Ťahák podľa Feldeka

Majster všetkých literárnych žánrov a skutočný „homo scribens“ všetkými literárnymi i inými masťami mazaný Ľubomír Feldek sa rozhodol pomôcť aj študentom a vyučujúcim literatúry. Urobil to spôsobom jemu vlastným – do najnovšej knihy zahrnul texty, ktoré by mohli podľa neho suplovať dejiny našej literatúry od najstarších čias až po dnešok. Výsledkom tejto nezištnej snahy je kniha Ťahák z dejín slovenskej literatúry alebo Od Lomidreva po Malkáča (Literárne informačné centrum 2013). Feldekov ťahák obsahuje texty, napísané k rôznym príležitostiam či účelom. V šiestich častiach sa stretávame s netradičným pohľadom na známe i menej známe literárne javy a zjavy, od Konštantínovho Proglasu, netradične Feldekom preloženého do modernej podoby, až po prozaika Ľubomíra Dobrovodu, ktorý zaujal svojimi knihami o Malkáčovi i Veľkáčovi.

Popravde povedané, dnešným študentom, najmä tým stredoškolským, Feldekov ťahák veľmi nepomôže, hoci určite môže zaujať. Systém vyučovania literatúry je zásluhou tzv. Mikolajovej reformy rozbitý na márne kúsky a ani zaujímavo napísané ťaháky to už nenapravia. Ale k samotným Feldekovým kapitolkám a portrétom známych i neznámych autorov. Najväčšiu pozornosť udeľuje svojim súpútnikom z trnavskej skupiny, čo je vcelku pochopiteľné. Obzvlášť kapitolka o Jánovi Stachovi je veľmi zaujímavá i dojímavá. Ale pre veľmi vážnych záujemcov o slovenskú poéziu konca 20. storočia by viac vyhovovala Feldekova kniha, v ktorej sa výlučne venoval len konkretistom, teda trnavskej skupine (Prekliata Trnavská skupina, Bratislava, Columbus 2007). Objavne pôsobí obšírna a celistvá kapitola o pre nás stále neznámom básnikovi zo Sliezska, žijúcom podstatnú časť života v Bratislave a píšucom vo „vlastnom“ jazyku – laštine – Óndrovi Łysohorskom (vlastným menom doc. PhDr. Ervín Goj). Feldek sa s ním zoznámil za zaujímavých okolností – ostatne, z knihy, a nielen tejto, vyplýva, že Feldek akoby ani iné okolnosti vo svojom živote neprežíval – keď obaja upadli do nemilosti mocných. Napriek tomu sa podarilo autorovi ťaháku po početných osobných stretnutiach s touto osobnosťou preložiť časť poézie tohto opomínaného barda do slovenčiny, no knižne do dnešnej doby na Slovensku nič nevyšlo...Tiež kapitolka o Ivanovi Horváthovi, senickom rodákovi, s ktorého deťmi sa Feldek počas svojho detského pobytu v tomto meste hrával, pôsobí objavne, hoci veľmi trpko, pretože v tomto spisovateľovi režim zmárnil človeka doslova európskeho formátu.

Feldek tiež využíva veľa možností vo svojom ťaháku nazrieť do zákulisia spisovateľskej society i vydavateľskej práce, najmä z činnosti dnes už podstatne inak orientovaného vydavateľstva Slovenský spisovateľ ako z čias, kedy tam pôsobil na rôznych pozíciách. Približuje aj okolnosti, ktoré ho viedli k napísaniu vlastných textov, ktoré sú možno menej známe či prezentované – napríklad pasáž o divadelnej hre Horor v horárni, ktorá tvorí časť kapitoly o Hviezdoslavovi. I jeho básne i hry pretlmočil do súčasnej slovenčiny, podobne je tomu i s Jánom Kollárom a jeho Slávy dcérou. Ľudovíta Štúra priblížil veľmi jednoducho – svojou básňou Stopár v Modre, podobne aj Laca Novomeského zasa básňou Pieseň bez melódie s viac ako zreteľnou alúziou na známu báseň L. N. Múdrosť – Čo máme vravieť, súdruh Novomeský, / keď vedeli sme o tom? (str. 149). V tomto prípade však nebolo ani viac treba, lebo celá báseň vystihuje naše slovenské pštrosie postoje k tragickým osudom, o ktorých sme sa vraj dozvedeli príliš často až s veľkým oneskorením (?!).

Svojskosť, netradičnosť, objavnosť – najmä s týmito atribútmi pracuje Feldek v tejto knihe, nech už je to svet našich rozprávok, do ktorého patrí úplne samozrejme Pavol Dobšinský, predstavený tiež v zaujímavom svetle, prekvapujúco sa ako rozprávkar vylúpne z Feldekovho spisovateľského automatu aj Samo Chalupka ako zásobovateľ rozprávok pre Boženu Němcovú. Z takýchto pozícií pristupuje snáď ku každej do knihy zakomponovaných osobností vrátane maliarov Kompánka či Cipára. V hlavnej úlohe je však takmer vždy sám Feldek, hoci pri takom množstve práce, ktoré odviedol a odvádza v oblasti písaného slova, je to vcelku pochopiteľné. Takže jeho ťahák pritiahne najmä fanúšikov našich literárnych kuriozít, v menšej miere odvrátenej tváre literárnych dejín, čo však rozhodne nie je žiadna chyba.