Stokrásy Slovenska

Sto rokov časopisu Krásy Slovenska
Počet zobrazení: 2661

„Keď na prôčelí nášho časopisu, venovaného hlavne turistike, vytýčili sme heslo: ,‘Poznajme otčinu!, robíme to nielen preto, že mu my sami chceme byť verní, ale nim chceme povzbudzovať i každého syna a každú dcéru slovenského národa, aby Slovensko, túto v širšom rámci drahej našej Československej republiky užšiu svoju domovinu zovrubne poznať považovali si za milú povinnosť, a objali i ľúbili ju verne, ako svoju mať. A to tým viac, že teraz už môžeme sa priznať k nej ako k matke vlastnej.“ (Miloš Janoška: Na cestu. Krásy Slovenska, Ročník I., 1921, Číslo 1, s. 1.)

Krásy Slovenska v mojom živote.

krasy_slovenska_2.jpgKrásy Slovenska (časopis) poznám od detstva. Pri častých návštevách u bratranca som veľmi rád listoval v zviazaných ročníkoch, ktoré boli v knižnici jeho rodičov. Nielen teória poznávania vlasti mi bola blízka. Veľmi rýchlo (ešte ako maloletý) som zvládol (v dnešnej terminológii) duálne vzdelávanie z vlastivedy na slovenský spôsob. Najsamprv úvodné praktické cvičenia z pobytov v prírode v podobe „sparingpartnera“ starej mamy pri cestách na salaš strihať ovce. Dodnes si pamätám sladké žinčicové osvieženie a najmä cestu späť. Neskôr pravidelné zbery lesných plodín s rodičmi. Boli to pár dňové pobyty na lesných chatkách, kde náš denný zber mamka ihneď premenila na lekvár. Za malinami sme prečesali úbočia, rúbaniská a stráne v Sopotnickej či Bukoveckej doline a na Ráztockej holi. Za čučoriedkami a brusnicami sme pochodili grúne nad Jasenskou dolinou alebo okolo Ďumbiera. Príjemná spomienka zostala na zbery lesných jahôd pri Čebovskej Bukovinke na Modrokamensku. A rodinné dovolenky? Spoznal som veľmi dobre Štiavnické vrchy: Sitno, Vyhne, Sklené Teplice, najmä stredné Slovensko. Nasledovala klasická turistika. S rodinnými príslušníkmi i priateľmi. Do maturity som pešo prechodil Štiavnické i Kremnické vrchy, Veľkú Fatru, Nízke Tatry, Poľanu a západ Rudohoria. S odskokom do Vysokých Tatier a Slovenského raja.

V tom čase do môjho vlastivedného života organizovane vstúpili Krásy Slovenska. V šesťdesiatych rokoch som si ich predplatil. A čítal. A pridal sa k čitateľskej obci účasťou na stretnutiach „krásistov“ pri výstupoch čitateľov na ten či onen vŕšok našej vlasti. Prvý raz v roku 1968 pri výstupe na Tlstú. Zatiaľ naposledy – vek a choroby sa hlásia – na Veľkú Javorinu v roku 2016. Javorinské motto „Tu bratia stretávať sa budú“ sme s bratmi naplnili v tom roku aj naposledy, už nie sme všetci... Stretnutia krásistov bývali akýmsi výročným zrazom neformálneho „Združenia rodiny a priateľov krás našej vlasti“, ktoré sme si vytvorili vďaka časopisu. Túžobne sme ich očakávali po celý rok. Výberovo spomeniem: Nádhera Osobitej na Orave, Šíp, Sivý vrch, Prosečné, Veľký Choč i Poludnica. Trojdňová túra z Pustého poľa cez prameň Hnilca a Kráľovú hoľu popri prameni Čierneho Váhu až na Kozí kameň ležiaci na rozvodí Baltu a Čierneho mora. Nezabudnuteľný Sninský kameň s pobytom na Morskom oku (ešte so zvyškami lesnej železničky). Na východe tiež Sivec a Folkmárska skala. Strážov, Vápeč, Veľký Javorník, Veľký Manín, Pánska Javorina,  spomínaná Veľká Javorina, Veľký Plešivec rámcujú severozápad Slovenska. Nesmiem zabudnúť na Veľkú Raču. Ďalšie a ďalšie. Príjemne ubehli krásne roky poznávania krás Slovenska a stretnutí ctiteľov krás Slovenska. Tohto roku to bude už 58. výstup čitateľov Krás Slovenska, čitateľov časopisu, ktorý sa zrodil pred sto rokmi.

Krásy Slovenska v roku 1921.

Môj veľmi dobrý priateľ a dlhoročný „krásista“ mi daroval zviazané najstaršie ročníky Krás Slovenska počnúc prvým číslom v roku 1921. Majú historickú patinu, ich pôvodným majiteľom bol rodák z Hýb Belo Klein (Tesnoskalský), spisovateľ, historik žijúci v Prešove. Časopis tlačil F. Klimeš v Liptovskom Sv. Mikuláši, kde sídlili aj redakcia. Prizrime sa na programové ciele tvorcov časopisu. Prináša ich úvodné slovo redaktora a vydavateľa Miloša Janošku: Na cestu. Prvý odsek uvediem doslova: „Keď na prôčelí nášho časopisu, venovaného hlavne turistike, vytýčili sme heslo: ,Poznajme otčinu!‘, robíme to nielen preto, že mu my sami chceme byť verní, ale nim chceme povzbudzovať i každého syna a každú dcéru slovenského národa, aby Slovensko, túto v širšom rámci drahej našej Československej republiky užšiu svoju domovinu zovrubne poznať považovali si za milú povinnosť, a objali i ľúbili ju verne, ako svoju mať. A to tým viac, že teraz už môžeme sa priznať k nej ako k matke vlastnej.“ Podotýkam, že pojmy otčina, vlasť, domovina, kraj i zem v spojitosti nielen so Slovenskom sú hojne používané, krajina však ani raz. Dôkaz lásky k domácej hrude redakcia vidí v potrebe „poznať čo najdôkladnejšie všetky kraje a zvláštnosti našej otčiny“.

Na výsosť aktuálne je vtedajšie Janoškovo zdôvodnenie prejavov slovenskosti. „Úfajme sa, že tí poniektorí jednotlivci, ktorí na každý voľnejší prejav slovenskosti radi udierajú pečať separatizmu, budú sa môcť presvedčiť o našich šľachetných snahách, o čistých cieľoch, ktoré ľahšie sa dajú dosiahnuť decentralizovanou, a tak aj intenzívnejšou činnosťou ako neprirodzenou a naoktrojovanou centralizáciou, ktorá sa v našej drahej vlasti ani na inom poli naskrze neosvedčila“. Písal sa január 1921! Za tieto slová by sa nemuseli hanbiť ani dnešné volebné programy súčasných politických strán. Škoda, že povinne neodoberali a nečítali Krásy Slovenska už od prvého čísla všetci politici! Miloš Janoška pokračuje: „Krásne je naše Slovensko, krásne všetky zeme našej vlasti (…) hodné pre upevňovanie bratskej zhody Čechov i Slovákov (…) a na to upotrebovali ako najvhodnejší prostriedok: časopis Krásy Slovenska, ktorý nás z kalných chvíľ straníckeho boja, príkrej predpojatosti vyvedie na úslnie rozkošnej prírody“. Neboli to plané reči, Krásy Slovenska nás úspešne vyvádzajú z kalných partajných vôd na úslnia rozkošnej prírody už sto rokov.

krasy_slovenska_1.jpgKto stál na počiatku časopisu Krásy Slovenska v roku 1921? M. Janoška vo svojich spomienkach píše: „O veci písal som bol aj niekoľkým priateľom, o ktorých som predpokladal, že ako milovníci slovenskej prírody, radi sa pripoja a príjmu spolupracovníctvo v redakcii Krás Slovenska. Tak stali sa spolupracovníkmi: brat Dr. Jur Janoška, Jozef Sivák, Anton Straka, Matej Sopko a prof. Ján Volko. Redaktormi sme boli: ja a Pavel Stacho. Ako vydavatelia boli sme: ja a Matej Sopko. Tak na našu nemalú radosť vyšlo.“ Ústrednou postavou je Miloš Janoška, ktorý myšlienku vlastivedného média premenil v čin. Začínal iba tretí rok existencie (česko)slovenskej štátnosti! Jeho „tím“ tvoria Oravčania a Liptáci. Miloš sa v Jasenovej ma Orave narodil, jeho brat Jur po otcovi Oravčan sa narodil už v Liptove. A financie na štart zabezpečil tretí Oravčan, rodák z Jasenovej Matej Sopko, americký Slovák. Zozbieral za veľkou mlákou potrebný vklad a stal sa (spolu)vydavateľom. Tiež patril medzi redakčných spolupracovníkov, prispel do rubriky „Krásy iných krajov“ tromi článkami: Od gejzírov k ľadovcom, Šesť dní v Yellowstone-parku a Vo výšinách večného sňahu. Priblížili krásy západu USA. Miloš Janoška vydal prvých päť ročníkov vlastným nákladom a časopis redigoval 11 rokov. Veľký podiel na úspechu časopisu mal Pavel Stacho pochádzajúci z Turca, v začiatkoch vydávania žijúci v Liptovskom Mikuláši. Po Milošovi Janoškovi má aj najviac príspevkov registrovaných ako Prírodné opisy. Dr. Jur Janoška prispel „náladovými článkami“: Hviezdoslav a príroda a Turistika a slovenská mládež. Lásku k vlasti a k jej slobode preukázal aktívnou účasťou v SNP. Zomrel na následky vojnových útrap krátko pred koncom vojny. Podobný osud očakával ďalšieho z prvozakladateľov Krás Slovenska Antona Straku, píšem o tom nižšie. Liptákom bol aj redakčný spolupracovník Jozef Sivák, ktorý neskôr „turistikoval“ na Hornej Nitre a dotiahol to až na ministra školstva Slovenského štátu. Jeho úvahy uverejnené v prvom ročníku: V horách a Naše hory hľadali a nachádzali práve v zeleni vrchov Slovenska odrazisko slovenskej budúcnosti. Janoškom spomínaný profesor Volko nie je v tiráži prvého ročníka uvedený. Posledný do redakčného poltucta bol Košičan Anton Straka, pochádzajúci z rodiny národovca-samouka. Veľmi zaujímavá osobnosť. V čase zrodu časopisu poľný kurát česko-slovenskej armády a nadšený propagátor predovšetkým východoslovenských krás. Neskôr dlhoročný pracovník Ministerstva zahraničných vecí, skoro 10 rokov kultúrny atašé v Budapešti, kde má dvojjazyčnú pamätnú tabuľu. Po boku divadelníka E. F. Buriana sa zapojil do protifašistického odboja. Zahynul za neznámych okolností a v neznámom čase na pochode smrti pred blížiacim sa frontom. (https://noveslovo.sk/c/Neznamy_Anton_Straka_1893_1945)

V poslednom čísle prvého ročníka na strane 267 v Doslove vydavateľa čítame aj tieto slová: „Jednak i pri svojej nedokonalosti cítime, že vykonali sme kus osožnej práce, ktorú konali sme s ideálnym nadchnutím slovenským (…) viedla nás len snaha poslúžiť dobrej veci, vzbudiť lásku k otčine tým, (…) tak vybudujeme intuitívny prostriedok, ktorý naučí milovať prírodné krásy nášho kraja ...“ Základy, ktoré položili otcovia zakladatelia Krás Slovenska odolávajú už sto rokov nárazom európskych víchrov i slovenských búrok. Dúfam, že vydržia aj dnešnú virtualizáciu každodennosti a ešte dlho budú vytvárať priestor, kde slovo a obraz budú skutočné, zmysluplné, možno aj trošku zmyselné. A vždy na zamyslenie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984