Švejk sa vracia

Počet zobrazení: 4022

Nezabudnuteľná postava dobrého vojaka Josefa Švejka, ktorou výrazne obohatil Jaroslav Hašek nielen českú, ale aj svetovú literatúru, sa vracia. Po Karlovi Vaňkovi, ktorý sa pokúsil dopísať Haškom nedokončený román o ďalšie najmä vojnové eskapády známeho hrdinu (aj K. Sýs využil zjavnú alúziu na román J. Haška v názve svojej knihy Osudy dobrého básníka K. za studené války), prichádza so svojou knihou tajomne pôsobiaci autor s takmer anglosaským menom a priezviskom – možno ide o pseudonym už etablovaného autora, možno ide o autora skutočne nového. Záložka knihy o ňom prezrádza, že bol pri narodení postihnutý mozgovou obrnou, desať rokov prežil v detských liečebniach, má preukaz ZŤP a hoci je odkázaný na invalidný vozík, tak celý život tvrdo pracuje a na svet sa dokáže dívať s podobným nadhľadom ako už storočný hrdina Jaroslava Haška...

big_svejk-afghanskym-veteranem.jpgSigi Bigstain: Švejk afghánským veteránem
Novela Bohemica 2020, 180 strán

Čo je však zrejme dôležitejšie, to je samotná kniha, jej posolstvo a hlavná postava a jej životný príbeh, situovaný do našej najaktuálnejšej súčasnosti, keďže podľa autora ide o vnuka oného dobrého vojaka, poslušne sa hlásiaceho nielen nadriadeným pri rôznych príležitostiach. Novodobý Švejk žije so svojou opatrovkyňou Eržikou, pochádzajúcou z Ukrajiny, a dvomi psíkmi v satelitnej obci Kotvovice neďaleko trojuholníka miest Praha, Kladno a Kralupy nad Vltavou. Ako taxikár Uberu jazdí s pasažiermi nielen v okolí hlavného mesta, no i po samotnej Prahe, ktorú dôverne pozná. Vo voľnom čase, ktorý si organizuje podľa svojho, navštevuje dve svoje obľúbené krčmy (a vlastne jediné v tejto obci) – minipivovar Patrik s hostinským Šoukalom (štamgasti radi z jeho priezviska vypúšťali prvú samohlásku) a Na Šachte, kde za výčapným pultom panoval výčapný Pudil, neraz premenovaný hosťami ako Prudil. Hodno dodať, že slovník obidvoch krčmárov sa neveľmi líši od jadrnej slovnej zásoby Haškovho hostinského Palivca z legendárnej krčmy U kalicha, napr.: „Pacem in terris,“ pronesl Švejk smířlivě k jeho zádům, „a mír i s tebou!“ Načež požehnal zádům odcházejícího exboxera Smetany křížem. Výčepní Šoukal si však znechuceně odplivl: „Na to se vám můžu vysrat, abyste mi vyháněl štamgasty, který jsou tomuhle lokálu na rozdíl od vás věrný. Jestli se chcete křižovat, tak choďte do kostela a ne do hospody!“ (s. 123). To však možno s určitosťou konštatovať aj o vyjadrovacích schopnostiach samotného Josefa Švejka III., ktorý bravúrne využíva všetky štylistické vrstvy rodnej češtiny – od hovorového jazyka, obecnej češtiny až po slang či tajnú reč bezdomovcov. Pravda, prispôsobuje svoje prehovory a repliky primerane situáciám, v ktorých sa ocitá, rovnocenne debatuje s lekármi, ktorých navštevuje ohľadom svojho zdravotného stavu, s prefíkanou iróniou komunikuje s príslušníkmi štátnej i mestskej polície, v krčmových situáciách sa nevyhýba ani vulgarizmom, v mailovej korešpondencii s priateľom Jungom sa prejavuje zasa v inej jazykovej rovine.

Už vstupné vety románu napovedajú, v akom tóne sa bude rozprávanie o osudoch dobrého vozičkára Švejka vyvíjať: „Tak se nám dneska žení princ Harry,“ pravila Eržika Gračová, hospodyně a pečovatelka vozíčkáre Josefa Švejka, když mu ráno chystala snídani. „A kterej to je?“ zeptal se Švejk. “Já znám dva Prince, jeden bejval za minulýho režimu černým bůkmejkrem v Chuchli, ale ten už bude dost v letech, a druhej dělal vyhazovače v jednom nóbl klubu na Starým Měste. Ale ani u jednoho nevím, jak se jmenoval křestním jménem.“ (s. 9). Tento aluzívny začiatok viac ako jasne naznačuje, že hlavný hrdina využije hojnou mierou rôzne historky, zážitky, príklady zo života i z dejín, zareaguje i na súčasné politické pohyby v Čechách. Trefne premenúva rôznych politikov – spomínajú sa napr. Kopulánek, Hrabiš, Šláfenberk, Dluhoš, Přesčas, Hladová a pod. Ale nešetrí ani seba, o čom svedčia ním často používané novotvary, označujúce jeho dôležité invalidné pomôcky – kriplkára (invalidný vozík), kriplkarta (preukaz ZŤP) a fofrklacky (barly). So svojou zamestnankyňou (tak ju nazýval niekedy), spoločníčkou, opatrovateľkou, kuchárkou a pani domu v jednej osobe Eržikou tvoria pozoruhodnú dvojicu, v ktorej sa javí vitálna „kolčava“ Eržika byť rovnocennou svojmu zamestnávateľovi a neraz mu naznačuje, že má príliš tvrdé srdce, že by mal byť veľkorysejší či pozornejší voči jej citom, čo sa mu občas čiastočne podarí, napríklad keď ju vezme do Prahy na nákupy do Kotvy či Paládia. Mohol si to dovoliť, pretože sa mu podarila zaujímavá finančná transakcia po výhodnej kúpe a neporovnateľne výhodnejšom predaji prvorepublikových fotografických portrétov známych osobností, medzi ktorými bol i jeden autorsky signovaný od mága českej fotografie Františka Drtikola.

Pútavé a vtipné sú aj iné situácie, napr. tá, kedy prejaví Švejk svoje sociálne cítenie a s Eržikou nachystajú pražským bezdomovcom v Letenských sadoch štedrovečerné pohostenie: „Letenští bezdomovci nestačili zírat. Josef Švejk popojížděl ve svém autě po asfaltových cestách Letenskými sady od lavičky k lavičce a Eržika rozdávala plastové misky a talíře, které plnila rybí polévkou, smaženým kaprem a bramborovým salátem z nerezových kontejnerů zapůjčených jejímu zaměstnavateli hostinským Pudilem.“ (s. 97) Keďže na toto miesto dorazili na aute, upútali pozornosť polície, po príchode ktorej sa hodujúci bezdomovci rozpŕchli. Švejk bez problémov vysvetlil pohnútky svojho konania a zanechal zvyšné pohostenie na lavičkách, kde určite neostalo ladom... Nesporne zaujímavo a bizarne pôsobí i situácia, keď sa Švejk po autohavárii, ktorú nezavinil, ocitol vo vojenskej nemocnici s trojnásobnou fraktúrou nohy, kde ho vyšetroval nadporučík Puškáš (!) a bol zvedavý najmä na to, ako sa stal afgánskym veteránom. Švejk si po svojom upravil príslušnú situáciu, lebo v Afganistane naozaj bol so zážitkovou agentúrou Adrenalin Túr a šliapol tam naozaj na mínu, lenže už zneškodnenú... To stačilo obvodnej doktorke Haškovej(!), že ho poslala práve do vojenskej nemocnice. Dostal sa aj na liečenie do Jáchymova, kde sa mu srdce rozbúšilo pri krásnej ošetrovateľke Ilonke Dančíkovej, čo sa mu stávalo len zriedkavo: „A ve chvíli, kdy už ležel na lehátku zamotaný do prostěradla a deky tak, že se skoro nemohl pohnout, jáchymovská Esmeralda se k němu naklonila a lehce pootevřenými rty ho políbila na tvář. Až do odjezdu z lázní si ji nemyl.“ (s. 148).

Určitú výhodu bude mať zrejme čitateľ, ktorý pozná román J. Haška, a takých je nesporne dosť i na Slovensku, pretože rôzne alúzie a zmienky smerujúce k Josefovi Švejkovi I., môžu zvýšiť čitateľský zážitok z textu, v ktorom nie je núdza o humorné historky, hlášky, satirické šľahy, ako aj nie celkom serióznu mystifikáciu, ale je známe, že práve Jaroslav Hašek bol majstrom mystifikácie a túto štafetu prevzal aj tajomný Sigi Bigstain... Autorova odvaha napísať tretie pokračovanie vo švejkovskej tematickej línii však priniesla svoje ovocie v podobe vtipného, pútavého textu, reflektujúceho s nadľahčenosťou a humorom súčasnosť, s ktorou sa čestne potýka celoživotný vozičkár Josef Švejk III. Otvorený koniec tejto smelej a originálnej knihy nabáda k úvahe, že by sme sa mohli dočkať i pokračovania osudov tohto netradičného hrdinu.

(Recenzia vyšla v Literárnom týždenníku 39 – 40/2020)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984