To nebolo len gesto!

Nebráň sa tomu čo sa deje

a celý vyjdi tomu v ústrety

mne dobré je aj to čo zlé je

len prázdne nie, to uletí.

                                    MILAN RÚFUS

Nedá mi, aby som aj na stránke Slova nezareagoval na postoj a následnú rezignáciu p. Migaša na post veľvyslanca v Bielorusku. Uvedomujem si, že je to pre túto dobu pomerne citlivá téma a každý máme na to svoj názor. Aj keď doba je, aká je a ľudia pod vplyvom rôznych informácií a, žiaľ, i dezinformácií, strácajú prehľad, aby správne chápali, odkiaľ prichádzame, kde sme a kam smerujeme, predsa len by žiadna doba nemala byť taká zlá, aby sme v nej stratili svoje hodnoty a presvedčenie. Viem, že je to dnes zložité a ťažké žiadať od bežných ľudí, aby si uchovali svoje hodnoty, keď ich mnohokrát nemajú ani tí, ktorí spravujú a riadia našu krajinu.

Väčšinou od nich počúvame len nacvičené frázy a vidíme len prázdne gestá. Politika, žiaľ, už nie je až tak o nás, ako o nich. V stranách, a tým aj v NR SR, sú čím ďalej viac ľudia, ktorým hodnoty, presvedčenie, straníckosť... nehovoria takmer nič. Takmer všetkých nás zasiahla povrchnosť, pekný obal nás oslovuje viac, ako jeho obsah, skutky zakrývajú síce pekné, no prázdne gestá. Nie je to plač nad rozliatym mliekom. Je to len akési zmierenie s tým, čo nedokážem, či nedokážeme zmeniť. Teda aspoň zatiaľ.

No a do takejto, pre mňa osobne bezhodnotovej doby (ona, samozrejme, svoje hodnoty má, len akosi sa nezlučujú s tými mojimi) zrazu príde správa, že náš veľvyslanec v Bielorusku sa vzdáva svojej funkcie, lebo mu bola vytknutá účasť na oslavách 75. výročia ukončenia najstrašnejšej udalosti v dejinách ľudstva – 2.svetovej vojny. Nebudem sa zaoberať podrobnosťami, no kto aspoň trošku pozná Jožka Migaša, dobre vie, že svedomie, presvedčenie a hodnoty mu nedovoľovali konať inak. Ako on vždy s jeho typickým úsmevom hovorí: „Treba sa vždy správať a konať tak, ako sme sa vyvaľkali..“ Aby som však nehovoril len o svojich dojmoch, čitateľom ho aspoň trošku priblížim úryvkom z knihy  22.osobností z aleje Unipharmy, ktorá bola uvedená do života v októbri roku 2019.

„My na východe hovoríme: Ako sa v detstve vyvaľkáš, tak to ide s tebou celým životom. Ako verný pes sa to za tebou vláči. Aj moje životné krédo je takto vyvaľkané. Budem parafrázovať Mináčove slová – Ako si sa narodil, ako si vyrástol, ako si sa vyvaľkal, tak sa v živote aj chovaj. Inak povedané: Tvrdo pracuj, čestne a poctivo ži, nezbíjaj a takto sa k svojim úspechom dobýjaj. To je presne to, čo by každý z nás mal na tom svojom grunte stavať. Aspoň ja to tak cítim a vidím. K tomu musíme mať, samozrejme, aj svoje vzory. Pre mňa to boli jednoznačne moja mama a otec. Mama porodila šesť chlapcov a jedno dievča. Pre každého z nás si našla vždy pekné slovo i pohladenie. Snažila sa, aby nám aj v skromných podmienkach nič nechýbalo. Aj keď sme mnohokrát nosili po sebe šaty a mne sa ušli aj dievčenské. Otec bol rovný a čestný chlap, priamy účastník SNP. Nie ako mnohí, ktorí si po vojne robili papierové zásluhy na oslobodení. Práve pri spomienkach otca a jeho blízkych priateľov som nadobudol celoživotné presvedčenie, že fašizmus je najväčšie zlo, aké kedy ľudstvo splodilo. Aj preto som dnes smutný z toho, ako sa v súčasnosti na Slovensku staviame k obdobiu fašizmu, ako ľahkovážne sa prizeráme tomu, keď sa niekto snaží túto hrôzu doslova ospravedlniť.“

Toľko krátky úryvok zo spomenutej knihy. Tých Jožkových úžasných myšlienok a ľudských postojoch je tam, samozrejme, oveľa viac. Tú krátku pasáž som uverejnil len preto, aby som aj tých pochybovačných presvedčil, že jeho rezignácia nebola len prázdne gesto. Nebudem už ďalej o tomto písať, no nedalo mi, aby som toto všetko nezverejnil aspoň v Slove.

Záverom mi napadá taká možno kacírska myšlienka či otázka: ako boli vyvaľkaní dnešní politici...  A bude z nich niekedy, niekto pre nás vzorom?