Reklama
Reklama

Stredná Ázia - v budúcnosti ako priorita Taškentu

Počet zobrazení: 1061

Na oficiálnej webovej stránke Ministerstva zahraničných vecí Uzbekistanu[1](súbežne v ten istý deň) v online vydaní hlavného vládneho denníku Халқ сўзи bol 15. júla 2020, v predvečer oficiálnej návštevy ministra vonkajších ekonomických vzťahov a zahraničných vecí Maďarska Péterа Szijjártóa zverejnený programový rozhovor námestníka ministra zahraničných vecí Uzbekistanu Ilchoma Tujčeviča Nematova (Ilhomjon To‘ychiyevich Ne’matov) o aktuálnych prioritách zahraničnej politiky Uzbekistanu pod názvom:[2] Markaziy Asiyo – O‘zbekiston tashqi siyosatining ustuvor yo’nalishi (Stredná Ázia – priorita zahraničnej politiky Uzbekistanu). Ak bude platiť, čo tam bolo povedané, tak pre Strednú Áziu to platí konečne!

Ešte na margo maďarského ministra. P. Szijjárto priletel do Taškentu v rámci svojho, nehľadiac na COVID-19, pravidelného(!) stredoázijského turné z hlavného mesta Kirgizska Biškeku. Pritom práve Kirgizsko na rozdiel od Uzbekistanu, ako vidno na grafe, neprežíva z pohľadu epidemiológie najlepšie časy. Takže z pohľadu Budapešti smerom k Strednej Ázii je národná starostlivosť o zušľachťovanie bilaterálnych vzťahov viac než nezmyselný liberálny globalizmus či slovenský matovičovský hlupotizmus.

Aktuálny vývoj chorobnosti COVID-19

tabulka_uzbekistan.png

Zdroj: www.24.kg

 

Pohľad z Taškentu, najnovší
 

Skúsený uzbecký diplomat (pôsobil o.i. ako veľvyslanec v Indii, Ruskej federácii, USA, Kanade a Brazílii a v Šanghajskej organizácii spolupráce) I. Nematov[3] na otázku, ktorá otvára tému rozhovoru, teda aké problémy boli vo vzťahoch Uzbekistanu s krajinami regiónu Strednej Ázie odpovedá: „... vzťahová situácia, ktorá sa sformovala so susednými krajinami do roku 2016 potrebovala silnú revíziu...“

V roku 2016 totiž (podľa všetkého neočakávane) zomiera prvý prezident Uzbekistanu Islam Abduganievič Karimov, ktorý mal skeptické postoje voči susedom a presadzoval silný izolacionalistický prvok v zahraničnej politike Uzbekistanu, pri čom mu práve a konkrétne I. Nematov, ako námestník ministra zahraničných vecí, neskôr ako I. námestník v rokoch 1999 – 2008, aktívne a ochotne miništroval.

To sú paradoxy integrity a akože ideového profesionalizmu. Tak je na miestne dvojotázka – prečo revízia vôbec a prečo to ohlasuje práve I. Nematov? Podľa jeho slov: „... mnohé rozpory, ktoré by sa mohli riešiť rozumným prístupom, spôsobovali, že dochádzalo aj k pohraničným sporom...“

Faktom je, že v minulosti to bol práve Uzbekistan, najľudnatejšia krajina Strednej Ázie (skoro 33 miliónov obyvateľov), ktorý nepoznal kategóriu kompromis ani v takých oblastiach, ako je aqua téma v Strednej Ázii (najdôležitejšia otázka budúcnosti v regióne), delimitácia a demarkácia štátnej hranice alebo využívanie tranzitných komunikácii. Tu sa má na mysli periodické blokovanie Taškentom železničnej trate z Kirgizska, za čo sa Biškek aj dnes (a nielen dnes) pozerá na Uzbekistan s nedôverou. Pritom boli spolu v Sovietskom zväze a dnes de facto spolupracujú na pôde Šanghajskej organizácie spolupráce, Spoločenstva nezávislých štátov alebo najmladšieho integračného projektu v priestore bývalého ZSSR – Eurázijskej ekonomickej únie (Arménsko, Bielorusko, Ruská federácia, Kazachstan, Kirgizsko a Uzbekistan so štatútom pozorovateľa).
 

