Strážca jazykovej čistoty Pavel Branko

Problematika zachovania aspoň štandardnej čistoty spisovného jazyka a dodržiavania patričných noriem pripomína na Slovensku ponornú rieku. Len občas s väčšou či menšou intenzitou sa objaví na povrchu a pripomenie, že tu tieto fenomény sú a zasluhujú si náležitú pozornosť. O objavenie sa vlani na spoločensky verejnom povrchu a upretie pozornosti naň sa nemalou mierou zaslúžil Pavel Branko, vari najznámejší slovenský filmový kritik a publicista. Keď si v roku 2006 pri ďakovaní za Cenu Romboidu povzdychol, že jeho texty o slovenčine a rôznych kaličiacich ju javoch si nenašli nakladateľa, aby vyšli v knižnej podobe, určite netušil, že sa predsa len dočká ich knižného vydania, hoci sa tak stalo až po dosť dlhých ôsmich rokoch. Výsledkom dlhého čakania je kniha ÚKLADY JAZYKA (Milanium a Slovenský filmový ústav, (2014).

V publikácii sú sústredené texty, ktoré vychádzali postupne v časopisoch MOSTY a Romboid.  P. Branko v nich vtipným glosátorským štýlom píše o všemožných podobách prehreškov voči spisovnej slovenčine nielen v textoch printových médií, no aj v televízii, rozhlase ako aj v preložených knihách z rôznych svetových literatúr, najmä z anglickej. Tento prístup si vyžaduje nebývalú mieru erudície a ovládanie patričných cudzích jazykov, čo pre Pavla Branka platí v plnej miere. Pranieruje najmä kontamináciu slovenčiny „slovgličtinou“, ktorá náš spisovný jazyk zasiahla viac ako zjavne. Najmä školská mládež si už bez „čeknutia“ či „lajknutia“ alebo „fejsbúku“ asi nevie život ani predstaviť. Zdalo by sa, že za tento úkaz môže najmä masívne používanie počítačov a počítačového výraziva, ktoré existuje takmer výlučne v angličtine, následne vznik sociálnych sietí, kde neúčinkovanie na ich scéne nie je „in“, skôr naopak  – „cool“. No príčina tohto zrejme už, žiaľ, nezvratného javu či procesu väzí aj ešte kdesi inde. Máme to v sebe, rýchle prispôsobovanie sa všakovakým módnym a podenkovým trendom, opičenie sa po tom, čo sa deje za humnami, najmä tými západnými, len aby sme v hanbe nezostali... A tiež v poslabšom ovládaní vlastného spisovného jazyka a využívaní jeho výrazových možností.

Brankova práca je vlastne mozaikou, skladanou veľmi trpezlivo a sústavne, ale tvorí pozoruhodný celok, ktorý je v podstate rovnocenným partnerom všetkým možným pravidlám, slovníkom a príručkám, aké v slovenčine máme. Autor sa pohybuje so závideniahodným rozhľadom vo všetkých rovinách nášho jazyka, či v horizontálnom alebo vertikálnom smere. Jeho intertextualita je výsledkom nielen toho, že ovláda tie jazyky, z ktorých vyberá príklady nesprávneho prekladu či začlenenia slovných spojení, floskúl alebo celých viet do nevhodného jazykového či situačného kontextu, ale je výsledkom jeho skúseností, sčítanosti a v neposlednom rade i úcty k našej spisovnej slovenčine, ktorej ovládanie nie je rozhodne také, ako by sa žiadalo.

Pozitívom jeho knižky je i skutočnosť, že vo svojom glosovaní nedvíha mentorsky prst na tých, ktorý sa úkladom jazyka z rôznych príčin nedokázali vyhnúť (ale mohli!), ale vtipne a nenápadne sformuluje najlepšiu možnosť, ako bolo možné danú situáciu riešiť. Často si vypomáha aj rôznymi idiomami či frazeologizmami, ktoré nie sú veru v obľube väčšiny našich učiteľov slovenčiny na základných či stredných školách, čo je tiež skutočnosť nie práve najpozitívnejšia. Dlhé čakanie autora na knižné vydanie jeho „neúkladných úkladov“ sa vyplatilo. S optimizmom dodávame – dúfame, že sa táto knižka dostane do tých najsprávnejších rúk – do redakcií RTVS i súkromných televízií a rádií, novín, časopisov i vydavateľstiev, ako aj do našich škôl. Možno však na naplnenie tohto želania nebodaj striehnu nejaké iné, nejazykové úklady, čo by bola určite škoda.