Svetová politika v roku 2013
Ak za svetovú politiku označíme rozhodujúce spôsoby riešenia otázok moci, bohatstva a informovanosti vo vzťahoch medzi štátmi a ďalšími aktérmi medzinárodných vzťahov, tak jej vývoj v roku 2013 najväčšmi ovplyvňovala globálna kríza. Zdá sa, že reálne (a nie podľa rafinovane a špekulatívne konštruovaných ukazovateľov) sa z nej svet (najmä Západ) nedokáže dlho vymaniť, ak sa to vôbec ešte niekedy podarí.
V teoretických ekonomických debatách na Západe sa hovorí o dlhodobej stagnácii kapitalizmu. Bežne sa pripúšťa (viac nepriamo či implicitne), že závery Marxa a jeho nasledovníkov o kapitalizme treba stále brať do úvahy. Ostrí kritici pomerov zdôrazňujú, že súčasná podoba kapitalizmu stratila potenciál na vyústenie do zlatého veku ľudstva.
Veľká neznáma na vlne nespokojnosti
Najväčšie komplikácie vo svetovej politike prináša dlhodobé kontroverzné pôsobenie nadnárodného kapitálu, najmä však finančných kruhov, ktorých postavenie sa ani v kríze neoslabilo. Došlo k ďalšej koncentrácii bohatstva a narastaniu jeho asymetrie v globálnych, regionálnych i vnútroštátnych rozmeroch. Následky krízy čoraz viac a ťaživejšie pociťujú chudobnejšie a slabšie sociálne vrstvy, národy, štáty a časti sveta.
Vývoj sveta v uplynulom roku priniesol zase viac otázok a problémov, ako sú dnes schopní a chcú riešiť politici na Západe. Vznikajú pri tom protichodné procesy, ktoré sú však navzájom spojené.
Na jednej strane je to klesajúci záujem ľudí o politiku, prejavujúci sa najmä v nižšej účasti na voľbách a stratách, ktoré v nich majú tradičné politické strany. Na strane druhej rastie vplyv neštandardných politických subjektov asociálnych hnutí, ktorých aktivity vyúsťujú do mnohých protestných akcií.
V podmienkach klesajúceho záujmu rozhorčeného občana o politiku, ktorý je nespokojný s tým, ako štát rieši jeho starosti, sa politická scéna triešti a mení. Relatívne malé skupiny s kritickým zameraním sa vezú na vlne nespokojnosti časti obyvateľstva. Na Západe majú zatiaľ tieto skupiny prevažne pravicovú orientáciu, často spojenú s extrémnym nacionalizmom a xenofóbiou, pričom sa medzi nimi nachádzajú aj neofašisti.
Spojené štáty najväčšou hrozbou
Vo svetovej politike v roku 2013 sa zosilnila tendencia k vytváraniu multipolárneho usporiadania moci, ktorá sa prejavila najmä pri riešení sýrskej krízy. Pôsobili aj ďalšie ekonomické a politické procesy, ktoré oslabili dominantnú pozíciu USA a nimi vedeného Západu vo svetovej politike, vytváranú v posledných desaťročiach neoliberálnou globalizáciou. Rastie aj kritickosť vystúpení proti nej.
V celosvetovom prieskume End of Year Survey uskutočnenom Worldwide Independent Network/Gallup v spolupráci s programom The BBC's Today v 65 štátoch, ktorého výsledky zverejnili 30. decembra, za najväčšiu hrozbu pre svet považovali respondenti USA (24 %), Pakistan (8 %), Čínu (6 %), Afganistan, Irán, Izrael, severnú Kóreu (po 5 %), Indiu, Irak a Japonsko (po 4 %). „Ruské nebezpečenstvo“ pociťovali len 2 % dopytovaných.
K relatívne „nepolitickým“ udalostiam, ktoré tiež prispeli k narastajúcej kritike neoliberálnej globalizácie, patril nástup nového pápeža. František, ktorý ako prvý na tomto poste pochádza z Latinskej Ameriky, adresoval kapitalizmu viacero ostrých vyjadrení. Ocitli sa aj v apoštolskej (pápežskej) exhortácii Evangelii gaudium. Odsudzujú najmä ekonomický model, ktorý robí idol z peňazí, vedie k sociálnemu vylúčeniu a vyvoláva kultúru ľahostajnosti, zvýrazňujú záujem cirkvi viac sa venovať chudobným a presadzovať sociálnu spravodlivosť a mier.
Vývoj svetovej politiky stále vytvára „nervozitu“ a napätie v rôznych regiónoch a štátoch. V roku 2013 sa koncentrovali na Blízkom východe a zosilneli na Ďalekom východe. Nevyhli sa ani Západu, Rusku, Afrike a Latinskej Amerike a ďalším regiónom Ázie.
Intervencia do Sýrie zažehnaná
Jeden z kľúčových momentov vývoja na Blízkom východe predstavovala sýrska kríza. Prvýkrát od rozpadu bipolarity v medzinárodných vzťahoch sa stalo, že úsilie USA a ich spojencov (kde až priveľmi „kikiríkal“ galský kohút s novým prezidentom F. Hollandeom), napriek veľkej snahe, sa neskončilo vojenskou intervenciou ako predtým v Juhoslávii, Afganistane a Iraku. Vyriešenie krízy, na ktorom sa dohodli Ruská federácia a USA, sa pokladá za veľký úspech moskovskej diplomacie – prvý od vzniku RF.
Po tom ako USA, niektorí členovia NATO a časť arabských štátov zneužili rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN o bezletovej zóne nad Líbyou na útok na tento štát, Moskva i Peking chceli zabrániť novému vojenskému dobrodružstvu s nepredvídateľnými následkami. Ambície washingtonského establishmentu vojensky riešiť sýrsku krízu podlomili aj vnútorné sily (vojenské a spravodajské elity, ktoré nemali chuť pustiť sa po neúspechoch z posledných rokov do ďalšej vojny), zmena postoja Veľkej Británie a stanovisko niektorých ďalších štátov EÚ (najmä Nemecka, ale aj Slovenska), ktoré odmietali zasahovanie bez súhlasu BR OSN.
Tragédiou je, že boje v Sýrii naďalej pokračujú a pribúdajú nové obete. Povstalci sa udržiavajú v bojaschopnom stave len vďaka masívnej politickej, finančnej a vojenskej podpore zo zahraničia, najmä z arabských štátov (Saudská Arábia, Katar), ale aj zo Západu.
Sýrska kríza destabilizuje aj ďalšie štáty regiónu. Okrem komplikácií v Libanone (podmienených aj aktivitami Hizballáhu) a Izraeli sa mimoriadne zložitou stáva situácia v Turecku – členskom štáte NATO, ktoré sa angažuje výrazne protisýrsky. Na strane Sýrie stojí z blízkovýchodných štátov len Irán.
Zvrátené výsledky boja proti terorizmu
Stabilitu regiónu ohrozuje aj situácia v Iraku, kam tiež dolieha sýrska kríza. Najviac však Irak sužuje terorizmus. Prepukla v ňom najväčšia vlna násilia v novodobých dejinách terorizmu, ktorú vyvolala invázia USA a ich spojencov. V rokoch 2007 až 2012 zahynulo v Iraku v dôsledku terorizmu viac ako 31 tisíc osôb. Rôzne zdroje uvádzajú, že terorizmus si v tomto roku vyžiadal od 9 tisíc do 13 tisíc obetí, čo je najviac od roku 2007.
Terorizmus v tomto roku kruto zasiahol aj iné štáty. Počet obetí terorizmu mimo Iraku sa predbežne odhaduje najmenej na 2 800 osôb. Ide predovšetkým o Pakistan (najmä pohraničie) a jeho spojenie s afganskou vojnou a Talibanom. Veľké obete má terorizmus na svedomí v Afganistane a Sýrii. Viac ako 100 osôb teroristi usmrtili na Filipínach, v Jemene, Nigérii a Somálsku a takmer sto aj v Jemene. Pozornosť médií pritiahli teroristické akcie v nákupnom centre Westgate v Nairobi v Keni a vo Volgograde (až tri) v Ruskej federáii.
K čomu teda vedie boj proti terorizmu, rozpútaný USA po 11. septembri 2001? Od začiatku bushovskej globálnej vojny s terorizmom v roku 2001 do konca roku 2012 mu padlo vo svete za obeť viac ako 140 000 životov. V roku 2007 – pri zhoršení situácie v Iraku – bolo na Zemi vyše 22 tisíc obetí terorizmu a hoci odvtedy ich počet klesá, ešte ani raz nebol nižší ako 11 tisíc osôb.
Šokujúce odhalenie Edwarda Snowdena
Ranu „demokratickej politike Washingtonu postavenej na ľudských právach“ zasadila aféra s masívnym odpočúvaním a špehovaním spravodajských služieb USA, ktorú odhalil E. Snowden. Napriek tomu, že sa predpokladalo, že niečo podobné existuje, rozsah tejto činnosti v informáciách, ktoré sa zverejnili, bol šokujúci. Všetko sa vraj deje v záujme ochrany pred terorizmom, ktorý však, ako vidieť, vôbec nie je na ústupe – skôr naopak. Terorizmus v žiadnom prípade nemožno podceňovať. Ukazuje sa však, že cesta odpočúvania a špehovania nemá nádej na úspech.
Vo svetovej politike aféra zvýšila „nervozitu“ a napätie vo vzťahoch USA s niektorými štátmi, vrátane spojeneckých a dokonca aj veľkých. Nadnárodné spoločnosti finančne spájajúce USA so „starými“ štátmi EÚ aj po nových odhaleniach o praktikách spravodajských služieb USA tlačia v očakávaní nových ziskov na vlády i Európsku komisiu, aby pokračovali v rozhovoroch o Transatlantickom obchodnom a investičnom partnerstve.
Nezmyslená vojna v Afganistane
Slepú uličku v boji proti terorizmu i pri upevňovaní transatlantickej spolupráce vo vojenskej oblasti predstavuje vojna v Afganistane. Nepokryté poklonkovanie malých i väčších štátov Washingtonu a premrhané finančné prostriedky na nezmyselnú vojnu, ktoré v kríze chýbajú pri riešení iných ťažkostí, priniesli smrť desaťtisícom Afgancov i tisíckam vojakov domácich aj inváznych ozbrojených síl.
Bezpečnostný výsledok – žiadny! Taliban, ktorý mal byť potrestaný za to, že poskytol útočište al-Kájde, po vyše 12 rokoch bojov paradoxne zosilnel a má pod kontrolou časť územia Afganistanu. Považuje sa za politickú silu, ktorú nebude možné prehliadať pri vytváraní pomerov v štáte po ukončení nevyhlásenej vojny vedenej pod rúškom mierovej operácie OSN – ISAF. Operáciu formálne riadi síce od roku 2003 NATO, ale jej veliteľmi sú od mája 2006 už iba generáli USA.
Afganistan čaká podobný „mierový“ život ako Irak a Líbyu. Vojna v Afganistane od roku 2001 priniesla len ďalší chaos. NATO na čele s USA poriadok ani pokoj tým spôsobom, ktorý doteraz prezentovalo, nie je schopné dosiahnuť.
Od Iránu až po Čínu a Japonsko...
Zlepšila sa situácia okolo Iránu. Po zvolení H. Rúháního za prezidenta sa oživili rozhovory medzi Iránom a „šesťkou“ (5 stálych členov BR OSN a Nemecko). Dohody o jadrovom programe Teheránu by mohli vstúpiť do platnosti už tento mesiac. S dohodami otvorene nesúhlasí iba Izrael – jediný štát na Blízkom východe, ktorý vlastní jadrové zbrane.
Nová „nervozita“ vznikla v prípade Ukrajiny. Ocitla sa v tlaku dvoch integračných zoskupení – EÚ a Ruskou federáciou vytvárajúcou Colnú úniu. Ide skutočne o záujem pomôcť Ukrajine a jej ľudu, ktorý je jedným z najchudobnejších v Európe, alebo sa o nej uvažuje predovšetkým ako o veľkom trhu? Ukrajina v tomto prípade prekračuje východoeurópsky regionálny rozmer svojej polohy, lebo do diania zasahujú rozličným spôsobom aj USA.
Napätie na Ďalekom východe narástlo v dôsledku viacerých udalostí. Už „tradične“ sú to nevyspytateľné kroky Severnej Kórey, ktoré sa v západných médiách často interpretujú bez overenia reálií. Dezinterpretuje sa aj vývoj v ČĽR. Na jar došlo k nástupu novej – piatej – generácie čínskych komunistických vodcov, keď sa predseda KS Číny Si Ťin-pching stal aj prezidentom ČĽR. Udalosti, ako je 3. plénum ÚV KS Číny venované pokračovaniu reforiem, ani duch osláv 120. výročia narodenia Mao Ce-tunga zatiaľ ani formálne nedávajú žiaden dôvod uvažovať o zmene čínskej politiky na svetovej scéne.
Kameň sváru na Ďalekom východe vytvárajú USA svojou vojenskou prítomnosťou v Južnej Kórei a Japonsku a podporou Taiwanu. Všetky vojenské opatrenia Pekingu súvisia s jeho rastúcou ekonomickou silou a majú obranný charakter. Ak ich Washington vníma ako hrozbu, je to len preto, že sa bojí oslabenia svojej dominancie v tomto priestore.
Viaceré kroky na zvýšenie vojenskej sily podniklo Japonsko. Urobilo aj silné gestá vo vzťahu k interpretácii svojich dejín, ktoré neprispievajú k pokoju v regióne. To však Washingtonu neprekáža, lebo ide o jedného z jeho najvernejších vojensko-politických spojencov.
Najvyšší čas zmeniť politiku Západu
Uzavrieť hodnotenie vývoja svetovej politiky v roku 2013 „rovnicou“, o koľko klesol vplyv USA vo svete, o toľko vzrástol vplyv Ruskej federácie a ČĽR, vrátane účinkovania EÚ, by malo hodnotu blízku nule a zaváňalo by nielen zjednodušením, ale aj zavádzaním. Svetová politika nie je mechanickým procesom, venovali sme sa len jej časti, hoci mimoriadne dôležitej. Iste ju možno analyzovať aj ináč.
Náš pohľad na stav a vývoj svetovej politiky v roku 2013 neznamená, že sa máme vzdať nami uznávaných hodnôt a zásad – vo svojom základe západných. Kritika neznamená, že chceme, aby tu boli diametrálne iné. Medzi rozmýšľajúcimi a zodpovednými ľuďmi by mala vyvolať potrebu hľadať takú politiku, ktorá na základe týchto zásad a hodnôt skutočne prispeje k pokoju a poriadku vo svete. Je najvyšší čas zmeniť líniu neoliberálnej globalizácie pod taktovkou Washingtonu, Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky a NATO, ktorá svetu (i Slovensku) priniesla oveľa viac starostí a ťažkostí, ako ich odstránila či prekonala.
Vyšlo v LT 1 – 2/2014, medzititulky Slovo
