Tragický február v Dušanbe -
tridsať rokov po

Počet zobrazení: 3767

Tadžikistan žije prípravou svojich riadnych parlamentných volieb[1], ktoré sa majú konať 1. marca 2020.

Tomu zodpovedná aj politické počasie v tejto, spolu s Moldavskom, Kirgizskom a dnes už aj s Ukrajinou, jednej z najchudobnejších krajín bývalého Sovietskeho zväzu.

Lenže okrem predvolebnej všednosti si nedávno v krajine pripomenuli 30. výročie tragických udalostí z 12. februára 1990, počas ktorých len v Dušanbe, pri nejasnom a dodnes nevyšetrenom zásahu bezpečnostných zložiek, zahynulo 25 ľudí.
 

Kľúče od občianskej vojny
 

Domáci, ale aj zahraniční experti sa zhodujú v tom, že február 1990 bol vlastne predohrou neskoršej päťročnej krvavej občianskej vojny (1992 – 1997) v krajine.

tadz3.jpg
Pohľad na dobový míting v Dušanbe. Foto: Vladimír Fedorenko, wikipedia.org.

V roku 1990 už svieca Sovietskeho zväzu zjavne dohorievala, aj keď sa ho sovietska moc snažila udržať pri živote. Nakoniec podľa všezväzového referenda z marca 1991 sa 77,8% dospelých občanov ZSSR vyjadrilo „za“ zachovanie spoločného zväzového štátu. Z priložených grafov[2] je vidno, že najväčšia podpora a zainteresovanosť „za“ bola v Turkmenistane (98%).

Ostatné stredoázijské subjekty – Tadžikistan, Kirgizsko, Kazachstan a Uzbekistan – vykazovali tiež nadštandardnú túžbu po zachovaní Sovietskeho zväzu.

Vtedy zaznamenaná podpora v priestore južného Kaukazu bola taktiež vysoká. AzerbajdžanGruzínsko považovali, podľa výsledkov referenda, svoju participáciu na a vo vnútri ZSSR za perspektívnu. Ako vidno z druhého grafu, výnimku tvorilo len Arménsko, ktoré je však dnes jediným (a závislým) spojeneckým partnerom Moskvy v regióne. O Baku a Tbilisi (vôbec) sa to teraz nedá povedať.

Čo sa týka pobaltských štátov, kde dnes mašírujú pohrobkovia SS, kde funguje jazyková genocída, ktoré sú členmi EÚ a NATO, vtedy bola túžba po Sovietskom zväze v rozmedzí od 95 po 99%.

No a slovanské trio, ktorého prezidenti podpísali deštrukčné dokumenty vo vzťahu k ZSSR v Bielovežskom pralese, to vykazovalo najnižšie parametre.

tadz1.png

tadz2.png

V Sovietskom zväze ako v celku referendum dopadlo tak, že jeho veličenstvo občan si želal jeho zachovanie. Nuž ale, kto by už vtedy a samozrejme aj dnes bral do úvahy názory a pocity občana, keď geopolitický záujem bol (a je) iný. Nakoniec ruský prezident V.V. Putin charakterizoval ukončenie existencie Sovietskeho zväzu ako „geopolitickú katastrofu“.

Súčasťou tejto „geopolitickej katastrofy“ bola aj spomenutá občianska vojna v Tadžikistane a mnohé iné, dnes už, resp. ešte zamrznuté konflikty (Podnestersko, Náhorný Karabach...), dočasne vyriešené (Čečensko, Južné Osetsko...), alebo novo (v rámci scenára geopolitického chaosu) iniciované (juh Kazachstanu, Ukrajina...).
 

Aký bol scenár
 

Spúšťačom februárových nepokoje v Dušanbe boli neoverené informácie, že budú (na úkor miestnych obyvateľov) vydelené byty pre utečencov z Arménska.

Niekoľko stoviek mladých ľudí, organizovane dovezených z okolitých kišlakov (dedín) pred budovu ÚV Komunistickej strany Tadžikistanu (niečo podobné ako nedávno v Levoči) požadovalo zastaviť bytový proces a následne vysťahovať, či skôr deportovať Arménov z Tadžikistanu.

Počas mítingu došlo k stretom medzi znepriatelenými tábormi (ako napr. v Trnave) a keď došlo k pokusu zobrať útokom budovu ÚV KS, zasiahli silové zložky a ozvala sa streľba. Reakcia demonštrantov bol neočakávaná. Demonštranti z Dušanbe v spojení s dovezenými ľuďmi z kišlakov + kriminálne elementy, ktoré sa medzi nich infiltrovali, začali 12. februára 1990 pogromy. Najskôr v centre a potom na predmestiach Dušanbe.

Počas prvých hodín bolo tlupou napríklad zničených okolo 300 verejných telefónnych búdok a 34 vozidiel rýchlej zdravotníckej služby a obyvatelia mesta si na vlastnú obranu začali pre istotu vytvárať ozbrojené oddiely domobrany, k čomu ich v televíznom prejave vyzval prvý tajomník ÚV KS Tadžikistanu Kachor Machkamov (Каххор Махкамов). Ten bol snáď jediným funkcionárom, ktorý na seba v danej chvíli zobral zodpovednosť za riešenie situácie v meste.

Na druhý deň, 13. februára 1990, bola do mesta presunutá vojenská obrnená technika (tanky, BVP a OT), aby sa na ďalší deň dostala situácia pod akú-takú kontrolu.
 

Čo a prečo sa to stalo?
 

Ani po tridsiatich rokoch v Tadžikistane nemajú stále jasno (podobne ako na Ukrajine po Majdane), čo bolo vlastne príčinou. Téma arménsky utečencov je čoraz menej atraktívna a pretraktovávaná.

Podľa dnes zakázanej opozície, ktorá v roku 1992 začala otvorený ozbrojený boj o moc „v“ a „nad“ krajinou, hlavnou príčinou februáru 1990 bola nespokojnosť s činnosťou vtedajšej komunistickej moci. Čo je však zaujímavé, táto opozícia pri hodnoteniach februára neodmietla a  neodmieta možnosť, že spúšťačom nepokojov bola o. i. aj cielená činnosť agentov zahraničných tajných služieb (a možno aj afganských mudžahídov).

tadz4.jpg
Dušanbe 15. február 1990. Foto: fergana.news.ru.

V spleti pokusov o vysvetlenie februárových udalostí svojím životom žije aj koncepcia (zatiaľ archívne nedokázaná), ktorá hovorí, že to bola akcia zväzového KGB a ozbrojených síl ZSSR voči miestnej moci, ktorá sa správala akosi autonómne, nehľadiac na Moskvu. Kto pozná dejiny Sovietskeho zväzu tesne pred ukončením jeho existencie, môže v tejto koncepcii vidieť paralelu – niečo na spôsob riešenia podobných problémov, ako to bolo realizované v Baku a Tbilisi.

Inou príčinou nespokojnosti obyvateľov a aktivizácie radikálnej opozície v Tadžikistane mohol byť (a bol) kontext perestrojky, ktorá sa M. S. Gorbačovovi a Moskve prakticky vymkla z rúk. A samozrejme, nárast národného sebauvedomenia (nielen v Tadžikistane). Totiž už koncom 80-tych rokov v Tadžikistane vzniklo opozičné hnutie «Растохез» (Znovuzrodenie), ktoré požadovalo, aby mal tadžický jazyk, rovnako ako ruský jazyk, v republike štatút štátneho jazyku. Toto hnutie veľmi intenzívne spolupracovalo so Stranou islamského znovuzrodenia (Ҳизби наҳзати Тоҷикистон), ktorá vtedy nemala oficiálny status a dnes je v Tadžikistane zakázaná (ako teroristická organizácia).

Berúc do úvahy túto mozaiku, vo februári 1990 sa v hlavnom meste Dušanbe vytvorili podmienky na to, aby vtedajšia opozícia mohla nahlas vyjadriť svoje pretenzie k oficiálnej sovietskej moci. Aj prostredníctvom tzv. „Výboru 17“, ktorý tvorili členovia «Растохеза», a aj niektorí predstavitelia vedy a zástupcovia protestujúcich.

Kto však organizoval zvoz ľudí, komu bolo výhodné ich zhromaždiť pred budovou ÚV KS Tadžikistanu, kto dal pokyn zmeniť antiarménske heslá na protivládne, kto vyprovokoval streľbu a následné pogromy, na to si aj dnes trúfne málokto odpovedať. Asi najbližšie k historickej pravde je hodnotenie súčasného historika Ibrahima Usmanova žijúceho v Tadžikistane, ktorý sa vyjadril: „... vtedajšia mládež Tadžikistanu vnímala demokraciu ako možnosť robiť si čo sa zachce ... udalosti z februára 1990 neboli spojené s nacionalizmom ... občianska vojna v Tadžikistane nemusela byť, ak by sme sa poučili z udalostí v Náhornom Karabachu...“

No a oblúkom sme sa vrátili k tomu, že Tadžikistan je tesne pred voľbami. Totiž vo fungujúcom demokratickom systéme nemožno očakávať po žiadnych voľbách prevratné zmeny. Žiaden štát, a Tadžikistan už vôbec, nemožno po voľbách automaticky preniesť do iného geopolitického či geoekonomického prostredia. Voľby (ani v Tadžikistane) takisto nemôžu a nebudú riešiť, akokoľvek komplikovanú, minulosť krajiny.

(Autor je vysokoškolský učiteľ)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984