Reklama
Reklama

Summit summitov leta 2018 (3)

(alebo o premrhaní šance na zlepšenie atmosféry vo svetovej politike a jej upokojenie po stretnutí V. Putina s D. Trumpom v Helsinkách)
Počet zobrazení: 1940

putin_trump_2.jpg












Summit summitov leta 2018 (1)

Summit summitov leta 2018 (2)


Rusko-americké summity od roku 2000


Nástup V. Putina do funkcie prezidenta RF sa po relatívne krátkom čase ukázal ako významný medzník politiky RF, ktorý mal aj zahranično- a bezpečnostno-politické dôsledky. Výrazne sa začali prejavovať v druhej polovici prvého decénia tohto storočia.

S B. Clintonom sa V. Putin ako prezident RF stretol dvakrát. Prvýkrát v máji 2000 v Moskve pri návšteve B. Clintona a druhýkrát v septembri 2000 v New Yorku pri príležitosti účasti V. Putina na Miléniovom summite OSN. Obe akcie možno považovať za „plnoformátové“ summity.


S kyberútokmi na voľby v USA
 

K prvému stretnutiu V. Putina s G. Bushom ml. došlo v júni 2001 na summite v Slovinsku. Celkom sa stretli dvadsaťštyrikrát, z toho vo februári 2005 aj v Bratislave. Posledné stretnutie mali v apríli 2008 v Soči, na ktorom sa zúčastnil už aj novozvolený prezident RF D. Medvedev.

Na návštevu do RF G. Bush ml. zavítal aj s už spomenutou akciou celkom sedemkrát. Bolo to v máji 2002 (podpis Dohody o znížení strategických vojenských potenciálov), v novembri 2002, na prelome mája a júna 2003 (pri príležitosti osláv 300. výročia založenia Sankt Peterburgu), v máji 2005 (pri príležitosti osláv 50. výročia ukončenia druhej svetovej vojny), v júli 2006 (na summite G8 v Sankt Peterburgu) a v novembri 2006.

Recipročne V. Putin počas oboch mandátov svojho prvého prezidentského obdobia USA navštívil päťkrát. Bolo to v novembri 2001, v septembri 2003, v júni 2004 (pri príležitosti konania summitu G8), v septembri 2005 (zúčastnil sa na slávnostnom zasadnutí VZ OSN k 60. výročiu vzniku OSN) a v júli 2007.

V. Putin sa pravidelne začal zúčastňovať na summitoch APEC (Asia-Pacific Economic Cooperation – Ázijsko-tichooceánskej spolupráce, ktorá má 21 členov), kde je prítomný aj prezident USA a tým formálne počet stretnutí znovu stúpol. Prvýkrát sa zúčastnil na tomto summite v 2001 v Šanghaji.

Ďalším novým druhom stretnutí sa stala účasť ruského prezidenta na zasadnutí Výboru Rusko-NATO (vytvoreného v roku 2002) na najvyššej úrovni, kde je prítomný aj prezident USA. V. Putin sa na rokovaniach zúčastnil v máji 2002 v Ríme a v apríli 2008 v Bukurešti. Odvtedy sa v dôsledku zmien politiky NATO už takéto stretnutie neuskutočnilo.

Z celkového počtu stretnutí V. Putina s G. Bushom ml. bolo 10 „plnoformátových“ summitov. Vzťahy medzi RF a USA (Západom) sa začali komplikovať po vystúpení V. Putina vo februári 2007 na bezpečnostnej konferencii v Mníchove (ktorú na Západe často označujú za prejav o začiatku novej studenej vojny), ale predovšetkým po vojne na južnom Kaukaze v auguste 2008. To však už v RF bol nový prezident a aj v USA sa blížili prezidentské voľby.

Počas mandátu prezidenta D. Medvedeva stretnutia s prezidentmi USA pokračovali po určitých problémoch okolo vojny na južnom Kaukaze v zabehanom tempe. K prvému stretnutiu už vo funkcii prezidenta RF s G. Bushom st. došlo na summite G8 v júli 2008. V roku 2009 sa stretol na rôznych fórach s novým prezidentom USA B. Obamom osemkrát – prvýkrát na summite G8 na prelome marca a apríla.  

USA navštívil D. Medvedev päťkrát. Bolo to v novembri 2008 (účasť na summite G20 k finančnej kríze), v septembri 2009 (účasť na VZ OSN a summite G20), v apríli 2010 (účasť na summite o jadrovej bezpečnosti), v júni 2010 a v novembri 2011 (účasť na summite APEC). Na návštevu do RF prišiel B. Obama počas mandátu D. Medvedeva len raz – v júli 2009. 

Z celkového počtu dvadsiatich stretnutí D. Medvedeva s G. Bushom ml. a B. Obamom mali štyri charakter „plnoformátového“ summitu. Za najvýznamnejší výsledok ich kontaktov sa spravidla považuje podpísanie zmluvy o znižovaní počtu jadrových zbraní v apríli 2010 v Prahe, ktorá sa označuje ako nový START (niekedy aj START III).

Po nástupe V. Putina do funkcie ruského prezidenta došlo k prvému stretnutiu s B. Obamom v júni 2012 na summite G20. V roku 2013 došlo k trom stretnutiam a bola aj posledná návšteva B. Obamu v Rusku (v septembri pri príležitosti účasti na summite G 20 v Sankt Peterburgu).

Situácia vo vzťahoch RF a USA sa dramaticky zhoršila v roku 2014 po uskutočnení referenda na Kryme a jeho následnom pripojení k RF. Aj v tom roku boli tri stretnutia, ale len na multilaterálnych fórach. V roku 2015 došlo k 5 stretnutiam a bola aj posledná návšteva V. Putina v USA, spojená s účasťou na VZ OSN pri príležitosti 70. výročia jej vzniku. V roku 2016 sa V. Putin a B. Obama stretli dvakrát. 

Celkom sa teda V. Putin s B. Obamom stretol na rôznych fórach štrnásťkrát. Avšak ani jedno z týchto stretnutí už nemožno považovať za „plnoformátový“ summit.

S D. Trumpom sa vlani V. Putin stretol dvakrát. Išlo o summit G 20 v júli a summit APEC v novembri.

Od čias vzniku RF sa každý jej prezident pri rôznych príležitostiach (na rôznych fórach) stretol s americkými prezidentmi a platí to aj naopak. Medzinárodná situácia je vlastne objektívne taká, že najvyšší predstavitelia oboch štátov sa ročne viackrát na rôznych multilaterálnych fórach stretávajú a nemôžu sa jednoducho ignorovať.

Svet vcelku a dva také veľké štáty ako RF a USA sú od seba navzájom čoraz viac závislé. Snaha „trestať“ niekoho za jeho konanie obmedzením kontaktov a inými komunikačnými obštrukciami (a to už nehovoríme o sankciách, embargách a pod.) nič nevyrieši. Nevie sa, či pri tom chce ukázať viac „politické svaly“ alebo morálka, ktorá má na Západe často dvojakú tvár. Ide však spravidla len o mlátenie prázdnej slamy, pri ktorej sa dotyčný (aj keď je to štát) síce narobí, zapráši, ale „v sýpke“ mu nič nepribudne.

Za vyše 25 rokov išlo o viac ako 80 stretnutí, z ktorých 26 možno považovať za „plnoformátové“ summity. Ruskí prezidenti navštívili USA trinásťkrát (pričom šesťkrát bolo jediným alebo hlavným dôvodom cesty stretnutie s americkým prezidentom). Prezidenti USA boli na návšteve RF pätnásťkrát (v deviatich prípadoch sa stalo jediným alebo hlavným dôvodom cesty stretnutie s ruským prezidentom).

Kontakty, stretnutia a krátke rokovania pri rôznych príležitostiach boli aj v posledných rokoch. Avšak od summitu D. Medvedeva a B. Obamu pri návšteve USA v júni 2010 bola do summitu V. Putina s D. Trumpom viac ako osemročná medzera, čo nebolo vo vzťahoch ZSSR a USA už ani v sedemdesiatich rokoch minulého storočia. Ide teda o návrat takmer pol storočia nazad.

 

Ešte raz o D. Trumpovi, jeho pozícii v USA a svetovej politike
 

Súčasný prezident USA sa stal ešte pred nástupom do funkcie objektom enormného mediálno-politického i akademického záujmu (vyšlo už desiatky kníh publicistického i akademického pôvodu o ňom od autorov v rôznych štátoch). Všeobecne sa uznáva, že vie veľmi efektívne a obratne využívať protirečivý záujem médií o neho. Médiám ani politickým súperom vo svojich odpovediach na útoky voči sebe nezostáva nič dlžný a občas sa uchyľuje na ich adresu aj k veľmi expresívnym výrazom. Zdá sa, že niekedy politické kolbište považuje za špecifický prípad ekonomickej konkurencie, ktorému ako veľkopodnikateľ rozumie, kde okrem znalosti pomerov, sa treba spoliehať aj na intuíciu. Nie vždy to síce vyjde, ale to už je riziko podnikania.

Z tohto hľadiska, ako sme už uviedli inde, sú mnohé jeho výroky pre politických analytikov nekonzistentné, ale D. Trump má vlastnú, svojskú politickú stratégiu, ktorá v mnohom narušuje to, čo sa na Západe „pestuje“ od rozpadu bipolarity. Aj po vyše poldruharočných bojoch nielen s washingtonským establišmentom (najmä „hĺbkovým štátom“), ale aj so svojím kabinetom a poradcami ju stále tvrdo presadzuje.

Vo viacerých ohľadoch sa stáva už aj čitateľným a predvídateľným. Najhoršie je, že pri tom sa neplnia predpovede jeho politických protivníkov. Vzhľadom na vývoj rusko-amerických kontaktov na najvyššej úrovni, aj keď helsinský summit neznamená úspech D. Trumpa, nie je vylúčené, že nájde inú cestu aj k riešeniu tohto problému.

Spolieha sa na „tvrdé jadro“ svojich voličov, ktorí chcú počuť práve jeho slová a ktorí mu veria, že zlepší ich postavenie. Má za sebou však aj vplyvné ekonomické a politické kruhy v USA. Ak aj urobí ústupky, ako v prípade „opravy“ svojho hodnotenia ruského zasahovania do volieb v USA, ktoré uviedol na tlačovej konferencii po summite (podľa niektorých zdrojov mu to bolo „odporučené“ poradcom pre národnú bezpečnosť J. Boltonom a ďalšími jeho najbližšími spolupracovníkmi), „nahodí“ inú tému a na „aféru“ zabudne, podobne, ako sa nemôže večne plakať nad neúspešným obchodom.

Napriek všetkým novým črtám D. Trumpa, ktoré ho odlišujú od iných politikov v USA, treba zdôrazniť, že vzišiel z podmienok vytvorených súčasným západným svetom podľa vzoru USA a iba z nich. Nikde inde sa takýto politik nemohol objaviť – jeho šikovnosť (on sám sa považuje za geniálneho) bola v tom, ako dokázal prejsť cestu od neznámeho politika, cez nominačný proces v Republikánskej strane až po víťazstvo vo voľbách pri využívaní stanovených pravidiel. Je síce pravda, že vcelku získal menej hlasov ako porazený kandidát, ale v dejinách USA to nie je prvý prípad (opäť to je jedna zo „silných“ stránok ich demokracie). Príbeh D. Trumpa ukazuje aj na jeho schopnosť strategického uvažovania i intuície nájsť kľúčové, uzlové body riešenia problému.

Mocenskopoliticky (sociálnotypologicky) je D. Trump je produktom hlbokej krízy vládnucich elít v USA a zostrujúceho sa boja rôznych skupín v nich o bohatstvo. Kam až raz dokáže klesnúť vládnuca elita v kapitalizme, to nevedel odhadnúť ani V. Pareto vo svojom kritickom pohľade na začiatku predchádzajúceho storočia.

Fatálny problém je v tom, že D. Trump vôbec nechce oslabiť USA – jeho „America first“ je iná – oveľa špekulatívnejšia i agresívnejšia – ako boli gorbačovovské „perestrojka, glasnosť a uskorenije“ a má širší, globálny dosah. Ide aj o celkom inú politickú morálku – neohliada sa na nič, čo ho neposilňuje a nemilosrdne sa toho zbavuje. Nechce nijako oslabiť, poškodiť či nebodaj zničiť USA, Západ ani celý kapitalizmus. Len si myslí, že jeho vízia (línia) je jedinou správnou cestou v súčasnosti a úspechu v tomto smere podriaďuje všetko. S ničím novým, čo by však vychádzalo za rámec kapitalizmu, neprichádza.

A tak dôjde len v novom šate možno aj ku koncentrovanému opakovaniu chýb (naznačuje to napr. tendencia k rozpútaniu nového kola pretekov v zbrojení či iracionálny a agresívny prístup k riešeniu problémov na Blízkom východe), ktoré Západ doviedli do súčasnej nezávideniahodnej situácie. Je málo nádejí na zlepšenie situácie podľa akýchkoľvek západných (kapitalistických) receptov (narušené vzťahy s RF sú jednou zo vzácnych výnimiek). Najhoršie je však to, že pokračuje narastanie asymetrie bohatstva a moci. Ďalšie podnecovanie konzumerizmu, ktoré sa má opierať o zvýšené dodávky amerického tovaru a služieb (v prvom rade zbrojného charakteru), aby sa vyrovnala obchodná disparita, nemôže prispieť k riešeniu ťažkostí života veľkej väčšiny ľudí na Zemi.

 

Záverom o politickej nereformovateľnosti kapitalizmu a „nadpráci“ mediálno-politického hlavného prúdu
 

Politika USA upadá – už od čias G. Busha ml – nielen bezpečnostne a ekonomicky, ale aj morálne. D. Trump má smolu (z iného pohľadu v súčasnej mediálno-politickej terminológii to je však výzva) v tom, že Spojené štáty napriek všetkým nafúknutým informáciám o dobrých „ratingoch“ dostal v zlej kondícii. Zďaleka však nie v takej kritickej, ako bol stav ZSSR, keď ho prebral M. S. Gorbačov. Treba však zdôrazniť, že ak sa vtedy na Západe tvrdilo, že socializmus je politicky nereformovateľný, o kapitalizme a navyše v jeho neoliberálno-neokonzervatívnej zmesi to platí oveľa viac. Problém je v tom, že za takmer pol tisícročia sa jeho ekonomický systém i politický režim uchytil oveľa silnejšie ako socializmus za necelých 75 rokov a prenikol do najmenších, „najjemnejších“ sociálnych štruktúr.

V týchto podmienkach nastáva kolízia medzi potrebou poukazovať na príčiny ťažkých (zlých) časov a povrchným manipulatívnym táraním veľkej časti západného mediálneho hlavného prúdu, ktoré sa koncentrovane prejavuje aj v jeho slovenských odnožiach. Namiesto skutočnej analýzy pomerov sa nám tam podsúva niečo, čo sa podobá výmyslom o bubákoch a strašením nimi niektorými prísnymi učiteľkami neposlušných detičiek v materských školách.

Nielen forma, ale aj obsah médií i politiky svedčia o tom, ako si ich aktéri vážia ľudí a čo sú ochotní pre nich urobiť. Ktovie, či mnohí z nich majú odvahu pozrieť sa späť na to, čo tvrdili minule a konfrontovať to so súčasnou realitou. A to už nehovoríme o tom, že nie sú ochotní ísť do diskusií s predstaviteľmi iných názorov, ktorým radšej dávajú všelijaké nálepky, osočujú ich a niekedy pri bezmocnosti svojich argumentov im bezostyšne nadávajú.

(Koniec)

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Foto: kremlin.ru

Priemer: 4.5 (17 hlasov)