Reklama
Reklama

Stredná Ázia v hľadáčiku Číny

Počet zobrazení: 895

Čo všetko sa deje na svetovej (geo)politickej šachovnici v čase mnohovrstvovej krízy, nie je celkom zrejmé, aj keď paradigma má už dlhšie jasné kontúry. V tomto kontexte nemožno nespomenúť postreh talianskeho neomarxistického filozofa Antonia Gramsciho na margo svetovej krízy: „... kríza spočíva presne v tom, že starý svet zomiera a nový sa len rodí...“ V tomto medzičase od skonu do nového narodenia sa obyčajne na scéne objavujú rôzne „monštrá“, ktoré vzťahy zvyčajne to fascinujúce a nové neobohacujú. De facto tu máme tu zomierajúci starý svet s jeho samodeštručnými hodnotami a nastupujúci fenomén – Čínu. Tá sa však nejaví ako gramsciovské „medzičasové monštrum“, ale ako fenomén, ktorý postupne zvyšuje svoj celoprofilový vplyv.

Poďme po poriadku! Historicky bola Čína neustále v kontakte so Strednou Áziou, či už ju vnímala a využívala ako zónu na realizáciu svojich obchodných záujmov, alebo miestom kde teritoriálne konfliktovala s okolitým svetom. Po ukončení existencie Sovietskeho zväzu a vzniku jednotlivých nezávislých štátov (1991) tieto (museli) pokračovali  v ochrane hranice, ktorej presné kontúry boli vzhľadom na zložitý proces ich destalinizácie a optimalizácie potvrdené neskôr. Hranica Ruska s Čínou bola s konečnou platnosťou delimitovaná až v októbri 2004. Moskva vrátila oproti pôvodnej sovietskej hranici Pekingu 337 km2 za Amurom pri Chabarovsku. Dnes má ich hranica dĺžku 4 375 km. Kazachstan má hranicu 1 700 km dlhú a v roku 1999 odovzdal Číne 500 km2 svojho teritória, ktoré si pôvodne zobral zo ZSSR. Kirgizsko hraničí s Čínou na 900 km hranici a odovzdanie časti území v roku 2004 bolo jedným zo spúšťacích mechanizmov nespokojnosti v krajine a následného odstránenia jej vtedajšieho prezidenta. Dĺžka tadžicko-čínskej hranice je 600 km a zatiaľ nie je podpísaný žiaden dokument, ktorý by tento stav de facto aj de jure fixoval. Moskva si uvedomuje narastajúci vplyv Pekingu v Strednej Ázii, ale napriek tomu neustále na oficiálnej úrovni deklaruje Čínu – vo vzťahu k Strednej Ázii – ako partnera, a nie konkurenta.
 

cina_stredna_azia.jpg

Zánik (ukončenie existencie) ZSSR a nástup nových nezávislých postsovietskych štátov, ktorých identita sa sformovala počas sovietskej éry, prijala Čína ako fakt, s pochopením,  ale súbežne s určitou mierou nedôvery. Ujgurský problém separatizmu, tlak moslimizácie zo Strednej Ázie a aktuálna potreba zásade zmeniť svoju zahraničnú politiku voči Ruskej federácii ako (ne)priamemu nástupcovi impéria, akcelerovali konceptuálne pohyby v čínskom zahraničnopolitickom establišmente. Pohyby sa, samozrejme, dotkli aj postojov voči turkojazyčnému Kazachstanu, Kirgizsku či priamo nehraničiacim krajinám Uzbekistan, Turkménska Tadžikistan (ktorého kultúra je postavená na jazykovom základe fársí). Nebolo to už však spájané výlučne len s novým Ruskom, ktoré dodnes považuje región Strednej Ázie za svoje vplyvové pole. Tento geopolitický fakt, teda ruská prevaha, bola a dodnes je Pekingom, ak nie plne akceptovaná, tak aspoň chápaná.

Z globálneho hľadiska mal pre Čínu rok 1991 – ukončenie existencie Sovietskeho zväzu a vznik piatich stredoázijských nezávislých štátov – niekoľko výhod:

Po prvé, došlo k zmierneniu (určite historického) napätia medzi už nie sovietskou Moskvou a Pekingom.

Po druhé, z pohľadu Číny sa vytvorila akási „nárazníková zóna“ z krajín Strednej Ázie, takže nebolo nutné vojensky reagovať na novovzniknuté hranice s novovzniknutými subjektmi medzinárodného práva. Neskôr vzniká Šanghajská organizácia spolupráce na báze Šanghajskej päťky, ale to je iná kapitola. Pritom Šanghajská organizácia spolupráce, ktorá začínala ako Šanghajská päťka sa stala jedným z kľúčových elementov multilaterálnej spolupráce Číny v Strednej Ázii.

Po tretie, ukončenie existencie ZSSR znamenalo aj zoslabenie ruského vplyvu a tým otvorenia dverí pre posilnenie čínskeho vplyvu v Strednej Ázii. Napriek tomu je Peking správne presvedčený, že Rusko je jediný efektívny a rezultatívny stabilizačný faktor v Strednej Ázii (čo je v záujme Číny).

Po štvrté, získanie vplyvu v Strednej Ázii znamená pre Čínu aj možný a stále kontúrovanejší koridor na Blízky východ.

Po piate, Peking mohol cez Strednú Áziu, pomocou reformátovaného a modernizovaného konceptu Veľkej hodvábnej cesty, vyraziť smerom do Európy.

Napriek týmto piatim bodom to momentálne vyzerá, že aktuálne ani Rusko a ani Čína nebudú mať navrch a v Strednej Ázii – pri marginálnosti USA, supermarginálnosti EÚ, turkojazyčných snahách Turecka (ku ktorým sa v roku 2018 pripojil náš partner z V4, Maďarsko) a historických reminiscenciách Iránu – nezískajú hrubý rozhodujúci vplyv, čo sa budú snažiť vyvažovať akousi „mnohovektorálnosťou“.

 

TÉMA ENERGETIKY A VEĽKÁ HODVÁBNA CESTA
 

Treba povedať, že do roku 2001 sa čínske spoločnosti až tak veľmi nezaujímali o energetický potenciál priestoru Strednej Ázie. To, čo spravili USA v Afganistane a neskôr v roku 2003 v Iraku a tiež v roku 2014 na Ukrajine, bolo pre Čínu energetickým zlomom.

Logicky vzrástla energetická bonita Strednej Ázie, vo vzťahoch s ktorou – ako sme už spomenuli – má Čína originálne výhody a vice versa, má stabilizujúci vplyv na Strednú Áziu ako celok, ale aj na jej jednotlivé krajiny (Kirgizsko, Kazachstan...). Čína tiež spustila výraznejšie investície do ťažby ropy a plynu v Kaspickom mori v šelfoch Turkmenistanu a Kazachstanu. Ak by sme zhrnuli tému, tak Číne sa úspešne podarilo preniknúť na stredoázijský energetický trh, udržať si síce menšinovú (v porovnaní s Ruskom), ale stabilnú pozíciu.

Dnes je jasné, že Čína nedopustí, aby sa v regióne reálne prejavili elementy Veľkej hry ako v 19., resp. 20. storočí, ktoré by mohli destabilizovať región, alebo ktoré by nemal Peking pod kontrolou. Regionálne šarvátky bude tolerovať, ale väčšie zápasy nie. Realizujúc politiku dobrosusedských vzťahov si Peking vybudoval pevné mosty spíjajúce ho s jednotlivými krajinami Strednej Ázie. V roku 1994 uskutočnil čínsky premiér obsahovo a termínovo (spolu 12 dní) bezprecedentné turné po krajinách Strednej Ázie, ktorého výsledkom bol o. i. aj modernizovaný koncept obnovenia Veľkej hodvábnej cesty.  Tento, ak odhliadneme od historicko-psychologického momentu, umožňuje Číne postupne meniť vo svoj prospech transportnú konfiguráciu v schéme Európa – Ázia a konkurovať Transsibírskej, resp. Bajkalsko-Amurskej magistrále, ale aj meniť pomer dodávok energetických zdrojov zo Strednej Ázie a Sibíri v neprospech Európy.

Možnosti stredoázijského regiónu – v krátkodobom horizonte do roku 2020 – ho už dnes zaraďujú medzi významné faktory svetovej, a teda aj európskej, a o čínskej nehovoriac, energetickej politiky. Ak Strednej Ázii pridáme ešte energetické hodnoty z regiónu Kaspického mora[1], tak potom reč ide o cca 15 mld. ton  ropy dokázaných zásob s možnosťou ťažiť 130 – 150 mil. ton ročne. Stredoázijské krajiny majú aj nezanedbateľné zásoby plynu – cca 12% svetového objemu (Rusko má 24%), čo zásadne bude ovplyvňovať kľúčové rozhodnutia Pekingu na úrovni – ako ďalej so Strednou Áziou.

Čínske aktivity v Strednej Ázii (aj tie budúce) pritom dávajú, čo vyznieva dosť kacírsky, šancu európskym krajinám. Totiž, ak sa Číne podarí zmeniť v rámci tzv. strategického partnerstve geopolitický pomer vo svoj prospech a zastabilizovať pozíciu Ruska ako „mladšieho brata“ vo vzťahu, tak potom aj EÚ ako celok môže vstupovať do témy strategického partnerstva s Moskvou otvorenejšie a sebavedomejšie. Navyše, ak si Čína dokáže zaistiť prísun energetických surovín zo Strednej Ázie južnou trasou mimo Ruska[2]. V Bruseli, ale aj v Bratislave si je preto potrebné čo najskôr vo vzťahu ku geopolitickej tranzícii v Strednej Ázii zodpovedať niektoré z kantovských otázok – čo mám robiť, resp. v čo môžem dúfať?

 

ENERGETICKÁ STRATÉGIA ČÍNY A STREDNÁ ÁZIA
 

Čína bola od svojho vzniku v roku 1949 energeticky sebestačná. Po začatí ťažby na novom nálezisku Dacin (1959) začala ropu a plyn dokonca exportovať. Ropný šok 1970 Čínu obišiel. Dodávala surovinu svojim susedom, ktorí boli na tom horšie (napr. Japonsko). Jednako od roku 1980 možno zaznamenať tendenciu zmeny pomeru. Dynamicky sa vyvíjajúca ekonomika v spotrebe predbehla domáce možnosti. Od roku 1993 je Čína importérom a v roku 2006 patrila po USA a Japonsku k trojke najväčších importérov. Čína formuluje svoju novú energetickú stratégiu, ktorá obsahuje tieto základné komponenty:

  • reforma energetického sektoru so snahou maximalizovať vnútornú výrobu cestou prilákania zahraničných investícií;
  • diverzifikácia používaných energií so snahu znížiť závislosť na pevných palivách (uhlie tvorí 70% spotrebovaných energií) s miernym záujmom o alternatívne zdroje;
  • diverzifikácia zdrojov za účelom zníženia závislosti od jedného zdroju.

Napriek tomu, že v Číne neexistuje  jediný realizátor spomenutej stratégie, práve v treťom segmente sa všetci aktéri zhodujú na dôležitosti Strednej Ázie. Čínska národná ropná korporácia (CNPC) a spoločnosť Sinocep už operujú v Kazachstane, alebo najnovšie v Turkmenistane, pričom práve Kazachstan je všeobecne vnímaný „... ako brána pre Čínu na vstup do Strednej Ázie...“[3] Čínsky prístup voči Strednej Ázii nie je postavený len na obchodnom kontrakte, ale predovšetkým na ponuke dlhodobého partnerstva. Peking, okrem energetickej výhody a miesta, kde žije spolu viac ako 70,1 mil. obyvateľov a teda možno umiestniť veľký objem tovaru,  de facto využíva Strednú Áziu ako „sanitary cordon“ pred nárastom rozpínavého vplyvu radikálneho islamu z Afganistanu.

Dostatočne dynamický hospodársky rast môže podporiť aj realizácia spoločných infraštruktúrnych „megaprojektov“, ktoré budú mať výrazný multiplikačný efekt a aktívne zapoja vedecký, finančný a ľudský potenciál všetkých členských krajín Šanghajskej organizácie spolupráce.  Jedným z takýchto projektov sa môže stať realizácia eurázijskej vysokorýchlostnej železnice na trase Peking-Astana-Moskva-Berlín. Tento a podobné projekty umožnia zjednotiť perspektívny formát spolupráce Šanghajská organizácia -Eurázijská ekonomická únia a do budúcna možno aj s Európskou úniou.[4]

V roku 1941 vyhlásil hlásil Henry Luce, že dvadsiate storočie bude americkým. Imannuel Wallerstein sa preto neskôr korektne spýtal, čie bude 21. storočie.  Ak sa s stotožníme s jeho názorom  (a prečo nie?), tak potom Čína pomerne skoro nahradí Spojené štáty ako svetovú veľmoc. Podmienky k tomu, aby sa tak stalo, si Peking, nehľadiac na potrebu riešiť tri zásadné problémy[5], svojou stredoázijskou politikou očividne vytvára. Great Game č. 3 je ako realita predo dvermi, len aktéri budú znovu iní. Nakoniec sir H. J. Mackinder,  jeden z otcov modernej geopolitiky, raz na margo Strednej Ázie poznamenal (a na to nezabúdajme!), že ten kto ju ovláda (Strednú Áziu), bude ovládať celú Áziu a prostredníctvom nej celý svet.

 

EURÓPSKY POHĽAD
 

V lete tohto roku (jún/2018)  publikovala Federálna akadémia pre bezpečnostnú politiku Nemecka Security Policy Working Paper, No. 13/2018  pod názvom: China’s March West Emergence in Central Asia and Afghanistan, ktorej autorom je Thomas Eder[6].

Upozorňuje (s čím sa možno stotožniť) na výrazné zvýšenie ekonomických aktivít Číny v regióne Strednej Ázie, predovšetkým prostredníctvom budovania infraštruktúry a smerovania investícií do energetických projektov (predovšetkým v Tadžikistane, Kirgizsku a Uzbekistane) - a to na úkor (veľmi subtílnych) snáh Európskej únie v regióne. Čo je v protiváhe napríklad voči aktivitám Eurázijskej  ekonomickej únie - ešte slabšie a subtílnejšie.
 

1200px-silk_route.jpg

Novodobá hodvábna cesta, červená je po súši, modrá po mori.
Foto: Wikimedia

Je jasné, že krajiny Strednej Ázie dnes musia hľadať rovnováhu (a intenzívnejšiu spoluprácu) medzi Čínou a Ruskou federáciou. Pritom, čo dokazuje denná prax, podpora konektivity (napr. zvýšením investícií do infraštruktúry) medzi Eurázijskou ekonomickou úniou[7] a Čínou, resp. Čínou a krajinami Strednej Ázie je základom zvýšenia bezpečnosti (vrátane bezpečnosti investičného prostredia) v Strednej Ázii.  Inak T. Eder tiež upozorňuje, že Čína berie do vlastných rúk otázky bezpečnosti v Strednej Ázii: „... staré vzorce Ruska zostali garantom bezpečnosti, a preto je Rusko – zatiaľ – rozhodujúcim, či najsilnejším hráčom. Tento stav sa však skoro skončí!“[8]

Inak, podľa nášho názoru, je možné novodobý vývoj politických vzťahov Číny so Strednou Áziou  rozdeliť na nasledujúce logické kroky:

  • vyčkávacia pozícia od skončenia existencie Sovietskeho zväzu do polovice 90-tych rokov, nakoľko Peking bol presýtený domácou politikou, ktorej sa ukončenie existencie Sovietskeho zväzu dotklo + potreba prekonania diplomatickej a politickej izolácie po udalostiach v roku 1989;
  • riešenie pohraničných otázok (1996 – 2001) Číny (zvyčajne v prospech Pekingu) s krajinami Strednej Ázie a zaručenie lojality stredoázijských režimov (pričom každý z nich bol a je špecifický, ale v zásade stredoázijský) v otázkach vnútornej, zahraničnej a bezpečnostnej politiky Číny a, samozrejme, to neviditeľné a najhlavnejšie – položenie základov ekonomickej spolupráce s regiónom a jednotlivými krajinami Strednej Ázie, čo sa neskôr prejavilo cez zvýšenie obchodného obratu na väčšej závislosti niektorých štátov (Kirgizsko, Kazachstan, Uzbekistan) na Číne a vo svojej prapodstate aj v možnosti väčšieho nátlaku na ich politické elity (najmä Kirgizsko a čiastočne Uzbekistan);
  • od roku 2001 bol čínsky vzťah k Strednej Ázii determinovaný začatím vojny v Afganistane (ktorá je /teda vojna ako taká/ sama o sebe – od počiatku až dodnes – pre Čínu neprijateľná) a pokusom USA (neúspešným) o širokospektrálny vstup do regiónu;
  • reč, resp. vystúpenie čínskeho prezidenta na pôde Nazarbajev University v Astane v septembri 2013, kde bola po prvý krát verejne prezentovaná a formulovaná  zásadná iniciatíva Číny globálneho charakteru – budovania ekonomického pásu Hodvábnej cesty («Один пояс-один путь, One Belt, One Road»).[9]

Ako sme naznačili, ekonomika (ekonomické, hospodárske a obchodné vzťahy) sa stali kľúčovou sférou vzťahov Číny so Strednou Áziou (nehľadiac na to, že rozhodujúca časť Strednej Ázie, vynímajúc severný Kazachstan, Tadžikistan a východné časti Turkmenistanu má špecifiká), ktorá patrí z pohľadu obchodného vyjednávania medzi zložitých partnerov. Napriek špecifikám a zložitostiam sa čínska produkcia stala cenovo bezkonkurenčnou a teda pre sféru štátnych objednávok príťažlivou.

Vo svojej ostatnej analýze (zo dňa 19. septembra 2018)  Kazachstan a Čína: skúsenosti mnohoročnej spolupráce[10] Manšuk Karimova upozorňuje,  že Kazachstan sa vždy – od momentu, keď sa stal samostatným subjektom medzinárodného práva – snažil o tesnú spoluprácu so svojimi susedmi, teda aj o spoluprácu s Čínou[11], ktorá sa postupne stala jedným z rozhodujúcich obchodných partnerov Astany.[12]

To, čo spravili USA v Afganistane a neskôr v roku 2003 v Iraku boli pre Čínu energetickým zlomom. Logicky tak vzrástla energetická bonita Strednej Ázie, kde má – ako sme už spomenuli – Čína originálne výhody a vice versa, má Čína stabilizujúci vplyv na Strednú Áziu ako celok, ale aj na jej jednotlivé krajiny (Kirgizsko, Kazachstan...). No a Čína spustila výraznejšie investície do ťažby ropy a plynu v Kaspickom mori, v šelfoch Turkmenistanu a Kazachstanu. Tu opäť platí známe čínske pravidlo, že stabilizácia stredoázijského priestoru je kľúčovým faktorom čínskej zahraničnopolitickej stratégie voči Strednej Ázii, nehľadiac na to, aké režimy tam fungujú. Nakoniec tabuľky č. 1 až 3 to výstižne dokumentujú:

Tabuľka č. 1:

Registrované a fungujúce právnické osoby, pobočky a predstaviteľstvá firiem so zahraničnou účasťou v Kazachstane (stav k 01. septembru 2018):[13

tabcina1.jpg

Tabuľka č. 2:

Hlavné parametre zahraničného obchodu medzi Kazachstanom a Čínou za obdobie 01-07/2018 (mil.$):[14]

tabcina2.jpg

Tabuľka č. 3

Objem zahraničných investícií do ekonomiky Kazachstanu (mil.$):[15]

tabcina3.jpg

Ak by sme zhrnuli tému, tak Číne sa úspešne podarilo preniknúť na stredoázijský energetický trh, udržať si síce menšinovú (v porovnaní s Ruskom), ale stabilnú pozíciu. To znamená, že sa delí o energetický koláč len s Ruskom. Akou duet sú obe krajiny schopné eliminovať ľubovoľnú angažovanosť iných hráčov v toto segmente stredoázijských výhod.

Medzi iným, dnes málokto zo serióznych analytikov pochybuje o tom, že úloha Číny je v rámci svetovej politiky špecifická, mimoriadna a neprehliadnuteľná – a že bude – „.. .narastať...“[16] Profesorka Jennifer M. Lind (Associate Professor of Government

Faculty Associate, Reischauer Insitute for Japanese Studies, Harvard University) tvrdí, že od momentu, keď „prebral moc“ v Číne Si Ťin-pching, Peking realizuje grandiózny omladzovací projekt, ktorého dôsledkom je fakt, že sa „... v Čína málo mení....“, ale – a to je dôležité – že Čína sa samocharakterizuje ako krajina „... svetového rastu...“.[17]

Netreba tiež zabúdať, že pomerne veľké znepokojenie a nervozita vo Washingtone je spojená s grandióznym čínskym projektom „Jeden pás, jedna cesta“, ktorý predpokladá, a čo je zásadné geopolitické nóvum prvej štvrtiny 21. storočia, prijatie,  „...  čínskych pravidiel hry...“[18]   a jeho napojenie (teda modernizovanej Hodvábnej cesty) na zatiaľ úspešný integračný projekt Moskvy pod názvom: „Eurázijská ekonomická únia“.[19]

Keď Čínska ľudová republika vstupovala do 21. storočia s neustále sa zväčšujúcim ekonomickým a politickým vplyvom, jej vývoj na poli globálneho hospodárskeho diania bol sprevádzaný obdivom, závisťou, silným podozrievaním – ba dokonca – v niektorých častiach sveta priam otvoreným nepriateľstvom:„... v žiadnej krajine sa nestretávajú nároky na modernizáciu zbraní, sociálne požiadavky národa a potreba presmerovať všetky dostupné prostriedky do produktívneho nevojenského podnikania tak naliehavo ako v Čínskej ľudovej republike....“ [20] Preto, ako píše V. Nikonov (s čím sa možno stotožniť), vo svоjоm ostatnom opuse „Kód civilizácie“ (Код цивилияции): „... v roku 2014, po prvý raz od roku 1872, USA prestali byť najväčšou ekonomikou planéty a palma víťaza patrila Číne...[21]

Čína si tak môže dovoliť vytvárať a vytvára vlastný systém pozdĺž suchozemskej a námornej „Hodvábnej cesty“. Aj preto sa dnes USA ocitli v situácii, keď existuje spolupráca vo svete, ktorú neurčujú len oni sami! Takáto spolupráca, alebo minimálne koexistencia, vyžaduje vnímanie zahraničnej politiky prostredníctvom rovnováhy moci a porozumenie, že každý mylný krok môže znamenať konfrontáciu. A hneď sa v médiách krúti antičínska  téza o tom, že Peking je hrozba. Čína nie je hrozba, Čína je fakt! Stredná Ázia, ktorá je v hľadáčiku Číny tieto problémy politiky, bezpečnosti a ich geopolitické dôsledky veľmi dobre vníma, chápe, len ich nevie (a nemôže) zmeniť, či reformátovať...

Peter JUZA

vysokoškolský učiteľ

Mapa: hranice Číny s krajinami Strednej Ázie (Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan) a tiež Spoločenstva nezávislých štátov (Rusko)[22]

 


[1] Prezidenti piatich nezávislých štátov, ktoré hraničia s Kaspickým morom: Azerbajdžan, Irán, Kazachstan, Ruská federácia a Turkmenistanu, po dlhoročných prípravách, v nedeľu 12. augusta 2018, podpísali počas V. summitu prezidentov kaspického regiónu, historický a zásadný dokument, ktorý určil aj (alebo najmä) bez domnelého majiteľa sveta nové pravidlá hry v dôležitom energeticko-surovinovom regióne: Konvenciu o štatúte Kaspického mora (Конвенция о статусе Каспийского моря).

Plné znenie tohto dokumentu v ruskom jazyku pozri: http://www.kremlin.ru/supplement/5328.

K téme pozri: JUZA, P.: Nad Kaspickým morom je už asi jasno..., In: https://www.noveslovo.sk/c/Nad_Kaspickym_morom_je_uz_asi_jasno;

[2]   Bližšie pozri: STUPAVSKÝ P.: Stredoázijský plyn bez komplikácií - zatiaľ, In.: SLOVO č.25/2007.

[3]  ПОПОВ, Д.: Казахстан – ворота Китая в Центральную Азию, dostuoné na: https://www.geopolitica.ru/article/kazahstan-vorota-kitaya-v-centralnuyu-aziyu

[4] Upozorňujeme na koncept pražského profesora O. Krejčího, ktorý v najnovšom texte: KREJČÍ, O.: Komentáře a rozhovory, Díl. I., !Argument, Praha 2018, v kapitolách „Eurásijská orientace Európske únie“(ss.20-23) a „Poznámky o Hedvábne stezce“ (ss.24-27) poukazuje na potrebu tesnejšej spolupráce v priestore Eurázie a akcentuje ideu eurázijskej orientácie Európskej únie.

[5] Pozn.: podľa I. Wallersteina ide o problémy: politickej stability krajiny,  nerovnováhy expanzie spotreby s ekológiou a kapitálovou akumuláciou a tiež o susedskú politiku spojenú so snahou o vybudovanie novej východoázijskej geopolitickej štruktúry. Bližšie pozri napr. WALLERSTEIN I.: The World We Are Entering, 2000-2050 (32 Propositions), Amsterdam DU Press, 2002.

[6] Plný text pozri: EDER, T.: China’s March West Emergence in Central Asia and Afghanistan, In.:  https://www.baks.bund.de/sites/baks010/files/working_paper_2018_13.pdf;

[7] Dňa 1. januára 2015 vstúpila do platnosti Zmluva o Eurázijskej ekonomickej únii , ktorú 29. mája 2014 podpísali v Astane prezidenti Bieloruska, Kazachstanu a Ruskej federácie (plné znenie pozri: http://www.consultant.ru/document/cons_doc_law_163855/). Zrodil sa tak nový integračný, ekonomický a geopolitický fenomén (!): Eurázijská ekonomická únia – EEÚ (Евразийский экономический союз  - The Eurasian Economic Union).  Teda nová a autoritatívna medzinárodná organizácia regionálnej ekonomickej integrácie, majúca medzinárodnú právnu subjektivitu, ktorá mení a zmení svet.

Bližšie pozri: JUZA, P.: Nový integračný a geopolitický fenomén: Eurázijská ekonomická únia, In: https://www.noveslovo.sk/c/Novy_integracny_a_geopoliticky_fenomen_Eurazijska_ekonomicka_unia;

[8] EDER, T.: China’s March West Emergence in Central Asia and Afghanistan, In.:  https://www.baks.bund.de/sites/baks010/files/working_paper_2018_13.pdf;

[9] Pozn.: osobne som sa zúčastnil tohto podujatia a keď Si Ťin-pching formuloval čínsku pozíciu,  som si do osobných poznámok zapísal: „...ide o fantastický projekt, ktorý sa týka krajín, ktoré vytvárajú cca 55% svetového HDP, majú cca 70% počtu svetového obyvateľstva a tiež cca 75% svetových zásob energetických surovín!!!...“ Inak tento čínsky projekt je plne kompatibilný (či skôr naopak) s kazašským ekonomicko-spoločenským konceptom modernizácie  «Нұрлы жол».

[10] КАРИМОВА M.: Казахстан и Китай: опыт многолетнего сотрудничества. Dostupné na: https://strategy2050.kz/ru/news/azahstan_i_itai_opit_mnogoletnego_sotrudnichestva__52012/

[11] Diplomatické vzťahy medzi Kazachstanom a Čínou boli nadviazané 03. januára 1992. V súčasnosti majú Astana a Peking podpísaných 230 bilaterálnych zmlúv a dohôd rôzneho charakteru, vrátane rozhodujúcej Zmluvy o dobrých susedských vzťahoch, družbe a spolupráci (Договор о добрососедстве, дружбе и сотрудничестве), podpísanej v Pekingu v decembru 2002.

[12] Podľa oficiálnych údajov Ministerstva národnej ekonomiky Kazachstanu ku dňu 01. septembru 2018 bolo v Kazachstane registrovaných 2.392 subjektov s čínskym kapitálom (856 vykazovalo činnosť).

[13] Spracované podľa údajov Výboru pre štatistiku Ministerstva národnej ekonomiky Kazachstanu (Қазақстан Республикасының Ұлттық экономика министрлігі), dostupné na www. http://economy.gov.kz/kk;

[14] Spracované podľa údajov Výboru pre štatistiku Ministerstva národnej ekonomiky Kazachstanu (Қазақстан Республикасының Ұлттық экономика министрлігі), dostupné na:. http://economy.gov.kz/kk;

[15] Spracované podľa údajov Národnej banky Kazachstanu (Қазақстан Республикасы Ұлттық Банкі), dostupné na: http://www.nationalbank.kz/?docid=3326&switch=kazakh;

[16] БОРИСОВ, А.: Новая мировая система, или мир без гегемона, In.: International Affairs 07/2018, Moskva 2018, ISNN 0130-9625, s.23.

[17] JENNIFER M. L.: Life in China’s Asia; What Regional Hegemony Would Look Like, In: Foreign Affairs, March/April 2018; dostupné na: : https://www.foreignaffairs.com/articles/china/2018-02-13/life-chinas-asia

Essay March/April 2018 Issue;

[18] БОРИСОВ, А.: Новая мировая система, или мир без гегемона, In.: International Affairs 07/2018, Moskva 2018, ISNN 0130-9625, s.33.

[19] Bližšie k téme pozri: JUZA, P.: Nový integračný a geopolitický fenomén: Eurázijská ekonomická únia, https://www.noveslovo.sk/c/Novy_integracny_a_geopoliticky_fenomen_Eurazijska_ekonomicka_unia.

Pozri tiež odkaz č. 25.

[20] KENNEDY, P.: Vzestup a pád velmocí, Nakladatelství lidové noviny, 1996, s.283.

[21] НИКОНОВ, В.: Код Цивилияциии, Москва 2015, s.12.

; 
Priemer: 5 (1 hlas)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Polepšení
Mediálne halali
Jestřáb kontra Hrdlička?
Komunálne voľby 2018
Hovoriace zrkadlo
Desať poznámok ku komunálnym voľbám
Esemeskoví šmejdi
Nohavica poděkoval za Puškina Okudžavou
Reklama
Reklama
Reklama