Štefan Nižňanský: Ako sme sa stali nežiaducimi... II.

Počet zobrazení: 8118

televizne_crepiny.jpgDokončenie tretej kapitoly z knihy Štefana Nižňanského a Miroslava Fořta Televizní střepy v sametu – Televízne črepy v zamate. Spomienky moderátorov Televíznych novín a Aktualít otvárajú o. i. pohľad do zákulisia redakcií a vysielacích pracovísk počas prevratných udalostí v Novembri ´89.
   Kniha, písaná  po česky a po slovensky, prináša dosiaľ nepublikovaný pohľad na mechanizmus televízneho spravodajstva v socialistickom Československu v 70-tych a 80-tych rokoch. Rozprávanie a spomienky moderátorov Televíznych novín a Aktualít, autorov Štefana Nižňanského i Miroslava Fořta, ako priamych protagonistov, otvárajú aj pohľad do zákulisia redakcií a vysielacích pracovísk počas prevratných udalostí v Novembri ´89. No  tiež na poprevratový vývoj v politike aj v médiách. Faktografiu udalostí dopĺňajú autentické dobové fotografie i vyše dvadsať pôvodných rozhovorov so známymi tvárami z obrazovky a najvplyvnejšími ľuďmi Československej televízie.
Vydala Galerie EfEf s.r.o, 2015, 232 strán

SÚVISIACE: Štefan Nižňanský: Ako sme sa stali nežiaducimi... I.

Vráťme sa k večernému vysielaniu Štúdia Dialóg, s témou „Vedieť odísť“. Predstaviteľ VPN a tvár Zamatovej revolúcie – Ján Budaj iba na to čakal. Okamžite naštartoval a vychrlil nehorázne obvinenia, ako sa KSČ zubami-nechtami drží svojich pozícií, ako je to cítiť na neobjektívnom, ne­pravdivom vysielaní spravodajských relácií. Ako najsilnejší argument a poplašnú súvislosť uviedol „nebezpečenstvo“ v blížiacich sa slobodných voľbách. Ako príklad demagogicky uviedol vysielanie Televíznych novín z 23. decembra 1989 a spravodajskú redakciu priamo obvinil zo smrti dvoch väz­ňov v leopoldovskej väznici, ktorí si údajne podrezali žily ešte počas vysielania Televíznych novín, lebo vraj neuniesli, že sme ich pred verejnosťou vystavili do zlého svetla...

ku_knihe_niznansky.jpg

Vzápätí to Keszeli ešte priklincoval slovami.

– Plne sa s vami stotožňujem, boli tam prechmaty aj pri vysielaní mítingov na Námestí SNP, aj s tými väzňami, a preto má HRTN v tomto smere pred divákmi a verejnosťou isté podlžnosti!

To bolo hlasné zatrúbenie do útoku proti nám, spravodajcom, požehnané najvyššími predstaviteľmi VPN (obdoba stredovekej inkvizície) podporené vplyvnými hráčmi v televíznom zákulisí.

Dohodli sme sa, že to v pondelok prekonzultujeme verejne a spoločne na Redakčnej rade.

Tá s tým súhlasila, a tak šéfredaktor oznámil do Mlynskej doliny, že rovnako ako Progra­mová rada aj my hodnotíme vystupovanie Kezseliho v Štúdiu Dialóg za nenáležité vybavovanie si osobných sporov z minulosti na úkor diváckej verejnosti a celej televízie... Keszeli, Hlucháň a ich šéfredaktor Ernest Páleník sa nám mali prísť do redakcie ospravedlniť. Nič také sa nestalo. Síce prišli, dokonca aj s posilou – vedúcim Organizačného výboru Pavlom Ruskom, no namiesto kajúcnych baránkov to boli útočné bojové psy. Obvinili členov Redakčnej rady a celú redakciu zo stalinizmu. Pavol Rusko rýchlo zareagoval a vstúpil do hlasovania s poznámkou, že aj v prí­pade, že si to odhlasujeme, on dokáže za dve hodiny zvolať Organizačný výbor a ten bude naše rozhodnutie vetovať.

– Veľký ľudový chural v Mongolsku by bledol závisťou, – poznamenal polohlasom ktosi z členov Redakčnej rady. Hlasovanie sa skončilo.

Koľko vierolomnosti sa už udialo v dejinách. Ľudia sa stále nepoučili. Pochopil som, že už nebudeme mať žiadnu šancu – ten posledný náboj nám práve odobrali..., vlastne sme im ho zo zásobníka vybrali a odovzdali.

Redakčná rada sa rozpŕchla, vedenie sa otrávene roztratilo do svojich kancelárií. Predpoludním som už šéfredaktora nenašiel, vraj si šiel niečo súrne zariadiť...

Nepokojne som sa prechádzal vo svojej kancelárií na 1. poschodí Tatry. „Hlavné námestie revolúcie“ pred sebou ako na dlani. Videl som, ako sa z budovy spravodajstva natešene vytratili niekoľkí členovia Redakčnej rady aj s kolegami produkčnými a z dispečingu, zamierili to zapiť oproti do Kravát.

Dozrelo vo mne rozhodnutie. Už v noci som manželke vysvetlil, že podám výpoveď, že to urobím teraz – slobodne.

Predvídal som udalosti a nemohol sa zmieriť, že diletanti budú o niekoľko dní rozhodovať o všetkom. I o nás. Že Kozinková, Havran alebo Hübel rozhodnú, či Izabela bude alebo nebude moderovať. Absurdné a neprijateľné!
A tak som si 9. januára 1990 napísal výpoveď. Popoludní som ju odniesol do Mlynskej doliny na personálny odbor.
– Aj vy, súdruh Nižňanský? – opýtala sa ma milá postaršia pani, keď ju prevzala a opečiatkovala moju kópiu.

– A kto ešte? – začudoval som sa pre zmenu ja.

– No, včera tu bol Ivan Farský..., bude vás škoda!

Pracovali sme však naďalej a naplno. Kolegovia v Tatre sa čudovali, keď sa dozvedeli o našich výpovediach, nahovárali nás, aby sme to stiahli. Naše rozhodnutie ale ostalo nemenné. Kocky boli hodené...

Dopadli na tvrdý stôl veľmi rýchlo, so súčtom bodiek 33.

Čierna listina závisti aj nenávisti

Ráno, dňa 16. januára 1990, nám sekretár redakcie Tomáš Ciran odovzdal oxeroxované rozhodnutie Programovej rady. Trochu v inej úprave potom visel „Zoznam nežiaducich“ na vstup­ných dverách do budovy spravodajstva.

ROZHODNUTIE
Programovej rady
Vzhľadom k mnohým kritikám občanov a občianskych iniciatív, ako aj Vlády SSR tlmočenej z poverenia Vlády SSR ministrom kultúry SSR L. Chudíkom Programová rady ČST v SSR Bratislava pristupuje k zásadným personálnym opatreniam v HRTN Bratislava:
1/ Zbavuje funkcie dočasného poverenia vedením HRTN Ivana Farského, dočas­ne poverených zástupcov šéfredaktora HRTN Dušana Budzáka, Štefana Nižňanského, povereného hlavného sekretára Tomáša Cirana a vedúcu výroby Ľudmilu Szabovú.
Nasledovných redaktorov, smenárov a ďalších pracovníkov odvoláva z HRTN a Teletextu:
A. Kubisch          O. Hanko             L. Lehotská        E. Sisková
I. Pažítková         L. Bielová            P. Jacz                 L. Sabová
M. Schelling       V. Nôta                 F. Kutlík               J. Rehák
J. Púchovský      H. Kišová            Š. Felix                 E. Nagy
I. Paška                R. Hutira              F. Trutz                M. Hanzalík
L. Moravčík         M. Borovička      E. Preisach         P. Pavlík
E. Bujačková        E. Zelenská       S. Košický           E. Zelenská
2/ V zmysle § 37 ods.4 písm. c) Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení nes­korších prijatých zákonov ich s okamžitou platnosťou prevádza na čas nevyhnutnej potreby na inú prácu, než bola dojednaná. Do 19. 1. 1990 sa bude riešiť ich ďalšie pracovné zaradenie v rámci ČST v SSR Programovou radou v súčinnosti s Personálne-sociálnym odborom.
3/ Vedením redakcie HRTN Programová rada dočasne poveruje L. Havrana a zá­roveň ho poveruje konštituovaním akčného vedenia redakcie.
Bratislava, dňa 16. 1. 1990
J. Hlinický, riaditeľ  ČST v SSR

Fíha! To bola pre mnohých „bomba!“ Pre niekoho aj blesk z jasného neba, úplne bez hromu... Ja som sa trpko usmial. Tušil som to a tušil to – alebo už vedel – aj Ivan Farský, ktorý sa v noci vrá­til z porady v Prahe. Nepredpokladali sme však, že to urobia tak primitívne a babrácky. Bol utorok a celý deň prebehol akosi podivne. V kŕčovitých úsmevoch, rozpakoch kolegýň a popolavošedých tvárach starších kolegov. Tí to už raz zažili. Po Pražskej jari v roku 1968. Mnohí z nás nechceli uveriť, že je niečo také vôbec možné. Že po rokoch spravodajskej driny vám jednoducho vložia do ruky akýsi papier „garážových talibancov“ a vyprevadia vás cez vrátnicu...
Niekoľkých z nás najviac trápilo, ako také niečo mohol podpísať riaditeľ Hlinický? Na­učení zodpovednosti sme však dokončovali reportáže, správy, v redakcii bolo na prvý pohľad všetko ako po starom. Predsa sa ale veľa zmenilo. Po chodbách sa začalo šeptať, na písacie stoly padol tieň nedôvery a podozrenia. Zoznam a mená na ňom bol dôkazom, že ho zostavovali ľudia priamo z redakcie, nielen v Mlynskej doline.

Ako sa vraví – „chrapúň smrdí chrapúnčinou“...

V čase Aktualít sa verejnosti predstavila nová zvučka „nezávislej, slobodnej spravodajskej relácie“. Znak VPN v jej farbách, no prevrátený naopak. Reláciu uvádzal nový moderátor Ľubomír Karásek z Banskej Bystrice. Zrazu si dokázal zbaliť svojich „šesť slivák“ a prifrčal robiť kariéru do veľkého sveta! Spomenul som si, že pred dvoma mesiacmi, keď ho Izabela Pažítková pozývala na posilnenie redakcie, narazila na samé výhovorky z jeho strany o nepripravenosti, nemožnosti takého kroku. Pochopiteľne – vo vysielaní zverejnil rozhodnutie Programovej rady, no bez mien. Akoby sa báli reakcie verejnosti, keď sa odhalí, že ide o krágľovanie skúsených a vzdelaných profesionálov.

Streda. Píše sa 17. január 1990. Na 8.30 ráno je zvolaná do zasadačky na Námestí SNP v Tatre celoredakčná porada. Očakávali sme, že sa dozvieme, kto zoznam spísal, aké boli kritériá, previnenie, čo bude ďalej s ľuďmi zo Zoznamu nežiaducich. Začali sme sa schádzať do zasadačky, no letáčiky zvolávajúce schôdzu zrazu z chodieb zmizli... Revolucionári totiž už nerátali s našou účasťou. Mysleli si, že zalezieme do kanálov, alebo len tak vysublimujeme...

Boli zaskočení, no predsa len sa zmohli na to, aby na vrátnicu doručili so zoznamom aj zákaz vpustenia tých ľudí do budovy. Tak sme si schôdzu zvolali operatívne my sami. Chceli sme aspoň medzi sebou povedať, čo a ako, dohodnúť si postup, prípadne sa aspoň ľudsky roz­lúčiť. Okrem Ivana Farského a Dušana Budzáka (služobne bol v Prahe) sme tam boli všetci zo zoznamu. Prichádzali však aj ďalší kolegovia. Neboli na zozname, no boli pobúrení postupom Programovej rady. Miro Borovička s Tomášom Ciranom sa chopili iniciatívy a spísali akýsi protest. Rozhodnutie Programovej rady označili za nehumánne a protiprávne. Pod vyhlásenie získali okamžite 80 podpisov. Do zasadačky medzitým sem-tam nakúkali kolegovia „z druhého tábora“: Váryová, Hübel, Kozinková, Madunická. No čo, špicľovali, chceli byť informovaní a po­súvali poznatky ďalej – do Mlynskej doliny a na Jiráskovu ulicu. Netrvalo dlho a potvrdilo sa to. Prikvitli medzi nás „osobnostné poklady“. Ľubo Havran si priviedol na pomoc revolucionársku garnitúru prvého sledu. Pánabeka! Normálne, akoby som videl do zasadačky vpochodovať Fi­dela s veľkým Che – zrejme brady „nežných revolucionárov“ Milana Friča, Františka Palondera, Juraja Takáča vo mne vyvolali takú asociáciu. Medzi nimi skromne a ticho kráčal minister kul­túry Ladislav Chudík so svojou asistentkou. A v ich čele nikto menší ako Paľo Rusko. Pred pár dňami komunista, predseda celozávodnej organizácie Socialistického zväzu mládeže v Sloven­skej televízii, teraz šéf Organizačného výboru. Vedomý si svojej nadradenosti sa na nás osopil ako hulvát.

– Neblbnite! Nemáte prečo, veď ste skompromitovaní a ľudia si želajú váš odchod. Vláda vás kritizuje, tak dočerta, čo tu ešte robíte?! Zdržujete nás a prekážate!

Nepáčilo sa nám, tak sme im tlmočili aj svoje názory a pohľady. Chceli sme vedieť a opakovane sme sa pýtali, kto ten zoznam tvoril a podľa akých kritérií. Mňa tiež zaujímalo, kto, kedy a akým dekrétom ich poveril vykonaním takej „zodpovednej práce?“ Kde nabrali placet na riadenie televízie, na rozhodovanie o vysielaní, na rozhodovanie o bytí a osudoch ľudí?

Pán minister iba počúval. A mlčal...

Čas bežal, debata sa krútila dookola ako pes okolo chvosta a blchu nie a nie chytiť! Dali sme im čas. Nech si to premyslia a prídu zodpovedať naše otázky, medzi ktoré sme zaradili už aj požiadavku dostať možnosť reagovať na situáciu v Aktualitách.

Timeout sme využili na skoncipovanie článku do denníka Pravda. Výborne zapracoval Leo Moravčík, jeho článok sme len v detailoch poopravili. S Tomášom Ciranom a Paľom Jaczom sme potom článok odniesli do Presscentra. Odovzdali sme ho redakčnému sekretárovi a navští­vili sme kolegov i priateľov Ľuboša Kríža s Ľubo Rabayom. Porozprávali sme im podrobne, o čo ide. Niečo sa im už do uší dostalo, veď tamtamy fungovali dobre. Leteli sme potom späť do redakcie, veď sa blížila hodina „H“ – dohovorená na 15.00 hod.

Opäť sa potvrdilo, že „chrapúň smrdí chrapúnčinou!“ Nechali nás čakať až do trištvrte na štyri, no napochodovali v silnej zostave. Tentoraz si ako miništranta privolali aj vedúceho Akčného výboru nezávislých odborov Jáchyma.

Pán minister počúval. A mlčal...

My nie. Postupne sme im vyvrátili všetky ich tvrdenia, spochybnili sme ich morálku, pohnútky aj ciele.

– Nebojte sa a povedzte to smelo i otvorene! – vyzvala ich Elenka Bujačková.

– Všetko máte pripravené, veď sme pred zasadačkou videli sedieť Vojta Keszeliho a Petra Hlucháňa, zrejme sú pripravení na inštaláciu za šéfov spravodajstva, nie?! A vy, naši kolegovia produkční? – Zrejme sa neviete zmieriť s tým, že vaša šéfka Milka Sabová prešla sitom dôvery, a že ste sa jej takto nezbavili...

Pripomenuli sme súvislosť jednotlivých slovných útokov s vyjadreniami Keszeliho, Buda­ja, Hübela, Beňušku, Madunickej, Kozinkovej s týmto zoznamom.

Pán minister mlčal, začal sa bezradne obzerať...

– V našej televízii sa pripravuje rozsiahla reorganizácia, rádovo sa ráta s postupným uvoľňovaním až vyše tisíc pracovníkov a my v Mlynskej doline teraz nemáme pre týchto 29 ľudí žiadne miesta, – povedal Jáchym, – musím upozorniť, že pán Rusko klame.

Zhromaždení sa poďakovali samozvancom, že sa unúvali medzi nich, no keď stále nechcú, alebo nevedia zodpovedať kladené otázky, nech už odídu. Potrebovali sme sa dohodnúť o štraj­ku. Veď sme ho nikdy neorganizovali. V tejto činnosti sme boli úplní amatéri.

– Chlapi, ani len konšpirovať nás v tejto našej redakcii nenaučili! – vyhŕkol Tomáš Ciran, – a pritom nás obviňovali zo spolupráce s ŠtB!

Zdalo sa, akoby chceli ešte diskutovať ďalej, no už nebolo o čom a my sme ani nemali chuť. Klamali, vymýšľali si, poslali sme ich preč.

Vstávali, rozpačito a neveriacky pokukovali po sebe, ujasňovali si, čo to má znamenať, zrazu sa zaujímali, čo chceme urobiť ďalej...

Pomaly vstával aj pán minister, tiež sa obzeral okolo seba a opatrne, neveriaco sa spýtal.

– To vyhadzujete aj mňa, mám teraz odísť? Nemôžem ostať?

– Práve naopak! Bude nám potešením i cťou, pán minister, ak tu s nami pobudnete. Dopreč sme odkázali len členov Organizačného výboru a prisluhovačov.

Minister Chudík si sadol a počúval ďalej našu debatu v užšom kruhu. Hovorili sme o po­stupe, debatovali o spôsobe štrajku, o formulovaní požiadaviek, s ktorými pôjdeme na vládu. Skončili sme. Na moju výzvu, aby k tomu, čo videl a počul zaujal svoje stanovisko, pán minister povedal.

– Som krátko ministrom, nevyznám sa vo všetkom, čo ste tu preberali, ale pochopil som, že situácia je vážna a že sa niekto asi unáhlil, možno volil nevhodný postup. Jedno je mi ale jasné, v tejto situácii nebudem môcť zajtra na vláde predložiť návrh na nového riaditeľa televí­zie. Chcem si ale ujasniť jednu zásadnú otázku: mám tomu rozumieť tak, že svojím štrajkom ste proti vláde?
Skoro ma porazilo! Po viac ako 6-hodinovej hádke a diskusii takáto otázka! Nič nepochopil alebo nechcel...

– Naopak, pán minister! Ubezpečujeme vás, že vládu „národného porozumenia“ aj jej činnosť plne podporujeme. Nie sme ani proti myšlienkam a heslám Nežnej revolúcie. Tlmočte, prosím, aj zajtra na vláde, že náš symbolický, manifestačný štrajk je protestom proti metódam a postupom Programovej rady a krágľovacím manierom samozvancov v Organizačnom výbore.
Dohodli sme sa jasne, že náš štrajk bude symbolický a nesmie nijako ohroziť vysielanie. Laco Pilz na chvíľu odišiel, no hneď sa vrátil a so vzrušeným hlasom nám oznámil s ospravedlňovaním sa, že on v štrajkovom výbore nemôže byť..., že on...
Poďakovali sme sa a chápavo pritakali. Nebolo času na hlbšie skúmanie dôvodov podivuhodného kroku. Nahradili sme ho Leom Moravčíkom. Pavla Jacza sme poverili úlohou bles­kovo zvolať celotelevízny aktív do jedálne v Mlynskej doline s jediným bodom programu: vy­jadrenie dôvery – nedôvery Organizačnému výboru. Vzápätí nás prekvapila návšteva riaditeľa Jaroslava Hlinického. Prišiel sa ospravedlniť a snažil sa vysvetliť okolnosti. Porozprával nám príbeh, ako ho členovia Organizačného výboru prinútili nátlakom ten zoznam podpísať.

Rusko, Harenčár, Frič prišli v podvečer opäť k nám do redakcie sondovať. Ukázali nám odkaz od ústredného riaditeľa z Prahy. O chvíľu sa vrátili s inou pesničkou. Veľkoryso nám ponúkli priestor päť minút vo večerných Aktualitách. Zareagoval som proti ich očakávaniam.

– Páni, niekoľkokrát sme vraveli, že si našich divákov vážime a nebudeme ich predsa oberať o drahocenných päť minút živého vysielania... Keď si už-už radostne pomysleli, že sa priestoru vzdáme, s úsmevom som to zabodkoval.

– Bude nám stačiť dve a pol minúty.

Keď sme to dopísali a upresňovali aj text pre redaktorku ČSTK v Bratislave Helenu Hulmanovú, veľkí mágovia prišli znovu. Na jednej strane sme pre nich boli nežiaducimi, na strane druhej bez nás nemohli byť ani chvíľu! Požiadali nás o text našej výzvy.

Blížil sa čas Aktualít, bolo 21.00 hod. Do zvučky ostávala už len polhodina.

Do štúdia sme prišli skoro. Nebolo tam ešte nikoho. Inokedy som bol rád, ak sa vzácne podarilo dodržať predpísaných 5 – 10 minút pred živým prenosom. Bežne sme to pred zvučkou Televíznych novín či Aktualít stíhali tak dve minúty vopred.

Sadol som si do kresla pre hosťa relácie a pokojne som čakal, cvične som si opakoval text. Cítil som sa trochu nesvoj, bol som zvyknutý dlhé roky sedieť v moderátorskom kresle. Fero sa usadil v línii za kamerami pri stolíku pre vstupy do federálnych Televíznych novín. O chvíľu nás tu takto revolucionári našli. Zdalo sa, že ich to poriadne zaskočilo... Ako sme sa dozvedeli, predbehli sme ich. Medzitým sa rozhodli, že nás do štúdia ani nevpustia. Keďže sme už boli dnu, museli improvizovať.

– Pišta, my sme si to rozmysleli, dohodli sme sa, že nič nedáme. Ani vaše stanovisko ani vyjadrenie Fajrajzla.

– Na to vám kašlem, utrúsil som – včera ste si už svoje na obrazovke povedali, teraz chce­me mať chvíľu slovo aj my. Dohodli sme sa na tom, takže dohody treba dodržiavať.

Pozrel som na hodinky, bolo 21.20 hod.

– Ale ak si to neželáte, ja sa do obrazu nasilu pchať nebudem. Máme len ďalší dôkaz o va­šej neserióznosti. Každú chvíľu meníte slovo a svoje sľuby. Zrejme nie ste svojimi pánmi, že?!

Do štúdia sa nahrnuli ďalšie postavy. Bolo ich tam vari osem. Z tých, čo som poznal, som zaregistroval Ruska, Palondera, Friča, Harenčára, Válka a tuším Takáča...

– Vieš, Pištinko, prihovoril sa mi Fero Palonder. Ľubo Karásek dnes moderuje Aktuality a je ešte neskúsený, isto mu to bude prekážať, že tu sedíš, bude mať trému a zneistie... Mohol by si odísť, keď nebudeš mať ten príhovor?

Za normálnych okolností by som to chápal a nikdy by som nikomu nerobil prieky a neznervózňoval ho pred živým vysielaním. Dlhé roky som sa mladým v redakcii venoval a pri­pravoval ich na tieto momenty. Za normálnych okolností by som sa mladého začínajúceho moderátora snažil upokojiť, poradiť mu ako prekonať vzrušenie, trému. Lenže toto normálne nebolo, tak som si v duchu pomyslel, „ja mu dám neistotu a trému“!

– A to zase nie! – povedal som nahlas. Ja odídem, a on si tu bude vierolomne rozprávať, čo ste mu natrúbili, čo?! Kto sa pýtal mňa, či mi to neprekáža, keď si v prvom revolučnom týždni chodili do štúdia Televíznych novín hostia len tak, mirnix-dirnix...? Úplne neznámi ľudia.

Otvorili sa dvere a prišiel chlapík. Povedal, že sa volá Pithart, že je z Občanského fóra a dostal slovo.

– Môžeš nám veriť, sľubujeme, že nič proti vám nepovie...

– Neverím, naozaj vám už nič neverím. Zostanem tu.

Do štúdia vošiel Ľubomír Karásek. Nový moderátor Aktualít. Bolo vidieť jeho neistotu, rešpekt pred prostredím. Napätá bledá tvár, no zachytil som i záblesk nádeje chytiť sa svojej veľkej životnej šance. Snažil sa tváriť pokojne. Ja som sa však rozhodol, že mu to vôbec neuľahčím.

– Predpokladám, Ľubo, že ak si trúfaš na Aktuality, nebude ti prekážať, ak tu vedľa teba ostanem, že?! Budem tu len pokojne ticho sedieť a počúvať ťa.

Monitor už ukazoval 21.27.

– Števo, ja za to nemôžem, mne to povedala Marta Gajdošíková, aby som išiel, tak som tu.

– Ale včera si to čítať nemusel, to mi nevyhovoríš!

Bolo 21.28 hod.

– Poverili ma tým, tak som to prečítal, – povedal Karásek, a už bolo zjavné, že ho ten rozhovor so mnou riadne vykoľajil. Moderátor chce a potrebuje mať aspoň tých zopár sekúnd pred zvučkou „pre seba“ na nádych, upokojenie dychu, srdcového tepu, stlmenie nervov. Merania špecialistov preukázali, že moderátori televíznych správ prežívajú v momente pred zvučkou no aj počas živého vysielania stres podobný pilotom nadzvukových lietadiel.

– Držím ti palec, – povedal som mu. Súčasne som ale postrehol, ako mi Fero ukazuje, že moju kameru mi fyzicky odpojili. Prosto ju odkáblovali. A druhú, hlavnú kameru pred moderátorom napevno zaaretovali. Usmiali sme sa na seba. Ale sa boja! Asi im zišlo na um, že by Fero mohol otočiť tú kameru smerom na mňa... Alebo náš ďalší hokejový kamarát – strihač Karol Mareš – by ma len tak „náhodou“ strihol do obrazu... Nuž, mali bujnejšiu fantáziu ako my ostatní. No, ale veď platí, že podľa seba súdim teba.

Čas: 21.30 hod.

Začalo sa vysielanie. Úprimne, stálo za h.... . Karásek mal asi päť vstupov. Vždy niečo uviedol ako trhový vyvolávač jednou vetou a odovzdal slovo i obraz do Košíc, potom do Bystrice. Jednoducho, také „stalinské“ Aktuality o ničom sme už dávno nevysielali. Ale uviedla ich nová konjunkturalistická zvučka. Kreatívni tvorcovia inšpirovaní Jiráskovou do nej zapracovali logo VPN. V-éčko však obrátili naopak – na písmeno A. To teda musel mať divák radosť! Do konca vysielania sa už nič neudialo, zostal som sedieť pre istotu aj počas športového bloku. Keď sme potom vychádzali s Ferom zo štúdia, do očí mi udrel veľký počet neznámych ľudí v réžii, úplne proti predpisom. Ďalší traja vlasáči sedeli vo foyeri pred štúdiom.

– Ale ťa dobre strážili, pán „riaditeľ“, – neodpustil si Fero svoje vtipkovanie a tradičné oslovenie posledných dní.

– Nezabudnite zajtra o pol deviatej pred vládou!

Domov do Petržalky som prišiel asi o jedenástej v noci.

xxx

Ranná predpoveď počasia na 18. január 1990 sľubovala ďalšie oteplenie, s dennými tep­lotami až do 10º C. Manželka mi skrútila do roliek protestné transparenty a pred odchodom z paneláka som ešte netrpezlivo vybral zo schránky denník Pravda. Usmieval sa na mňa titulok: „Keď dialóg sa mení na monológ o farbe.“

V stánku pri Svätej trojici som si kúpil ďalšie noviny. V denníku Smena ma hneď na titulke potešilo zrnko múdrosti. Práve v ten deň som ho cítil zvlášť aktuálne: „Ak hlupák urobí chybu, tvrdí, že to bola jeho povinnosť.“ Pri chôdzi mestom som si predstavoval, ako by sa na to tvárili napríklad Rusko s Karáskom? Ráno bolo predsa len dosť chladno, fúkal vietor a bolo nepríjemne vlhko. Pred Úrad vlády som prišiel prvý, po chvíli sa zjavila Zdenka Hajašová v kožúšku, potom Tóno Kubisch s Ľubo­rom Škodom, Miro Borovička, potom ďalší a ďalší. O pol deviatej nás tam bolo asi 36. Rozvinu­li sme transparenty, čo v noci ušili kolegyne, do rúk „nezamestnaným kolegom“ som tiež rozdal plagáty s nápismi a ešte sme si stihli napísať identifikačné hárky s nápismi Televízne noviny.

Náš protestný manifestačný štrajk sa začal. Ministri prichádzali na vládu v šesťstotrinást­kach, niektorí nám zamávali, iní zachmúrene sedeli, akoby nás ani nevideli, no na tvárach nedokázali ukryť údiv, prekvapenie...

Prichádzali však aj ďalší naši priatelia, kolegovia, podporovatelia a predpoludním nás tam bolo až asi 50.

Z Úradu vlády pozvali za protestujúcich troch parlamentárov. Zostava bola: Budzák, Ciran a Nižňanský. Premiér Milan Čič bol služobne mimo Bratislavy, delegáciu usadil prvý podpred­seda vlády Jozef Markuš. Prijal nás s rozpakmi (ostatne, veď nikdy nepôsobil rozhodne...) Keď sme mu ukázali originálny zápis o Rozhodnutí Programovej rady aj s menami, chvíľu si to čítal, krútil aj pokyvoval hlavou, a potom prehovoril.

– Noó, sú tu mená, s ktorými by som súhlasil, že by mohli odísť, ale celé je to zmätočné a máte pravdu, aj protiprávne. Hovoril som telefonicky s predsedom profesorom Čičom a do­hodli sme sa, že k tomu vláda na dnešnom zasadnutí zaujme stanovisko.

Predniesli sme mu naše požiadavky, nechali sme ich pre potreby vlády v písomnej podobe a priložili sme aj spomínanú Zápisnicu Programovej rady zo 16. januára 1990.

Stalo sa tak, ako nám Markuš prisľúbil.
Kým sme sa popoludní dozvedeli výsledok našej agendy, v éteri sa strhla očierňovacia kampaň proti nám. Vo vysielaní Československého rozhlasu si o nás obtierali huby členka Or­ganizačného výboru Monika Kozelová a veľmi nepresne i tendenčne informujúca redaktorka Erika Vincoureková. Jednostranné informácie a presne cielené inštrukcie z Jiráskovej splnili do bodky. Vtedy sme to nepočuli, v kocke nám to zhrnuli známi či susedia. Keď som po rokoch čítal prepisy vysielaného, nechcelo sa mi veriť, že by niekto mohol takto vedome zavádzať.

My sme sa už medzitým presúvali spred Úradu vlády do Mlynskej doliny, kam sme na 14:00 hod. zvolali celotelevízny míting.

Na ňom som hneď v úvode vyhlásil, že rozhodnutím vlády o protiprávnosti Rozhodnutia Programovej rady a jeho anulovaní pre nás zaniká dôvod na pokračovanie v manifestačnom proteste. Informoval som tiež o tom, že spolu s Ivanom Farským sme už pred dvoma týždňami podali výpovede a nechceme sa v takýchto podmienkach politického nátlaku, demagógie a pri vybavovaní si osobných účtov zúčastňovať na demontáži a rozpade profesionálne fungujúcej spravodajskej redakcie. Potvrdil som, že napriek platným výpovediam sme sa do riešenia horú­ceho problému so Zoznamom nežiaducich vložili len a len preto, lebo je nám jasné, že viacerí z nás nebudú môcť v profesii pokračovať. Išlo nám len o to, aby ten odchod mohol byť dôstojný.

Vo svojom vystúpení som „prorokoval“ i provokoval a upozornil pracovníkov Slovenskej televízie, kolegov v ostatných hlavných redakciách na to, že my spravodajcovia sme boli iba skúšobným kameňom, že čistky budú pokračovať. Nerobili sme si ilúzie, že sa nám podarí vyjadriť nedôveru Pavlovi Ruskovi (ktorého už medzitým prezývali nielen Slintošom no aj Ga­rážovým Arafatom...) a jeho pucipajtášom. Osadenstvo Mlynskej doliny mali dobre podchytené sľubmi aj vyhrážkami. Zažil som tam ale dve veľké sklamania. Prvým bol alibizmus našich priateľov a najbližších kolegov – športových redaktorov a komentátorov z budovy na Námestí SNP. Zostali stáť v bezpečnej vzdialenosti na prahu jedálne. Šok nám spôsobil jeden z najstar­ších členov našej redakcie. Zmenár Ivan Balaj.

 – Nechceme tu absolventov moskovských a iných sovietskych univerzít, nechceme pracovať spolu s komunistami, milicionármi a eštebákmi! Nechceme vás tu, nenávidíme vás, odíďte!!!
Od nenávisti bol rozpálený do biela. On, ku ktorému sme sa vždy správali úctivo. Ja osob­ne som ho považoval za akéhosi redakčného otca. Často som sa s ním radil, nechal si upraviť moderátorský text smerom k „opatrnosti“, ku ktorej ma práve on často vyzýval. Vážil som si ho, lebo som si ho pamätal ako jedného z prvých televíznych hlásateľov, ktorého po roku 1968 z televízie vyhodili. Bol to vysoký fešný chlap. Napriek všetkému ho však tí „nenávidení“ komunisti nechali ako nestraníka pracovať v spravodajskej redakcii na mimoriadne exponova­nom a zodpovednom poste vedúceho vydania. Priamo ovplyvňoval vysielanie, často aj konečnú podobu príspevkov. Po jeho vystúpení zavládlo v jedálni citeľné znechutenie a väčšina zúčast­nených sa postupne vytratila... Míting a dialóg sa tak neskončil, vlastne prestal...

Niekoľko dní potom si do nás ešte Paľo Rusko s členmi Organizačného výboru s poteše­ním kopli. Obvinili všetkých, čo sa nás zastali, z manipulácie a neobjektívnosti. Patrili medzi nich redakcie Hlasu ľudu, Smeny, Pravdy, Nového slova, Mladých rozletov, Syndikát novinárov, ba aj ČSTK.

Nasledujúci deň zvolali „nežní teroristi“ vedení (aj podvedení) Pavlom Ruskom míting na Námestie SNP. Vyliezli po lešení až na 5. poschodie spravodajskej budovy a vďaka hlasnému ozvučeniu ohlupoval Rusko všetkých okoloidúcich. Vysielal na nás hromy blesky, nenechal suchú ani nitku.

Sú dni zachmúrené, daždivé i veterné, no sú i také, v ktorých nám už zrána slnečný jas vylepší náladu a vleje optimizmus.

20. januára 1990 sa za nás postavili ľudia, s ktorými sme sa nikdy predtým nestretli. Mená Oto Fülöp alebo Jozef Sitko nám nič nehovorili. V mládežníckom denníku Smena sa z ničoho nič objavil článok s titulkom „KSČ mimo zákona?“ podpísaný Otom Fülöpom. Uverejnil v ňom svoj názor s upozornením na riziká, ak sa legalizuje postup, ktorý uplatnili proti nám naši vlastní kolegovia, dovtedy rovnako „slúžiaci“ režimu komunistickej moci. Niektorí menej, iní viac. Varoval pred hrozbou vzniku novej totality, ktorá nemôže vyhovovať ani VPN ani OF, no môže vyhovovať iba tým, čo si myslia, že môžu hodiť kameňom... Napísal to úžasne a Smena pod jeho článok pridala ešte stanovisko Koordinačného výboru Združenia nezávislých novinárov, kde tvrdo odsúdili postup „jastrabov“ z televízneho suterénu.

Na druhý deň nás títo naši „patróni“ navštívili v redakcii. Obaja (pre nás vtedy) postarší páni, vyzerali úplne všedne. Skromným oblečením aj zjavom. Oto na hlave s kožušinovou čiapkou, v ruke palička. Nie na ozdobu. Na jednu nohu výrazne kríval, palička bola nevyhnutnou oporou. Jozef pôsobil šviháckejšie, obaja sympaťáci. Hneď v úvode po predstavení sa nás ubezpečili, že komunistov neznášajú! Ale že nesúhlasia s tým, čo sa deje, že to zažili na vlastnej koži a prišli sa na bojisko oboznámiť so situáciou. Pozvali sme ich do reštaurácie „za rozhádanú rodinu“. Veľa sa pýtali, nechali nás vyrozprávať, nadhadzovali témy a sem-tam sa na seba pozreli. Zdalo sa mi, že odrážali spokojnosť.

– Myslím, že ste fajn chalani, – povedal Jozef Sitko, – neľutujem, že sme do toho išli, pre nás je to principiálna otázka.

Ešte sa opýtali aj na situáciu v celej redakcii. Najviac ich zaujímala naša hviezdna kole­gyňa Izabela Pažítková. Zaujímali sa, ako znáša odstrkovanie a kritiku.

Keď sme sa rozchádzali, spomenuli zámer založiť v blízkej budúcnosti redakciu nezá­vislých novín. Vtedy ešte ani oni dvaja neboli zajedno, či to má byť denník, týždenník alebo občasník...

Po Ľubovi Havranovi, ktorý zohral len epizódnu roličku nosiča ohňa v štafetovom behu zamatových zmien, nastúpil čoskoro nový šéfredaktor. Ani nie Keszeli, ani nie Hlucháň. Ale Bohumír Číder. Starý pán prislúchajúci ku generácii ´68.

Havlovský „Absurdistan“ teda vyvrcholil tým, že sa zamatoví revolucionári silou-mocou snažili uchopiť posty v komunistickej televízii. Veď aj podľa nich bol hlavným vydavateľom ÚV KSČ (strana a vláda...). Nemali záujem odísť. Neprejavili nesúhlas či odpor nepracovať pre tohto vydavateľa odchodom. Nemali záujem, a je jasné, že ani prostriedky založiť si nové, nezá­vislé médiá. Presnejšie povedané, z ich pohľadu a cieľov založiť nové médiá závislé od politiky VPN, KDH a ďalších politických subjektov. Pravda je taká, že aj oni chceli slúžiť. Potrebovali mať nových, iných pánov.

A tak prišiel na chvíľu Číder. Zakázal nám čokoľvek robiť. Vtedy vznikla fotografia z úvo­du tejto kapitoly...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa anton b.
#1
anton braxatoris
09. február 2015, 17:16

Vyborny clanok, vdaka. Havlovska banda isla tvrdo po svojich cieloch. Vtedy sme si to neuvedomovali, zdalo sa nam ze revolucia, ktora otoci veci k lepsiemu. Komu by vtedy zislo na um, ze kapitalisticky prevrat?

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984