Súčasnosť miluje povrchnosť
Kladiem si otázku, čo sa to stalo s našou dobou, prečo majú ľudia pocit, že sa niečo zlomilo a cítia sa sklamaní? Prikláňam sa k názoru, že táto doba miluje povrchnosť – povrchné vzťahy, povrchné vzdelanie, povrchné názory, povrchnú zábavu. Ľudské vzťahy sa racionalizovali v zlom slova zmysle – kalkulujeme, necítime. Stratili sa hodnoty vo vieru k ľudskej zodpovednosti, pokore, hodnotám lásky. Možno to je preto, že enkulturácia, t. j. učenie sa jedinca životu v spoločnosti a inej kultúre vrátane výchovy urobila z ľudí racionálne stroje, ktorých cieľom je zisk, najmä ekonomický. Zisk z lásky nepreciťujeme, nenaučili sme to naše deti, stratili sme ambície robiť dobro – patológia zisku je určujúca.
Musíme sa naučiť rozlišovať medzi šiestimi slovami: krása a škaredosť, dobro a zlo, pravda a lož. Ak to nedokážeme, prestaneme sa orientovať v živote a stratíme víziu, ktorá musí byť príťažlivá, ale hlavne reálna.
Osobne som presvedčený, že mnoho utrpenia a problémov je spôsobených nedostatkom lásky. Podvýživa láskou je jedna z najhorších situácií pre človeka. Tiež si myslím, že i keď sme ohrozovaní prírodnými katastrofami, omnoho viac sa ohrozujeme tým, že sa nemáme radi.
Namiesto toho, aby sa kultivovala ľudská duša a zjemňoval zmysel pre krásu, pravdu a dobro, manifestuje sa skôr zloba, nenávisť, adrenalín a pod. Z banality sa v mnohých prípadoch robí tragédia a z tragédie banalita. Ako reagovať na súčasnú dobu: chcel som napísať niečo, čo v sebe obsahuje aktualizačný prvok a potom mi napadlo, že len zmením svoje „zarámcovanie“– a namiesto aktualizačného prvku napíšem všeobecne platnú, takrečeno nadčasová reflexiu o zmysle utrpenia.
Všetky generácie ľudstva, ktoré kedy žili, žili vo svojom súčasnom svete. Takže ten náš nie je nijaká výnimka. Nijaké obdobie nebolo ani horšie, ani lepšie, ako dnešná doba. Vždy a všade sa ľudia trápili, bojovali, zápasili, trpeli, prekonávali prekážky. V každej dobe existovali vojny. (Som toho názoru, že vojna je zlo, ktoré dlhé tisícročia vrhalo a vrhá svoj skazonosný tieň na ľudstvo. Dúfajme len, že nebudú mať pravdu tí historici a futurológovia, ktorí dokazujú, že história ľudstva je v určitom zmysle históriou permanentných ozbrojených stretnutí a vojen s mierovými prestávkami.)
Existovali aj choroby, boj o prežitie, nedostatok peňazí, ktoré sa striedali s chvíľami radosti, nádeje, optimizmu. Neverte, že niekto môže byť bez trápenia, ktoré mu nadelil ľudský údel. A tí, ktorí vyzerajú, že sa narodili pod šťastnou hviezdou a všetko im vychádza, majú tiež svoje temné priepasti. Možno ich počkajú za rohom zajtra, pozajtra, v hodine ich umierania. Preto by sme mali byť vďační aj za všetko utrpenie, bolesť, trápenie, ktoré nás postihlo (treba priznať, že nás ničí a obťažuje). Robí to z nás rýdze bytosti a vytvárame živé poklady tohto sveta. Som presvedčený, že každá naša individuálna bolesť prispieva k spáse a záchrane celého ľudstva. A v tom je krása ľudskej existencie. Sme iba úlomok zrniečka ľudstva, ale bez nás by ono nebolo celistvé. A to zrniečko je raz ostré ako piesok, ktorý reže, a raz oblé a plodné ako zrnko pšenice, ktoré dáva život. Myslím na to, keď sa denne zobúdzam do nového dňa a novej nádeje a uvedomujem si, že žijeme prvý deň zvyšku nášho života. A že ten život je dar nesmiernej ceny a máme ho iba raz, prvý a posledný raz. Žijeme v dobe hodnotového vákua, alebo posvätného prázdna? Ak by sa do spoločnosti vrátila nová hodnotová klíma, musí byť ochutená niečím, čo presahuje materializmus, relativizmus a sebectvo. Konflikt medzi dobrom a zlom je večný, pričom si treba uvedomiť, že neexistuje všeobecné dobro a zlo, ale ide o individuálny pohľad človeka na javy. Takže pre niekoho dobro môže byť zlom a naopak. Vládcovia vždy ospravedlňovali svoje rozhodnutia tým, že ide o dobro. Podľa profesora politológie nie je na vine doba, ale vládcovia.
Autor, PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľom Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím
