Sugestívna moc pamäti

Postmoderný prozaik ruského pôvodu Vladimír Nabokov (1899 – 1977) stihol napísať okrem svetovo známych próz aj knihu pamätí. Vyšli na Slovensku ako jeho piata preložená kniha pod názvom Pamäť, prehovor (Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2013, preložil Otakar Kořínek). Sám autor v úvode svoju prácu charakterizoval ako „... asambláž osobných spomienok, ktoré zemepisne siahajú od Sankt Peterburgu po Saint Nazare a zachytávajú tridsaťsedem rokov od augusta 1903 po máj 1940, s niekoľkými výpadmi do neskoršieho časopriestoru“. (str. 7). Z toho jednoznačne vyplýva, že ich nemožno považovať za úplne či vyčerpávajúce, zamerať takto svoje spomienky však bola čisto autorova voľba a forma asambláže taktiež.

Takmer celú polovicu zaberajú spomienky na detské roky, ktoré ubiehali v podstate veľmi pokojne až bezstarostne. Vyrastal v zámožnej rodine so šľachtickými koreňmi, jeho otec reprezentoval ruskú liberálnu inteligenciu, proticársky naladenú. Mali početné služobníctvo, domácich učiteľov a zahraničné guvernantky, blízko Sankt Peterburgu aj vidiecku usadlosť Vyr, s ktorou ho viazali tiež veľmi výrazné chvíle. Po boľševickej revolúcii sa rozhodli pre emigráciu, ďalšie roky strávili v strednej Európe, v Nemecku ruský fašista zastrelil spisovateľovho otca, nasledujú štúdiá v Cambridge, pobyt v Paríži a novú vlasť nachádza v USA, kde sa usadil i s partnerkou a dočkal sa najvyššieho uznania za svoju spisovateľskú činnosť. Udeľuje značnú pozornosť nielen svojej rodine, čo je pochopiteľné, široko rozkonárenej, ale aj tým ľuďom, ktorí sa postupne striedali aj pri jeho výchove či výučbe. Pozornosť venuje najmä guvernantke Mademoiselle zo Švajčiarska (kvôli jazykovej výchove), ktorá vystriedala rad anglických pestúnok a guvernantiek, tá bola starou dievkou, nebola mu sprvu sympatická, no s odstupom na ňu spomína až s pietou, dal si námahu, aby sa dozvedel o jej životných osudoch po odchode z ich rodiny a z Ruska vôbec. Podobne je tomu i učiteľov, ktorí sa striedali v ich rodine v neskoršom období, najviac spomienok udeľuje tomu s puškinovským priezviskom – Lenskému. Všíma si veľmi pozorne vlastnosti týchto ľudí, ich fyziognómiu zachytáva s prenikavosťou, majstrovsky využitou v neskoršej prozaickej tvorbe a snaží sa dôsledne načrtnúť ich životný príbeh až na hranicu sociologického portrétu. Dovolí čitateľovi nazrieť aj do intímneho života, do obdobia prvých lások až po prvé erotické skúsenosti, len decentne naznačené.

Zaujímavé sú i pasáže, súvisiace s jeho literárnym prebudením, ktoré sa odohralo na rozhraní detstva a chlapčenstva. Začal s veršami, prvou poslucháčkou a zhovievavou posudzovateľkou bola matka a v týchto krokoch je skrytá odpoveď na to, prečo bol taký silný a presvedčivý aj v lyrizujúcich opisoch, porovnateľných s Buninovou poetikou, napokon v románe Bledý oheň jej značnú časť tvorí veršovaná poéma...Keď už sme spomenuli Bunina, v ďalších častiach pamätí píše aj o kontaktoch s ďalšími ruskými autormi v emigrácii, najviac sa snažil zblížiť práve s Buninom, ale nejako sa mu to nepodarilo. S uznaním spomína ešte Chodaseviča, Cvetajevovú i Kuprina. Na menej zorientovaného čitateľa nastavil aj malú obsahovú pascu – píše, že ho z emigrantov najviac zaujímal spisovateľ Sirin, čo bol jeho vtedajší pseudonym... V tejto časti sa výrazne odmietavo zmieňuje o autoroch, ktorí zostali v sovietskom Rusku, nepovažuje ich za dobrých autorov, nepáči sa mu napríklad Gorkij, ale nejako sa mu nedostalo chýru o Bulgakovovi, Babeľovi, Pilňakovi, Vesiolom či Platonovovi, ktorí predsa len znamenali kvalitu, porovnateľnú s akýmikoľvek inými svetovými autormi, hoci tragickosť osudov týchto autorov, to už je iná téma... Nabokovove v podstate všestranné a výnimočné nadanie sa prejavilo ešte v dvoch možno prekvapujúcich oblastiach, o ktorých zasvätene píše i v svojich pamätiach. Stal sa uznávaným entomológom – znalcom a zberateľom motýľov. Bol tiež vynikajúcim šachistom, čo využil najmä pri písaní prózy Lužinova obrana. No a počas predrevolučného života v Rusku ako chlapec sa vášnivo venoval aj futbalu, bol brankárom a tento post bol považovaný za niečo výnimočné, už tam akoby si potvrdzoval, že i spisovateľstvo je nerozlučne späté so samotou, aj keď často len myšlienkovou. Ďalej sa tiež venuje svojim čitateľským láskam, ktoré sa, prirodzene, menili postupne s vekom, od dobrodružných kníh Mayna Reida až po klasikov, či ruských alebo svetových. Zaujímavo pôsobí odsudok o tom, že Stendhala, Balzaca a Zolu považoval za „ohavne tuctových autorov“.

Celá kniha je nasýtená množstvom veľmi zaujímavých zážitkov, postrehov, samozrejme, najmä spomienok a predstavuje nám doposiaľ neznámu tvár tohto spisovateľa s neobyčajne vybrúseným štýlom a kompozičnými postupmi. Čitateľovi tejto neobyčajne sugestívnej knihy môže do istej miery prekážať skutočnosť, že niektoré francúzske slovné spojenia alebo frázy či celé vety neboli preložené, a v knihe by bol možno potrebný vzhľadom na špecifickosť témy aspoň stručný poznámkový či vysvetlivkový aparát. Celkovo však ide o veľmi hodnotnú publikáciu od významného svetového autora, výrazne rozširujúcu možnosť preniknutia do zložitého spisovateľského súkromia.