Reklama
Reklama

Sté výročie vzniku Československa

Počet zobrazení: 1136

Ľudia si už zvykli, že vládnuci režim v tomto roku traumatizuje verejnosť viacerými historickými udalosťami. Masívna triedna propaganda buržoázie, ktorá je prítomná v novinách, televízii, filme, divadle, na námestiach a uliciach, nám hovorí, ktoré udalosti sú „dobré“ a ktoré „zlé“. Podľa tejto mytológie, je vznik Československa (1918) a medzivojnová buržoázna republika (1918 – 1938) nespochybniteľným pozitívom, prevzatie moci proletariátom v roku 1948 a socialistická etapa nášho dejinného vývoja (1948 – 1989), negatívom. K zlu patrí aj August 1968, ktorý má zatieniť zradu buržoázie v roku 1938 – vydanie republiky fašistickému Nemecku. Nie je ťažké uhádnuť, prečo vládnuca kapitalistická trieda do neba vychvaľuje prvú československú republiku a do pekla zatracuje obdobie socializmu. V prvej republike vlastnila výrobné prostriedky a mala politickú moc, po Februári 1948 bola zvrhnutá a vyvlastnená. A dnes svoj triedny záujem, svoje triedne videnie skutočnosti vnucuje celému národu. Nie nadarmo K. Marx vyhlásil, že myšlienky vládnucej triedy sú myšlienkami vládnucimi. Politickou propagandou, aká nemá v našich dejinách obdobu, ohlupuje ľudí primitívnou, vulgárnou schémou o svete dobra a zla. Nie je jej imúnny ani Historický ústav Slovenskej akadémie vied, ktorý má byť vrcholným vedeckým pracoviskom v oblasti výskumu dejín. Tento ústav najprv vydá odsudzujúcu publikáciu o G. Husákovi a potom pochvalnú prácu o A. Dubčekovi a pritom tvrdí, že robí objektívnu historiografiu. G. Husáka treba (až na výnimku SNP) odmietnuť, A. Dubčeka prijať. To je vedecká logika ponovembrovej buržoáznej historiografie, jej historikov dobra a zla. Neprináša objektívnu pravdu o našej minulosti, ale vyjadruje sociálny záujem vládnucej triedy, ktorým je zvečnenie jej vlastníctva a moci. Ponovembrová vládnuca ideológia a propaganda je tak druhom falošného vedomia. Buržoázia tento rok oslavuje 100. výročie vzniku štátu, ktorý po roku 1989, v procese veľkej privatizácie ako legálne schválenej lúpeže národného majetku, rozbila. Už predtým, v roku 1938, nechala Československo napospas nemeckému fašizmu. Proces jeho obnovy sa začal počas Slovenského národného povstania, a bol zavŕšený víťazstvom Červenej armády v roku 1945.

krompachy_2.jpg

Československo vzniklo na troskách mnohonárodnostnej rakúsko-uhorskej monarchie, statkársko-buržoázneho štátu v čele s habsburskou dynastiou. Rakúska a uhorská časť spoločnej monarchie neboli rovnaké, odlišovali sa stupňom vývoja kapitalizmu, ktorý sa rozvíjal predovšetkým v rakúskej časti. V Uhorsku, ktorého hlavnou výrobnou jednotkou bol šľachtický veľkostatok, prevládali polofeudálne spoločenské vzťahy. Ani národnostné podmienky v rakúskej a uhorskej časti neboli rovnaké; zatiaľ čo nenemecké národy Rakúska mali isté možnosti kultúrneho, hospodárskeho alebo administratívneho rozvoja, maďarská vládnuca trieda hlásajúca nacionálno-šovinistickú ideológiu, programovo usilovala o vytvorenie veľkomaďarského národného štátu. Z tohto dôvodu viedla asimilačnú, represívnu politiku voči nemaďarským národom. Zvlášť Slováci sa dostali do ťažkej situácie, keďže na rozdiel od Srbov alebo Rumunov nemali za sebou vlastnú štátnosť alebo aspoň jej prvky. Pretože maďarizačná politika sprevádzaná ekonomickým znevýhodňovaním horného Uhorska (Slovenska) mala u slovenského obyvateľstva „úspech“ (asimilácii podliehali najviac Slováci, Rusíni a Nemci), bola v hre samotná existencia slovenského národného života. Nerátajúc idealistické predstavy o pomoci cárskeho Ruska, jedinou reálnou oporou Slovákov boli Česi. K nemilosti budapeštianskej vlády vyvážala česká buržoázia časť svojho kapitálu do oblastí severného Slovenska. Spolu s národnostným útlakom existoval sociálny útlak, masové vykorisťovanie námezdne pracujúcich (predovšetkým poľnohospodárskych robotníkov na veľkostatkoch). Triedne boje sa často končili násilnými zásahmi statkársko-buržoáznej moci.

Rakúsko-uhorská monarchia svoje národnostné a sociálne rozpory riešiť nedokázala. Zanikla však až pod vplyvom udalostí, ktoré sa začali odohrávať po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914. Nebyť vôle imperialistických veľmocí združených v tzv. Dohode, t. j. spolku štátov bojujúcich proti Nemecku, Rakúsko-Uhorsku, Turecku a Bulharsku, Československo by nikdy nevzniklo. Rozhodujúcim pre kladný postoj Francúzska, Veľkej Británie a Spojených štátov amerických k úsiliu českého buržoázneho odboja, ktorý s cieľom vytvoriť samostatný český štát spojený so Slovenskom viedol T. G. Masaryk, bola najväčšia udalosť dejín 20. storočia – ruská Októbrová revolúcia. Strach zo šírenia sociálnej revolúcie z Ruska, strach z boľševickej podpory robotníckej triedy spojenej s roľníctvom a radovými vojakmi, že v podmienkach existujúceho sociálneho napätia vyvolaného vojnou zvrhne a vyvlastní vládnucu triedu kapitálových a pozemkových vlastníkov, ovládol myslenie vedúcich politických predstaviteľov imperialistického Francúzska, Veľkej Británie, Spojených štátov amerických, Talianska a Japonska. Prelomenie imperialistického frontu Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou (VOSR), sa stalo rozhodujúcim determinantom rozhodovania vlád týchto mocností o budúcnosti Rakúsko-Uhorska (zvlášť Francúzska, na ktoré sa orientoval aj Masarykom vedený zahraničný odboj). Účinnejšou hrádzou pred šírením sociálnej revolúcie zo sovietskeho Ruska sa im zdal kordón menších štátov než národnostnými a sociálnymi rozpormi zmietaný habsburský štát. Dohodové mocnosti pripustili myšlienku rozbitia habsburskej monarchie až po vypuknutí VOSR, nastolení boľševickej vlády a začatí kontrarevolučnej vojny proti nej. Uznali právo Čechov a Slovákov na samostatnosť a Československú národnú radu za základ budúcej československej vlády.

polomka.jpg

Zvrhnutie vlády buržoázie a nastolenie moci proletariátu v Rusku roku 1917, Dekrét o mieriDeklarácia práv národov Ruska, vydané sovietskou vládou, sa stali podnetom k vypätiu oslobodzovacieho boja českého a slovenského ľudu. Vlny demonštrácií a štrajkov, spočiatku namierených proti biede a hladu, nadobudli výrazný politický, protivojnový, sociálny a národnooslobodzovací charakter. V radoch pracujúcich sa začali dôrazne ozývať nielen hlasy po zastavení vojnového krviprelievania, ale aj po potrestaní jeho pôvodcov, po spravodlivejšom sociálnom poriadku, po republike a po socializme. Vrenie nespokojnosti preniklo aj medzi rakúsko-uhorské vojsko. Takto radikalizované hnutia otriasli nielen základmi monarchie, ale i jej vládnucej triedy. Neostali bez účinku na českú a slovenskú politiku. Po poradách českých a slovenských politikov vo Viedni sa českí poslanci v tzv. trojkráľovej deklarácii zo začiatku roku 1918 vyslovili za utvorenie samostatného československého štátu, pričom pod vplyvom VOSR sa dovolávali práva samourčenia národov. Zvlášť významnou v tejto súvislosti na slovenskej strane bola rezolúcia ľudového zhromaždenia z 1. mája 1918 v Liptovskom Mikuláši, zorganizovaného slovenskou sociálnou demokraciou. V ten istý deň vyjadrilo české robotníctvo svoje revolučné predstavy o budúcej spoločnosti a spoločnom štáte Čechov a Slovákov demonštratívne v heslách nesených v sprievodoch. Boli to najmä heslá: „Socialistický národ!“, „Všeobecné odzbrojení – všeobecní mír!“ a pod. Československá komunistická strana v Rusku, ktorá sa koncom mája 1918 ustanovila na zjazde v Moskve, vyzvala český a slovenský proletariát vo vlasti na boj za utvorenie československej socialistickej republiky, ktorá by bola súčasťou európskej federácie socialistických krajín. Československá komunistická strana v Rusku sa vytvorila zo sociálne a triedne uvedomelých vojakov československého armádneho zboru v Rusku (československé légie). Väčšina vojska sa však dala zneužiť ako nástroj vtedajšej vojenskej intervencie západných imperialistických mocností k protisovietskym vystúpeniam v Povolží a na Sibíri. Rozhodujúcim exponentom týchto zákerných vystúpení bol M. R. Štefánik, T. G. Masaryk a E. Beneš, ktorí sa dali úplne do služieb dohodových mocností. Ich odboj slúžil imperialistickým cieľom dohodových štátov.

Západné imperialistické štáty sa snažili paralyzovať jednostranný vplyv VOSR a ňou vyzdvihovanú zásadu samourčenia národov. Americká finančná oligarchia predložila mierový program riešenia povojnového usporiadania sveta ako „alternatívu ku svetovej revolúcii“. Najvýraznejšie bol formulovaný v štrnástich bodoch prezidenta USA W. Wilsona z januára 1918, ktoré sa stali základom tzv. wilsonovskej legendy. Cieľom programu New Order (Nový poriadok) bolo predovšetkým zabrániť vojnám ako katalyzátorom sociálnej revolúcie. Heslo mier bez anexií, myšlienka vytvorenia Spoločnosti národov a obnovenie národných štátov vo východnej Európe, mali pôsobiť proti revolučnému národnooslobodzovaciemu hnutiu a sovietskemu Dekrétu o mieri. Podiel robotníckej triedy na vyhlásení a formovaní nového československého štátu bol omnoho menší, než bola jej účasť v oslobodzovacom boji za vojny. Rozhodujúci vplyv mala buržoázia. Pod vplyvom jedného z bodov Wilsonovho programu, vyhlásil československú štátnu samostatnosť dňa 28. októbra 1918 v Prahe Národný výbor, ktorý sa skladal predovšetkým z buržoáznych politických síl. Nová republika sa dostala do medzinárodnopolitickej závislosti od imperialistického Francúzska. A spolu s ňou vznikli vo východnej Európe, na základe Wilsonovho programu a pod francúzskou patronanciou, aj ďalšie tzv. nástupnícke štáty, ktoré vytvorili cordon sanitaire (ochranný kordón) namierený proti mladej sovietskej republike. Ako pavučina boli spletené spojeneckými zmluvami. V roku 1921 bola uzavretá dohoda medzi Francúzskom a Poľskom, poľsko-rumunská zmluva a tzv. malá dohoda medzi Československom Rumunskom a Juhosláviou, v roku 1922 spojenecká zmluva medzi Poľskom, Lotyšskom, Estónskom a Fínskom (tzv. baltský blok).

ko.jpg

Ľud bol v rokoch 1918 – 1921 pod vplyvom VOSR naladený revolučne, vstupoval do štrajkov a zúčastňoval sa na demonštráciách. Sčasti sa opieral o národné výbory, ktoré vznikali iniciatívou zdola, nová československá buržoázna vláda ich preto rýchlo zrušila. Robotnícka trieda sa nevzdala socialistických myšlienok a cieľov, ktoré prenikali z revolučného Ruska. Jej boj proti kapitalistom a statkárom nebol izolovaný, bol súčasťou medzinárodného proletárskeho hnutia, ktoré usilovalo o vznik federácie socialistických krajín. S týmto cieľom korešpondovali predstavy o vytvorení rakúsko-uhorskej republiky rád, sovietskeho Rakúsko-Uhorska. Vo Výzve Všeruského ústredného výkonného výboru, Rady ľudových komisárov a Moskovského sovietu pracujúcemu ľudu Rakúsko-Uhorska, publikovanej v moskovskej Pravde dňa 3. novembra 1918, sa hovorí o odmietnutí nielen starého monarchistického režimu, ale i nastupujúcej moci francúzskeho a angloamerického kapitálu. Ak robotníci, vojaci a roľníci všetkých národov bývalej monarchie – píše sa vo výzve – uchopia moc a dovŕšia národné oslobodenie, vytvoria bratské spojenectvo slobodných národov. Výzva apeluje k spojenectvu rád robotníckych, vojenských a roľníckych zástupcov Rakúsko-Uhorska a sovietov Ruska. Vzniku demokratickej, socialistickej republiky rád v Rakúsko-Uhorsku však bránila nielen domáca reakcia podporovaná zo zahraničia, ale i ekonomická a politická zaostalosť tých národov monarchie, ktoré boli najviac vystavené národnostnému a sociálnemu útlaku. Vznik proletárskej moci bol reálnejší u rakúskych Nemcov (vo Viedni vznikol soviet, ktorý sa opakovane pokúšal dobyť politickú moc), Čechov (kladnianska výzva k zakladaniu orgánov revolučnej moci) a Maďarov (niekoľkomesačná existencia republiky rád, ktorá sa protiútokom maďarskej Červenej armády etablovala na východnom Slovensku, kde vznikla Slovenská republika rád).

Najsilnejšou líniou boja česko-slovenskej pracujúcej triedy po vyhlásení samostatného štátu, bol boj s buržoáziou o ďalšie smerovanie a charakter novej československej republiky. Roky 1918 – 1920 sú vyplnené triednym zápasom za jej buržoázny alebo socialistický charakter. V prvých parlamentných voľbách – pre Slovensko významných tým, že sa v nich uplatnilo všeobecné hlasovacie právo – zvíťazili sociálni demokrati. Suverénne víťazstvo sociálnodemokratickej strany na Slovensku bolo prekvapujúce. Vyhrala napriek nepočetnosti priemyselného robotníctva, jeho malej koncentrácii, podstatne nižšej ideologickej úrovni ako v českých krajinách, malým tradíciám a minimálnym volebným skúsenostiam. Český sociálny demokrat V. Tusar sa stal predsedom československej vlády. Víťazstvo sociálnej demokracie bolo dokladom toho, že jej ľud, ktorý túžil po socializácii, ešte stále dôveroval a očakával, že splní jeho socialistické požiadavky. Vedenie strany však túto dôveru sklamalo. Buržoázia sa s Tusarom tajne dohodla na demisii jeho vlády. V septembri 1920 bola menovaná úradnícka vláda J. Černého. Nová vláda mala úlohu, aby pri vhodnej príležitosti potlačila revolučné hnutie robotníckej triedy. V decembri 1920 buržoázia zaútočila: četníci a polícia obsadili sídlo marxistickej ľavice v Prahe – Lidový dům, a odovzdali ho pravicovému vedeniu sociálnej demokracie. Ľavica odpovedala generálnym štrajkom za účasti asi milióna priemyselných a poľnohospodárskych robotníkov z celej republiky. Na niektorých miestach prerástol štrajk na pokus prevziať moc do rúk robotníctva, ktoré zakladalo revolučné výbory, zaberalo továrne, veľkostatky, úrady. Buržoázia postupovala proti štrajkujúcim brutálne. Porážka robotníckej triedy v decembrovom štrajku rozhodla o kapitalistickom vývoji nového štátu. Až neúspechom štrajku, si česká a od nej závislá slovenská buržoázia definitívne upevnila svoju triednu moc. Proletariát bol porazený hlavne pre svoju roztrieštenosť, nejednotnosť v postupe a nedostatok pevného revolučného vedenia.

kosuty_dav_3.jpg

I keď nedošlo k nastoleniu podobného režimu ako v Maďarsku alebo Poľsku, „pokrokovosť“ českej buržoázie sa strácala z roka na rok. Revolučný zápas, ktorý sa v povolebných rokoch 1920 – 1921 prejavoval vo vzrastajúcom počte demonštrácií, štrajkov a nepokojov, nezostal bez krvavých následkov pripomínajúcich zákroky maďarského žandárstva. Vo Vrábľoch spôsobila streľba do poľnohospodárskych robotníkov smrť štyroch štrajkujúcich, v Krompachoch vyhasli tri ľudské životy, trinásť robotníkov bolo ťažko ranených. Radikalizácia sociálneho boja viedla k vzniku marxistickej opozície vo vnútri sociálnodemokratickej strany. Organizačným osamostatnením ľavice boli vytvorené podmienky pre rozpad dovtedy jednotnej sociálnej demokracie a vznik nadnárodnej Komunistickej strany Československa. V roku 1923 bol prijatý zákon na ochranu republiky namierený predovšetkým proti komunistom.

Vznikom Československa v roku 1918 došlo k realizácii práva na sebaurčenie národov, skončila sa cudzia nadvláda, padol monarchistický režim, do praxe sa začali uvádzať niektoré demokratické práva (osemhodinový pracovný čas, sloboda tlače a zhromažďovania, rozšírenie volebného práva, zavedenie štátnej podpory v nezamestnanosti), odstránili sa niektoré prežitky feudalizmu. Politická moc prešla z rakúsko-nemeckej a maďarskej statkársko-buržoáznej triedy na českú a slovenskú buržoáziu. Sociálne i národnostné protirečenia zostali. Slováci síce vstúpili do novej éry svojich dejín, ale ústava nového štátu nepočítala s existenciou samobytného slovenského národa. Oficiálnou ideológiou veľkej časti československej buržoázie, sa stal tzv. čechoslovakizmus, podľa ktorého existoval jednotný československý národ. Nedošlo k industrializácii Slovenska, ale naopak, k odbúravaniu priemyslu, zostal zachovaný veľkostatok, negramotnosť, obyvateľstvo bolo naďalej ohlupované stredovekým náboženským iracionalizmom. Slovensko (spolu s Podkarpatskou Rusou), zostávalo v pozícii zaostalej a chudobnej časti spoločnej republiky pripomínajúcej jeho situáciu v období Uhorska. Radikálna zmena prišla až s nástupom socializmu.

(Autor je pracovníkom Ústavu politických vied SAV)

Priemer: 1 (1 hlas)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama