Statočný bojovník za našu slobodu

K 130. výročiu narodenia generála Rudolfa Viesta
Počet zobrazení: 3674

Rudolf Viest sa narodil v gemerskom mestečku Veľká Revúca, dnes Revúca, 24. septembra 1890 v národne uvedomelej rodine. Jeho strýko Karol Viest bol profesorom na Prvom slovenskom gymnáziu v tomto meste. Na začiatku 20. storočia sa rodina Viestovcov presťahovala do Budapešti, kde Rudolf Viest absolvoval vyššiu priemyselnú školu a zamestnal sa v stavebnej kancelárii známeho architekta Milana Michala Harminca, otca Milana Harminca, slovenského diplomata, s ktorým bol počas druhej svetovej vojny členom londýnskej Štátnej rady. Častým hosťom Viestovcov bol aj Juraj Slávik, medzivojnový minister vnútra a člen londýnskej vlády.

arm.gen_._rudolf_viest.jpgGenerál Rudolf Viest na snímke z atelieru Langhans. Voľné dielo.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny musel narukovať aj vtedy 24-ročný Rudolf Viest, ktorý využil prvú príležitosť, aby padol do ruského zajatia. Stalo sa tak po dvoch mesiacoch pobytu na fronte 24. novembra 1914 pri Krakove. Istý čas pobudol v zajateckom tábore, ale od leta 1915 bojoval v srbskom dobrovoľníckom pluku, pri Dobrudži bol zranený. V roku 1917 sa aktívne zapojil do organizovania československých légií v Rusku. V roku 1919 bol veliteľom československého tábora pre Slovákov v Irkutsku. Aj on prežil ako mnohí legionári nekonečnú anabázu cez Sibír a po dlhej plavbe cez Japonsko, Kanadu a USA sa vrátil do Česko-Slovenskej republiky v hodnosti majora.

V novovzniknutej Česko-Slovenskej republike nepovesil vojenské remeslo na klinec, ale pokračoval vo vojenskej kariére a upísal sa až do smrti službe v armáde. Absolvoval kurz na Vysokej škole válečnej v Prahe, v 30. rokoch si zvýšil vojenské vzdelanie na ďalšom kurze pre vyšších veliteľov, tiež na Vysokej škole válečnej. Krátky čas pracoval ako zástupca čs. vojenského atašé v Budapešti a pôsobil aj ako vojenský atašé vo Varšave. Potom slúžil ako dôstojník na rôznych miestach v Československu – v Bratislave, vo Vysokom Mýte, v Prahe a Košiciach. Mal dobrý kariérny i hodnostný postup, 1. júla 1933 bol povýšený do hodnosti brigádneho generála a 1. januára 1938 na divízneho generála. Bol jediným generálom slovenskej národnosti v Československu v medzivojnovom období.

Po prijatí Mníchovskej dohody sa Viest zúčastňoval v októbri 1938 na práci česko-slovensko-maďarskej delimitačnej komisie, ktorá mala rozhodnúť o novej hranici s Maďarskom. Rokovania sa skončili patom, tak znovu rozhodli veľmoci. Nemecko a Taliansko tzv. Viedenskou arbitrážou prisúdili rozsiahle územia na juhu Slovenska Maďarsku.

Ako stúpenec spoločného štátu Čechov a Slovákov nesúhlasil s rozbitím Česko-Slovenska a niekoľko hodín pred zasadnutím Slovenského snemu 14. marca 1939, ktoré vyhlásilo samostatnosť Slovenska, vydal spolu s niekoľkými  ďalšími legionármi slovenskej národnosti toto vyhlásenie:

„Slávny Snem Slovenskej krajiny, páni poslanci!

Ak máte dnes rozhodnúť, či autonómne Slovensko bude súčasťou republiky Česko-slovenskej alebo samostatným štátom po boku niektorého štátu, pamätajte: že statoční slovenskí národovci bojovali a umierali spolu s Čechmi za oslobodenie slovenského národa, pamätajte, že Česi to boli, ktorí nám Slovákom pomáhali v najhorších osudových chvíľach a že všetko, čo dnes v duchovnom i materiálnom ohľade máme, docielili sme za uplynulých 20 rokov s pomocou českou.

Kladieme vám na srdce, aby ste nezneuctili slovenskú národnú česť a pamiatku našich mŕtvych druhov v čele s generálom Milanom Rastislavom Štefánikom.“

Pod týmto vyhlásením figuruje ako prvé meno divízneho generála Rudolfa Viesta. Podpísalo ho aj niekoľko autorít slovenského života, o. i. spisovatelia Janko Jesenský a Jozef Gregor-Tajovský, pplk. Augustín Malár a škpt. Jozef M. Kristín.

Hoci Viest ako jediný generál slovenskej národnosti v medzivojnovom Československu mal po vzniku Slovenského štátu najvyššiu hodnosť a tým aj otvorenú cestu k veľkej kariére, požiadal nového ministra národnej obrany Ferdinanda Čatloša o penzionovanie. Čatloš, tiež bývalý legionár, ktorý bol z hodnosti podplukovníka povýšený na brigádneho generála, mu nevyhovel a poveril ho funkciou generálneho inšpektora slovenskej armády. V tom čase si Viest do denníka zapísal tieto slová:

„Nerobil som vlastne skoro nič a ani som sa nejak nesnažil o vybudovanie právomocí úradu. Videl som, že by som beztak nemohol preraziť so svojimi novými názormi a hneď by som bol s nimi v konflikte. Čatloš zavádzal veci, ako napríklad pozdrav „Na stráž!“ bez toho, že by sa pred tým so mnou o veci poradil a naopak, keď som ja s niečím prišiel, napríklad chcel som, aby sa aj naďalej pestovala tradícia legionárska, narážal som na odpor. Pri tom všetkom musím uznať, že pri vtedajších rozhovoroch s Čatlošom mal som dojem, akoby všetky tie veci robil z musu, a nie z vlastného presvedčenia.“

Hneď po vypuknutí druhej svetovej vojny sa generál Viest rozhodol emigrovať cez Maďarsko, Juhosláviu a Rumunsko do Francúzska, za čo ho na Slovensku degradovali a odsúdili na trest smrti. Svoje rozhodnutie odísť zo Slovenska zdôvodnil v liste svojim najbližším:

„Odchádzam preto, aby som aj ja svojimi slabými silami mohol prispieť k víťazstvu pravdy. Moje svedomie je čisté, moja legionárska minulosť mi káže tak urobiť.“

Po utvorení Československého národného výboru v Paríži sa stal jeho členom a od januára 1940 do júla bol veliteľom 1. čs. divízie vo Francúzska. Zaslúžil sa o sformovanie československého vojska vo Francúzsku. Keďže vo Francúzsku žilo veľa Slovákov, z približne 11 5000 vojakov okolo 40 % tvorili Slováci. Päť týždňov po prepadnutí Francúzska Nemcami 14. júna 1940 bol Viest prinútený vzdať sa velenia, údajne zo zdravotných dôvodov. Sám na to s trpkosťou spomínal:

O 10.30 hod. bolo zasadnutie Národného výboru, kde generál Ingr predniesol otázku, či ja vzhľadom na svoju nemoc (ischias) budem môcť veliť divízii v poli. Bola mi Šrámkom položená otázka, či sa mi v poli nemoc nezhorší. Samozrejme, na toto som nemohol dať kladnú odpoveď. Ingr sa ma spýtal, či by sme si nemohli vymeniť funkcie. Ja som neukázal žiadnu chuť k prevzatiu funkcie náčelníka vojenskej správy, považujem za potrebné, aby tam Ingr zostal, ktorý bol k tomu už z domu predurčený. Bolo potom rozhodnuté, aby veliteľstvo divízie prevzal generál Miroslav Neumann.“

Francúzsko bolo porazené a časť československého vojska bola evakuovaná do Spojeného kráľovstva, medzi nimi aj Rudolf Viest. Tu sa stal ministrom v londýnskej vláde pod vedením Jana Šrámka.

Väčšinu času venoval organizovaniu čs. vojenských zahraničných jednotiek a ich bojovému nasadeniu. Mal niekoľko prejavov v BBC, kde prezentoval aj svoje názory na budúce povojnové usporiadanie republiky. Napriek vtedy nie dobrej situácii na frontoch vyjadroval nádej v konečné víťazstvo demokratických protifašistických síl a v obnovenie Československa. V takom duchu sa niesol aj jeho prejav v BBC na Vianoce 1940, ktorý sa zachoval aj v archíve Slovenského rozhlasu.

„Drahí krajania, biblické vianočné slová a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle v tomto pohnutom roku zapadajú v tresku zbraní, ale platia ďalej. Veď aj cieľom boja, ktorý my vedieme, je zabezpečenie mieru ľuďom dobrej vôle. Vojna, pre víťazné ukončenie ktorej my Čechoslováci spolu s našimi spojencami sme ochotní obetovať všetko, v svojej podstate je novým bojom starej vždy víťaznej kresťanskej zásady proti barbarizmu, ktorému podľahlo Nemecko. Bojujeme proti násiliu a mravnej skaze, ktorú ako zlý mor, šíri rozpínavé germánstvo... Bojujeme proti násiliu a proti pohoršeniu, ktoré nášmu ľudu vychádza zo surového útlaku Nemcov, ale tiež proti mravnému úpadku tých, ktorí by v prvom rade boli povinní predchádzať dobrým príkladom... Nedajme sa mýliť, Slováci sú verní vám i sebe a veria, že nový rok, ktorý nadchádza, priblíži nás k víťazstvu spoločnej myšlienky k víťazstvu pravdy, spravodlivosti a slobody.“

V archíve tento raz Českého rozhlasu sa zachoval druhý Viestov prejav v BBC. Predniesol ho krátko po napadnutí Sovietskeho zväzu, na ktorom sa zúčastnila aj slovenská armáda. Podľa jeho spomienok slovenskí členovia vlády a Štátnej rady uznali za potrebné vyhlásiť spoločný protest proti vojnovému ťaženiu proti Sovietskemu zväzu po boku Nemecka a súčasne vyzvať vojakov zo Slovenska, aby sa vzdávali Červenej armáde. Prejav prečítal Ján Lichner, minister poľnohospodárstva. A 28. júna 1941 v podobnom duchu prehovoril aj generál Viest.

„Aj legionári z minulej svetovej vojny pred štvrť storočím museli ísť proti svojmu svedomiu na bojište. Vedeli ale, čo je ich povinnosť, splnili ju a obrátili svoje zbrane proti nemeckým zotročiteľom, ktorí náš národ hnali do záhuby. Verím, že aj vy, slovenskí dôstojníci a vojaci, budete dôstojnými nasledovníkmi príkladu vašich otcov a starších bratov, vaším skutkom odčiníte hanbu, ktorú zradcovia uvrhli na Slovensko a oslobodíte ho nielen z hitlerovsko-nemeckého otroctva, ale vo vhodnú dobu očistíte ho aj od zločincov tisovsko-tukovsko-machovských. Splníte tak vašu vlasteneckú a národnú povinnosť. Vyzývam vás k tomu ako československý generál, ako Slovák a ako člen československej vlády.“

1200px-banska_bystrica_tabula_gen._viesta_a_gen.goliana.jpg
Pamätná tabuľa veliteľom povstaleckej armády generálom R. Viestovi a Golianovi.
Foto: Peter Zelizňák / Voľné dielo

V auguste 1944 odletel Rudolf Viest do Moskvy, kde sa zúčastnil na rokovaniach ako člen londýnskej vládnej delegácie. 6. septembra ho vymenovali za nového veliteľa armády Slovenského národného povstania. Do Banskej Bystrice však priletel až o mesiac, 7. októbra 1944, spolu s 2. čs. paradesantnou brigádou v ZSSR a stal sa po generálovi Jánovi Golianovi hlavným veliteľom povstaleckej armády. Vo svojom prvom rozkaze, ktorý prečítal v povstaleckom rozhlase, Slobodnom slovenskom vysielači, povedal:

„Bratia, máte lásku a obdiv sveta a podporu Spojencov. Obete, ktoré ste doteraz priniesli, nebudú márne, keď v odhodlanom boji vydržíme a nepovolíme a oslobodené územie si udržíme. Ale našou úlohou nie je len udržať oslobodené. My musíme vyhnať votrelca z celého Slovenska a z celej Československej republiky. V tomto boji pomôžu nám aj naše zahraničné a v bojoch s Nemcami už zocelené jednotky a všetci naši Spojenci. Vojaci! Nikdy v celej histórii slovenského národa nemali sme takú príležitosť dokázať sebe i svetu, že sme hodní slobody a že za ňu žiť i umierať chceme a vieme.“

Generál Viest sa ujal funkcie hlavného vojenského veliteľa v nezávideniahodnej situácii. Povstalecké vojská ustupovali pred nemeckou presilou, ale napriek tomu sa podarila úspešná protiofenzíva 8. – 12. októbra, keď sa povstalcom podarilo zatlačiť Nemcov v priestore Železná Breznica a Trnavá Hora približne 6 km na západ a dobyť späť niekoľko obsadených obcí (Jalná a Hronská Dúbrava). Situácia sa napriek tomu koncom októbra stávala kritická. Povstalci ustupovali nemeckej presile a kruh okolo Banskej Bystrice sa nebezpečne zužoval. Z letiska Tri duby boli evakuovaní vyšší činitelia Slovenského národného povstania i ich blízki príbuzní – Golianova manželka s dvojmesačným synom, manželka Gustáva Husáka vo vysokom štádiu tehotenstva. Možnosť odletieť ponúkali aj Viestovi, pretože bol ťažko chorý. Mal trombózu, problémy so srdcom, ale napriek tomu sa rozhodol zostať so svojimi vojakmi. Určite si bol vedomý, že partizánsky život v horách pre zlý zdravotný stav jednoducho nemôže prežiť. Svojmu bratovi povedal: „Nemôžem odísť, musím zostať s armádou, tak ako kapitán zostáva na svojej lodi do konca.“

Keď Nemci dobyli 25. októbra Zvolen, veliteľ pluku SS Schill zatelefonoval na Vojenské ústredie do Banskej Bystrice a žiadal si k telefónu Viesta, aby mu ponúkol čestnú kapituláciu. Viest síce nereagoval tak jadrne ako generál Napoleonovej armády Pierre Cambronne v bitke pri Waterloo na výzvu, aby sa vzdali, ostrým francúzskym slovkom „merde“, ale telefón jednoducho neprebral. Nepodpísal ani kapituláciu ako generál Bór-Komorowski, veliteľ varšavského povstania, štyri týždne pred ním, preto povojnové obvinenia zo zbabelosti a z defetizmu sú absolútne nepodložené. Keď už bolo jasné, že padne aj Banská Bystrica, ustúpil so svojím štábom na Donovaly, kde v Šport hoteli v noci z 27. na 28. októbra vydal posledný rozkaz armáde. Boli to aj posledné slová, ktoré odzneli v Slobodnom slovenskom vysielači:

„Veliteľstvo Čs. armády oznamuje, že boj za slobodu Slovenska a Čs. republiky sa vedie ďalej a bude pokračovať až do víťazného konca. Pravidelné situačné správy nebudú viac vysielané.“

Čiže žiadna kapitulácia. Viest rozhodol, že armáda prejde na partizánsky spôsob boja. Je pravda, že tento rozkaz sa už nedostal k mnohým jednotkám. Slovenské hory sú síce veľké, ale nie až také rozsiahle, aby poskytli ochranu pred Nemcami všetkým povstaleckým vojakom a partizánom. Časť povstalcov Nemci zajali, časť sa rozutekala domov, ale mnohí sa skryli v horách, kde pre Nemcov stále až do príchodu Sovietskej armády predstavovali hrozbu.

Viest opustil Donovaly pod ochranou Vysokoškolského strážneho oddielu a spolu s generálom Golianom sa chcel dostať do bezpečia. Nemci na nich zorganizovali veľkú poľovačku. Veľmi im záležalo, aby sa im do rúk dostali hlavní velitelia Povstania. Viest a Golian po veľmi náročnom pochode s Vysokoškolským strážnym oddielom dorazili do Pohronského Bukovca. Tu ich 3. novembra zajali Nemci. Predpokladá sa, že ich niekto zradil, pretože Nemci išli do obce naisto. Aby zachránili dedinu pred vypálením, generáli sa vzdali.

Ďalšie osudy povstaleckých generálov nie sú dostatočne spoľahlivo objasnené. Po zajatí ich najprv eskortovali do Banskej Bystrice, neskôr do Bratislavy, kde ich osobne vypočúval hlavný veliteľ nemeckých okupačných jednotiek na Slovensku gruppenführer SS Hermann Höffle. Podľa zachovaných svedectiev sa obidvaja zajatci správali mimoriadne statočne.

generali_2.jpgPamätná tabuľa štyrom slovenským generálom vo Flossenburgu. Odhalili ju 17. apríla 2016 zástupcovia Klubu generálov SR.

Neskôr Goliana a Viesta previezli do Berlína, kde sa ich stopy strácajú. Predpokladá sa, že ich previezli do zajateckého tábora vo Flossenbürgu, kde ich popravili.

Po roku 1948 bola pamiatka generála Viesta hrubo znevážená, v podstate sa dá predpokladať, že ak by prežil, čakal by ho podobný osud ako napríklad generála Píku, Viliama Žingora i mnohých statočných protifašistických bojovníkov za našu slobodu.

Perzekúcie však postihli jeho rodinu. Jeho švagriná Květoslava Viestová, počas vojny zakladateľka a vedúca osobnosť ilegálnej odbojovej skupiny Flóra, nespokojná s pomermi po februári 1948, sa pokúsila spolu s rodinou o emigráciu. Bola zatknutá a odsúdená na dva roky väzenia. Jej manžel Dušan, brat generála Viesta, bol odsúdený na tri roky. Ďalší brat generála Viesta Ivan, železničný odborník, konštruktér viacerých sérií parných rušňov, ktorý sa počas Povstania zaslúžil o nasadenie troch obrnených vlakov do bojov, bol vysťahovaný v roku 1952 v rámci zlopovestnej akcie B z Bratislavy.

Po roku 1989 sa konečne vrátilo dobré meno nielen povstaleckej armáde, ale aj jej hlavným veliteľom, generálom Viestovi i Golianovi. Je pravda, že ešte v roku 1969 pri 25. výročí SNP bol Viest vyznamenaný in memoriam Radom červenej zástavy, čo bolo v jeho prípade tak trochu bizarné. Potom sa 20 rokov o Viestovi viac-menej mlčalo, nehovorilo sa o jeho zásluhách, ale nešpinila sa ani jeho pamiatka. V roku 1991 ho prezident Havel vyznamenal in memoriam česko-slovenským Radom Milana Rastislava Štefánika III. triedy, v roku 1995 dostal slovenské vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy a za pekné gesto ocenenia možno považovať aj udelenie Krížu obrany ministra obrany Českej republiky v roku 2008.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984