Tolstého cena pre Fedora Mikoviča

Zo spomienok Františka Dejčíka | Z knihy Fedora Mikoviča Ostrov slobodného slova
Počet zobrazení: 4720

1_prezident_europskej_unie_umeni_petr_vasicek_vlavo_odovzdava_fedorovi_mikovicovi_zlatu_medailu_leva_n._tolsteho.jpgPrezident Európskej únie umení Petr Vašíček odovzdáva Fedorovi Mikovičovi Zlatú medailu Leva N. Tolstého. Foto: Pavol Remiaš

Keď Fedorovi Mikovičovi vo vydavateľstve ERPO Bratislava v roku 1982 tlačili knižku TULA s podtitulom turisticko-literárny sprievodca po Tule a Tolstého Jasnej Poľane, netušil, že raz v celkom zmenených spoločenských pomeroch dostane za svoje celoživotné publicistické dielo, dokonca s prihliadnutím na nelegálnu činnosť na prelome leta a jesene 1968, medzinárodnú cenu spätú s menom jedného z najväčších ruských spisovateľov a mysliteľov.

A predsa sa to spolupracovníkovi týždenníka Slovo stalo pred niekoľkými dňami, presnejšie 21. novembra, na jednom z najkrajších zámkov strednej Európy, v sieni so stropom plným zlatých anjelov, na ktorých geniálny Tolstoj veľmi neveril.

Kúpeľné mestečko pri Prievidzi Bojnice sa stalo miestom tradičných stretnutí významných autorov literatúry faktu zo Slovenska a Česka. Pri tejto príležitosti udelil Klub spisovateľov literatúry faktu na Slovensku (robí tak už od roku 1999) Cenu Vojtecha Zamarovského českému autorovi historických diel Janovi Haladovi za jeho najnovšiu knihu Jeden za všetkých, všetci proti kardinálovi. Jej ústrednou postavou je aj vďaka Dumasovým Trom mušketierom slávny Armand Jean du Plessis de Richelieu, de facto premiér na dvore francúzskeho kráľa Ľudovíta XIII. v prvej polovici 17. storočia.

Druhú cenu si prevzala spisovateľka, novinárka, redaktorka Slovenského rozhlasu a vysokoškolská pedagogička Tatiana Kusá, ktorá inšpirovaná Zamarovského vynikajúcimi knihami sa dlhodobo venuje odkazu antiky, spracováva historické témy a je autorkou desiatok rozhlasových relácií popularizujúcich dejiny ako vednú disciplínu i poučenie pre súčasníkov.

Zlaté perá Ladislava Ťažkého

Občianske združenie Benedikt, ktoré v Prievidzi v roku 2005 založili hornonitrianski novinári, spisovatelia, historici a milovníci umenia, prvý raz odovzdalo Zlaté perá Ladislava Ťažkého. A to za rok 2011 čestné uznanie vydavateľovi a publicistovi Petrovi Rašlovi za zostavenie Ťažkého knihy Moji majstri. Laureátom ceny za rok 2011 sa stal prozaik, básnik a vysokoškolský pedagóg Jozef Leikert za dielo Svedectvá Ladislava Ťažkého a nás ostatných s prihliadnutím na jeho knihu rozhovorov s týmto nebohým slovenským prozaikom Testament svedomia.

Laureátom za rok 2012 sa stal Bojničan Marián Krčík, ktorý napísal desať kníh literatúry faktu venujúcich sa najmä osudom baníkov na Hornej Nitre. Ocenenie získal za svoju najnovšiu publikáciu Oheň v Bani Handlová, v ktorej stvárnil najväčšiu tragédiu v novodobej histórii slovenského baníctva, keď v roku 2010 zahynulo v podzemí dvadsať baníkov a banských záchranárov. Pred niekoľkými týždňami dostal v Prahe za túto knihu medzinárodnú Cenu E. E. Kischa.

Napokon Zlatú medailu Leva Nikolajeviča Tolstého (European Award for writers and publicists – Gold medal of Leo Tolstoy) od Európskej únie umenia, ktorá sídli v Prahe, v Zlatej sále Bojnického zámku Fedorovi Mikovičovi slávnostne odovzdal Petr Vašíček, prezident tejto medzinárodnej organizácie. Tá udeľuje každý rok niekoľko prestížnych cien za umeleckú a kultúrnu činnosť.

Jednu z nich získal aj rodák z Hnúšte. Pritom Vašíček zdôraznil, že pri rozhodovaní zobrali do úvahy i to, že Mikovič v auguste 1968 ako redaktor do poslednej chvíle, než sa ocitol pred hlavňami samopalov, podával rozhlasovým éterom verejnosti neskreslené a pravdivé informácie o tom, čo sa v Československu v tie chmúrne dni dialo.

„Jemu predovšetkým náleží naše uznanie za aktívny podiel na vysielaní Slobodného slovenského vysielača Banská Bystrica,“ zdôraznil prezident Európskej únie umenia.

2_f._mikovic_dakuje_za_medzinarodne_ocenenie_v_zlatej_sale_bojnickeho_zamku.jpgFedor Mikovič ďakuje za medzinárodné ocenenie v Zlatej sále Bojnického zámku. Foto: Pavol Remiaš

Zo životopisu oceneného

Fedor Mikovič sa narodil sa 1. júna 1945 v Hnúšti, detské a chlapčenské roky prežíval v Ružomberku a časy gymnaziálneho dozrievania v Rimavskej doline. V roku 1963 sa s rodičmi presťahoval do Banskej Bystrice, ktorá sa stala jeho domovom do roku 2008. V súčasnosti žije v Sliači. Študoval geografiu a biológiu na dnešnej Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V publicistike sa jeho meno objavuje od roku 1966.

Počas invázie vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 do ČSSR sa zapojil do vysielania celoštátnej Rozhlasovej štafety ako redaktor a hlásateľ Slobodného slovenského vysielača Banská Bystrica, ktorý pôsobil v zmysle odkazu svojho predchodcu v povstaleckom roku 1944.

Vyše štvrť storočia pripravoval v banskobystrickom štúdiu ČSRo reláciu Rádiovíkend zameranú na cestovný ruch u nás i vo svete, kultúrne aktivity, národopis, prírodné krásy a klenoty národnej minulosti.

Po roku 1989 pôsobil ako vedúci redaktor Redakcie spravodajstva a publicistiky Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici, neskôr ako riaditeľ a šéfredaktor tamojšieho štúdia.

V roku 1993 zamenil mikrofón za reportérske pero, s jeho článkami sa mohli čitatelia stretávať na stránkach víkendového magazínu Smer dnes. V roku 1994 bol ekonomickým redaktorom TASR pre stredné Slovensko. V nasledujúcom roku sa vrátil na päť rokov k rozhlasovému mikrofónu.

V rokoch 1999 až 2002 pôsobil vo funkcii hovorcu ministra pôdohospodárstva Pavla Koncoša (SDĽ). Neskoršie bol tlačovým tajomníkom generálneho riaditeľstva štátneho podniku Lesy SR a šéfredaktorom podnikového mesačníka Lesník i rezortného časopisu Les.

V rokoch 2004 a 2005 zastával pozíciu riaditeľa banskobystrického Vydavateľstva LVIS-AB. V období 2005 – 2006 prevzal v bratislavskom vydavateľstve PaRPRESS post riaditeľa a konateľa. V roku 2007 pracoval ako tlačový tajomník primátora Banskej Bystrice Ivana Saktora (za SDĽ) a manažér pre PR a marketing mestského úradu. Od apríla 2008 do decembra 2010 bol mediálnym poradcom primátora Liptovského Mikuláša Jána Blcháča (Smer).

3_zlava_jozef_leikert_petr_vacisek_rudolf_schuster_a_fedor_mikovic_v_bojnickom_zamku_21._novembra_2013.jpgZľava Jozef Leikert, Petr Vačíšek, Rudolf Schuster a Fedor Mikovič 21. novembra 2013. Foto: Pavol Remiaš

Publicistické dielo autora

Fedor Mikovič publikoval vo viacerých novinách a časopisoch, vrátane týždenníka Slovo. S dabingom RTVS v Banskej Bystrici spolupracuje na uvedení zahraničných cestopisných, prírodopisných a etnologických seriálov. V roku 2011 napísal scenár k filmovej umelecko-dokumentárnej snímke Od jari do jari – rok v lesoch mesta Banská Bystrica.

Je autorom a moderátorom takmer dvoch tisícok publicistických rozhlasových programov a okolo päťsto umelecko-dokumentárnych pásiem, fíčrov, literárnych kompozícií a scénických folklórnych programov na festivaloch vo Východnej, Detve, Očovej, Priechode, Hrochoti a Klenovci, autorom, spoluautorom a editorom 23 knižných publikácií, kurátorom mnohých výstav umeleckých diel a držiteľom viacerých ocenení v celoslovenských novinárskych súťažiach, ako aj Ceny Literárneho fondu.

Na autorovom konte je napríklad kniha Slovo dalo slovo – transkripcia jeho novinárskych stretnutí a besied s významnými osobnosťami slovenskej kultúry. Martinská Osveta vydala obrazovo-vlastivednú publikáciu Nízke Tatry, v ktorej pôsobivé fotopohľady Vlada Bártu a Karola Demutha na najmenšie veľhory na svete dopĺňajú Mikovičove literárno-dokumentárne črty o vrchoch a ľuďoch, ktorí s nimi spojili svoje životy. Napísal texty o Slovensku do knižného turistického sprievodcu Czechoslovakia, ktorý vydalo svetoznáme edičné centrum Hawker Publikations Ltd. v Londýne.

Reprezentačná publikácia Slovenská republika z vydavateľstva AB ART press, do ktorej fotografie zhotovili otec a syn Bártovci a Mikovič texty, získala vo svojej kategórii titul Najkrajšia kniha Slovenska 1996. Je tiež autorom vstupných textov do obrazovej knihy Slovensko, ktorú zostavil Eugen Lazišťan, a do publikácie Tatry s fotografiami Jaroslava Procházku, obe vyšli v Neografii Martin.

Českobudějovické vydavateľstvo Unios zasa publikovalo knižného sprievodcu Slovensko – hrady, zámky, historické mestá, kultúra a príroda. Na jeho vydaní participoval ako autor textovej zložky, podobne ako pri ďalšej peknej publikácii Zo srdca Slovenska.


František Dejčík: V slove nájdeš kvet i zbraň

7_kurator_mikovic_pri_otvoreni_vystavy_stefana_pelikana_vpravo_v_galerii_m._galandu_v_turcianskych_tepliciach.jpgKurátor Fedor Mikovič pri otvorení výstavy Štefana Pelikána, vpravo, v Galérii M. Galandu v Turčianskych Tepliciach. Foto: Archív F. M.

Fedor o sebe hovorí, že je slovenský kozmopolita. Narodil sa síce v dome u starých rodičov v mamkinom Gemeri, ale najkrajšie, chlapčenské letá prežil v otcovom Ružomberku. Viac ako štyri desaťročia žije v Banskej Bystrici, šesť rokov dochádzal za prácou do Bratislavy, kde pôsobil ako tlačový tajomník na ministerstve pôdohospodárstva a dva roky viedol z postu riaditeľa vydavateľstvo zamerané na produkciu poľovníckej a rybárskej literatúry.
V našom meste po prvý raz do seba vdýchol vôňu triedy v „Lenkovej“ škole na rínku:

„Ružomberok sa v mojej pamäti spája nielen so spomienkou na starých rodičov, ktorí celý život prežili v rybárpoľskej textilke a v jej robotníckych barakoch, ale aj na nezabudnuteľného učiteľa slovenčiny pána Dického, ktorého sme všetci dôverne nazývali Jožkom. Bol to svojrázny, ale múdry pedagóg, prísny a vľúdny zároveň, ktorý nás za vyrušovanie, nenapísanú domácu úlohu či iné lotroviny trestal pokutami od desať do päťdesiat halierov. Za korunu už musel mať žiak poriadnu šlamastiku na rováši... Triedna pokladníčka Jožka Oravcová finančné tresty evidovala, lesklé mince starostlivo opatrovala v pakundeklovej škatuľke od mydla. Na záver školského roka vyhlásila víťazov, medzi ktorými prvé priečky striedavo obsadzoval spravidla Laco Maďarec, Paľo Plch a ja. Náš triedny Jožko Dický potom na poslednom školskom výlete za sankčné úspory kúpil raz vstupenky do Demänovskej jaskyne, inokedy cestovné lístky na úzkokoľajné Korýtko a pre každého sa ušla aj veľká zmrzlina za korunu a špic s vaječno-koňakovou náplňou za päťdesiat halierov. Nebol úžasný? Jemu ďakujem za to, že som získal blízky vzťah k nášmu jazyku, k literatúre, k prírode, k ľuďom i k Ružomberku,“ nostalgicky spomína úspešný redaktor

Fedor Mikovič, medzi priateľmi vždy Feďko, zostal odkazu svojho obľúbeného učiteľa verný celý život. Pochopil, ako on hovoril, že dobré, starostlivo napísané a kultivovane interpretované slovo v sebe ukrýva jemný kvet, ktorý dokáže pohladiť dušu človeka, no aj účinnú, silnú zbraň, ktorou sa dá ľuďom ublížiť, alebo vybojovať pravda.

8_mikovic_so_sylviou_hoffmannovou_pri_vysielani_radia_regina.jpgFedor Mikovič so Sylviou Hoffmannovou pri vysielaní Rádia Regina. Foto: Richard Senček

Neskoršie stál pri zrode a potom aj fenomenálnom úspechu Rádiovíkendu, ktorý spoluvytváral celých dvadsaťdva rokov. V období tzv. normalizácie sa po celotýždennom masírovaní mozgov ľuďom v sobotu predpoludním dostávala do uší relácia, ktorá sa venovala relaxačným témam bez nádychu ideológie. Prihovárala sa všetkým poslucháčom bez rozdielu a Fedor sa o to usiloval nevtieravým, pútavým spôsobom. Neustále vymýšľal nové žurnalistické postupy, formy a rubriky, ktoré zaujali. Nečudo, že každú sobotu počúvali Rádiovíkend viac ako dva milióny poslucháčov.

Pýtam sa na jeho najhoršie rozhlasácke obdobie. Bez dlhého uvažovania odpovedá:

„Keď som po novembri 1989 a po zamestnaneckých voľbách musel odísť od mikrofónu a plniť si povinnosti riaditeľa bystrického rozhlasu. Po troch rokoch ma úradovanie zunovalo a vrátil som sa k redaktorskej robote.“

A čo mu život s mikrofónom a perom v ruke dal?

Otvoril mi cesty po celej voľakedajšej federácii,“ vyznáva sa, „umožnil mi nahliadnuť za hranice, do sveta, ale predovšetkým mi daroval nespočetne veľa priateľstiev, ktoré trvajú dodnes. Umožnil mi poznať stovky, vari tisícky múdrych, morálne čistých a ľudsky krásnych osobností. Či to už boli jednoduchí majstri svojho remesla, drevorubači, pastieri, folkloristi, chatári, horolezci, učitelia, lekári, spisovatelia, výtvarníci, herci, básnici – ľudia, ktorých keby som nebol v živote stretol, tak som dnes oveľa chudobnejší.“

(Z regionálneho dvojtýždenníka Ružomberský hlas)


Hlási sa Slobodný slovenský vysielač

Fedor Mikovič: Úryvok z pripravovanej knihy spomienok Ostrov slobodného slova

Bystričania vítajú „osloboditeľov“ v pochmúrnych augustových dňoch roku 1968. Foto: Karol Demuth

Zakaždým, keď sme po auguste 1968 prišli na svoje pracovisko v Literárno-dramatickej redakcii banskobystrického rozhlasového štúdia, kolega Alojz Čobej sa ma zvykol tlmeným hlasom opýtať:

„Stále nič? Zase som ťa počul na Slobodnej...“

Táto otázka sa v malých obmenách opakovala viac ako dve desaťročia, pretože Lojzo, priam notorický poslucháč rozhlasovej stanice Slobodná Európa, mal dôkladný prehľad o jej vysielaní a programovej štruktúre. „Slobodka“ totiž každoročne okolo 21. augusta zaraďovala do programu spomienkové vysielanie na udalosti z augusta ´68 a spravidla ho začínala alebo ilustrovala autentickým záznamom v mojej interpretácii:

„Hlási sa Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica!“

Nevedno z ktorých zdrojov tento záznam s mojím hlasom mníchovská redakcia do svojho archívu získala. Jedno je však isté: využívala ho výdatne a svedomite... V Banskej Bystrici sme ho nemali, pretože všetky zvukové zápisy našich relácií museli naši technici po výsluchoch na ŠtB odovzdať strážcom našej poaugustovej normalizačnej ideológie. A tak to Lojzovo sprisahanecké „Stále nič?“ patrilo skôr im, zanieteným bojovníkom proti tzv. vnútornému nepriateľovi ako mne.

Ukazuje sa, že aj oni mali vo svojej práci medzery a rezervy, ako sa vtedy zvyklo vravieť. Dodnes si totiž neviem vysvetliť, ako je možné, že takýto fakt celých dvadsať jeden rokov unikal ich pozornej ostražitosti i ostražitej pozornosti. Ako je možné, že sa ma počas niekoľkých výsluchov, na ktoré si ma predvolali, neopýtali:

„Predvčerom, v sobotu, sme váš hlas počuli v Rádiovíkende a včera na Slobodnej Európe, čo nám o tom poviete?“

Vari dva či tri roky pred pádom starého režimu som si na Lojzovu radu v onen výročný deň naladil prijímač na vysielanie Slobodnej Európy a na počudovanie ten inkriminovaný záznam s mojím hlasom zaznel priam s neochvejnou pravidelnosťou zas a znova...

Priznám sa, nebolo mi všetko jedno, nebol som veru nijaký hrdina. Oveľa istejšie som sa cítil, keď som ho v éteri opäť zachytil kedysi v deväťdesiatom prvom.

Mnohí priatelia, ale aj náhodní známi, ktorí si pamätali poaugustové vysielanie Československého rozhlasu, sa ma občas pýtali, aké to bolo v tom osemašesťdesiatom. V prvom rade si myslím, že celkom normálne a prirodzené. Po invázii štyroch okupačných armád (vojská NDR zostali na hraniciach – pozn. red.) do Československa prestali načas vychádzať denníky a časopisy, k čitateľom sa dostávali len v náhradnej, cyklostylovanej podobe.

Odmlčali sa aj televízne stanice a tak nečudo, že sa svojej nezastupiteľnej funkcie ujal práve rozhlas, ako najoperatívnejší, najpohotovejší a technicky najmenej zraniteľný prostriedok masovej informácie a komunikácie.

Mám pocit, že jeho vtedajší pracovníci si svoju úlohu a poslanie v plnom rozsahu uvedomili a v plnej miere využili v prospech poslucháča. Vysielalo sa za neuveriteľných technických i ľudských podmienok, v atmosfére dnes už ťažko predstaviteľnej, v obave, čo bude večer, čo prinesie zajtrajšok.

5_fedor_mikovic_s_lydiou_faksovou_pri_vysielani_z_banskej_bystrice_v_auguste_1968.jpgFedor Mikovič s Lýdiou Faksovou pri vysielaní z Banskej Bystrice v auguste 1968. Foto: Karol Demuth

Prvé hodiny a dni po Hoffmannovom príkaze vypnúť vysielače, šíriace program Československého rozhlasu, vysielalo sa takpovediac na kolene, z najrôznejších náhradných pracovísk a improvizovaných štúdií. Spočiatku zostalo v éteri iba vysielanie ilegálnej skupiny pražských rozhlasákov, potom sa sporadicky pridali k nim plzenskí kolegovia a vedno s nimi sme sa prihlásili aj my z Banskej Bystrice.

Spontánne sme začali hovoriť o Rozhlasovej štafete, pretože imaginárny rozhlasový štafetový mikrofón sme si podávali z ruky do ruky. Informovali sme o pohybe okupačných vojsk, vyzývali sme poslucháčov, aby zachovali pokoj a rozvahu, aby nedochádzalo k zbytočným konfliktom medzi vyzbrojenými, ideologicky dezorientovanými okupačnými vojakmi a civilmi, aby sme sa vyhli stratám na ľudských životoch.

Celkom logicky a historicky kontinuálne sme do vysielania celoštátnej Rozhlasovej štafety vstupovali slovami:

„Hlási sa Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica!“

Niekoľko dní po vojenskej invázii sa k nám pridali ďalšie štúdiá, medzi nimi aj Mesto obilia. Tak nazvala svoj vysielač skupinka bratislavských rozhlasových technikov a redaktorov, ktorá sa pre obavy z odhalenia presťahovala kdesi na Žitný ostrov.

Okrem spomínaných horúcich aktualít sme do vysielania zaraďovali aj rôzne odkazy dovolenkujúcich poslucháčov svojim blízkym, čítali sme petície pracovných kolektívov a obyvateľov miest i dedín, v ktorých vyjadrovali nesúhlas s postupom jednej zo svetových mocností a jej troch satelitov, zaviedli sme službu, prostredníctvom ktorej sa jednotlivé závody a podniky mohli vzájomne informovať o pohybe zásob, stave výroby a ponukách odbytu svojich produktov.

Pri mikrofóne Rozhlasovej štafety z Banskej Bystrice sa striedali Lýdia Faksová, Hanka Kútiková, Fedor Mikovič, Zdeno Oravec a Štefan Turňa. Pravdaže, tvoriť a šíriť program pomáhali všetci, ktorí sa v tej hektickej situácii dozvedeli, kde sme sa práve so svojou vysielacou aparatúrou uchýlili.

V záujme konšpirácie, ale najmä v obave pred odhalením miesta, odkiaľ sa práve poslucháčom prihovárame, sme sa s naším improvizovaným štúdiom sťahovali niekedy aj dvakrát denne. Neraz sa stalo, že službukonajúci pražský moderátor odovzdával štafetu Banskej Bystrici a my sme boli akurát na ceste k novému „nájomcovi“.

Prichýlili nás kde-kade: na krajskej vojenskej správe, v spojovej priemyslovke, v telocvični spojového učilišťa, vysielali sme dokonca i zo súkromného bytu nášho kolegu – technika Milana Janáka a tak sa jeho vtedy ani nie dvojročný potomok nevdojak stal najmladším aktérom Rozhlasovej štafety, pretože sa počas nášho živého vstupu nástojčivým hlasom z plných pľúc rázne domáhal výmeny čerstvo použitej plienky.

6_slobodny_vysielac_banska_bystrica_v_auguste_1968_f._mikovic_v_strede.jpgSlobodný slovenský vysielač Banská Bystrica v auguste 1968, F. Mikovič v strede. Foto: Karol Demuth

Informáciami, správami, poznámkami, komentármi nás zásobovali kolegovia Ota Plávková, Ondrej Bartoš, Ján Baláž, Stano Dutka, Peter Kováčik, Daniela Filipová-Tátošová, Lýdia Matisová, a ďalší. Réžiu vysielania Rozhlasovej štafety z Banskej Bystrice vzal do svojich rúk vtedajší programový šéf Viliam Mráz a vedúci Literárno-dramatickej redakcie Milan Jurčo. Služby v redakcii a pred mikrofónom trvali nezriedka celý deň a noc, kým sa dala dokopy druhá zostava moderátorov, technikov a režiséra programu.

Všetci držali pokope, nik sa neulakomil na tridsať strieborných. A tak sa nás radary, hrozivo vytŕčajúce z obrnených transportérov, našťastie márne snažili lokalizovať.

Jeden takýto záťah bulharskej vojenskej posádky sme zažili v budove Stredného odborného učilišťa spojov na Tajovského ulici, odkiaľ máme aj dokumentárnu snímku z nášho improvizovaného štúdia zriadeného v tamojšej telocvični. Pražský kolega nás práve vyzval, aby sme vstúpili do vysielania. Prihlásil som sa obligátnym:

„Tu Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica.“

Prečítal som prvú správu, slovo som odovzdal Hanke Kútikovej a zrazu periférne vnímam naliehavé gestá Milana Jurča, ktorými naznačoval – von, na ulici sa čosi deje.

Podišiel som k oknu a, priznám sa, stŕpol som. Tajovského ulicou sa pomaly, doslova krokom vliekol mohutný tmavozelený transportér. Nad ním sa nepríjemne krútil radar a od pol pása nahor sliedil po okolí vojak v tankistickej prilbe.

Ihneď som priskočil k mikrofónu, nechal Hanke dopovedať poslednú vetu správy a odovzdal som pomyselný štafetový mikrofón do Prahy. Kolegyňa zostala, pochopiteľne, poriadne zaskočená, ale keď aj ona podišla k oknu, zaraz pochopila, čo sa deje.

V tej chvíli sme si mysleli, že niekto prezradil naše konšpiračné vysielacie pracovisko a že bulharskí vojaci idú po nás. Technici preto prenosovú techniku okamžite uložili do kancelárskych skríň a posadali sme sa za písacie stoly, akoby sme boli pracovníci Krajskej správy spojov.

Bulhari vystúpili z obrneného transportéra, vytiahli cigarety a urobili si pod našimi oknami fajčiarsku prestávku. Vydýchli sme si však až vtedy, keď znova nastúpili do bojového vozidla a vydali sa na ďalšie hliadkovanie smerom k Podlaviciam, Tajovu a Králikom.

Po vyše hodine sme ho videli, ako sa vracajú zo svojej neúspešnej misie, ktorej cieľom sa napokon stal vysielač na Suchej hore. Ten zlákal jeho dezorientovanú posádku, ktorá sa zrejme vybrala hľadať svojho ideologického nepriateľa na hrebeň Kremnických vrchov, k vysielaču, ktorý mal už pár dní nútenú technickú prestávku. Technici znova nainštalovali prenosové zariadenie a o malú chvíľu nás už volal pražský kolega, aby sme vstúpili do Rozhlasovej štafety.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984