Reklama
Reklama

Stosedemdesiat rokov od exodu štúrovcov z Bratislavy do Levoče

Počet zobrazení: 9137

Dunaju slovenský, už ťa zanecháme,
keď na tvojich brehoch ústavu nemáme.

My vždy zostaneme verné tvoje deti,
nik ťa Slovákovi nevytrie z pamäti.

Hej, vy naše Tatry, tam my poletíme,
tam našich rodákov k Sláve povzbudíme.

Zbohom Srbi, Česi, Chorváti, Poliaci,
zbohom bratia naši, dunajskí Slováci !

Tieto verše napísal Janko Matúška v roku 1844 pred 170. rokmi pri odchode štúrovcov z Bratislavy do Levoče. Exodus – táto svojrázna vzbura časti študentov proti školskej vrchnosti mala v slovenskom študentskom hnutí mimoriadny význam,.

Významná je nielen v študentskom hnutí, ale aj v slovenskej literatúre. Exodus mal  taký význam, aký okrem revolučného vystúpenia v meruôsmom roku a Matice slovenskej nemalo žiadne iné podujatie. Vzniklo o ňom množstvo básní od veľa nových autorov. Stal sa inšpiračným zdrojom študentov v novom uzákonenom jazyku – štúrovčine. Ich básne, piesne, často len popevky utvorené akoby na úteku z Bratislavy stali sa útokom, revolucionizovali, burcovali a burácali. Nie div, že medzi nimi vznikla i dnešná naša hymna.

Hŕstka národne prebudených študentov sa vydala svojím činom prebúdzať ľud a tvoriť z neho národ. Zaujímavé je, že si to oni hneď vtedy uvedomovali. Janko Francisci 1. januára 1844 v liste Augustovi Horislavovi Škultétymu napísal. Nový rok 1844 je bezpochyby deň, od ktorého sa história slovenského života datovať bude a na ktorý pozdní nástupcovia jako na prvé najčistejšie pohnutie a napnutie sily duchovnej s úctou a velebou sa dívať budú. Nič sa tak čistého a následky ukážu, že aj nič tak vážneho na Slovensku dosial ešte nestalo, jako práve to, čo sa dnes stalo...

1_ludovit_stur_j._b._klemens.jpgPortrét Ľudovíta Štúra od Jozefa Božetecha Klemensa z polovice 19. storočia.

Ich vystúpenie nemôžeme vyčleňovať z dobovej situácie, úzko s ňou súviselo, reagovalo na ňu. V Bratislave už od začiatku 19. storočia pôsobila Katedra reči a literatúry a pri nej Slovanský ústav, na ktorom sa pripravovala mladá generácia. Pod maďarizačným tlakom začali niektorí školskí a cirkevní hodnostári obmedzovať ich účinkovanie. Generálny konvent evanjelickej cirkvi v roku 1841 zakázal spoločnosti slovenskej mládeže, aby sa v nich vraj v budúcnosti nevyvinul vlasti nebezpečný smer. Barón Zay a iní maďaróni zasahovali do účinkovania škôl, obmedzovali vyučovanie slovenčiny. Slováci sa bránili. V roku 1842 zorganizovali slovenský rekurz – sťažnosti, požiadavky – k panovníkovi. Orientáciu Slovákov na panovníka objasnil Ján Chalupka v nemeckom protizayovskom spise takto: Heslom Slovanov je a ostane láska k národu a materinskej reči, ale i vernosť a poslušnosť k panovníkovi... Slováci tiež si poradia, kde hľadať pomoc. Plátenkár, ktorý nájde cestu do Alexandrie, olejkár, čo chodí na trhy do Petrohradu, Moskvy, Carihradu, Paríža, istotne vie, že jeho kráľ sídli vo Viedni a že jesto tam veľkomyseľných ministrov, ktorí síce dbajú na maďarské želania, ale ani Slovákom nedajú zahynúť.

Dušou prípravy rekurzu bol Ľudovít Štúr s kolektívom študentov v Ústave. Tam sa rekurz prepisoval na čisto, tam sa prekladali prílohy, tam sa zhromažďovali finančné príspevky na cestu deputácie. Študenti – členovia Ústavu organizovali podpisovú akciu. Je známe, že Janko Francisci temer celý mesiac školu zanedbával, keď zbieral podpisy v Nitrianskej a Trenčianskej stolici.

Boli tieto obavy a kroky Slovákov opodstatnené? Určite. Keď gróf Thun v septembri 1842 obvinil maďarskú stranu z nespravodlivosti voči Slovákom, blízky spolupracovník Ľudovíta Košúta mu napísal –
 Keď sa teraz, milý pán gróf, pýtate, čo vlastne my Maďari od Slovákov žiadame, odpoviem úprimne ľahko. Chceme, aby všetky verejné dokumenty v Uhorsku, teda i matriky a konventné protokoly, písali sa po maďarsky. Chceme, aby vyučovacou rečou bola maďarčina, čo sa už sčiastky v protestantských školách v tomto roku vykonalo. Slovom, aby maďarčina z každej stránky mala také práva ako predtým latinčina. Slovenčina nech sa uspokojí s tými právami, ktoré mala doteraz – do rodinného kruhu nebude sa maďarčina násilne nikde natískať. Ale že sa s rastúcim vzdelaním i rodinný kruh bude čoraz väčšmi maďarizovať, to je predsa prirodzené.

Námestník profesora Palkoviča Ľudovít Štúr sa činil – pripravoval vydávanie slovenských novín, staral sa o činnosť Katedry a Ústavu. Vo februári 1843 spolu s inými ohlásil „deň vzkriesenia slovenčiny“ – navrhol štúrovčinu za spisovnú reč Slovákov. Je pochopiteľné, že takáto činnosť bola tŕňom v oku Maďarónom, rozhodli sa odstrániť Štúra z Ústavu.

2_lyceum_konventna_13_6_2.jpgBudova Evanjelického lýcea v Bratislave, Konvetná 13. Dolu: Druhá budova Evanjelického lýcea, Konvetná 15.


Školský rok 1843/1844 sa začal v Ústave slovenskom normálne. Zvyšoval sa vzdelávací ruch, sledovali sa osudy rekurzu, povolenia novín a otázky prijatia slovenčiny. O práci študentov ako aj o vplyve Ľudovíta Štúra na nich zanechal svedectvo Viliam Pauliny, ktorý v ten rok prišiel na lýceum z Modry. V slovenskom ústave nás je už vyše sto zapísaných, Štúrovým 3_lyceum_konventna_15_2_2.jpgprednáškam kvôli prišli dajedni žiaci sem i zo Sliezska, Čiech, Moravy, Chorvátska i Lužice. Aj mnoho Srbov je tuná. Utešený a milý život. Učíme a trudíme sa ako na preteky. Celý deň sme zapriahnutí. Večer „rozpravy“ u Štúra, v sobotu výlety. Aj spevokol sme už odbývali...

Nad účinkovaním Štúra v ústave sťahovali sa mračná. Na Štedrý deň 1843 konal sa konvent, ktorý riešil kauzu Ľudovíta Štúra. Ján Francisci o ňom napísal Horislavovi Škultétymu toto –

Otázka z ohľadu Štúrovho námestníctva prišla na konvent a síce ju Palkovič vidiac sa písmami a memoriálmi dostatočne byť podopreným a nemohúc ďalej neistotu trpieť, v ostatnú adventnú nedeľu predniesol. On žiadal od konventu, aby Štúra jako námestníka potvrdil. Pre krátkosť času bola vec do budúceho konventu odložená...

Štúrovu záležitosť nedoriešili, odročili ju na budúci konvent. Študenti boli znepokojení. Ich náladu vystihol Viliam Pauliny v svojich spomienkach –

Boli to hrozné Vianoce, nerestný Štedrý večer – Kristus, syn Boha živého, narodil sa, aby nás spasil. On hlásal „miluj svojich blížnych ako seba samého“, on učil „Čo chceš, aby tebe iní činili, i ty čiň im to“ – a my na svätý deň jeho narodenia svätíme v horkom povedomí, že od predstavených našich celkom opak učenia Kristovho skusovať musíme, bo jediný tŕň v oku je im naša láska k národu, ktorou oduševňujú nás výtečné prednášky Štúrove. Avšak daromné námahy vaše, vy herestratovia a efialtesovia národa slovenského, bo vedzte, že niet tých tryzieň na svete, ktorými odcudziť by sme sa mohli národu, odcudziť našej svätej veci a s touto už vaším pričinením zrastenej vysokoučenej osobe nášho Ludevíta. Vám na truc a na postrach vrahov: Za Štúrom aj do pekla pôjdeme !

4_lyceum_konventna_13_300.jpgPamätná doska bývalých študentov Evanjelického lýcea v Bratislave.

Na Silvestra – 31. decembra 1843 – bol búrlivý konvent. Podľa Janka Francisciho –

Bola búrka a hrmovica ani onehdy na generálnom v Pešti. Bajči s advokátskou partiou strašne, špatne papuľoval na všetko a partia táto bola taká silná, že jej zámery zostali navrchu. Stromský hovoril tak vážne, tak zapálene, tak rozumne, že viacej od neho žiadať by bola nespravedlivosť. Za našu vec hovoria istí Zechmajster železník a Wiegand. Pri hrdinskom týchto troch mužov bráneňú, lebo sa druhí krom nich nikto ani len neozval, vec naša prepadla.

Z listu sa dozvedáme, že Štúra sa zastávali superintendent Stromský a dvaja účastníci konventu – Adam Zechmajster železník, bratislavský mešťan a obchodník so železom a Karol Fridrich Wiegand, kníhkupec a tlačiar. Francisci uviedol, že výsledok dvojhodinovej debaty bol tento: Štúr ako nebezpečný človek musí byť z lýcea odstránený a nemôže vôbec na školu. Profesor Palkovič dostal podmienku, že do dvoch týždňov oznámi, či bude učiť sám, alebo konvent si zvolí iného námestníka. Štúr však prednášať nesmie.

Študenti  zostali sklamaní, zhrození, pobúrení. Uvažovali o tom, ako si vynútiť revíziu silvestrovského výroku konventu. Podľa Viliama Paulinyho –

Dnešný večer sme spolu trávili v dôverných rozhovoroch. Veľmi mnohí narádzajú, aby sme všetci odišli zo škôl prešporských.

Štúr bol chorľavý, nevychádzal z bytu, nezasahoval do situácie. Nezávisle od neho pripravovala sa akcia študentov

Na druhý deň – na Nový rok  1844 – uskutočnila sa búrlivá porada študentov. Niektorých ohnivejších ovládla myšlienka odísť na iné školy, ak nebude prednášať Štúr. Ich náladu vystihuje báseň Petra Kelnera Hostinského Nech sa valí sláva letom

Poďme, bratia, na Dunaju
pod slovenské prápory,
keď nám Ústav už nedajú –
nech sa peklo rozborí.

Pokojnejší študenti ich tíšili. K týmto patril aj predstaviteľ duševnej opozície proti Štúrovi Samuel Štefanovič. Tento si ešte v mužných rokoch na onú dramatickú chvíľu zaspomínal takto –

Známo je, kto bol ten teológ, čo s odchodom mládeže slovenskej nesúhlasil síce, ale keď stalo sa, čo predpovedal – hlasno kričiace fiasko – aby tomu koľko-toľko odpomohlo sa, ku štrnástim-pätnástim asi s ôsmimi-deviatimi súdruhmi pristúpil i sám.

5_tabula_stur_byt_redakcia2_2.jpgPamätná tabuľa na Panenskej ulici 1.

Študenti zostavili deklaráciu, ktorá obsahovala v kocke toto: Ak konvent Štúra, na ktorom sa nijaká vina nenašla, nepotvrdí za suplenta, podpísaní odídu na iné školy. Z päťdesiatich piatich členov Ústavu bolo v Bratislave cez vianočné sviatky prítomných štyridsaťšesť. Z nich polovica sa rozhodla podpísať deklaráciu. Niektorí odložili svoje rozhodnutie na neskoršie, keď sa poradia s rodičmi. Hneď na Nový rok predložili deklaráciu profesorátu, žiadali do troch dní vydať vysvedčenia, prestali chodiť do školy, konviktu i alumnie. Ich čin ocenil Ján Francisci –

A toto je ten skutok, pre ktorý sa Nový rok 1844 v histórii života slovenského večne pamätným stane. To je ten skutok, ktorý náš vek len slabo a len budúcnosť slušne oceniť bude v stave, skutok, ktorého sláva sa svetom rozletí, skutok, ktorý zamrznuté balvany tatranské rozhreje, pohne a k slávy plným ohlasom zbudí.

Ján Kollár, ktorého informovali listom o svojom zámere, napísal 11. januára 1844 ministrovi Kolovratovi –

Všetky ostatné národy rakúskeho mocnárstva majú rozličné školy, prostriedky, noviny a iné ústavy na duchovné vzdelanie, len nám Slovákom nechcú nič dovoliť. Mali sme na bratislavskej škole stolicu česko-slovenskej reči na vzdelanie učiteľov: už od dvoch rokov Maďari usilujú sa neprestajne zničiť tento ústav. Náš ľud želá si a potrebuje noviny, aby mohol kráčať s duchom času v priemysle, vo vynálezoch a v iných potrebných vedomostiach ako iné národy. Od niekoľko rokov úpenlivo prosíme o povolenie na noviny, jednako protivníci kladú do cesty nepretržite prekážky, zámienky a upodozrievania. Bez konca-kraja mohol by som, Vašej excelencii, rozprávať, aké nesprávnosti, nespravodlivosti, ba neľudskosti musí vytrpieť náš národ...

Ohlasom bol aj zrod viacerých príležitostných básní. Okrem už spomenutej Matúškovej Dunaju slovenský už ťa zanecháme, je to jeho Ponad Tatrou blýska, hromy divo bijú – dnešná naša štátna hymna. Najmä jej posledné dve strofy sú

Obrazom i odrazom situácie pri odchode štúrovcov z Bratislavy

Nech si kto chce hvízda, nech spieva ak muože,
my sa držme spolu, spolu v tomto kolu,

nik nás nepremuože.

Ešče duby rastú na Krivánskej strane,
kto  jak Slovák chodí, nech knihy zahodí
a medzi nás stane !

Medzi tieto príležitostné básne rozhodne patrí aj báseň Janka Kráľa Duma bratislavská. Jej miestna lokalizácia – Prešporský zámok, Dunaj – ale i osobná „záhorský šuhaj“ – čo je pseudonym Ľudovíta Štúra, nás o tom presviedča. Zaujímavá je i z umeleckej, básnickej stránky.

Prednesená báseň nebola jedinou Kráľovou básňou venovanou exodu. V jeho rukopisnej pozostalosti sú ešte dve básne, ktoré sú obmenou Dumy bratislavskej. Je to báseň Dve staré pesničky, v ktorej sa doslovne opakuje dvojveršie „Povedali mnohí, že pôjdu za nami a teraz po kútoch nôťa so svrčkami!“ Ďalším variantom je báseň s názvom Pieseň. Má incipit: Zriekol sa Prešporok, že zahatá Dunaj, ukázal trhanom figu jarý šuhaj!

6_sturovci_bartfay.jpgŠtúrovci, súsošie Tibora Bártfay na Štúrovom námestí.

Po viacerých prieťahoch s profesorátom a konventom dvadsaťdva študentov začiatkom marca opustilo bratislavské lýceum. Nebolo to jednoduché rozhodovanie. Všetci stratili akademické štipendium, ktoré im zabezpečovalo byt a stravu takmer zadarmo. Viacerí mali preto problémy s rodičmi – napríklad Viliamovi Paulinymu to otčim rezolútne zakázal.

Na hmotné potreby odchádzajúcich sa robili zbierky v nitrianskom senioráte i v Liptove. Sám Ján Francisci obetoval osemdesiat zlatých, ktoré získal do matky na štúdium v Nemecku. Mená odchádzajúcich mládencov uvádza v liste Eduard Škultéty

My dvadsiatidvaja sme: Štúr Samuel, Hrenčík, Gál, Kučera, Dohnány, Kolpaský, Koričanský, Matúška, Bottka, Kellner, Kráľ, Babylon, Štefanovič, Klimo, Minich, Gáber, Hanzlíček, Hajíček, Černo, Jamriška, Reuss a ja. Dvadsiaty tretí Salay vystúpil spomedzi nás...

Zároveň v liste bratovi zdôraznil aj príčinu odchodu –

Mohol by nám tu hocikto nadvrhnúť, že len za osobu Štúrovu odchádzame. Áno, my odchádzame, že nám Štúra odvrhli, ale že nám ho odvrhli bez príčiny dokázanej a len preto, že je Štúr, lebo konvent trebarkoho druhého bude trpieť na námestníctve slovenskom, len jeho nie. Jeho, o ktorom je presvedčený, že môže a je v stave udržať skrze námestníctvo utlačenú národnosť našu. My teda z vďačného srdca naproti Štúrovi pád jeho odchodom našim zasvätiť chceme , a nie  v lýceum takom do školy chodiť, kde aj viac strovíme a menej sa naučíme a kde jednostranná svevôľa neohraničného inšpektora to, čo chce, vykoná. My teda ideme z Prešporka preč – štvrtého alebo piateho brezna sa pohneme.

Štvrtého marca večer konala sa rozlúčka štúrovcov, o ktorej Pauliny uviedol –

Večer tento opísať mi nemožno. Boli to okamihy trúchlivé, ale krásne, veľkolepé! Nadšené básne, rečnenia. I ja som jednu príležitostnú lúčivnú báseň prednášal.

Piateho marca 1844 na veľkých vozoch zvolenských a bystrických furmanov odišli z Bratislavy Gemerci. Ostavší štúrovci ich odprevádzali až do Ivanky. Šiesteho marca opustili „blahé sídlo umění“ ostatní  študenti idúci cez Nitru, Trenčiansku, Turčiansku, Liptovskú župu do Levoče. Podobne ako prvú skupinu odprevádzali ich ďaleko za mesto so spevom „Nad Tatrou sa blýska...“

Odchádzali so Štúrovým odporúčaním na vlastencov pod Tatrami, aby ich privinuli, zohriali,  nachovali. Ľudovít Štúr napísal Michalovi Hodžovi list, v ktorom uviedol –

Teraz Ti tu píšem po týchto našich rezkých, odhodlaných a statočných mladých bratoch, ktorí opustili mesto prenasledovania Slovákov a odchádzajú do Levoče. Rozídu sa po nich myšlienky dobré, ktoré oni roznesú jako vtáctvo nebeské. Oni Ti ešte o všetkom inom rozprávať budú. Prímite ich tak jako synov za Slovákov všetko trpeť hotových i za právo utlačeného nášho rodu posvatených. Napomožte ich, čím im napomuocť muožete, bo oni pomoci potrebujú. A dajte im odporúčajúce listy do Levoče profesorom, aby ich tam prijali a dobre prijali, jako oni toho zasluhujú. Pomáhaj im Pán Boh, týmto hodným bratom našim...

Z dvadsaťdva deklarantov – vysťahovalcov prišli do Levoče trinásti. Pod vedením Turčana Janka Kučeru dorazili v tuhých mrazoch a chumeliciach na liptovských vozoch v dňoch 15. a 17. marca. Neprišli všetci, niektorí zostali doma, iní sa roztratili po Slovensku. Novoprišlí študenti výrazne posilnili tamojšiu aktivitu Levočanov.


7_tabula_stur_jazykovedny_ustav.jpgJazykovedný ústav Ľudovíta Štúra, Panská 28.


V Bratislave z bohatej činnosti Ústavu zostali len trosky. Viliam Pauliny, ktorému otčim zabránil odísť, o tamojšej situácii napísal –

Siedmeho marca 1844. Požún tichý: my osirotení, túlime sa teraz ozajstne ako dietky na rodičovskom zhorenisku bez otca, matere. Žialime v duchovnom zajatí u prúdov mútneho Dunaja ako niekedy Židia žialili u vôd Babylona. Jaro otvára sa, ale nie v dušiach našich, lebo najlepší bratia odišli a Ľudevít celkom utiahol sa do súkromnosti, jedine dajedným z nás dovoľuje každodenne ho večer navštevovať, kde jeho rozpravami okrievame, sa tužíme a vzdelávame. Ponevač je pod dozorstvom nepriateľov...

Štúr vedel, že bratislavská stolica je pre neho stratená a tým je načas narušené aj jeho spojivo s duchovným životom Slovákov. Mňa už sotva na stolicu našu posadíte, po ktorej som tak túžil, ale nech len bude hodný profesor, ja budem docela spokojný. Však sa ja nestratím...

Niektorí kritizovali i profesora Palkoviča. Ľudovít Semian 15. apríla 1844 v liste Augustovi Horislavovi Škultétymu uviedol –

Ach, Gusto môj, zaplakal bys, kebys videl ten osiralý Sion prešporský. Nemáš tam nikoho krem některých sirotek. A ten starý JURO je tam už len na závade. Prednáša mluvnicu, chodia mu na ňu traja...

Exodus štúrovcov ukázal, že nešlo len o chvíľkové citové vzplanutie mladých ľudí. Bolo to rozhodnutie ísť v boji za právo a spravodlivosť až po vrcholy národnej slobody bez ohľadu na osobný prospech, na vlastné pohodlie, súkromné záujmy. Treba si toto ich rozhodnutie i po odstupe mnohých rokov vážiť a oceniť. Patrí medzi popredné kladné študentské tradície !

Exodisti však nespúšťali zo zreteľa potrebu národnej jednoty, spojenia všetkých Slovákov. Vidíme to aj z básne Petra Kellnera Pieseň Dunajsko-Tatranských Slovákov, ktorú napísal 19. marca, už po príchode do Levoče.

Ej, len sa spoj, Tatro, v objatí s Dunajom,
ver´ nový vek svitne nad slovenským krajom.

Hoj, zahučte vetry: že sa časy vrátia –
ku spáse Kriváňa spojení sú bratia !

Foto: Archív a Emil Polák                                                                     
Úvodný obrázok: Odchod študentov spred lýcea, záber z tv seriálu Štúrovci.

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama