Svedectvá a príbehy o slovenskej diplomacii
Kniha Svedectvá a príbehy s podtitulom Diplomacia v období vzniku Slovenskej republiky opisuje (Slovart 2018, 367 strán), v akých neľahkých podmienkach sa rodila diplomacia v čase vzniku nového štátu. Igor Grexa, Mária Krásnohorská a Viliam Roth, editori a spoluautori publikácie, zhromaždili výpovede štyroch ministrov zahraničných vecí (M. Kňažko, P. Demeš, P. Hamžík, M. Lajčák), ale aj vyše piatich desiatok veľvyslancov, chargé d´affaires i ostatných pracovníkov zahraničnej služby, ktoré sa stávajú významným dokumentom doby. V prvých rokoch novej republiky sa muselo predovšetkým personálne zabezpečiť diplomatické zastúpenie v dôležitých štátoch, rozdeliť federálny majetok v zahraničí, presvedčovať partnerov o demokratickom charaktere novej republiky ako nástupníckeho štátu po Českej a Slovenskej Federatívnej Republike, potvrdiť členstvo v rôznych medzinárodných inštitúciách, čo nebolo jednoduché nielen pre Slovákov, ale ani pre Čechov, a bojovať o nové členstvo v medzinárodných organizáciách ako Európska únia a NATO.
Bolo by asi nesprávne a nadnesené, keby som tvrdil, že kniha je dokumentom o zrode slovenskej diplomacie, veď keby sme sa pohrabali v histórii, určite by sme našli diplomatov so slovenskými koreňmi už v čase Uhorského kráľovstva (napr. aj básnik Peter Benický, Daniel Krman ml., kežmarský richtár Jakub Kray plnili diplomatické misie), samozrejme, výraznou osobnosťou slovenskej diplomacie bol spoluzakladateľ Česko-Slovenskej republiky Milan Rastislav Štefánik a aj keď Slováci nemali dostatočné zastúpenie v diplomatických službách počas prvej republiky, predsa medzi nimi nájdeme hviezdne osobnosti – Štefan Osuský, Ján Papánek, Juraj Slávik, Vladimír Hurban. Po druhej svetovej vojne aj vďaka štátnemu tajomníkovi ministerstva zahraničných vecí Vladimírovi Clementisovi podiel Slovákov vzrástol, ale februárový prevrat roku 1948, odvolanie, zatknutie a poprava ministra Clementisa znamenala koniec kariéry mnohých nádejných slovenských diplomatov, ako Thea H. Florina, Vladimíra Olerínyho, Mateja Andráša či Vladimíra Reisela. Z významných slovenských diplomatov spomeňme aj Vladimíra Fábryho, ktorý sa po emigrácii v roku 1948 stal poradcom generálneho tajomníka OSN Daga Hammarskjölda a s ním aj zahynul za dodnes nie spoľahlivo objasnenej leteckej katastrofy roku 1961. Situácia sa zlepšila po vyhlásení federácie a počas 17-ročného ministrovania Bohumila Chňoupka počet slovenských diplomatov narastal, aj keď stále nevyjadroval miesto i intelektuálny potenciál Slovákov v ČSSR, ktorí nemali dostatočné zastúpenie nielen v kľúčových hodnostiach, ale ani medzi administratívnymi pracovníkmi zastupiteľských úradov.
Rozdelenie ČSFR na dva samostatné štáty nezastihlo slovenskú diplomaciu úplne nepripravenú. Milan Kňažko založil Ministerstvo medzinárodných vzťahov Slovenskej republiky už po voľbách v roku 1990 len s dvanástimi zamestnancami, minister Pavol Demeš o necelý rok neskôr mal k dispozícii päťdesiat pracovníkov. Spočiatku sa darilo presadzovať záujmy Slovenskej republiky ešte ako súčasti ČSFR v oblasti ekonomiky, kultúry a vzdelávania prostredníctvom Združenia európskych regiónov. Ale v roku 1993 bolo treba veľa majstrovstva, úsilia, nadšenia, ale i improvizácie, aby novovzniknutý samostatný štát získal medzinárodné uznanie a vybudoval kvalitné zastúpenie v kľúčových krajinách sveta. Už v deň vyhlásenia samostatnosti, 1. januára 1993, Slovenskú republiku uznali a nadviazali s ňou diplomatické styky všetky významné štáty. Pred ministerstvom zahraničných vecí stála vtedy náročná úloha, rozdeliť spoločný majetok s Českou republikou a obsadiť asi šesťdesiat veľvyslanectiev, konzulátov a medzinárodných organizácií schopnými a vzdelanými zástupcami, ktorí by obhajovali záujmy Slovenskej republiky. Všetci diplomati slovenskej národnosti, ktorí dovtedy pôsobili v službách Česko-Slovenska, dostali od ministra Kňažka ponuku na prácu pre novú republiku. Nie všetci ju z rôznych dôvodov prijali. Niektorí diplomati však vstúpili do služieb Slovenskej republiky, aj keď sa nestotožňovali s rozpadom spoločného štátu.
Chýbajúcich diplomatov bolo treba nahradiť. Tu mnohí spomínajú na docenta Karola Rybárika, ktorý v septembri 1992 na Právnickej fakulte Univerzity Komenského zriadil dvojročné postgraduálne štúdium na Inštitúte medzinárodných vzťahov pre nových diplomatov. Absolventom tohto štúdia sa neskôr hovorilo „rybárikovci“ a zohrali významnú úlohu v začiatočných rokoch slovenskej diplomacie.
Pokojné rozdelenie spoločného štátu sa považuje v dejinách za historický unikát a také bolo aj delenie majetku v zahraničí. Takmer všetci autori, ktorí boli priamo pri delení federálneho majetku, spomínajú, že až na drobné, okrajové prípady, všetko prebehlo v poriadku, bez výrazných konfliktov, aj keď pomer 2:1, ktorý sa uplatňoval pri delení federálneho majetku a neskorší nulový variant, nebol ideálny. Napokon, majetok delili bývalí kolegovia, ktorých viazali dlhoročné pracovné, ale i priateľské vzťahy.
Kniha opisuje aj snahu slovenskej diplomacie o nielen formálne uznanie štátu, ale aj o pochopenie jeho charakteru a smerovania. Predovšetkým musela zdôrazňovať, že Slovenská republika nie je pokračovateľom štátu z čias druhej svetovej vojny, napokon nesúhlas s jeho režimom vyslovila veľká časť obyvateľstva so zbraňou v ruke v Slovenskom národnom povstaní.
Priznajme aj, že Slovenská republika v čase svojho vzniku bola neraz pre zahraničie, eufemisticky povedané, nie vytúžené dieťa. Zrodila sa v čase zjednotenia Nemecka, snahy o celoeurópsku integráciu, ale i dramatického konca sovietskeho impéria a aj v období rozpadu Juhoslávie, ktorý sprevádzali kruté a brutálne vojnové konflikty. Štátnici predovšetkým zo Španielska, Belgicka, Spojeného kráľovstva zasa mali obavy, že pokojné rozdelenie nášho štátu by mohlo byť inšpiráciou aj pre ich obyvateľov. Pracovníci našich zastupiteľských úradov museli neraz vysvetľovať dôvody rozdelenia republiky, ale i snahu oboch štátov o mimoriadne priateľské a nadštandardné vzťahy.
Problémom sa stali aj slovensko-maďarské vzťahy. Maďarsko v roku 1993 požívalo veľkú priazeň najmä za otvorenie hraníc pre utečencov z východného Nemecka v roku 1989 a naša diplomacia musela neraz vyvracať mýty o prenasledovaní maďarskej menšiny na Slovensku, o hrubom porušovaní ich základných národnostných a ľudských práv, ale i dokazovať právo slovenskej strany na dostavbu priehrady Gabčíkovo-Nagymaros. V tomto sú veľmi cenné spomienky nášho zástupcu v spore pred Medzinárodným súdnym dvorom v Haagu Petra Tomku.
Mnohí diplomati na základe vlastných skúseností opisujú náročnú a zložitú cestu do medzinárodných organizácií ako Európska únia a NATO.
Kniha je dokladom, akú pozitívnu úlohu v prezentovaní štátu má kultúra. V prvých rokoch samostatného štátu sa v diplomatických službách ocitli mnohí kultúrne a jazykovo vzdelaní ľudia, sami významní tvorcovia slovenskej kultúry z radov spisovateľov, prekladateľov, literárnych vedcov, novinárov i muzikológov. Oni mali zásluhu, že slovenské umenie, nielen tradičné, ale aj moderné sa dostávalo do sveta a aj oni mali podiel na tom, že Slovensko bolo chápané ako demokratická, vzdelaná a kultúrne vyspelá krajina. Medzi autormi príspevkov je viac ako štvrtina z umeleckého a kultúrneho prostredia, a to sa z rôznych dôvodov nevyjadrili všetci. Prekladateľka Michaela Jurovská vo svojom príspevku na jeden a pol strany vymenúva ešte ďalších spisovateľov, ktorí začiatkom 90-tych rokov minulého storočia vstúpili do diplomatických služieb – sú ich takmer tri desiatky. Mali skvelý prehľad o slovenskej histórii, tradíciách i o našej súčasnej kultúre, dokonale ovládali jazyk aj život, aj reálie štátu, v ktorom pôsobili, mali v ňom vybudované priateľské zázemie a kontakty. Boli dôstojnými reprezentantmi našej krajiny. Ich zásluhou sa mladá Slovenská republika stala akceptovaným, dôveryhodným a plne uznávaným štátom.
Žiaľ, osobnosti kultúrneho života sa v poslednom období vytrácajú, až na drobné výnimky, zo slovenskej diplomacie. A nielen z nej, absentujú i tam, kde by mali byť predovšetkým, za posledných desať-dvanásť rokov sú raritou, v podstate nežiaducou, aj na ministerstve kultúry.