Bilaterálne zmeny
 

Za ostatné tri roky (čo predtým nebolo súčasťou susedských vzťahov) sa uskutočnili vzájomné návštevy na najvyššej úrovni. Prezidenti krajín Strednej Ázie – Kazachstanu, Kirgizska, Turkménska, Uzbekistanu a Tadžikistanu – sa tak stretli nielen v rámci v rámci multilaterálnych akcií, ale v rámci bilaterálnych návštev si mohli povedať, ako vidia miesto Strednej Ázie v sfére bezpečnosti, ekonomiky, investícii, kultúry, ekológie a, samozrejme, vody.

Na margo vody len krátke odbočenie. Jej hlavným zdrojom dostatku (zatiaľ) v Strednej Ázii sú rieky Amudarja a Syrdarja, pričom Uzbekistan je biblicky dislokovaný medzi týmito dvomi vodnými tepnami.

Ich prietok je regulovaný ako relikt pôvodne spoločného štátneho útvaru Kirgizskom a Tadžikistanom, pričom Uzbekistan (vzhľadom na monokultúrne poľnohospodárstvo –  bavlna) je jej najväčším (a neekonomickým) spotrebiteľom, takže nakoniec do Aralského mora de facto už nič nedotečie. A to sa ešte nerevitalizovalo poľnohospodárstvo v Afganistane, ktorý ma tiež nárok na svoj podiel vody a zatiaľ boli pozastavené megalomanské vodohospodárske a irigačné projekty v Turkménsku.
 

Voda, voda, voda...
 

Otázkou je aj je využitie vody na energetické účely. Najväčšie vodné dielo v Strednej Ázii –priehrada a hydrocentrála Rogun v horách Tadžikistanu, ktorá bola donedávna skoro fatálnym sporom medzi Uzbekistanom a Tadžikistanom a treba vedieť, že I. Nematov mal v minulosti voči Dušanbe tvrdé, až skoro militantné vyjadrenia – už dnes nie je pre Taškent problém.

Uzbeci si totiž spomenuli, že budovanie vodnej sústavy iniciovala práve Uzbecká sovietska socialistická republika, aby sa riešili otázky aqua bezpečnosti tejto zväzovej republiky. No a prvým tajomníkom ÚV Komunistickej strany Uzbekistanu po raz hanenom a potom rehabilitovanom S. Rašidovovi bol práve I. Karimov, ktorý pre Kirgizov nemal do svojej smrti dobrého slova. Ale to už je – ako sa zdá, podľa I. Nematova – za nami.

foto_nematov.jpg
Vľavo I. Nematov, vpravo veľvyslanec SR v Uzbekistane J. Bóry.
Foto: www.yandex.ru

Podobne tomu je aj s dnešným Kirgizskom, presnejšie s Toktogulskou priehradou. Vodné dielo zadržiava 19 mld.m3 vody, čím chráni Ferganskú dolinu Uzbekistanu pred záplavami a pred deficitom vody.

Na margo využitia vody, s ktorou sa v Uzbekistane hospodári dosť rozšafne, I. Nematov v interwiev konštatuje: „... musíme pritiahnuť do Uzbekistanu vodu šetriace technológie. Je to dôležité pre zaistenie vody pre naše poľnohospodárstvo, priemysel a obyvateľov...“ No a to je šanca nielen pre slovenskú vedu (náš svetoznámy pedológ akademik J. Hraško by mohol o charakteristike pôdy v Karapakalstane rozprávať hodiny), ale aj pre naše firmy, ktoré v tomto segmente podnikajú.
 

Efektívne stretnutia
 

Spomenuté stretnutia mali svoj efekt. Uzbecké štatistiky hlásia, že v roku 2019 Taškent dosiahol s krajinami Strednej Ázie obchodný obrat na úrovni 5,2 mld. $.

V spomenutom zlomovom roku 2016 bol obrat na úrovni 135 mil. $. A to je sakra rozdiel! S Kirgizskom došlo k osemnásobnému nárastu. Obrat s Tadžikistanom a Turkmenistanom sa zvýšil rádovo 5-krát a s Kazachstanom cca o 1 mld. $.

Alebo iný príklad. Ak pred piatimi rokmi prechádzalo cez hraničné priechody medzi Kirgizskom a Uzbekistanom cca 250 ľudí za deň, dnes to je cca 30 tisíc. A nakoľko som mal česť prejsť túto hranicu (šiel som do mesta Oš na miestnu univerzitu na konferenciu) v roku 2003 a v roku 2018, osobne potvrdzujem, že to je nielen kvantitatívny, ale najmä kvalitatívny rozdiel.

Počas postsovietského obdobia medzi Uzbekistanom a Tadžikistanom fungovali (až)dva pohraničné priechody a medzi hlavnými mestami nebolo letecké spojenie. V zime, keď boli neprejazdné priesmyky, bolo cestovať prakticky nemožné. Dnes – v roku 2020 – je funkčných 17 plnohodnotných hraničných prechodov. Pritom sám I. Karimov sa narodil v Samarkande, kde je tadžitská menšina vlastne väčšinou. A ešte niečo, koľko je hraničných priechodov medzi Slovenskom a Ukrajinou? A prečo ich je toľko?

Podľa I. Nematova to je: „... výsledok otvorenej, rozumnej, konštruktívnej, koncepčnej a pragmatickej politiky Uzbekistanu vo vzťahu ku krajinám Strednej Ázie boli nájdené riešenia veľmi zložitých otázok...“ Takže tu máme priznanie v priamom prenose, že Uzbekistan voči svojim susedom nerobil rozumnú a konštruktívnu politiku.
 

Nová filozofia Uzbekistanu
 

Faktom je, že ak pred piatimi-šiestimi rokmi bol Uzbekistan v Strednej Ázii a Centrálnej Ázii vôbec problémom pri snahách o regionálnu integráciu, dnes je táto brzda uvoľnená.

Na záver obsiahleho rozhovoru I. Nematov konceptuálne zhrnul súčasnú filozofiu zahraničnej politiky Uzbekistanu s krajinami Strednej Ázie: „... vzťahy sa rozvíjajú na báze troch veľrýb («uchta kit») – vzájomnej vážnosti, akceptácie vzájomných záujmov a vzájomnej výhodnosti...“

Lenže, už tu boli neúspešne pokusy o stredoázijskú integráciu. V roku 1993 vzniká Stredoázijské ekonomické spoločenstvo (zakladatelia: Kazachstan, Kirgizsko a Uzbekistan), ku ktorému sa v roku 1998 pripája po ukončení občianskej vojny Tadžikistan. Organizácia prestala existovať v roku 2002.

Potom je tu éra Organizácie stredoázijskej spolupráce, ktorá vzniku v roku 2002 vydržala len tri roky.

V roku 2005 sa stáva fundamentom vzniknuvšieho  Eurázijského ekonomického spoločenstva, ktoré v roku 2014 odchádza zo scény. Nie však do zabudnutia, ale smerom k vzniku Eurázijskej ekonomickej únie (ale bez Uzbekistanu).

A keď sme pri Uzbekistane, tak krach, resp. koniec existencie (všetkých) týchto štruktúr bol vždy v spojení či v réžii vtedajšieho negativizmu Uzbekistanu. Takže dnešný optimizmus môže byť len vynútenou pózou než pochopenie objektívnych zmien v Eurázii.
 

Všetko, alebo nič
 

Všetky krajiny krajiny regiónu Strednej Ázie si začínajú byť vedomé, že regionálna integrácia je dôležitá. Možno sa skoro dočkáme, že to bude veľmi vážny priestor a nielen priestor Veľkej hry.

Či sa nová integračná iniciatíva skončí ako tie doterajšie, ťažko prognózovať, ale cítiť, že po prirodzenej výmene postsovietskych prezidentov si Stredná Ázia začína uvedomovať, že svätoplukovské tri prúty sú viac ako individuálne pokusy, najmä ak z jednej strany sa cez plot pozerá Čína. Z druhej Rusko a veľmi efektívne sa v regióne pohybuje Turecko a Irán (čiastočne aj India).

Slabým ohnivkom tejto možnej integračnej reťaze je akosi prirodzene Turkménsko a možno, ak sa ho podarí zmajdanizovať (parlamentnými voľbami) aj Kirgizsko.

Uvidíme, lenže platí, buď do toho pôjdu všetci (Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Turkménsko a Uzbekistan), alebo zo všetkého bude ako obyčajne, uzbecké NIČ!

(Autor je vysokoškolský učiteľ)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama