Reklama
Reklama

Štúra nikdy nie je dosť

Úvaha nad knihou Ľuboša Juríka Ľudovít Štúr – životný príbeh
Počet zobrazení: 1515

reznik_jaroslav.jpgPred viacerými rokmi, keď ešte fungoval, v blahej pamäti, Klub spisovateľov, občas sa v ňom hovorilo aj o literatúre. Ktosi múdry, nezáleží na tom kto, lebo spisovatelia sú všetci múdri, raz v ňom konštatoval, že ešte nemáme syntetické prozaické dielo o Slovenskom národnom povstaní, lebo na to treba časový odstup minimálne storočia a – pravdaže, mimoriadny literárny talent. Odvolával sa pritom na Leva N. Tolstého a jeho dielo Vojna a mier. V čase vpádu Napoleona do Ruska Tolstoj ešte nebol na svete, no v rokoch najväčšieho tvorivého rozmachu napísal o Napoleonovom ťažení do Ruska pravdivé a umelecky dokonalé dielo, aké nemá páru. Zaujalo ma to, lebo sám som mal pocit, že Tolstého román Vojna a mier aj mne povedal o Napoleonovi viac ako štyri biografické monografie o jeho živote a imperiálnych výbojoch. A možno ma to zaujalo aj preto, lebo kedysi dávno som písal referát na tému SNP a jeho odraz v slovenskej literatúre. Takže som poznal všetko, čo bolo vtedy k dispozícii – od Mináča a Bednára až po Jilemnického Kroniku a Moricovu Explóziu. Hronského Svet na trasovisku u nás ešte nebol na svete.

jurik-stur.jpgTáto historka mi zišla na um po dočítaní najnovšieho opusu prozaika Ľuboša Juríka Ľudovít Štúr – životný príbeh (Vydavateľstvo Matice slovenskej, Martin 2019). Zdá sa mi – poviem to až „novembrovo“, že – to je ono! Konečne máme moderné, syntetizujúce dielo o Ľudovítovi Štúrovi, najväčšej osobnosti našich moderných dejín. S odstupom času vyše dvesto rokov od Štúrovho narodenia a 165 rokov od jeho smrti, ale je na svete. V tomto zmysle iste každý pochopí modelovú príbuznosť s obsahom prvého odseku tejto úvahy. Je to výnimočné dielo, ktoré presne zapadá do tohto času bezočivej globalizácie a už s neskrývanou koncepciou likvidácie národných štátov. Chce sa mi na okraj dodať, že aj demokracie a slobody. Mienku o výnimočnosti diela neváham uviesť aj preto, lebo sám sa považujem za znalca života a diela Ľudovíta Štúra. Poznám všetky jeho knižne vydané vedecké i lyrické opusy, a tiež všetky knižne vydané beletristické, literárnohistorické a biografické diela o ňom, vrátane knižne vydaných zborníkov z vedeckých konferencií, slovníkov i katalógov z výstav. Je ich vyše sto.

Prenesené do konkrétnej podoby sú to diela od kultového opusu Jozefa Miloslava Hurbana Ľudovít Štúr a Rozpomienky, cez biografické štúdie Andreja Mráza, Jána Hučka, Jána Juríčka, Ruda Brtáňa i maďarského historika Jozefa Demmela, Štúrovu korešpondenciu, pripravenú Jozefom Ambrušom a neskôr Vladimírom Matulom, až po esej Dany Podrackej a beletriu Ľuda Zúbka. Iste ich pozná aj autor tohto posledného diela o Ľudovítovi Štúrovi.

Po toľkej „štúrovskej“ literatúre je preto namieste otázka: V čom je kniha Ľuboša Juríka výnimočná a v čom spočíva jej prínos? Na prvom mieste sa mi zdá byť jej informačná nasýtenosť. Autor zostal pri tradičnom chronologickom postupe – a inak sa to vari ani nedá, krok za krokom opisuje Štúrov pohyb na Slovensku i v strednej Európe a rok za rokom jeho tvorivé výstupy vo vede, lyrike, novinárstve, politike i organizácii národného a kultúrneho života. Nezostáva však len pri Štúrovej osobnosti. Krátko a presne povie aj kto je kto, s kým prišiel Štúr do kontaktu. Keď je na štúdiách v Hale, charakterizuje dielo filozofov Hegla i Herdera, keď je v Prahe, povie, kto je Šafárik, Palacký a iní, keď je v Hradci Králové, napíše, kto sú Pospíšilovci, keď je v Bratislave, vysvetlí, kto bol Vrchovský a čo sledoval „tajný“ spolok Vzájomnosť. To isté platí aj v miestopise. Keď Štúr študoval v Nemecku, v zaujatí myšlienkou slovanskej vzájomnosti, prešiel celú Lužicu a stretol sa s národnými i kultúrnymi predstaviteľmi Lužických Srbov. Cestu po Lužici potom opísal v reportáži, ktorú uverejnil Časopis Českého múzea. Ľuboš Jurík si dal tú námahu, reportáž vyhľadal a potom napísal, kde všade Štúr bol. A takto si počína na ploche celého diela. Výsledkom je plastický obraz Štúrovej osobnosti. Je zasadený do širokej panorámy vtedajšej spoločnosti, jej politických pohybov a úsilí celej štúrovskej generácie.

Dielo autor žánrovo charakterizuje ako román. No nie je to román v pravom slova zmysle. S prižmúrením ľavého pol oka ho môžeme charakterizovať ako publicistický román. Do žánrovej polohy románu môže zvádzať kompozícia diela. Autor ho začína scénou zo Štúrových posledných dní života, keď v Modre leží na lôžku a spomína si na niektoré závažné a rozhodujúce udalosti. Nechýba tu ani vnútorný monológ vo forme spomienok a sebaspytovania. Tieto pasáže, ktoré dávajú dielu nenápadnú vôňu beletristického šafranu a ktoré sú veľmi uvážlivo zaradené do textu diela, nechal autor vysádzať kurzívou. Má to literárny šmrnc a dáva ostatnému publicistickému textu neprehliadnuteľnú dynamiku. A to je dobre.

No a teraz výhrady: Autor na viacerých miestach tvrdí, že Ľudovít Štúr trpel depresiami. Nie je to pravda a dôrazne proti tomu protestujem. Workoholici typu Ľudovíta Štúra nezvyknú mávať a ani nemávajú depresie. Prejavy smútku, žiaľu, sklamania, zatrpknutosti, hnevu, zlosti, ak chcete – „nasratosti“ ešte neznamenajú depresiu. Aspoň nie v dnešnom medicínskom poňatí. Isteže, Štúr mal tisíc dôvodov, najmä v posledných rokoch života, na žiaľ a smútok, sklamanie i zlosť, ale nikdy neupadol do depresie. Ani vtedy nie, keď na smrteľnom lôžku povedal Jánovi Kalinčiakovi: „Janko, smutná je moja duša až na smrť.“

stur_slovanstvo_a_svet.jpgĽudevít Štúr: Slovanstvo a svet budúcnosti.
Posolstvo Slovanov z brehov Dunaja od Ludevíta Velislava Štúra
Nitrava, 2015.

Veľmi som bol zvedavý, ako sa autor vyrovná so záverečným, politologickým Štúrovým spisom Slovanstvo a svet budúcnosti. Nestalo sa celkom podľa môjho gusta. Ani sa nečudujem. Ešte sa u nás nenašiel režim, ktorý by s pochopením prijal ako celok toto závažné politologické dielo. Nečudujem sa, že ho nemohla prijať uhorská maďarizačná vláda. Nečudujem sa ani tomu, že ľahostajným k nemu zostal aj akože demokratický režim v prvej Česko-Slovenskej republike a ani kolaboračný ľudácky režim prvej Slovenskej republiky. Ten prvý neprijal socialistickú orientáciu slovanských krajín vo vzniknutom Sovietskom zväze, ten druhý dokonca poslal našich mladých chlapcov bojovať po boku Hitlera proti „Rusom“. Dielo neprijali ani komunisti. Veď Štúr v ňom kritizoval komunistickú ideológiu, presadzovanú Karolom Marxom a jeho intelektuálnymi prívržencami. Zdalo by sa, že teraz, údajne v nespochybniteľnej demokracii, bude prijaté s porozumením. Ani nápad. Štúr v ňom vraj kritizuje a odmieta Západ. Je to lož a pozostatok „socialistického myslenia“ z minulého režimu, keď akékoľvek kritické slovo na vrub socialistických praktík a na adresu nášho nespochybniteľného spojenca bolo neprijateľné a vyvolávalo represie. (To však nehovorím na adresu autora, ale všeobecne.) Áno, Štúr vo svojej geniálnej hlave rýchlo postrehol vývinové tendencie kapitalistického Západu a v krátkom odseku s kritickým ostňom na ne aj upozornil. A že sa nepomýlil ani v jednej vete, o tom svedčí naša súčasnosť. No na druhej strane napísal aj toto: „Od Západu sme sa naučili veľa, veľmi veľa, ale nemôžeme začať tým, čím sa sám privádza k úpadku, ale tým, čím sa stal veľkým a mocným. Čo sa týka štátu, máme sa od Západu čo učiť prísnemu podriaďovaniu štátnym záujmom prostredníctvom odstránenia samovôle a jednotlivých neopodstatnených nárokov bez toho, aby sme sa vzdali sami seba. Môžeme sa od neho naučiť, ako vybudovať v štáte mnohé a praktické ustanovizne, môžeme si vziať za príklad jeho niekdajšiu sebadisciplínu a mimoriadne veľa krásneho môžeme čerpať z vied. Musíme sa ním dať voviesť do chrámu umenia, aby sme potom mohli dosiahnuť vyšší cieľ ľudského a uskutočnili všeľudské ideály života.“ Môj Ty, Bože! Toto je to „odmietanie Západu“, ako nám to vtĺkajú do hlavy podaktorí neprajníci? Už sa nečudujem, že naši žiaci nevedia „čítať s porozumením“. Rezíduá starého myslenia sú medzi nami stále prítomné. Aj tá najdobromyseľnejšia kritika istých hodnôt a tém je neprijateľná. Náš Kremeľ je teraz na Západe a akýkoľvek prísnejší pohľad môžeme smerovať iba na Vladimira Vladimiroviča. Teraz sme Európania a basta! A predtým sme boli čo? Čukčovia z arktickej kryhy? Táto „socialistická úchylka“, niekedy až absolútne presmerovaná z Východu na Západ v štýle presýpacích hodín, niekedy zachádza až do absurdity. Aj keď to s touto úvahou nad Juríkovým veľkým opusom nemá veľa spoločného, spomeniem jeden príklad. Dosluhujúci americký prezident Donald Trump po smrti starej sudkyne vymenoval akúsi mladú doživotnú sudkyňu. Na počesť tej starej bol uvádzaný krátky dokument, kde pani sudkyňa v akomsi rozhovore povedala aj toto: „Ja som vždy svojim dcéram a vnučkám vštepovala a utvrdzovala ich v tom, že ženy sú rovnoprávne s mužmi.“ To je múdrosť, to je objav! Desaťročia, ak nie stáročia u nás tá najprirodzenejšia vec v občianskom živote sa nám predkladá ako objav slobodného sveta. A poniektorí im to žerú z ruky ako zmrzlinový kornútok.

Je načase povedať aj to, čo sa v súvislosti so Štúrom vôbec nespomína, a ani Ľuboš Jurík o túto tému nezakopol. Je to otázka ekumenizmu v kresťanskej Európe. Prvý otáznik k tejto téme môžeme nájsť už v diele a spontánnych postojoch Mateja Bela. Má to svoju logiku, lebo žil a tvorivo sa najviac presadzoval v záverečných rokoch kuruckých vojen. O ocieľku ekumenizmu potom škrtli aj bernolákovci, no na svetlo božie ju v plnom jase a svetle vyniesli až štúrovci na čele so Štúrom. Stalo sa tak vo štvrtej dekáde 19. storočia. Tam nastal zlom, keď si najmä vzdelanci oboch najväčších konfesií u nás začali rozumieť, lebo pochopili, že najväčšou hodnotou po kresťanskej viere je národ. Uvedomili si, že národ je viac ako konfesia. Nebudem tu veľmi pripomínať už ošúchaný a dobre známy fakt o návštevách najpoprednejších vodcov a ideológov štúrovského hnutia u barda slovenskej lyriky Jána Hollého na Dobrej vode, ani to, že epitaf na jeho pomníku pochádza z lyrického pera samotného Ľudovíta Štúra. Ako napísal Tomáš Winkler, k Hollému vtedy chodievalo mnohonásobne viac luteránov ako katolíkov, a to sa prejavilo aj na pohrebe. Nedá mi však nepripomenúť fakt, že Štúra pred zatknutím a možno i pred popravou zachránil katolícky farár z Jablonového Ján Galbavý. A to za cenu nasadenia vlastného života a ja sa nazdávam, že i za cenu popretia etických noriem, ktoré sa od kňazov katolíckeho i evanjelického vyznania očakávajú. Musím pripomenúť aj fakt stretnutia katolíckych i evanjelických kňazov a vzdelancov na katolíckej fare v Čachticiach u Jozefa Urbanovského v lete 1844. Spolupráca vzdelancov oboch konfesií potom cez Memorandum vyústila až do nádhernej moysesovsko-kuzmányovskej symbiózy pri vzniku Matice slovenskej. Krátko a tézovito: Boli sme to my, Slováci, čo prví v kresťanskej Európe nastolili ideu ekumenizmu. O ekumenizme v Európe sa totiž po prvý raz začalo hovoriť až okolo roku 1910. Čo viac – túto ideu sme dokázali presadiť aj do nášho duchovného a národno-kultúrneho života. Kto, napríklad, vie o tom, že Hurbanov prvorodený syn Svetozár, neskorší básnik, prozaik a novinár, doštudoval na katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici, kde bol riaditeľom Martin Čulen, katolícky kňaz, pochádzajúci zo záhorskej obce Brodské? A viete, kto sa zaň prihovoril, kto ho protežoval a - dnes by sme povedali – kto zaň loboval? Nik iný ako katolícky biskup v Záhrebe a neskorší predseda Matice. A Svetozár Hurban sa mu neskôr odvďačil tým, že ako prvý napísal monografiu o biskupovi Moysesovi. Mohol by som pokračovať naším vzťahom k osobnosti M. R. Štefánika, ktorého ako národného hrdinu rovnakou láskou úctou a láskou zahŕňajú katolíci i evanjelici. A dávajme si sakramentský pozor na „zhavranelých“ bratov, čo tú ideu i prax spochybňujú. Aj v dnešnej dobe nechutných obštrukcií okolo kresťanstva je to závažná idea. Len my akoby sme sa obávali nastoliť ju v priestore Európy, akoby sme sa báli pripomenúť toto naše prvenstvo. Nevieme to predať. Možno aj preto, že demokratická idea je najdrahší artikel na duchovnom trhu. Lebo – ako hovoril jeden prednášajúcich v mojej študentskej mladosti: „Najpraktickejšou vecou na svete je dobrá teória,“ a ja som vtedy spontánne dodal: „Pravda, len vtedy, keď má v prológu dobrú a nosnú ideu.“

Román Ľuboša Juríka Ľudovít Štúr – životný príbeh je výnimočné dielo, o ktorom sme už dávnejšie snívali a v kútiku srdca sa naň tešili. Dobrým pocitom ma napĺňa aj pre tieto tri veci: 1) Som rád, že rukopis diela autor ponúkol Vydavateľstvu Matice slovenskej a to ju aj vydalo v dôstojnom formáte a v dôstojnej grafickej úprave. Neviem si totiž predstaviť, že by vyšlo napríklad vo vydavateľstve Kalligram, ktoré nám pri štúrovskom výročí ponúklo kontroverznú až nechutnú a miestami Štúra aj urážajúcu monografiu údajne mladého maďarského historika Jozefa Demmela. V roku 2019 vyšlo podľa tiráže jej druhé vydanie. V skutočnosti nejde o druhé vydanie, ale o dotlač. Skúsenejší vydavateľskí pracovníci vedia, aký je v tom rozdiel. 2) Som rád, že túto štúrovskú tému s istou bravúrou uchopil práve Ľuboš Jurík. Myslím si, že preto, lebo pochopil, že najväčšou občianskou duchovnou hodnotou je – národ. Lebo písať o Štúrovi znamená písať o slovenskom národe. 3) No najviac som rád preto, lebo Juríkov opus vyústil do konštatovania, ktoré už viac rokov vo svojich vystúpeniach o Štúrovi presadzujem aj ja a v tom sme teraz úplne zajedno: Ľudovít Štúr je génius národa a Európy!

(Úvaha vyšla v Literárnom týždenníku 43 - 44/2020)

Autorom fotografie Jaroslava Rezníka je Dušan Mikolaj

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama