Reklama
Reklama

Tridsať rokov zvrchovanosti Slovenskej republiky
(17. júl 1992)

Deklarácie zvrchovanosti v súvislosti a v komparácii
Počet zobrazení: 3687

1.

Zvrchovanosť štátu je pojem blízky pojmu suverenita štátu. Obsahovo sú si podobné, niekedy sa zamieňajú ako totožné pojmy, ako synonymá. Tak sa nám tieto slová a termíny začali objavovať, používať v politike v pamätnom roku 1992. Totožné alebo len obdobné sú tým, že znamenajú nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej moci iného štátu, alebo inej verejnej moci v rámci daného štátu. Rozdiel medzi nimi je v tom, že pojem suverenita vyjadruje vzťah k inému štátu, ku skupine štátov, vyjadruje postavenie iných štátov, nezávislé môže konať a má samostatný nezávislý status v medzinárodných vzťahoch, je subjektom medzinárodného práva. Pod zvrchovanosťou sa konkrétne rozumie úplnosť právomoci a pôsobnosti najmä zákonodarnej moci a jej samostatnosť a nezávislosť od zákonodarnej moci iného štátu.

Ide o otázku, ktorá je aktuálna v zložených štátov (vo federáciách, zväzových a spolkových štátoch). Štandardne sa zákonodarná právomoc v zložených štátoch rozdeľuje na dve výlučné právomoci, a to na záležitosti, ktoré patria do výlučnej právomoc federácie (mena, obrana, zahraničné vzťahy), po ďalšie na záležitosti, ktoré patria do výlučnej právomoci členského štátu federácie (národnej republiky, zväzovej republiky, spolkovej krajiny) – pošta, školstvo, kultúra. Záležitosti patriace do jednej z týchto výlučných právomocí – sa upravujú vydávaním federálneho zákona (zväzového) alebo národného, republikového zákona. Napokon jestvuje aj tretia skupiny legislatívnych záležitostí, ktoré patria do tzv. spoločnej (kolíznej) právomoci, v ktorej federácia (spoločný, zväzový štát) vydáva zákony, upravujúce základné či zásadné otázky v tejto oblasti a členský, republikový štát na základe a v súlade s nimi vydáva zákon, ktorý upravuje dané záležitosti podrobne.

pamatna_tabula_deklaracia_2.jpg
Pamätná tabuľa na historickej budove SNR
Wikipedia.org/ Foto: Ing.Mgr.Jozef Kotulič – CC BY-SA 4.0

Prvoradá otázka pri riešení deľby právomoci (kompetencie) je otázka, ktorý z týchto štátnych útvarov (federácia, zväzový štát alebo národná republika či zväzová republika) má tzv. pôvodnú, primárnu či originárnu právomoc – alebo pôvodnú právomoc v zákonodarstve. Rieši sa tu po prvé otázka – pôvodnosti a po druhé otázka odvodenosti – zákonodarnej štátnej moci. Štátny útvar, ktorého zákonodarná právomoc (suverenita) sa považuje za pôvodnú, za primárnu – odovzdáva časť z tejto právomoci štátnemu útvaru spoločnému. Inými slovami národná republika ako členský štát spoločného štátu odovzdáva určitú časť svojej právomoci federácii, či zväzovému štátu. Odovzdaním časti právomoci tento spoločný štátny útvar nadobúda právomoc odvodenú, alebo sekundárnu – právomoc odvodenú od štátu s pôvodnou právomocou. Rezultátom takéhoto delenia právomoci (tiež sa používa termín – suverenity v zákonodarstve), je, že spoločný alebo federálny (zväzový) štát má väčšie právomoci, resp.  má právomoci v závažnejších záležitostiach (financie, vojenstvo). Stáva sa, že členské štáty (národné, republikové, krajinské) sa domáhajú nového rozdelenia zákonodarnej právomoci vo svoj prospech, resp. väčšej zákonodarnej právomoci pre seba. V určitých mimoriadnych či výnimočných situáciách tieto členské štáty žiadajú pre seba obnovenie pôvodného stavu v legislatíve – t.j., aby federácia, zväzový štát im vrátil, postúpil späť právomoci, ktoré mu v minulosti, pri vzniku spoločného štátu, odovzdali. Zdôvodňujú to v podstate dvomi argumentmi – že sú to ony (členské štáty federácie, zväzové, atď.), ktoré mali pri vzniku takéhoto zloženého štátu pôvodnú právomoc, a ďalej tým, že ich právomoc je nielen originárna – ale aj všeobsiahla, vzťahuje sa na všetky záležitosti patriace štátu vôbec. A podľa tohto teoretického návodu a postupu v realite dochádza k dvom javom – k úsiliu o prerozdelenie právomocí (najmä k získaniu rozsiahlejších právomocí) alebo získaniu právomocí vo všetkých záležitostiach, čo priamo znamená „zoštíhlenie“ alebo priamo „zredukovanie“, či v extrémnom prípade zlikvidovanie právomoci spoločného štátu. Výsledkom je úplné osamostatnenie doterajších členských štátov na útvary úplne zvrchované, zvrchované v zákonodarstve, t.j. ich zákony, zákonodarstvo je jedine platné v tomto štáte, je výlučne platné (neplatí v ich žiadna iná legislatíva, zákony). V tomto prípade daný štát dosiahol úplnú zvrchovanosť. Suverenita to bude vtedy, ak daný štát bude samostatný a nezávislý vo vzťahu k iným štátom, t.j. bude sám subjektom medzinárodného práva. V prípade dosiahnutia oboch týchto atribútov naraz alebo v časovej postupnosti daný štát sa stane, resp. bude súčasne zvrchovaným aj suverénnym.

2.

Úsilie o zvrchovanosť štátu v zákonodarstve môže byť niekedy aj zámienkou, zastieracím manévrom pre dosiahnutie konečného cieľa, a to suverenity štátu, teda štátnej samostatnosti.

Takéto javy a udalosti prebiehali v zložených štátoch Európy v roku 1991 a 1992. Udiali sa pod týmito titulmi, do určitej miery ako spravodlivé požiadavky a do značnej miery ako zastieracie, taktické požiadavky. Dialo sa to v zmysle vyhlasovania, chceme zvrchovanosť a v skutočnosti sa usilovali o štátnu samostatnosť, suverenitu. Možno povedať, že približne v týchto intenciách prebiehali tieto spory, prieky o zvrchovanosť, pričom v konečnom dôsledku boli uzrozumení, že im v skutočnosti ide o štátnu samostatnosť. Približne takto sa to dialo v niekdajšom Sovietskom zväze (ZSSR) vo vzťahu zväzové, t.j. národné republiky a zväz (spoločný štát) v roku 1991. Dá sa povedať, že analogické procesy prebiehali medzi národnými republikami a federácia (zväzom) v bývalej  Juhoslávii v roku 1992. A uveďme napokon, že obdobný spor, konflikt medzi zvrchovanosťou Slovenskej republiky a zvrchovanosťou a suverenitou ČSFR, sa uskutočnil v roku 1992.

Výsledky teoretických, politických a právnych sporov, priekov či prekáračiek sa po ich aplikácii v legislatíve dostávali do politickej štátnej roviny, týkajúcej sa teritoriálnej celistvosti a suverenity spoločného štátu. Vo všetkých troch prípadoch (ZSSR, Zväzová republika Juhoslávia, ČSFR) sa skončili tieto ústavné procesy rovnako: zánikom spoločného štátu, a to jeho rozpadom a vznikom nových samostatných štátov, a to tak, že doterajšie národné republiky sa zmenili na suverénne štáty, subjekty medzinárodného práva. Konflikt, boj o zvrchovanosť zákonov príslušných štátov (t.j. o ich výlučnosť na území danej republiky, o ich nadradenosť) prerástol v niektorých prípadoch do nedorozumení, ktoré vyústili a riešili sa vo vojnových zrážkach. Konflikt sa ozbrojených bojoch, v ktorých sa strieľali vojaci a niekde aj hromadne zabíjali či dokonca vraždili civilisti, skončil vojnou, spojenou s deštrukciou materiálnych hodnôt. Na počiatku boli spory, naťahovanie sa o články a paragrafy ústavných zákonov a skončilo sa to vojnovým požiarom, veľkým najmä v Juhoslávii. Výnimočný bol priebeh riešenia týchto sporov vo federatívnom Československu, bol výnimkou z takýchto udalostí a epizód. Spor o zvrchovanosť a potom o suverenitu medzi Slovenskou republikou a Českou republikou, ako aj s federáciou, sa však riešil a vyriešil politicky v súlade s právom.

3.

Právny poriadok aj zloženého štátu, ktorý sa skladá z viacerých štátnych útvarov (15 republík bývalej ZSSR, 6 republík bývalej federatívnej Zväzovej republiky Juhoslávia) je systémom, t.j. jeho ustanovenia musia byť zosúladené (nie protirečiace si a vzájomne sa vyvracajúce) a ďalším jeho znakom je hierarchická štruktúra ich usporiadania. Platí, že právne normy nižšej právnej sily musia byť v súlade s normami vyššej právnej sily, resp. podľa negatívneho vymedzenia, nesmú byť v rozpore s normami vyššej právnej sily. Najvyššiu právnu silu (relevanciu) v zloženom štáte má základný zákon (ústava) spoločného, zväzového štátu, v súlade s ktorým musia byť aj základné zákony (ústavy) národných republík. A tu sa nachádzal, v tomto bol akoby zakopaný gordický uzol, nášľapná mína, deštruujúca spoločný štát (federáciu), a rodiaci sa, konštruujúci nový štát, resp. nové samostatné štáty. Ako proces s takými dvojjedinými účinkami a výsledkami prebiehal?

Ako príklad a ilustráciu možno uviesť znaky či etapy tohto procesu na zväzovej úrovni, t.j. na úrovni bývalej sovietskej federácie (ZSSR). Vo zväzových republikách sa na konci roku 1990 prijímali deklarácie a zákony trojakého obsahu či druhu: o suverenite republík, zákony o moci a zákony o zvrchovanosti republikových zákonov. Napríklad Azerbajdžan bol vyhlásený za suverénny štát, ale v rámci ZSSR. To mohlo byť optimálne riešenie. Spoločný štát, ako aj národná zväzová republika, mali byť zachované, ale podstatne zrekonštruované. 

Iný vzťah k spoločnému, zväzovému štátu mali národy a štáty ako Lotyšsko, Estónsko, Litva. Nežiadali o rekonštrukciu ZSSR, ani svojich republík v ňom, tento stav odmietali od základu. Vo Vilniuse  11. 3. 1990 prijali rozhodnutie (zákon) o obnovení štátnosti Litvy a jej vyčlenení zo ZSSR. Zdôvodňovali to tým, že Litva bola začlenená do ZSSR v r. 1940 na základe okupácie a anexie, a teda že jej vlastná štátnosť tým nezanikla. A podľa tohto zdôvodnenia Litovská republika ako samostatná a suverénna nemala vzniknúť, ale mala sa iba reštituovať, teda mala sa obnoviť v pôvodnom zmysle, malo dôjsť k úplnej obnove pôvodného stavu ( tzv. restitutio in integrum) týchto štátov.

Tak vznikol ústavný konflikt medzi Litvou ako zväzovou republikou a sovietskou federáciou. Riešil sa najskôr výzvou z Moskvy o tom, že rozhodnutie litovského parlamentu o obnove litovského štátu znamená pohŕdanie Ústavou ZSSR s požiadavkou, aby zrušili toto rozhodnutie. Litva ho však nezrušila, iba pozastavila (suspendovala) jeho účinnosť. V októbri 1990 sa začali rokovania o samostatnosti či inom riešení tejto situácie. Vtedajší prezident ZSSR M. Gorbačov prezentoval zásadu riešenia tohto politického a ústavného sporu takto: rozhovory sú možné len pri dodržiavaní Ústavy ZSSR, inak si federácia vymienila právo na odvetu. V januári 1991 sa pri riešení použila sovietska armáda. Jednotky rýchleho nasadenia zasiahli vo Vilniuse a o týždeň neskôr nasledoval aj vojenský zásah v hlavnom meste Lotyšska v Rige. Výsledok – osamostatnenie sa zrýchlilo a uskutočnili sa referendá o vystúpení so ZSSR. Obdobne ako Litva, nie však tak razantne, postupovali aj vtedajšie nacionálne emancipačné politické sily v Estónsku aj v Lotyšku. Ústredné, federálne (zväzové) orgány vyhlasovali rozhodnutia, deklarácie a konkrétne zákony o obnove štátnosti Litvy, Lotyšska, Estónska za protiústavné a neplatné, eventuálne nie za úkony s ústavnoprávnou relevanciou, ale iba za politické deklarácie a vyhlásenia, teda nezáväzné.

V ZSSR boli politické a ústavné problémy rozmanité, ďalej boli hlbšie a fundamentálnejšie. A ventilovali sa v čase a podmienkach tzv. perestrojky, ktorá nenechávala kameň na kameni, pričom ešte jeden kameň neodvalila ako prekážku z ďalšej cesty, už sa ňu rútil ďalšie balvany a kamene, lavína skál. Perestrojka bola spojená najmä s eufóriou, že hranice možného pri všenáprave systému nie sú vymedzené, že všetko sa dá akoby naraz. Tak sa krajina dostávala do neporiadku a chaosu. 

Vo vývoji formy štátneho zriadenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky v roku 1992 sa použili podľa mena rovnaké právne inštitúty ako v Ukrajinskej republike a v Ruskej federácii. V týchto republikách to boli deklarácie o štátnej suverenite. V Slovenskej republike to bola Deklarácia o zvrchovanosti.

Deklarácie o štátnej suverenite dvoch najvýznamnejších zväzových republík, Ukrajiny a Ruskej federácie, boli do určitej miery iné. Ukrajina vyhlásila, že deklaráciu o svojej štátnej suverenite chápe ako prioritu jej republikových zákonov a ďalej zastavuje účinnosť zväzových zákonov, ktoré prekročili hranice oprávnení zväzu. Znamenalo to zásadnú výzvu o podobe vzťahu republikové zákonodarstvo (ktoré je nadradené, prioritné) a zväzové, federálne zákony asi sekundárne, vedľajšie. To bol zásah do celej koncepcie formy štátneho zriadenia. Ruská federácia sa v tomto procese o povahe štátneho zriadenia vyjadrila dňa 8. júna 1990, a to prijatím Deklarácie o štátnej suverenite RSFSR. Zakotvila zvrchovanosť ústavy a zákonov RSFSR na celom území republiky. Koncepcia zvrchovanosti zákonov republiky zvíťazila, stala sa univerzálnou na celom jej území. Platnosť a účinnosť zväzových zákonov bola z územia Ruskej federácie vytlačená. Možno povedať, že v najväčšej republike ZSSR sa spolu so zákonodarnou zvrchovanosťou začal dosahovať aj ďalší atribút samostatnosti ruského štátu, a to samostatnosti od zväzovej štátnosti.

Na tento odstredivý jav v koncepčných, východiskových ústavnoprávnych otázkach sa v  republikových a zväzových reláciách reagovalo. Výsledkom bol tzv. VOJNA ZÁKONOV. Bol to stav, keď prezident ZSSR vyhlasoval republikové normy za neúčinné, nemajúce právnu silu, a to vzhľadom na rozpor s platnou Ústavou ZSSR. A republiky v spätnom garde vyhlasovali zväzové zákony, najmä výnosy prezidenta ZSSR, za neúčinné na svojom území, pretože nerešpektovali právomoc republík v zmysle ich deklarácií o suverenite, resp. zákonov o moci alebo zákonov o zvrchovanosti svojich zákonoch. Vojna zväzových a republikových zákonov teda prinášala aj nacionálny svár a sociálny konflikt. V rozdielnom prístupe k riešeniu týchto zásadných problémov, týkajúcich sa vzťahu republikových a zväzových zákonov, sa skrývala otázka boja o moc v štáte, v krajine, v sociálnom systéme, skrývala sa v tom dilema – buď celková a principiálna obnova zväzového štátu, alebo jeho zrušenie a rozpad.

Od federácie, t.j. zväzového štátu (ZSSR), ktorý sa už všeobecne pokladal za federáciu unitárnu, centralizovanú a totalitnú, sa prvým cieľom nového vývoja mala stať obnovená federácia vo forme tzv. zväzu suverénnych republík. To už bola „voľná konfederácia“. Vďaka presadeniu pôvodného zámeru, priority zákonodarnej zvrchovanosti republík (teda nie suverenity štátu), vývoj dospel akoby paradoxne do stavu, ktorý možno pomenovať ako zánik zväzového štátu a súčasne ako vznik plnej suverenity republík a získania ich medzinárodnoprávnej subjektivity.

Vzdialene niečím ako náhradou za zväzový štát (ZSSR) sa mohlo a malo stať Spoločenstvo nezávislých štátov, t.j. už nie ústavnoprávny zväzok, ale medzinárodnoprávny zväzok. Vzniklo krátko pred zánikom ZSSR, a to 8. decembra 1991. Súčasťou tohto spoločenstva sa stalo 11 bývalých zväzových republík. Tri pobaltské republiky a Gruzínsko zostali mimo tohto zväzku, nevstúpili doň. A tak 1. 1. 1992 zanikla medzinárodná aj ústavná subjektivita ZSSR, zanikol rozpadom, alebo inak povedané, zrútil sa procesom, ktorý možno nazvať implóziou. Smerom dovnútra štátneho zriadenia bol tlak perestrojky taký prudký (od unitárnej federácie k obnovenej federácii, zväzu suverénnych štátov a od zvrchovanosti zákonov k suverenite zväzových republík), že prudké vyrovnanie tohto tlaku dovnútra malo deštruktívne následky. Z perestrojky sa stala katastrojka, a to všeobecná, úplná a nenapraviteľná. A to v podobe deštrukcie zväzového štátu, ako aj deštrukcie jeho sociálneho a politického systému.  

4.

Vo federatívnych republikách Juhoslávie sa deštrukcia spoločného štátu uskutočňovala ľudovými hlasovaniami a následným rozhodnutím republikových parlamentov. Proces premien v juhoslovanskej federácii sa začal v septembri 1989, keď slovinský parlament schválil zmenu ústavy republiky. Zaradil do nej dôležitú klauzulu o práve národa na sebaurčenie až do odtrhnutia. Rozumel pod ňou pravdepodobne právo vystúpiť z federácie. V máji sa v Chorvátsku 94 percent oprávnených voličov vyslovilo za vystúpenie z juhoslovanskej federácie. A o mesiac neskôr, 25. júna 1991, Chorvátsko a tiež Slovinsko vyhlásili svoju štátnu samostatnosť. O dva dni potom juhoslovanská armáda intervenovala v týchto republikách, a to s cieľom prinútiť obe republiky vrátiť sa do štátneho zväzku. Začala sa krutá občianska vojna, len do konca roku 1991 bolo niekoľko tisíc osôb zabitých a viac ako pol milióna ľudí stratilo strechu nad hlavou. Hlbokú stopu v pamäti zanechalo obsadenie Vukovaru a ostreľovanie Dubrovníka, zničenie jeho nenahraditeľných architektonických pamiatok. Čisto, resp. formálne právne, bol postup Slovinska a Chorvátska – jednostranné vyhlásenie nezávislosti a samostatnosti – postupom protiústavným. Nemal základ, odôvodnenie v ústave federatívnej Juhoslávie. Nezakladal sa ani na konzultáciách, nieto zo  spolurozhodnutia s ústredným vedením federálneho štátu. Vychádzal možno z úvahy, že referendum o nezávislosti a následne rozhodnutie najvyššieho zákonodarného orgánu je adekvátnym právnym úkonom a dôvodom, že tým plní náležitosti, ktoré vyplývajú z uplatnenia práva národa na sebaurčenie až do odtrhnutia. Nestačilo to, nebolo to ústavnoprávne ani medzinárodnoprávne korektné. Ale ani bezohľadná a krutá vojenská intervencia Belehradu, teda federatívneho štátu, nespĺňala náležitosti úsilia o nevojenské riešenie ústavných sporov v zloženom štáte. Začiatkom júla 1991 sa podarilo dosiahnuť určité zmierenie tým, že uvedené republiky odložili na určitý čas (niekoľko mesiacov) platnosť vyhlásenia nezávislosti. Občianska vojna pokračovala neskoršie a inými spôsobmi a na ďalších územiach. Prejavila sa ako skupina ozbrojených konfliktoch, ktoré prebiehali celé desaťročie od roku 1991 až do roku 2001 vo vzájomnej súvislosti aj relatívne nezávisle.

Vojna v Slovinsku (1991) a päťročná vojna v Chorvátsku (1991 až 1995) sa označuje za občiansku vojnu v Juhoslávii v užšom zmysle. Vojna sa tu neviedla o zákonodarnú zvrchovanosť týchto republík (ako to bolo v ZSSR v prípade Ruskej federácie a Ukrajinskej republiky), ale bola to vojna o suverenitu Slovinska a Chorvátska, ich nezávislosť od federácie, za samostatnosť, medzinárodnú subjektivitu. V poslednom desaťročí dvadsiateho storočia (1992 až 1995) prebiehala vojna v Bosne (operácia Deliberate Force) a vojna v Kosove (Operacia Allied Force) uzavierala konflikty na konci storočia. Macedónsky konflikt (2001) odštartoval a ukončil vojny v bývalej Juhoslávii. Posledné z konfliktov boli menej občianskymi vojnami, ale vyznačovali sa už dominantnou účasťou cudzích mocností na nich (USA, NATO). 

Tragická historická skúsenosť Juhoslávie, vyhlásenie nezávislosti Chorvátska a Slovinska, bolo poučením aj pre Slovenskú republiku v ČSFR, a to s apelom vyhnúť sa takémuto vývoju, hľadať a nachádzať iné riešenia, pokojné metódy, politickú a ústavnú cestu.

5.

Slovensko, ktoré sa usilovalo od roku 1990 o svoju ústavnoprávnu emancipáciu a aj o svoju samostatnú účasť na medzinárodných vzťahoch, dávali udalosti, ktoré prebiehali v týchto rokoch v bývalom ZSSR a bývalej Juhoslávii, výstrahy aj podnety pre vlastný postup. Boli nimi poučenia závažne odstrašujúce pre ich tragický rozmer, ale aj podnety, ktoré sa mohli, pri vyabstrahovaní negatívnych stránok, považovať za inšpirujúce a možno aj za použiteľné. V akej politickej a ústavnoprávnej situácii bola Slovenská republika a československá federácia na začiatku roku 1992? Akú púť aj doslova kalváriu sa už podarilo prekonať a  kde sa práve nachádzala?

ceski_predstavitelia_v_ba.png

 

Česká reprezentácia v Bratislave, zľava: František Mikloško, Dagmar Burešová, Václav Havel, Vladimír Dlouhý, Alexander Dubček, Petr Pitthart.
Foto: Ivan Dubovský

Predsedníctvo SNR dňa 12. februára 1992 hlasovalo o prijatí alebo neprijatí návrhu s názvom „Zmluva o zásadách štátoprávneho usporiadania spoločného štátu“. Zmluvu prijala spoločná komisia republikových parlamentov, teda Českej národnej rady (ČNR) a Slovenskej národnej rady (SNR) v Mílovách. V poradí to bolo už desiate zasadanie tohto typu a formátu. Zmluva sa mala stať východiskom pre prijatie ústavy spoločného štátu, teda ČSFR. Hlasovanie v Predsedníctve SNR (vtedy kolektívnej hlavy štátu, Slovenskej republiky) sa skončilo pomerom 10 : 10. Rovnaký počet hlasov bol „za“ prijatie návrhu a rovnaký počet „proti“. Návrh štátoprávnej zmluvy nebol prijatý, nebol ani schválený. V konkrétnych dôsledkoch dňa 12. februára 1992 bol návrh fakticky zamietnutý. Ukončili sa tým rokovania, prebiehajúce na hradoch a zámkoch Československa, o ústave federácie. Pokračovanie sa odložilo na obdobie po parlamentných voľbách, ktoré sa konali v júni 1992. V porovnaní so situáciou, ktorá viedla k „vojne zákonov“ v bývalom ZSSR a jeho zániku rozpadom (1. 1. 1992), pre uzákonenie nadradenosti a výlučnej platnosti republikových zákonov na území republík (najmä Ruskej federácie a Ukrajinskej republike), ako aj v porovnaní s vývojom v bývalej Juhoslávii, kde boj o uzákonenie suverenity Slovinska a Chorvátska v r. 1991 vyústil do zániku vtedajšej federácie v ozbrojených konfliktoch či občianskej vojne, bol vývoj v ČSFR pokojný. Viedla sa iba bitka o „čisté ústavy“, o „štátne“, alebo štátoprávne zmluvy pre prenos suverenity z republík na federáciu. A v tento pamätný, a do určitej miery kritický 12. február 1992, došlo k ukončeniu, stroskotaniu jednej formy a metódy konštrukcie tzv. autentickej federácie. Musela sa nájsť iná cesta. Táto už bola vyčerpaná.

6.

Celý tento proces konštruovania nových ústavných pomerov mal prebiehať v duchu koncepcie, či skôr „politicky marketingového loga“ – od asymetrickej, totalitnej a unitárnej federácie k federácii symetrickej, demokratickej a autentickej. Predetapou k tomuto vývoju bolo odmietnutie návrhu tzv. trojjedinej ústavy, koncepcie vtedajšej štátostrany ešte z rokov 1988 a 1989. Projekt trojjedinej ústavy negovali už začiatkom roku 1990 prvé návrhy republikových ústav, ďalej ústavné zákony o zmene názvu štátu a jeho štátnych symbolov; ďalšou etapou bola obnova pôvodného znenia ústavného zákona o federácii z roku 1968 a obnovenie rozdelenia kompetencií (do decembra 1990); potom nastúpila etapa  konštruovania nového ústavného zákona o federácii, resp. vytvárania federácie „zhora“, ktorá sa udiala putovaním a rokovaniami na hradoch a zámkoch; a napokon to bolo obdobie konštruovania federácie zdola (od republikových ústav cez zmluvu federálnu, štátnu alebo štátoprávnu), komisiami národných rád republík so zámerom dospieť k ústave federácie. Uvedená posledná etapa sa skončila práve projektom štátoprávnej zmluvy z Mílov, ktorú predsedníctvo SNR neprijalo.

V rámci týchto etáp a období zažili sme aj stroskotania rokovaní, ktoré priamo rozkolísali československú štátnu loď, hrozili krachom, narazením na plytčinu, alebo na ľadovú kryhu. Stalo sa to prvýkrát po ústavnoprávnych iniciatívach vtedajšieho prezidenta V. Havla, začiatkom januára 1990. Z názvu štátu sa mal vypustiť adjektívum „socialistická“, pomenovanie malo znieť „Československá republika“. Na Slovensku sa tento návrh chápal ako obnovenie názvu štátu z predmníchovského obdobia (z tzv. prvej republiky), s ktorým sa spájali negatívne emócie na obdobie tzv. čechoslovakizmu, pretože sa v tom čase neuznávala svojbytnosť slovenského národa. Slovenská národná rada, ako aj slovenská vláda, reagovali protinávrhom. Na Slovensku sa žiadalo, aby v názve bolo zreteľne vymedzené, že ide o dva národy, český a slovenský, a to mala zabezpečiť pomlčka v názve. Z toho vzniklo aj pomenovanie tohto sporu ako „pomlčková vojna“. Aj v samotnom Federálnom zhromaždení došlo k nesúladu, k nezhodám. Na Slovensku sa odmietal aj ďalší návrh z Prahy, že v predloženom novom názve sa slovo „slovenská“ malo písať s malým začiatočným písmenom. Považovalo sa to za prejav nerovnoprávneho postavenie Slovenska. Po iniciatívnom návrhu Matice slovenskej, ktorý prerokovala SNR, české a federálne orgány, napokon 20. apríla 1990 prijalo FZ názov bez pomlčky, ale s priraďovacou spojkou „a“ a s veľkými písmenami oboch národných republík, a to v znení „Česká a Slovenská federatívna republika“ v skratke ČSFR. Spor, pomlčková vojna, trval štyri mesiace (stodvadsať dní) a ukázal, aká krehká je československá štátnosť, federácia. Ukázalo to ďalej aj na postavenie, názory prezidenta V. Havla, ktorý sa prejavil ako čechoslovakista, nie etnický, pretože uznával svojbytnosť slovenského národa, ale ako etatický (štátny) čechoslovakista (chcel štát s prevalenciou českých atribútov v československej republike). Zviditeľnilo sa to aj v jeho zákonodarných iniciatívach, nielen v návrhoch na názov československého štátu, ale aj na podobu, obsah štátneho znaku, ktorý mal byť „rozštvrtený“ a „štvrtený“ s erbom, a to s levom českým, moravskými a sliezskymi vtákmi a nakoniec aj s dvojramenným krížom. Štvormesačný spor ukázal, že čechoslovakizmus ako ideológia je prítomný v českej časti republiky, resp. je v českom národe hlboko zakorenený ako jeho štátny svetonázor, resp. minimálne má prevahu. 

V ČSFR aspoň dvakrát vďaka dramatickým výstupom či viacerým extempore prezidenta Václava Havla priamo vo Federálnom zhromaždení (FZ) hrozil debakel, rozpad či priamo zánik spoločného zloženého štátu.

Najskôr to bolo po nerozvážnom vystúpení s návrhom ústavného zákona premenovať štát, vrátiť ho akoby do prvorepublikovej identity – vrátiť mu názov Československá republika. („vlítnu mezi ně, hodím jim to a dřív než se nazdají, bude to schválené“). Proti čechoslovakizmu rástol slovenský patriotizmus, ale i nacionalizmus, dokonca regenerovanie vojnovej slovenskej štátnosti aj vďaka jej niekdajším predstaviteľom, ktorí sa v nie malom počte slobodne vrátili na Slovensko z emigrácie. Hovorilo sa im tiež „HejSlováci“, asi preto, že tak začínali slová hymny vojnového slovenského štátu. Prioritu mali predstavitelia „Svetového kongresu Slovákov“. Pomlčka,  pripomínajúca v názve štátu krátke pomníchovské obdobie Č-SR (6. október 1938 až 14. marec 1939), rozpútala vojnu v spoločnosti, ale táto pomlčka sa dala nazvať aj rozdeľovníkom, aj  spojkou. Napokon ju prekonala priraďovacia spojka „a“ v názve štátu a veľké písmená v názve oboch národných republík, t.j. Česká a Slovenská federatívna republika, v skratke to bolo ČSFR. Nielen prezident štátu V. Havel, ktorý chcel reštauračne reštituovať unitárny štát československého národa a ktorý sa pravdepodobne inkarnoval do podoby jej prezidenta T. G. Masaryka, ale i disidenti, najmä českí, ako celok utrpeli porážku.

Druhýkrát v novembri až decembri 1990 vybuchla bomba priamo samovražedná, pri prijímaní tzv. kompetenčného zákona. Téza, zadanie pre legislatívu znela, že treba obnoviť federáciu podľa pôvodného znenia ústavného zákona z roku 1968, a to tak, že sa mali zrušiť ústavné zákony z roku 1970, ktorými sa zložený štát zreguloval na federáciu so silnými unitarizačnými atribútmi, zjednodušene povedané, na tzv. unitárnu federáciu. Disent presvedčivo zdôrazňoval, že to boli znaky aj federácie totalitnej. Legislatívny zámer sa celkove akceptoval, ale o jeho vyhotovení sa rokovalo sedem mesiacov, tentoraz od apríla do začiatku decembra 1990. Malo dôjsť k preneseniu rozsiahlej pôsobnosti federácie na republiky najmä v hospodárskej oblasti, ale aj v zahraničnej politike, pričom republiky mali participovať na medzinárodnoprávnej subjektivite štátu. Návrh bol schválený tromi vládami aj SNR. Ústavnoprávny výbor Českej národnej rady sa však postavil proti tomuto, aj keď kompromisne vytvorenému návrhu, a žiadal niekoľko zmien. Vo vyhrotenej situácii hrozila slovenská reprezentácia, že vyhlási prednosť zákonov SNR nad zákonmi federálnymi. Česká národná rada odpovedala vypracovaním katastrofického scenára pre prípad zániku spoločného štátu. To už bol kaliber hrozby občianskej vojny alebo vojny republík, ktorá mohla skutočne deštruovať štát. Dalo sa tiež povedať, že republikoví i federálni poslanci hrali so zápalkami, plamienkami až ohníkom.


havel_v_bratislave_2.jpg
Václav Havel v Bratislave v marci 1991 musel na Námestí SNP utekať pred demonštrantmi, ktorí skandovali: „Dosť bolo Havla!“
Foto: Zdeňek Hrabica

Nakoniec sa však návrh kompetenčného zákona, ako návrh ústavného zákona, dostal predsa len na spoločnú schôdzu oboch komôr Federálneho zhromaždenia. Kompetenčný zákon potom poslanci prerokovali v priebehu dvoch dní, a to 11. a 12. decembra 1990. Deň pred začatím týchto rokovaní vo FZ bez ohlásenia vopred vystúpil na spoločnej schôdzi FZ s výbušným prejavom prezident ČSFR Václav Havel. Okrem iného povedal, že naša mladá demokracia a samotná existencia nášho štátu začína byť ohrozená. A nedávno nadobudnutá nezávislosť a sloboda podstupujú svoju zatiaľ najťažšiu skúšku. Vraj až do tej miery sa vyhrotila situácia v štáte, vo vzťahu jeho dvoch republík, že prezident spoločného štátu upozorňoval a zvýrazňoval nebezpečenstvo nie rozloženia, ale priamo ohrozenia jestvovania štátu. Povedal, „že náš štát nie je tentokrát ohrozený zvonku, ako už toľkokrát v minulosti, ale je ohrozený zvnútra“. V tomto výroku sa občanom s historickým vedomím objavovala akoby v asociácii kňažná Libuša na Vyšehrade (Staré pověsti české) s jej proroctvom – „Vidím město veliké, jehož sláva nebes se dotýka“. Ale Havlovo videnie bolo hororistické: vidím náš štát v úplnej skaze a naši potomkovia nás prekľajú. Zlé sa ako v rozprávke obrátilo na dobré – slovenskí poslanci po úspešnom hlasovaní podávali českým kolegom bryndzové halušky a pohárik borovičky na dobré trávenie. Koniec roku 1990 sa teda skončil s odvrátením apokalypsy. Nebolo to však zmierenie na večné časy. Bolo to iba krátke prímerie. Do dnešného dňa českí historizujúci politici hodnotia prenesenie týchto kompetencií z federácie na republiky ako začiatok jestvovania nefunkčnej federácie. Českí politici, ústavní činitelia, za funkčnú federáciu považovali práve taký model federácie, ako sa zaviedol v roku 1970 v čase tzv. normalizácie a centralizácie riadenia československého štátu. Prezradili sa vo svojich skutočných zámeroch a konaniach. Starozákonne ich možno charakterizovať slovami – „Vodu kázali a víno pili“. Ale dodnes oni a ich nasledovníci kričia, že tí prví, z roku 1970,  boli zlodejmi (zločincami), tých treba chytať, loviť a pripisovať im toto konanie ako zločin. My sme nevinní a nepoškvrnení!

Haluškový kompetenčný ústavný zákon a borovičkové pohostenie malo byť zmierením poslancov z oboch republík. Stalo sa však z neho len čiastočné a chvíľkové prímerie. Averzia sa rozvíjala nielen v medzirepublikových, ale najmä v osobných vzťahoch. Bola to averzia, priamo nepriateľstvo a antagonizmus voči vtedajšiemu predsedovi slovenskej vlády Vladimírovi Mečiarovi. Prezident ČSFR sa postaral a osobne, pobytom a premávaním sa v limuzíne po  Bratislave, o odvolanie premiéra Vladimíra Mečiara v apríli 1991. Novú vládu viedol Ján Čarnogurský, predseda KDH. Nebolo to však šťastné riešenie ani pre KDH ani pre J. Čarnogurského. Voľby v r. 1992 im nepriniesli úspech. Podľa slov V. Mečiara odišli do zabudnutia alebo do histórie. 

V. Mečiar prezidentovi V. Havlovi jeho konanie proti nemu pri odvolaní z postu premiéra vrátil. Po parlamentných voľbách v júni 1992 sa hlasovalo po dvoch rokoch funkčného obdobia prezidenta o ďalšom jeho mandáte. Za prezidenta ČSFR však druhýkrát nebol zvolený. Nedostal potrebnú ústavnú väčšinu hlasov v slovenskej časti Snemovne národov. Postaral sa o to V. Mečiar a jeho politická strana, HZDS. Prijatie Deklarácie zvrchovanosti SR v SNR 17. júla 1992 bolo ďalším neúspechom V. Havla, porážkou jeho koncepcie federácie, ktorú propagačne nazval autentickou federáciou. Ukázalo sa, že tento jeho model je neprijateľný pre Slovensko a slovenský národ. Osobne bral svoje nezvolenie ako prehru v úsilí zachovať spoločnú štátnosť Čechov a Slovákov. Vyhlásil, že nechce byť brzdou historického vývoja ani dosluhujúcim úradníkom. Abdikoval.

7.

Hľadanie demokratickej federácie pokračovalo inými metódami. Prvou bolo budovanie „federácie zhora“, t.j. treba najskôr prijať federálnu ústavu a od nej sa odvodia republikové ústavy. Druhou metódou bola budovanie „federácie zdola“, t.j. vytvoriť a prijať ústavy národných republík a od nich odvodiť ústavu spoločného štátu.

V auguste 1991 bol vyhotovený tzv. pracovný návrh Ústavy ČSFR. Vypracovala ho početná skupina odborníkov, ktorá sa skladala z poslancov, komisie expertov, skupiny amerických a západoeurópskych konštitucionalistov, ktorých prizval k týmto prácam prezident V. Havel. Podľa neho museli pri tvorbe ústavy byť aj konštitučné hlavy zo Západu. Úsilie vybudovať federáciu a skonštruovať federálnu ústavu zhora, prostredníctvom Federálneho zhromaždenia, nebolo úspešné, stroskotalo. Nedokázali to ani euroatlantickí experti. Rozhodujúce slovo prešlo na národné republiky a samotné vlády republík. Znamenalo to riešiť najskôr konštituovanie, prijatie ústav národných štátov, ich suverenitu. A po ďalšie nájsť ústavnú formu postúpenia suverenity republík na federáciu.

Koncepcia prijímania ústav zdola, že najskôr bolo treba prijať ústavy národných republík ako ústavy komplexné, upravujúce všetky ústavnoprávne vzťahy (tzv. „čisté ústavy“ podľa dobovej terminológie) a v druhom kroku malo dôjsť k postúpeniu, k odvodeniu časti suverenity z týchto republík na republiku spoločnú – na federatívny štát, bola prijatá už po parlamentných tzv. slobodných voľbách v roku 1990. Podľa tejto metódy ťažiskovými inštitúciami pri tvorbe ústav boli Národné rady Slovenskej a Českej republiky ako zákonodarné orgány a vlády týchto republík.

Ústavnoprávnym prostriedkom pre postúpenie časti suverenity národných republík na spoločný štát sa stala „štátna zmluva“, resp. „štátoprávna zmluva“, ktorá sa mala uzavrieť medzi Českou republikou a Slovenskou republikou o spoločnom štáte. V nej sa mali vymedziť tie kompetencie, ktoré národné republiky z vlastného rozhodnutia zverujú orgánom spoločného štátu. Návrh predložil na rokovanie J. Čarnogurský za Kresťansko-demokratické hnutie v januári 1991. Použitie termínu „štátna zmluva“ vyvolalo doslova malé politicko-tektonické záchvevy v Prahe. Znepokojila ich otázka, aká bude právna povaha tejto zmluvy. Vznikla najmä obava, že ak to bude medzinárodnoprávna zmluva, budú ju môcť uzavrieť národné republiky až vtedy, ak sa stanú samostatnými štátmi. A až potom, keď sa stanú samostatnými a uznanými štátmi, nadobudnú spôsobilosť uzavrieť štátnu zmluvu. Až tým po ďalšie vraj vznikne a vytvorí sa nový spoločný československý štát. Z tohto procesu sa vyvodzovala katastrofa pre spoločný štát. 

So silným znepokojením a odmietajúcimi slovami reagovala na návrh uzavrieť „štátnu zmluvu“ medzi republikami pri postúpení kompetencie na federáciu vtedajšia predsedníčka ČNR Dagmar Burešová a túto svoju tézu prinklincovala slovami, že to bude znamenať zánik ČSFR. Pamätný je jej výrok na rokovaní s predsedníctvom SNR: „Nechceme a nemôžeme uzavrieť štátnu zmluvu medzi Českou republikou a Slovenskou republikou. To uzatvárajú len suverénne štáty.“ Teda najskôr by mala zaniknúť ČSFR. Potom by museli byť Česká republika a Slovenská republika medzinárodne uznané. Až diplomaticky uznané republiky by mohli a mali uzavrieť túto štátnu zmluvu. A až úplne nakoniec by sa mohla prijať ústava federácie. Predsedníčka ČNR D. Burešová celý tento proces prijatia štátnej zmluvy a potom ústavy ČSFR videla v absolútne čiernych farbách, priamo v katastrofických vidinách. Nepresvedčil ju ani predseda SNR, ktorým bol vtedy František Mikloško. Tak zazneli v inej tónine a v inej variácii politické a právne argumenty, ktoré pred prijatím kompetenčného ústavného zákona v decembri 1990 vyriekol prezident ČSFR. Opakovanie je matkou múdrosti (repetitia est mater studiorum, hovoria latiníci). A dodávajú, že pri tomto platí, že matka je istá, otec neistý. V tomto prípade bol otec istý (pater semper certa). A týmto otcom bol český pohľad na tento problém, a to ich etatický čechoslovakizmus a ich doktrína známa ako normatívna právna škola, alebo česká „ryzí náuka právní“.

A tak vznikol ďalší spor, ďalšia vojna, katastrofický rébus – o obsahu právnického pojmu, „právna kontinuita“, právna kontinuita československého štátu. A ďalej vojna o pojem „štátna zmluva“. Dlho sa polemizovalo, vysvetľovalo, že podmienkou a predpokladom pre uzavretie takejto štátnej zmluvy o ponesení právomoci nemusí byť zánik ČSFR, že to môže byť zmluva uzavretá v rámci československého ústavného práva, resp. že zmluvné strany si môžu dvojstrannú dohodu pomenovať akýmikoľvek slovami. Napríklad – zmluva o vzniku federácie, štátoprávna zmluva, ako aj štátna zmluva.

Celé toto právnické myslenie predstaviteľov českej ústavnoprávnej, ako aj filozoficko-právnej elity, pramenilo z učenia tzv. „ryzí nauky právní“, ktorej koryfejom bol prof. F. Weyr, ktorý viedol a vytvoril tzv. brniansku právnu školu od vzniku Právnickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne v medzivojnovom období.

Vtedajší minister spravodlivosti Českej republiky Jan Kalvoda s veľkou obavou a veľmi dôrazne vyhlasoval v intenciách tejto „ryzí náuky právní“ „... že by týmto postupom bola prerušená, resp. že by tým zanikla právna kontinuita Československého štátu. A to by bol, podľa neho najväčší a najťažší zločin na československom štáte.“ Od argumentácie z odboru vedy ústavného práva veľmi presvedčivým spôsobom sa preniesol do trestného práva, do prvej hlavy trestného zákona do najťažších zločinov – a to do zločinov proti štátu. Po odchode z politiky sa priznal, a opakoval to aj neskôr, aj vo wikipedii súčasnej proveniencie, že bol vždy proti koncepcii či filozofii kreovania federácie metódou „postúpeniu časti suverenity národných republík (českej republiky a slovenskej republiky“) na československú federáciu. Hodnotil či kvalifikoval to ako – prerušenie, pretrhnutie právnej kontinuity československého štátu. Hodnotiaci rezultát právnického postupu a myslenia J. Kalvodu bol napriek určitej odlišnosti v pôvodnej premise a algoritme rovnaký ako u  D. Burešovej. 

Najviac a najpresvedčivejšie svojou právnicky nekompromisnou argumentáciou zapôsobil Dr. Marián Čalfa, predseda vlády ČSFR. Neargumentoval iba teoreticky právne, ale aj historicko-právne. Podľa jeho slov ČSR vznikla, bola založená a vyhlásená v roku 1918. Bola štátom československého národa a jednotným, unitárnym a nedeliteľným štátom. A tento štát mal pôvodnú, výlučnú a všeobecnú suverenitu a právomoc. A potom tento štát postúpil určitú časť tejto svojej suverenity na republikové národné štáty, ktoré majú suverenitu nie vlastnú, nie pôvodnú, ale postúpenú, im danú, a to odvodením od suverenity jednotného štátu. A svoje úvahy ukončoval slovami, že národné republiky (teda Česká republika, ani Slovenská republika nemajú vlastnú, pôvodnú, autentickú suverenitu. – Bolo to „klání“ a šermovanie s ústavnoprávnou argumentáciou.

calfa.png
Marián Čalfa.
Foto: Ivan Dubovský

D. Burešová, J. Kalvoda argumentovali pojmom „kontinuita ČSR“ s tým, že uzavretie štátnej či štátoprávnej zmluvy ju zlikviduje, zanikne československý štát a takéto konanie je zločinom, zločinom protištátneho kalibru. Obaja teda usudzovali, že národné republiky, teda aj slovenská republika, majú suverenitu, len ju nemôžu postúpiť na ČSFR. M. Čalfa postupoval historickoprávnou ekvilibristikou, vývojom, dejinami ČSR. Dokazoval, že národné republiky nemajú pôvodnú suverenitu vôbec! A nemôžu ani ju postúpiť. Pritom opomenul, že Slovensko nadobudlo a získalo svoju pôvodnú a primárnu suverenitu v Slovenskom národnom povstaní, a to tak, že prijalo dňa 1. septembra 1944 Deklaráciu SNR a nariadenie SNR č. 1/1944 Zb. zák. SNR o zákonodarnej vládnej a výkonnej moci na Slovensku. Týmto revolučným zákonom (nariadením) nadobudlo všetku, pôvodnú, výlučnú a neobmedzenú suverenitu. Dohodou s vládou ČSR uzavretou v júni 1945 (tzv. prvá pražská dohoda) postúpila časť tejto svojej suverenity na vládu, resp. parlament, t.j. Dočasné národné zhromaždenie. Ústava ČSR z 9. mája 1948 potvrdila tento prevod suverenity. A potom ústavný zákon o československej federácii, ktorý bol súčasne Dohodou medzi národnými radami oboch republík, precizoval toto postúpenie suverenity, jej roztriedenie na výlučnú federálnu, výlučnú republikovú a spoločnú. Súčasne tu zakotvil, že suverenita národných republík je pôvodná, všeobecná, výlučná a neobmedzená. Teda národné republiky majú suverenitu, a to pôvodnú. A vzťah suverenít republík navzájom a potom vo vzťahu suverenity federácie, je založený na zásade koexistencie týchto suverenít.

Požiadavka, konštrukcia slovenského zákonodarcu, že národné republiky majú prvotnú suverenitu a postupujú jej časť na základe zmluvy, je plne filozoficky a teoreticko-právne odôvodnená, oprávnená a je oprávnená a odôvodnená aj na základe v roku 1992 platného ústavného zákona. Slovenské národné a štátne orgány nemali dôvod ustupovať zo svojich pozícií a postov – naopak českí konštitucionalisti a české zákonodarné a výkonné orgány – neuniesli argumentačné bremeno v tomto ústavnom probléme.

Preukázať to možno aj na ústavnoprávnom myslení českého disentu. Predstavitelia českého zákonodarného orgánu aj českej exekutívy po troch rokoch od nežnej revolúcie boli stále na rovnakých súradniciach, na akých stál a spočíval český disent v čase Charty 77. Český disent vypracoval od tej doby a v priebehu roku 1989 niekoľko návrhov ústav Československa. Podľa známych projektov sa neprepracoval k ústavnoprávnemu vyjadreniu národnoštátnych práv dvoch národov a ich národných republík, ktoré tvorili československú federáciu. V úvahách českých konštitucionalistov – pôvodne disidentov – národné, republikové ústavy boli ústavnoprávne predpokladané, ale už dopredu (a priori) s obmedzenou zvrchovanosťou, odvodenou alebo sekundárnou právomocou. Dobrovoľné delegovanie časti ich primárnej suverenity sa podľa nich uskutočnilo ešte pred prijatím republikových ústav, súčasne s právoplatnosťou a účinnosťou federálnej ústavy. Neprepracovali sa vo svojom  myslení k tomu, že federálny štát sa skladá z dvoch národných republík – a ako taký on, jeho právomoc a suverenita musí byť odvodená od suverenity republík – pretože suverenity národných republík, teda českej a slovenskej republiky, sú primárnou, pôvodnou a originárnou. A suverenita federácie je odvodená, sekundárna. Toto zotrvávanie na prvotnosti suverenity spoločného štátu, teda československého štátu, bolo príčinou sporov, ťažkostí a napokon nemožnosti vyriešiť projekt konštituovania československej federácie, prijatia riešenia o tom, že formou a metódou zmluvy (štátnej či štátoprávnej) sa vyrieši prenesenie suverenity z národných republík na spoločný štát. Tento stav českého ústavnoprávneho myslenia vytváral prekážku, priamo bariéru pre demokratické, rovnoprávne, nové a spravodlivé riešenie postavenia národov, ich štátnych útvarov. Týkalo sa to najmä a predovšetkým Slovenskej republiky. Česká republika ako národný štát českého národa bola plne saturovaná, možno dvojnásobne, pretože jej štátnosť tvorila nielen Česká republika, ale za svoju štátnosť považovala aj Československú federáciu. V predchádzajúcej asymetrickej federácii táto skutočnosť bola zvýraznená konkrétne nerovnoprávnym vzťahom Slovenskej republiky k československej federácii, ktorá bola primárne českou – československou federáciou. Úprimne povedané – bolo to pre Českú republiku priaznivé, bolo to pre ňu výhodné – a nebolo treba na tom nič meniť. A z toho pramenil aj prístup českých konštitucionalistov pri tvorbe ústav republík aj federácie.        

8.

Bolo treba prijať tri ústavy, dve ústavy republík a jednu ústavu federácie. Postup mal byť taký, že najskôr sa prijmú ústavy republík, a to ako ústavy zvrchovaných štátov, v druhom kroku sa prijme štátna zmluva medzi týmito zvrchovanými štátmi a tretím krokom by malo byť prijatie federálnej ústavy (Ústavy ČSFR) na základe štátnej zmluvy a vyústením tohto procesu malo byť ratifikovanie tejto ústavy federácie národnými republikami, t.j. Českou národnou radou a Slovenskou národnou radou.

O možnosti prijať ústavy republík a federácie týmto spôsobom, resp. iným, sa uskutočnili v roku 1991 početné rokovania na schôdzach najvyšších predstaviteľov federácie, národných republík a koaličných strán. Prvá z týchto schôdzok sa uskutočnila dňa 4. februára 1991 v Prahe v hradnej reštaurácii Vikárka a posledná (v poradí v desiata) v Milovách 8. februára 1992. Popri týchto pojednávaniach sa uskutočnili aj rokovania na „hradoch a zámkoch“, pôvodne za účasti predstaviteľov federácie aj národných republík, a to spolu deväťkrát (Vikárka, Lány, Budmerice, Kroměříž, Bratislava, Karlovy Vary, Častá-Papiernička, Štiřím, Hrádeček), ktoré zavŕšilo rokovanie v Milovách. A akoby v záverečnom kole sa rozhodli rokovať len na úrovni národných republík, a to predsedníctiev národných rád. Padlo tu ďalej aj rozhodnutie, že predmetom rokovaní bude iba najzložitejšia otázka, ktorá bola jablkom sváru či gordickým uzlom, a tým bol návrh štátnej zmluvy. Vzhľadom na neprijatie tejto koncepcie ČNR transformoval sa projekt a názov štátna zmluva do podoby „štátoprávna zmluva“. Spoločná komisia ČNR a SNR v Milovách potom 8. februára 1992 vypracovala „Zmluvu o zásadách štátoprávneho usporiadania spoločného štátu. – Mala sa stať východiskom ústavy spoločného štátu. Ako jej nedostatok sa uvádzalo, že nemala byť záväzná pre Federálne zhromaždenie. Takúto záväznosť vyžadovala SNR, slovenskí predstavitelia. Ďalším nedostatkom bolo, že inštitút ratifikácie Ústavy ČSFR, platný ústavný poriadok, ani navrhovaný zákonodarnými orgánmi republík nepoznal. Primárna suverenita by podľa kompromisného návrhu zmluvy z Milov zostala spoločnému štátu a suverenita národných republík by bola od spoločného štátu odvodená, bola by jej subordinovanou. Tak ďaleko sa išlo v tejto zmluve v ústrety českým návrhom a požiadavkám. Vice versa to znamenalo, že akceptovaním takejto zmluvy by SNR poprela svoje základné princípy a požiadavky. Možno povedať, že najmä v týchto zásadách boli obsiahnuté ustanovenia, ktoré nemohla SNR prekročiť, inak by poprela hodnoty, ktoré presadzovala na viac ako ročných rokovaniach o ústave. Výsledkom prijatia takejto štátoprávnej zmluvy z Milov by ústava Slovenskej republiky nebola ústavou s prvotnou, primárnou suverenitou a ústava federácie by nebola právnou normou s odvodenou suverenitou od národných republík. Zavrhlo, negovalo a „dilitovalo“ by sa celé úsilie Slovenskej národnej rady, federácia by sa zrekonštruovala opätovne ako federácia asymetrická – dokonca ako unitárna federácia.

Predsedníctvo SNR dňa 12. februára 1992 z týchto dôvodov neprijala návrh z Milov o zásadách štátoprávneho usporiadania spoločného štátu. Pravdou je, že tento návrh predsedníctvo SNR ani nezamietlo. Fakticky sa tým ukončili rokovania o ústavách republík a federácie. Protokolárne to znelo inak – rokovania o štátoprávnom usporiadaní boli prerušené, pretože sa nedosiahla dohoda medzi národnými radami.

Vyjadriť sa mali nositelia suverenity, ľud Slovenskej republiky a ľud Českej republiky vo všeobecných voľbách, a to voľbách do všetkých najvyšších zákonodarných orgánov – do Slovenskej a do Českej národnej rady a do Federálneho zhromaždenia, ktoré sa konali v dňoch 5. a 6. júna 1992. Voľby poslancov boli na Slovensku súčasne referendom, všeľudovým hlasovaním, resp. vyjadrením práva slovenského národa na sebaurčenie. Priniesli aj riešenie, ako prekonať mat v otázkach rokovaní a príprav projektov ústav, aby sa z toho nestal šach-mat pre republikovú aj federálnu štátnosť. Vo voľbách do Slovenskej národnej rady (v júni 1992) zvíťazil temer so 40 % získaných hlasov voličov – program HZDS – na premenu ČSFR zo zloženého štátu (z federácie) na zväzok štátov (na konfederáciu) s medzinárodnoprávnou subjektivitou Slovenskej republiky. Koaličnými partnermi HZDS sa stala SDĽ (Strana demokratickej ľavice), s programom federácie s prvkami konfederácie, a Slovenská národná strana (s projektom „čistej ústavy“, t.j. samostatnej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva).

V Českej republike politické strany až na výnimky išli do volieb s programom „funkčnej federácie“. Pôvodnú suverenitu v takejto „funkčnej federácii“ mal mať spoločný štát (federácia). Suverenita národných republík mala byť teda odvodená od federálnej, mala byť sekundárna a v podstate subordinovaná. Pod pojmom „funkčná federácia“ sa skrývalo to, čo sa nazývalo a to, čo aj V. Havel označil (nie úprimne, alebo skôr pre neznalosť pojmov) za unitárnu federáciu. České politické strany v záležitosti federácie preukázali, že sú vlastne na stanovisku bývalej KSČ, na stanovisku štátostrany – ale nie na jej pôvodnom stanovisku z roku 1968 (ústavný zákon o federácii), ale na stanovisku štátostrany, ktorá viedla k rozsiahlej novelizácii ústavného zákona o federácii v zmysle je premeny na unitárnu federáciu, centralizovanú federáciu. Nové české politické strany mohli si teda podať ruky s KSČ z roku 1970, z obdobia začiatku režimu, ktorý sa dnes označuje s negatívnym vyznením ako normalizácia.

Parlamentné voľby svojimi výsledkami vlastne znamenali, že návrh projektu „Zmluvy o zásadách štátoprávneho usporiadania spoločného štátu“ z Milov korešpondoval názorom voličov v Českej republike. Hlasovanie na Slovensku ukázalo, že voliči, podobne ako predsedníctvo SNR, neprijali návrh zmluvy z Milov. Štruktúra mandátov poslancov po voľbách umožňovala s istotou uviesť, že nové predsedníctvo SNR by zmluvu z Milov neprijalo, ale by ju pomerne značnou väčšinou odmietlo. Nerozhodný stav z rokovaní by sa zmenil na úplnú porážku v podstate koncepcie unitárnej federácie. Zmenil by sa na neprijatie a odmietnutie koncepcií, návrhov a projektov, ktoré boli v Českej republike víťazné, ktoré boli prijímané všeobecnou väčšinou českého národa, ako sa prejavila vo voľbách. Stanoviská voličov v oboch republikách boli rozdielne, resp. boli protichodné.

Patový stav, nerozhodná situácia sa teraz dostala na úroveň nie predsedníctiev národných rád, ako to bolo pred parlamentnými voľbami, ale na úroveň najvyššiu a rozhodujúcu, t.j. do vzťahu – národy, voliči v Slovenskej republike a voliči v Českej republike. Ako sa to mohlo vyriešiť? Novými voľbami, alebo dlhodobou nezhodou, neporozumením a konfrontáciou medzi parlamentmi a vládami oboch republík? Mohli sa použiť skúsenosti z bývalého Sovietskeho zväzu – vyhlásením a uzákonením  zvrchovanosti národného republikového zákonodarstva? Alebo skúsenosti z Juhoslávie, kde sa uzákonenie suverenity republík, ich vystúpenie z federácie zmenilo na vojnu o suverenitu, ktorá sa transformovala do vojny skutočnej, nie iba vojnu o suverenitu štátov, ale na vojnu o jestvovanie týchto republík a zväzového štátu.

Najjednoduchším riešením z hľadiska prijímania legislatívy by asi bolo vyhlásiť a uzákoniť zvrchovanosť zákonodarstva Slovenskej republiky. Čo by nasledovalo? Československá federácia aj Česká republika by vyhlásili takéto vyhlásenie a uzákonenie zvrchovanosti za protiústavné a neplatné. Žiadali by, aby SR toto vyhlásenie zrušila. Ak by sa tak nestalo, mohla by československá federácia, ako aj Česká republika, prejsť k použitiu sily pri presadzovaní svojho stanoviska, svojej koncepcie zvrchovanosti. Vojnový konflikt by bol na krajíčku, vytvoril by sa aj relevantný právny dôvod k nemu.  

Našlo sa iné riešenie, originálne a kreatívne, prinášajúce pokojné riešenie problému. A tým bolo prijatie Deklarácie zvrchovanosti SR Slovenskou národnou radou. 

9.

Slovenská národná rada prijala 17. júla 1992 Deklaráciu zvrchovanosti SR. Zvrchovanosť SR sa nevyhlásila prijatím zákona SNR. Takýto zákon by bol obratom či spakruky napadnutý pre protiústavnosť. Zvrchovanosť sa vyjadrila v deklarácii SNR. A deklarácia je iba vyhlásenie, a to vyhlásenie politické – a preto nemôže byť protiústavné ani protizákonné. V deklarácii sa ďalej nevyhlasovalo, že sa v nej vyhlasuje priorita, nadradenosť a výhradná platnosť zákonov Slovenskej národnej rady, resp. priorita zákonov, ktoré už predtým nadobudli platnosť na území Slovenska.

Slávnostne sa vyhlásilo, a to oznamovacou vetou a konštatačne, že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť sa naplnilo. Pokračovalo sa rovnakým spôsobom, oznámením, že sa vychádza z prirodzeného práva slovenského národa na sebaurčenie, ktoré je opreté o medzinárodnoprávne normy a deklarácie, a že uznávajúc toto právo vyhlasujeme, že si chceme slobodne utvárať formu národného a štátneho života. A v tých akoby ústavno-politických konštatáciách zaznela formulácia ústavno-politického významu či relevancie, že v tejto deklarácii sa vyhlasuje zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa.

A v tomto desaťriadkovom texte bola obsiahnutá podstata a celý obsah pojmu zvrchovanosť SR. Slovenská republika si tým osvojila (stiahla na seba späť zákonodarstvo, ktoré už predtým postúpila či odovzdala federácii najmä podľa ústavného zákona o federácii z roku 1968), svoju zvrchovanosť v zákonodarstve. Opätovne sa jej zvrchovanosť v zákonodarstve rovnala jej pôvodnej, originárnej, primárnej suverenite. Ako aj právu uplatňovať naďalej túto svoju suverenitu.

Osvojila si celú zvrchovanosť, zákonodarnú právomoc či zákonodarnú suverenitu, ktorú predtým postúpila na federáciu. Ústavne politicky – celú svoju pôvodnú zákonodarnú zvrchovanosť považovala a chápala ako základ suverénneho štátu slovenského národa. A vyhlasovala ďalej, že tento štát chce SNR, ktorá má podľa deklarácie už celú zvrchovanosť SR vo svojich rukách, v budúcnosti konštituovať. 

A takáto forma získania zvrchovanosti SR (deklaráciou) a takéto jej znenie, nezavzdalo právny dôvod pre jej kvalifikovanie za protiústavny akt. Umožňovalo prekonať ústavno-politický pat v ďalšom vývoji konštitučného procesu.

Je síce pravda, že sa ozvali niektorí českí politici, napríklad poslanec FZ Václav Benda, že na Slovensko po tejto Deklarácii zvrchovanosti treba poslať tanky(!), ale to bola len akoby folklórna kuriozita. Prezident ČSFR Václav Havel po prijatí Deklarácie zvrchovanosti SR abdikoval. Priznal tým, že jeho pozícia, napriek heslám o „autentickej federácii“, bola trvale na úrovni unitárnej federácie.

Po parlamentných voľbách bola uzavretá „politická dohoda medzi HZDS a ODS z 23. júla 1992, podľa ktorej sa obe strany zaväzovali, že sa pokúsia zabezpečiť legitimitu zániku federácie. Ľud, voliči, zdroj všetkej moci rozhodol vo všeobecných voľbách do troch zákonodarných orgánov. Potom sa dohodli a rozhodli politické a stranícke elity. Návrhy na vypísanie referenda o zachovaní spoločného štátu, petície za jeho vypísanie na jeseň 1992 – neuspeli.
1._1_1993_dubovsky_bratislava_2.jpg

Námestie SNP, 1. január 1993.
Foto: Ivan Dubovský

Slovenská republika s úplnou zvrchovanosťou (suverenitou) v tomto právnom postavení prijala dňa 1. septembra 1992 Ústavu Slovenskej republiky. V prechodných ustanoveniach účinnosť ústavy v článkoch, ktoré boli typické pre medzinárodnoprávne samostatný štát, bola odložená, resp. podmienená prijatím rozhodnutí príslušných orgánov o československej federácii. Ústava teda umožňovala naďalej premenu ČSFR na štátny zväzok, konfederáciu, resp. úniu. Ústava SR z 1. septembra 1992 neznamenala ešte zánik ČSFR. Návrhy ústavných zákonov o vytvorení únie (zväzku suverénnych štátov) – boli však vo FZ odmietnuté. Dňa 19. novembra 1992 prijala Česká národná rada „Deklaráciu o prevzatí osudu českého štátu do vlastných rúk“. Urobila tak podľa dikcie tohto uznesenia akosi pasívne, trpne v „úsilí zabezpečiť pokojný vývoj štátoprávnej situácie smerujúcej k existencii samostatného českého štátu od 1. januára 1993“.

Pokus o legitimizáciu zániku ČSFR sa naplnil o štyri mesiace. Dňa 25. novembra 1992 Federálne zhromaždenie „rešpektujúc uznesenia ČNR a Národnej rady SR, sa uznieslo na ústavnom zákone č. 542/1992 Zb. „O zániku ČSFR“. Uplynutím dňa 31. decembra 1992 zanikla Česká a Slovenská federatívna republika. Dňom 1. januára 1993 sa konštituovala Slovenská republika ako nástupnícky štát (spolu s Českou republikou) ČSFR – ako nový subjekt medzinárodného práva, nezávislý štát. DOSIAHLO SA – konštituovanie samostatnej SLOVENSKEJ REPUBLIKY.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama