Treba mať odvahu

Malo ju dieťa, ktoré zakričalo, že kráľ je nahý, má ju Robert Fico, keď sa vyberie na rokovanie za politikom, ktorého vojnovým štváčom poplatná tlač označuje div nie za moderného Hitlera. A mal ju aj hudobný riaditeľ opery SND Friedrich Haider, keď sa rozhodol presadiť na repertoár bratislavského operného súboru úplne zabudnutú operu nemecko-talianskeho skladateľa Ermanna Wolf-Ferrariho s názvom Šperky Madony.

Tri komické opery skladateľa (z toho dve podľa Goldoniho) sa hrali v SND v medzivojnovom období. A  treba priznať, že prinajmenšom dve z nich (Štyria grobiani a Zuzankino tajomstvo) sa ešte kedy-tedy objavujú na repertoári svetových operných domov. Nie tak Šperky Madony, ktoré hudobní historici zaraďujú (s istým váhaním) medzi veristické opery. Ide teda o opery hudobno-divadelného smeru, ktorý od 1890 prinajmenšom na dve desaťročia vládol v talianskych a európskych operných divadlách (napríklad dnes zabudnutá Mascagniho opera Rantzau sa v Prahe hrala dva roky po svetovej premiére) a v Severnej Amerike sa tešil obľube ešte čosi dlhšie. Príbeh odohrávajúci sa na periférii Neapola ozaj nesie mnohé znaky verizmu a vari najzávažnejší odklon od jeho poetiky predstavuje morálny étos príbehu, aký v pravých veristických operách, ktoré len vecne reflektujú svet ľudských vášní, chýba. Príbeh z počiatkov 20. storočia (ktorý réžia šikovne presunula do doby hier Eduarda de Filippa alebo talianskeho filmového neoreralizmu) stavia proti sebe náboženský kult Madony ako čosi posvätné na jednej strane a moc mafiánskej camorry zdanlivo tento kult prísne rešpektujúcej na strane druhej. Pritom si však nemyslím, že libretistom a skladateľovi išlo o poukázanie na dvojtvárnosť katolíckej morálky, to skôr cirkev tam podobný zámer našla a dielu nežičila (podobne ako 11 rokov predtým v prípade Pucciniho Tosky). Skladateľ však podobnej interpretácii „nahral na smeč“, keď  triumfálnu procesiu sochy Madony v prvom a nadšenie privítanie šéfa camorry v treťom dejstve hudobne charakterizoval podobnými prostriedkami. Osobne sa domnievam, že opera (a v tom vidím jej jednoznačný príklon k verizmu) hovorí o tom, že proti pudovej vášni človeka aj hlboká náboženská viera ťahá za kratší koniec. V príbehu ide o boj dvoch mužov o (skôr telo než dušu) mladej slobodomyseľnej dievčiny, pričom mafián Rafaele po jej panenstve túži (inak nemá pre neho cenu), kým nevlastný brat Gennara ju panenstva zbaví. Mohlo by sa zdať, že takýto príbeh končiaci samovraždou Gennara i Malielly bude sprevádzať pochmúrna, dramaticky vysoko exponovaná hudba. Opak je pravdou. Ľudové výjavy v prvom dejstve predstavujúce Neapol ako mesto tisícich farieb  hýria folklórom inšpirovanou hudbou s použitím neapolských ľudových nástrojov, zborové výjavy mafiánov aj ich šéfa sú väčšinou koncipované v tanečnom rytme a celkovo hudobná reč opery je výsostne melodická so striedaním sa nádherných lyrických a expresívne dramatických pasáží.

Znalec skladateľovho diela sa nemýlil, keď sa pokúsil Šperky Madony vzkriesiť, i keď ťažko odhadnúť ,  či podobného názoru bude aj naše konzervatívne (a na Tosky, Carmen a Traviaty zamerané) publikum a či bratislavská inscenácia, na ktorej boli prítomní aj odborníci zo zahraničia môže navrátiť k životu toto neprávom zabudnuté dielo. Jeho hudba je úchvatná predovšetkým v orchestrálnej reči a k jej zabudnutiu možno prispelo, že v nej chýbajú efektné árie, aké do svojich diel vkladali Puccini, Leoncavallo a spočiatku aj Mascagni. O prenikavý úspech inscenácie sa popri dirigentovi zaslúžil aj hosťujúci režisér Manfred Schweigkofler a talianski scénografi Michele Olcese a Concetta Nappi. Nebáli sa v dobe, kedy sa realistická inscenácia považuje za zápecníctvo, zvoliť si práve tento postup, ktorý bezvýhradne korešponduje s charakterom diela. Po hudobnej stránke si zasluhujú pochvalu všetky tri zbory (zbor SND, Chlapčenský zbor i Presburger Singers) a väčšina sólistov. Najbližšie k ideálu mali predstavitelia Gennara Kyungho Kim a Michal Lehotský, obom ženským predstaviteľkám Malielly (Adriana Kohútková a Natalia Ushakova) sa dajú vytknúť isté podlžnosti a v úlohe camorristu Rafaela Daniel Čaplovič bol výborný spevácky, kým Sergej Tolstov obstál typovo.

Napokon sa vrátim k môjmu obľúbenému citátu z Marxa, ktorý tvrdil, že až spotreba vyvoláva potrebu. Tak ako sa operné domy v poslednom čase (naposledy aj v Banskej Bystrici uvedením detskej opery španielskeho autora) snažia výchovne pôsobiť na mladého diváka, tak treba pôsobiť aj na publikum dospelé. Ak by sa nám podarilo dostať ho na túto krásnu operu, verím, že by odchádzali z divadla plní emócií a v budúcnosti by sa už azda nebáli prísť do divadla na operný titul, o ktorom toho veľa nevedia a ktorý nepoznajú z Pavarottiho nahrávok.

Foto: www.snd.sk