Reklama
Reklama

To boli časy alebo Pre filmových pamätníkov

Počet zobrazení: 1700

Keďže v týchto dňoch nemôžem chodiť do divadla, na koncerty, výstavy a do kina, vrátil som sa v myšlienkach do svojej mladosti, kedy som bol horlivým filmovým fanúšikom. Pravda, päťdesiate až sedemdesiate roky dvadsiateho storočia znamenali výkvet najmä európskej (osobitne talianskej a francúzskej) kinematografie. Z Blechovej Encyklopédie filmu som si vyhľadal tie osobnosti svetového filmu, ktoré v tomto roku majú okrúhle výročia narodenia či smrti. Viacerých z týchto velikánov už pozná len moja generácia sedemdesiatnikov, no stojí za to si ich pripomenúť. Sem tam sa s niektorými ešte môžu stretnúť bratislavskí diváci navštevujúci filmové kluby Lumière, Kino mladých, Nostalgia, Kino Europe), zopár z nich sa môže objaviť v retrospektívnych programoch televízie. Tak ako literatúra má popri dnešných spisovateľských hviezdach aj Balzaca, Dostojevského, Dickensa, Manna a Hemingwaya, tak film (dnes čoraz viac sa stávajúci zábavou než umením) má svoju históriu bohatú na veľkých hercov i režisérov. Výber z nich som sa rozhodol stručne okomentovať v tomto príspevku.

film_demonstration-7pixabay.jpg
Ilustračné foto: Pixabay.com

Nepochybne najznámejším japonským filmárom bol režisér Akira Kurosawa, od narodenia ktorého 23. marca uplynulo 110 rokov. Európu si získal svojím filmom Rašomon v roku 1950. Tento krutý film o relativite pravdy no s humanistickým záverom podobne ako niektoré ďalšie jeho filmy poslúžil Hollywoodu na vytvorenie americkej verzie sfilmovaného samurajského príbehu (pod názvom Zneuctenie). Podobný osud mal aj film Sedem samurajov (1954), naším divákom známejší ako americký western Sedem statočných. Tretím z tejto série bola Telesná stráž (1961), podľa ktorej Sergio Leone natočil prvý zo svojich skvelých spagetti westernov (Pre hrsť dolárov). Kurosawa natáčal aj do japonských dejín prenesené Shakespearove tragédie – Krvavý trón (1957, podľa Macbetha) a Ran (1985, Kráľ Lear), kým režisérove prepisy Dostojevského (Idiot) a Gorkého (Na dne) sa u nás nepremietali. Zato sme mohli v kinách vidieť jeho filmy zo súčasnosti Nebo a peklo (1963), Dodeskaden (1970) a skvelý psychologický film Červenobradý (1965). Svoj vzťah k literatúre dokumentoval aj prepisom románu V. Arseneva o sibírskom lovcovi Dersu Uzala (1975). V šestnástich jeho filmoch sa objavila herecká stálica japonského filmu Toširó Mifune (1. apríla by mal 100 rokov), ktorý hral v 170-filmoch nielen domácich, ale aj amerických (Midway).

Dňa 28. marca uplynulo sto rokov od narodenia významného britského herca Dirka Bogarda, obľúbeného herca z USA vyhnaného režiséra Josepha Loseya. Slovenských divákov v päťdesiatych rokoch príliš nepobavil v komediálnej sérii o doktorovi, no zato ich oslovil v dvoch Viscontiho filmoch Súmrak bohov (1969) a najmä v Smrti v Benátkach (1971) nakrútenej podľa poviedky Thomasa Manna s mimoriadne účinným využitím  krásneho Adagietta z Piatej symfónie Gustava Mahlera.

Ďalší z významných hercov Clift Eatswood je ešte stále činný, no jeho neskoršiu tvorbu príliš nepoznám. Americký herec a režisér, ktorý 31. mája oslávi svoje deväťdesiatiny, je pre mňa predovšetkým tvrdým, zdanlivo flegmatickým  mužom s cigarou v ústach z troch westernov Sergia Leoneho. Okrem už spomínaného to je aj Pre hrsť dolárov navyšeDobrý, zlý, škaredý. Rovnakého veku by sa 24. júna dožil francúzsky režisér spájaný s tzv. novou francúzskou vlnou Claude Chabrol, keby nebol už pred desiatimi rokmi opustil tento svet. Zameriaval sa najmä na morálku stredných vrstiev často s kriminálnou zápletkou. V našich kinách sme z jeho filmov mohli vidieť Mäsiara (1970), Nevinných so špinavými rukami (1975) a v kluboch aj Ženskú záležitosť (1988) so skvelou, no u nás pomerne neznámou Isabele Huppert ako anjeličkárkou.      

Na rozdiel od režisérov sú mená kameramanov menej známe v širšej filmovej verejnosti. Len dve desaťročia v Taliansku patril k najexponovanejším Gianni di Venanzo, ktorého nedožitú storočnicu si pripomenieme v decembri. K jeho najlepším filmom patria tie, v ktorých stál za kamerou v dielach Felliniho (Osem a pol, Giulietta a duchovia), Franca Rossiho (Salvatore Giuliano, Ruky nad mestom) a Antonioniho (Noc, Výkrik), ale ako kameraman sa podieľal v polovici minulého storočia aj na filmových prepisoch významných literárnych diel Alberta Moraviu (Ľahostajní), Cesare Paveseho (Priateľky) či Carla Cassolu (Kronika chudobných milencov). K hviezdam talianskeho filmu patrila aj Silvana Mangano, neskôr manželka producenta de Laurentiisa, ktorú preslávili úlohy vo filmoch Giuseppe de Santisa (Horká ryža, Ľudia a vlci), Latuadu (Kapitánova dcéra, podľa Puškina). Pracovala s najvýznamnejšími režisérmi, ako boli Mario Monicelli (Veľká vojna, 1959), de Sica (Posledný súd), Pasolini (Kráľ Oidipus, Teorema), Luchino Visconti (Ludwig, Smrť v Benátkach), Nikita Michalkov (Oči čornije). Hoci v širokých diváckych vrstvách nikdy nedosiahla popularitu Lolobrigidy, Sofie Loren, Claudie Cardinale, v prvej päťke talianskej herečiek má čestné miesto. V talianskom Viscontiho filme Biele noci (podľa Dostojevského), ktorý u nás uvádzali pod názvom Natalia, vynikla popri Marcellovi Mastroiannim aj Švajčiarka Maria Schell, ktorej najslávnejším filmom bola však Gervaise režiséra René Clémenta (natočeného podľa Zolu). Aj ona by sa v decembri (podobne ako spomínaná Talianka o pár mesiacov skôr) dožila deväťdesiatich rokov. Podobným decembrovým jubilantom by bol aj Jean-Luc Godard, svojho času považovaný za enfante terrible francúzskeho filmu. Viaceré jeho diela (Na konci s dychom, Vojačik, Žiť svoj život, Bláznivý Petríček) boli určené náročnému divákovi ,a preto sa výborne uplatnili vo filmových kluboch, ale režisér natočil aj filmový prepis románu Alberta Moraviu Opovrhnutie s Brigitte Bardot a Michelom Piccolim (1963). V decembri oslávi deväťdesiatiny aj Jean-Louis Trintignant, v širokých vrstvách divákov populárny vďaka Lelouchovmu filmu Muž a žena (1966), ale aj zo série filmových Angelík. Vo svojej bohatej kariére, ktorá trvala takmer do dnešných dní, spolupracoval s objaviteľom Bardottovej Rogerom Vadimom (A Boh stvoril ženu), Truffautom (Konečne nedeľa), Kieslowskim (Červená), Hanekem (Láska, 2012) a v Taliansku s Bertoluccim (Konformista, podľa Moraviu, 1970), Zurlinim (Tatárska púšť, prepis románu Dina Buzzattiho, 1976) a s Ettore Scolom (Terasa, 1980). V roku 1968 natočil na Slovensku film Muž, ktorý luže (réžia Robbe-Grillet). Nemožno nespomenúť veľkého ruského herca a režiséra Sergeja Bondarčuka (25. 9. 1920), ktorý sa ako herec preslávil vo filmoch Othello (1955), Príbeh ozajstného človeka (1948) a ako režisér bol vysoko oceňovaný za filmy Osud človeka (1959), viacdielnu Vojnu a mier (1969) a veľkofilm Waterloo (1970). Ako posledného zo „storočných“ som si vybral amerického herca Waltera Matthaua, ktorý s komickým talentom zvládol významné úlohy v prepisoch divadelných hier (Kaktusový kvet, Apartmán v hoteli Plaza) a neskôr sa preslávil v komickej dvojici s hercom Jackom Lemonom (Daj si pohov, kamoš). Popri nedožitej storočnici (1. 10. 1920), má výročie aj podľa dátumu odchodu zo života (1. 7. 2000).

Z filmových umelcov, od ktorých smrti uplynulo okrúhlejšie výročie, spomeňme aspoň anglického komického herca Petra Sellersa (†24. 7. 1980) známeho zo série Ružový panter, talianskeho komika Uga Tognazziho (†27. 10. 1990), francúzskeho komika Bourvilla, ktorého sme si užili najmä v epizódnej úlohe v prepise Hugových Bedárov (†25.9. 1970) v hlavnej úlohe s legendárnym Jeanom Gabinom. Ďalším je majster filmového thrilleru Alfred Hitchcock (†29. 4. 1980). Jeho slávne Vertigo (1958) som najprv videl počas študijného pobytu na Kube, a ešte vychytenejšie Psycho (1960) vďaka viedenskej televízii. Do tejto kategórie patrí aj režisér Claude Autant-Lara, ktorého mladí francúzski filmári považovali za tradicionalistu, čo potvrdil vo filmoch Diabol v tele (1947), Červený a čierny (podľa Stendhala, 1954) a Červená krčma (1951). Dvakrát sa v nich opieral o hereckú osobnosť Gérarda Philipa (ktorého v roku 1955 moja manželka stretla na bratislavskom korze počas hosťovania francúzskych divadelníkov v Bratislave) a v čiernej komédii o komika Fernandela.

V mojom zozname som vynechal niektoré filmové legendy, ktoré som ako filmový divák nezažil (alebo takmer nezažil), ako boli najväčšia hviezda nemého filmu Švédka Greta Garbo či Francúzka Michelle Morgan.

Viacerí zo spomínaných hercov boli aktívni aj na divadelnom javisku. Ich herecké (či režisérske) umenie však zostáva zachované aspoň vo filmových archívoch a v spomienkach pamätníkov.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama