Stretnutie s otcom

Počet zobrazení: 3245

Cintorín sovietskych vojakov v Štúrove je uprostred mesta. Slávnostný, tichý a trošku zadumaný, rovnako ako blízko ležiaci civilný a židovský cintorín. Popri všetkých troch som denne chodievala do základnej školy a gymnázia – kratšia cesta k nám domov už neexistovala.

Druhá svetová vojna bola v našej rodine prítomná, hoci sme sa o nej často nerozprávali, otec iba výnimočne a pár viet, ale obaja rodičia ju prežili a vedeli, aké útrapy prináša. Málokedy chýbali na pietnych spomienkach alebo oslavách výročia oslobodenia. Nechodili tam povinne:  kto prežije vojnu, do smrti je vďačný za život v mieri. A tak vychovali aj nás, tri deti.

75_logo_843.jpg

Začiatkom 90. rokov som cestovala vlakom z Bratislavy do rodného Štúrova. Oproti mne sedeli dve ženy – okolo päťdesiatky, počerné, v nie najmodernejšom oblečení, trošku výraznejšie šperky, myslela som si, že sú Rómky. Sedeli ako myšky, ticho sa rozprávali a neboli celkom vo svojej koži. Bolo vidieť, že sú akési napäté. Napokon sa však osmelili a ich otázkou, kde je v Štúrove sovietsky cintorín, sa začal náš rozhovor. Vzápätí po prvých vetách v ruštine sa im viditeľne uľavilo – ich bezprostredná skúsenosť z cesty bola totiž taká, že nikto sa s nimi po rusky rozprávať nechcel... Ukázalo sa, že ženy, cestujúce z dagestanskej Machačkaly, sú dcérami sovietskeho vojaka, otca, ktorého ani nepoznali, resp. si ho vôbec nepamätali. Boli úplne maličké, keď ho odvelili na front a späť sa nikdy nevrátil. Nikdy. Padol kdesi ďaleko, v neznámej zemi, za neznámych okolností. Prosto vojna... Rodina dlhé roky netušila, kde ho skosila zubatá, hoci jeho žena a matka dvoch žien celé roky neúnavne po svojom mužovi pátrala. Až po mnohých, mnohých rokoch sa k nej konečne dostala informácia, že je pochovaný na sovietskom vojenskom cintoríne v Štúrove. Spolu s ďalšími 5 432 vojakmi, ktorí padli so zbraňou v ruke za oslobodenie okolia Štúrova. Boje na dolnom toku Hrona trvali dlho, telá padlých zvážali do mesta až od Levíc.

sturovo_sovietsky_cintorin_843.jpgViac než 50 rokov hľadania a čakania... a keď neznáma a vzdialená vojakova žena konečne zistila, kde jej muž leží, nevládala dlhú cestu k nemu už absolvovať. Trvalo to príliš dlho. Jej životnú túžbu a životný záväzok však prišli splniť dcéry, moje dve spolucestujúce. Ani ich život by bez tejto cesty nebol prežitý statočne a čestne.

Obe ženy som doviedla až k cintorínu, ale pohľad naň bol v tom čase  veľmi skľučujúci. Bolo to prakticky stavenisko, pretože práve vtedy získaval sovietsky cintorín novú podobu. Zmenilo sa jeho priestorové usporiadanie, najmä pribudla monumentálna socha Emila Venkova s názvom Pieta a práve ona si vyžiadala veľké zásahy do priestoru. V čase návštevy dvoch žien už bola osadená, ale okolie bolo doslova „spustošené“, všade dookola samá hlina po zemných prácach. Vlastne to celé vôbec nevyzeralo ako pietne miesto. Obe ženy tam však museli ostať a pobudnúť, prišli predsa na stretnutie so svojím otcom... rozlúčila som sa s nimi.

Po príchode domov som o svojom zážitku ihneď povedala rodičom a tí, pamätám si to ako dnes, bez váhania povedali – rýchlo utekaj späť a doveď ich k nám. Keďže išlo iba o minúty, stihla som. Obe ženy tam stále stáli, plakali od smútku i šťastia zároveň, unavené z cesty aj zo silného emocionálneho zážitku, ale zároveň ako keby z nich spadla ťarcha nesmierne náročnej úlohy, ktorú práve splnili. Naše pozvanie rady prijali, moji rodičia ich pohostili tým, čo doma práve mali a poskytli im aspoň trošku zázemia v cudzej krajine. Boli za to nesmierne vďačné, nesmierne. Stihli sme sa ešte všetci spoločne poprechádzať po meste a naše hostky sa vybrali na cestu späť. Nepamätám si presne, prečo sa nezdržali, ale viem, že na náročnú cestu domov vlakom odchádzali s pocitom obrovskej úľavy.

sturovo_sovietsky_cintorin_kopia.jpg

Bohužiaľ, po takmer 30 rokoch od tohto stretnutia si už presne nepamätám, prečo sme si nevymenili adresy, resp. prečo sme neostali v spojení, nevybavujem si už presne ani tváre žien. Ale ich príbeh ostal vo mne živý a niekedy na ne myslím. Ako sa vrátili domov, ako to prežívala ich matka, aká spomienka v nich ostala, čo tá cesta pre nich znamenala... Dúfam, že krátky čas, ktorý sme spolu strávili, znamenal pre ne aspoň kúsok istoty, že ich otec v tom ďalekom svete predsa len nie je sám a opustený, ale že sú tam konkrétni a známi ľudia, ktorí občas zájdu na cintorín, kde leží.

Na sovietsky cintorín z času na čas chodím; naposledy to bolo v nedeľu 3. mája 2020.  Sporadicky čítam mená padlých, väčšinou radových vojakov, mužov, žien. Mladších i starších, ale celkom isto úplne mladých pre prípad smrti v ukrutnej a nezmyselnej vojne... Je medzi nimi aj ten konkrétny vojak, meno ktorého, bohužiaľ, nepoznám, otec dvoch žien z mojej spomienky.

Nech mu je zem slovenská aj naďalej ľahká; záver jeho života ľahký určite nebol.

S vďakou
Oľga Gáfriková


Foto: Martin Krno

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984