tiež uložili sankcie, ktoré sa však minuli účinkom, lebo sa na začiatku roka 2020 začal používať a do Európy môže dodávať 31,5 miliardy m3 ročne.

Vo všeobecnosti možno povedať, že ruská diplomacia sa v súčasnosti s Tureckom vie dohodnúť lepšie (ako príklad možno použiť uvedenú Sýriu, Líbyu i Náhorný Karabach), ako sa to darí Západu, aj keď nie všetko je ružové. Moskva si o nacionalizme R. Erdoğana nerobí ilúzie, ale je toho názoru, že aj keď z Turecka spojenec nebude, je lepšie, ak nie je nepriateľom, tak ako to bolo v bipolarite. A Ankare objektívne nezostáva nič iné, len uznať silu a vplyv Ruska, ktorý sa prejavuje aj v regiónoch, kde sa Turecko angažuje. Aj konflikty v Sýrii, Líbyi i Náhornom Karabachu ukázali na rozdielne záujmy Turecka a Ruska, ale Ankara otvorene proti Moskve v nich nakoniec nešla.
 

Celkom na záver aj moralisticky

Turecko je jeden z hráčov medzinárodnej politiky, ktorý dokazuje, že v budúcnosti treba uvažovať o multipolarite moci vo svete. R. Erdoğan v jednom zo svojich vystúpení uviedol, že „svet je väčší ako päťka“, čím myslel stálych členov BR OSN. Turecko predstavuje aktéra (veľmoc strednej veľkosti), kvôli ktorému sa aj v EÚ treba zamyslieť o potrebe vlastnej politickej, bezpečnostnej i ekonomickej línie nezávislej na USA a NATO.

V budúcnosti môže začať fungovať aj trojuholník EÚ – RF – Turecko, ktorý bude mať veľký predovšetkým hospodársky význam a Washington proti nemu bude brojiť. Ak EÚ bude pokračovať v podriaďovaní sa záujmom USA, svoju aj tak ťažkú súčasnú situáciu si len ďalej skomplikuje.

(Koniec)

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984