Tajné operácie studenej vojny

Počet zobrazení: 6428

Operácia Gladio (gladius – krátky dvojsečný meč rímskych legionárov) je krycie meno pre tajnú sieť polovojenských organizácií v Európe a Turecku počas studenej vojny. Organizácia patrila pod NATO a bola riadená CIA, pričom vlády a parlamenty jednotlivých krajín nemali o nej vedomosť. Oboznámení boli iba ich niektorí členovia. Organizovaná bola ako „stay behind“ (v pozadí, záloha). Tvorili ju rôzne skupiny odporu, guerilly pripravené na sabotáže, únosy, vraždy a mala svoje tajné vojenské sklady. 

Myšlienka skrsla ešte počas druhej svetovej vojny. Cieľom bolo organizovanie hnutí a skupín odporu proti sovietskej, resp. komunistickej moci v Európe. Američania sa obávali, že Stalin by mohol po skončení druhej svetovej vojny s  Červenou armádou obsadiť veľkú časť západnej Európy.
 

Odtajnenie a publikácie
 

operation_gladio.jpgK odhaleniu tajnej siete Gladio prišlo po skončení studenej vojny. V roku 1990 o nej hovoril taliansky premiér Giulio Andreotti. Neskôr vzniklo o nej niekoľko relácií a článkov, avšak postupne sa prestalo o nej hovoriť. Mimochodom, k prvému prezradeniu došlo už v roku 1952, kedy vo Frankfurte nad Mohanom o nej na policajnej stanici vypovedal bývalý dôstojník Hans Otto. Polícia sa informáciami začala zaoberať, ale postupne všetko išlo dostratena.

Nedávno operáciu Gladio spopularizoval Umberto Eco vo svojom poslednom románe Nulté číslo, kde ju ironizuje hlavne s poukazom na očakávaný návrat Benita Mussoliniho k moci. Mussolini podľa rôznych špekulácii nebol popravený, popravený mal byť jeho dvojník.

S návratom atmosféry studenej vojny začali vychádzať rôzne knihy na túto tému. Jednou z nich je Operácia Gladio (Bezbožná aliancia medzi Vatikánom, CIA a mafiou), vydanou Prometheus Books, 2015 od renomovaného amerického novinára, spisovateľa, konzultanta FBI (mafia) a vysokoškolského pedagóga, trojnásobného držiteľa prestížnej ceny Keystone Press Awards, Paula L. Williamsa. Gladio je veľmi dobre spracované aj v rôznych zdrojoch na internete, napr. v anglickej Wikipedii aj s linkami na odkazy.
 

Príčiny zrodenia
 

Na konci vojny vyjednával budúci riaditeľ CIA Allen Dulles, vtedy šéf rezidentúry OSS (Úrad pre  strategické služby, ktorý vznikol v r. 1942 reformou bývalej informačnej služby, ktorej sa pridali funkcie uskutočňovať tajné a polovojenské operácie) v Berne so šéfom vojenskej informačnej služby Wehrmachtu Reinhardom Gehlenom a šéfom SS v Taliansku Karlom Wolffom o možnosti predčasnej kapitulácie nemeckej armády s úmyslom presunúť časť jednotiek na východ s cieľom brániť rýchlemu postupu sovietskych vojsk a obmedziť územie dobyté Červenou armádou, aby Nemecko bolo najmä pod správou USA, a nie ZSSR. Na začiatku išlo tzv. Operáciu Sunrise (Svitanie), ktorú mal vymyslieť sám Allen Dulles.

Karl Wolff bol síce zodpovedný za deportáciu 300 tisíc talianskych Židov do koncentračných táborov, ale v roku 1949 dostal iba 4 roky väzenia; po Eichmannovom procese ho v roku v roku 1964 znovu súdili a odsúdili na pätnásť rokov. Po piatich rokoch ho prepustili. Potom pomáhal identifikovať bývalých nemeckých fašistov v Južnej Amerike a verejne prednášal o SS. Gehlen za nič nepykal. Hneď dostal za úlohu získavať bývalých fašistov na boj proti komunistickému bloku. Založil vlastnú organizáciu – Gehlenova organizácia –, financovanú z USA pod dohľadom CIA. Zameriavala sa na operácie vo východnom bloku, aj v Československu, a napr. kontrolovala všetkých, ktorí prišli z východného do západného Nemecka. Známou sa stala aj účasťou (nábor agentov) na Operácii Džungľa, prebiehajúcou v rokoch 1948 – 1955 britskej tajnej služby M16. Jej cieľom bola podpora odporu voči sovietskej moci hlavne v sovietskych pobaltských republikách. (https://en.wikipedia.org/wiki/Operation_Jungle)
 

Bratia Dullesovci
 

Okrem Williamsa písal o Allenovi Dullesovi a jeho počinoch aj ďalší renomovaný americký novinár, autor mnohých kníh a vysokoškolský pedagóg Stephen Kinzer. Tomuto bývalému korešpondentovi New York Times, píšucemu pre Guardian, Boston Globe alebo New York Review of Books vyšla v češtine kniha Bratři, John Forster Dulles, Allen Dulles a jejich tajná válka (Rybka Publishers, 2016). John Foster Dulles bol v päťdesiatych rokoch ministrom zahraničných vecí a jeho mladší brat Allen šéfom CIA. Allen bol diplomat a skôr žoviálny, kým John Foster rigidný kresťan a ideológ, tvrdý antikomunista. Jeho antikomunizmus sa upevnil najmä pri čítaní Stalinových spisov. Obával sa – ako aj ďalší (nielen) politici v USA –, že komunisti chcú expandovať do celého sveta a zbaviť „slobodných občanov súkromného vlastníctva podnikov“.

bratia_dulles.jpgJohn Foster Dulles bol jedným zo strojcov studenej vojny. Nebol ale až takým „tvrďasom“ ako známy Joseph McCarthy. Kinzer uvádza jeho rozdeľovanie ľudí na dva druhy: „Na jednej strane tí, ktorí vyznávajú kresťanstvo a podporujú slobodné podnikanie, na druhej tí ostatní.“ Jednoduché. Pracoval ako právnik pre spoločnosť Sullivan&Cromwell, ktorá sa špecializovala na medzinárodné právo. Podporovala americké firmy a záujmy v zahraničí, najmä v Južnej Amerike. Podľa Kinzera sa podieľala tiež na financovaní splácania nemeckých dlhov v 20. rokoch a reparáciách po prvej svetovej vojne. Pod patronátom Dullesa umožnila umiestniť dlhopisy oceliarskeho a zbrojného giganta Krupp AG na amerických kapitálových trhoch. Zapojila Nemecko do tzv. niklového kartelu. Nikel bol potrebný na výrobu antikorovej ocele a pancierových plátov. Išlo o firmu IG Farben, ktorá neskôr vyrábala Cyklón B. Hoci spoločnosť Sullivan&Cromwell v roku 1934 zatvorila svoju nemeckú pobočku, Dulles ďalej so svojou manželkou Nemecko navštevoval. Netajil sa svojím obdivom k dynamickým režimom v Taliansku, Nemecku a Japonsku. Brat Allen nebol toho istého názoru, ale zato sa v roku 1933 ako jeden z prvých zahraničných hostí stretol v Berlíne s novým kancelárom Hitlerom.

Stephen Kinzer podrobne opisuje, ako Američania podporovali prevraty, resp. uskutočňovali priame vojenské intervencie na Filipínach, v Guatemale, vo Vietname, v Iráne, Indonézii, Egypte,  Libanone, Kongu a, samozrejme, na Kube. Vtedy neboli rozšírené masmédiá, sociálne siete a internet, a preto sa propaganda šírila cez kostoly (kňazom ľudia dôverovali). Aj vtedy existovali experti na hoaxy a fake news, tvorcovia legiend. (Niet sa čo čudovať, že v poslednom čase sa Američania sťažujú na ruskú propagandu a zasahovanie do politiky v rôznych krajinách, aj v USA. Zistili, že to Rusi už robia rovnako dobre ako oni.)

Allen Dulles v roku 1953 založil Operáciu Mockingbird (drozd mnohohlasný) zameranú na kooperáciu CIA a novinárov. Do operácie boli zapojené televízie ABC, CBS, NBC, noviny Christian Science Monitor, Washington Post, New York Times a iné.
 

Gladio a Taliansko
 

Paul L. Williams sa vo svojej knihe venuje najmä Taliansku. Ako uvádza v podtitule, ide o bezbožnú alianciu Vatikánu, CIA a mafie. USA oslobodili Taliansko a inváziu na Sicíliu a do južného Talianska uskutočnili aj za pomoci využitia kontaktov americkej mafie. Talianska mafia bola v tom čase Mussolinim zlikvidovaná.

Povojnový politický vývoj v Taliansku je neodmysliteľne spojený s rúškou tajomstva zahalenou slobodomurárskou lóžou Propaganda Due (P2). Pôvodne vznikla ešte v roku 1877 v Turíne ako Propaganda Massonica a založila ju piemontská aristokracia. Cez druhú svetovú vojnu bola nečinná, no po nej ju opäť oživili. Hlavným šéfom bol Licio Gelli. Bývalý fašista, ktorý sa pri oslobodzovaní Talianska pridal k americkej armáde a v ďalších rokoch údajne naďalej tajne spolupracoval s americkými službami. Samozrejme získať priamy dôkaz o takejto spolupráci je asi nemožné, a ostáva iba špekulovať a dedukovať, na základe rôznych iných súvislostí.Williams uvádza vo svojej knihe mnoho mien z talianskej politiky a z kruhov rímskokatolíckej cirkvi, ktorí boli členmi P2.

Najznámejšia aféra, do ktorej bola P2 namočená, bolo pranie špinavých peňazí cez Vatican Bank a Banco Ambrosiano. Podrobne ju opísali viacerí autori, aj na Slovensku, a širšej verejnosti je známa zo seriálu Chobotnica. Aféra otriasla Talianskom. Pápež Ján Pavol I. zomrel za záhadných okolností. Tomu, že zomrel bez cudzieho zavinenia, verí málokto. Williams rozoberá jeho smrť dosť podrobne. Riaditeľ Banco Ambrosio Roberto Calvi v roku 1982 „dobrovoľne skočil“ v Londýne do Temže.

Dôležitejšia v tomto zmysle je iná, ťažko pochopiteľná, udalosť, a to atentát na Jána Pavla II. Podľa známej legendy spáchala atentát bulharská tajná služba. Ako sa to mohlo stať, keď ju spáchal „šedý vlk“ Mehmet Ali Agca z Turecka. Šedí vlci je turecká nacionalistická organizácia, ktorá  spolupracovala, resp. sa podieľala, na operáciách Gladio. (Williams píše, že najmocnejšia sieť v tomto duchu je v súčasnosti Gullenova, ktorá mala mať prsty vo vojenskomh prevrate. Erdogan dal pozatýkať mnoho ľudí, čomu málokto rozumel, resp. rozumie.)

Agca v roku 1979 zavraždil novinára Abdiho Ipekciho. Z väzenia za pomoci „šedých vlkov“ po šiestich mesiacoch utiekol. Neskôr bol pod dohľadom Gladia, a áno, aj v Bulharsku, aby sa urobila stopa. Podľa Williamsa sa využilo znenie a podobnosť mena bulharského diplomata Antonova, ktoré znelo rusky, pripomínalo meno Andropov a malo ísť aj o pašeráka drog z Tureck a údajne agenta Stasi. Pri výpovediach Agcu o bulharských kontaktoch sa narazilo na veľa nezrovnalostí. Keď zomrel v 90. rokoch pri autonehode Agcov komplic Cath, našla sa uňho rovnaká národná identifikačná karta na meno Mehmet Ozkay, akú mal aj Agca, a na to meno bola vydaná zelená karta do USA. 

Prečo chceli zavraždiť poľského antikomunistického pápeža? Prečo sa stal vlastne Wojtyla pápežom, keď to bol nevýrazný typ a pôsobil predtým v komunistickej krajine? Williams uvádza, že Wojtyla mal neodkrytú minulosť v rokoch 1939 a 1944. Zároveň píše, že dokázal v Krakove pragmaticky vychádzať s komunistami a príliš ani nepodporoval Solidaritu. Mazowiecki po návšteve s Walensom u pápeža uviedol, že Solidaritu považoval skôr za celosvetové mierové hnutie. Tiež Rusom prisľúbil, že nebude Solidaritu podporovať. Tesne pred atentátom prebehli najväčšie štrajky v Poľsku. Wojtyla mohol byť chápaný ako človek priateľsky naklonený Sovietskemu zväzu, resp. komunistom. Williams dokladá, že financovanie atentátu zabezpečili organizácie ako Sovereign Order of Malta, P2 a Safari Club (založený Kissingerom).
 

Iné atentáty
 

Podobnými znakmi  – vyšinutý jedinec (pozri . Projekt CIA MKUltra - 1950 - 1973), vtiahnutý do akcie za podozrivých okolností,  podozrenie na viacero strelcov, následne vražda oficiálneho vraha alebo prepustenie z väzenia –, sa vyznačujú aj mnohé iné známe atentáty: na Johna Kennedyho, Roberta Kennedyho, Martina Luthera Kinga, Rudiho Dutschkeho, Johna Lennona, Olafa Palmeho alebo Ronalda Reagana.

Výnimky tvorí únos a zavraždenia Alda Mora. Podľa „tradovanej legendy“ Alda Mora uniesli a zavraždili Červené brigády. Lenže v roku 1974, ako uvádza Williams a aj rôzne iné zdroje, chytila polícia dvoch ich zakladateľov, Curcia a Franceschiniho. Vypovedali, že dvaja čelní predstavitelia Senzani a Moretti sú agentmi CIA. Moretti mal dostať informáciu, že Curcia a Franceschiniho idú chytiť, ale nevaroval ich. Moretti bol organizátorom únosu Alda Mora a označený za jeho vraha. Bol obvinený a odsúdený za únos a atentát v roku 1981. V roku 1985 dostal od prezidenta Cossigu milosť. Prečo Aldo Moro? Nebezpečný bol tým, že sa snažil o historické zmierenie komunistov a kresťanských demokratov. Williams špekuluje a niekde i dokazuje, že na rôzne iné násilné činy mohli byť Červené brigády navedené práve agentmi Gladia, resp. ich členovia ich mohli priamo spáchať. Sabotáže a atentáty mali viesť k vyvolaniu strachu z komunistov.
 

Ostatná Európa
 

Williams trochu opomína vo svojej knihe operácie Gladio v iných krajnách napr. v Belgicku alebo v Rakúsku. Samozrejme, opis jednotlivých operácií závisí od zdrojov, ktoré má autor k dispozícii. V Belgicku je dodnes tajomstvom zahalený tzv. Branbantský masaker – sabotáže, vraždy, z ktorých je podozrievané Gladio (dodávka zbraní). Upozornil by som v tomto ohľade na belgický seriál Salamander, ktorý išiel na ČT. Williams tiež píše, že sa chystal atentát na de Gaulla, ktorý si dovolil mať alternatívny pohľad na súboj so Sovietskym zväzom. Ako je známe, de Gaulle v roku 1966 vypovedal centrálu NATO z Francúzska a Francúzsko vystúpilo z politickej línie NATO.
 

Latinská Amerika       
      

Williams sa venuje aj súčasnému pápežovi Bergogliovi a jeho pôsobeniu za vlády krutého diktátora Videlu. Áno, u Bergogliu sú isté pochybnosti, ako sa zachoval v určitých kritických momentoch, ale v takej atmosfére, aká vtedy v Argentíne vládla, nikoho život nebol bezpečný. Mimochodom, Juan Perón bol tiež členom P2.

Williams sa tiež zameriava na Operáciu Condor, ktorá mala viesť k potlačeniu ľavicových hnutí v Latinskej Amerike. Môžeme konštatovať, že operácia dopadla úspešne, pretože k potlačeniu ľavicových hnutí došlo. Cena bola asi vysoká – represívne diktátorské vojenské režimy, ktoré nešetrili ľudskými životmi.

Autor sa venuje tiež financovaniu Contras v Nikarague v 80. rokoch z predaja zbraní úhlavnému nepriateľovi Iránu.

Pri financovaní Contras by som rád upozornil na zaujímavý počin amerického novinára Garyho Webba, ktorý v seriáli článkov „Dark Alliance“ v americkom denníku The Mercury News v roku 1996 obvinil CIA, že využívala na financovanie Contras (a iných geríll v Latinskej Amerike ) peniaze pochádzajúce z pašovania kokaínu do USA. Webb získal v r. 1996 ocenenie novinár roka, ale neskôr boli jeho zdroje a dôkazy spochybnené. Webb prišiel o zamestnanie, bol ostrakizovaný, rozpadol sa mu život a nakoniec spáchal samovraždu. Odporúčam film Kill the Messneger, ktorý sa touto kauzou zaoberá.
 

Stredná Ázia
 

Na konci knihy sa tiež dočítame, akú pozornosť venovali USA Strednej Ázii v 80. rokoch. V 90. rokoch mali podporovať i čečenských rebelov, resp. teroristov, a tiež hnutie odporu v Ujgursku ležiace na území  Číny. Dôvod? V Strednej Ázii sa nachádzajú bohaté zásoby nerastných surovín. Podľa Williamsa sa tiež podporovali sily proti azerbajdžanskému prezidentovi Alijevovi.
 

Podobné operácie
 

Za zmienku stojí (ale Williams a Kinzer sa jej a ďalším operáciám v uvedených knihách nevenovali), aj  operácia CIA Program Aerodynamic zameraný na získavanie informácií zo ZSSR, podporu Ukrajincov alebo aj krymských Tatárov. Na tento program nadväzovali neskôr ďalšie. Na čele stál bývalý asistent Stepana Bandera a neskôr jeden z hlavných predstaviteľov Ukrajinskej organizácie nacionalistov a Ukrajinskej povstaleckej armády Mykola Lebeď, označovaný tiež za hlavnú spojku s nacistickým Nemeckom. Ten utiekol po druhej svetovej vojne do USA. Nikdy nebol obvinený a súdený za vojnové zločiny a masakre vo Volyni a v Haliči. V USA pracoval od roku 1952 pre CIA a zastával v nej manažérske funkcie.

Určite by bolo dobré skúmať aj mnohé iné skutočnosti, napr. odkiaľ sa naraz po skončení studenej vojny vymorilo v Chorvátsku toľko ustašovcov, a prečo došlo tak rýchlo k rozpadu Juhoslávie. A taktiež by stáli za rozbor obdobné operácie Sovietskeho zväzu na Západe.
 

Záver
 

Studená vojna sa skončila v roku 1990 a tým sa stratil aj zmysel operácie Gladio. Či dnes existujú podobné tajné operácie, nevieme. Na ukončení studenej vojny nesie zásluhy vo veľkej miere Gorbačov. Mnohí ho však obviňujú – s čím nemusíme súhlasiť –, že svojimi ďalšími činmi narušil svetovú rovnováhu. Ide o nepotrestanie opitých osnovateľov štátneho prevratu v Bielovežskom pralese, Jeľcina, Kravčuka a Šuškieviča, a že nechal padnúť svetovú mocnosť, pilier svetovej stability. A tiež, že pri zjednotení Nemecka sa nechal dohnať Kohlom k súhlasu stiahnuť sovietske vojská z východného Nemecka. Americké, britské a francúzske vojská tam pritom zostali. Neskôr sa stiahli iba francúzske a britské sa sťahujú. Na to, čo spôsobili Nemci Rusom a čo Američanom, ide o pozoruhodný počin. Môžeme teda iba špekulovať (a mnohí konšpirovať) na základe toho, čo sa deje v okolí Ruska, na Blízkom východe, v Strednej Ázii alebo v Latinskej Amerike, a ako je Rusko prezentované vo svetových  médiách.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984